Adventúra v kebabslangu
…„scházeli sme se skoro každej den, buď hned po škole nebo když sme školu úplně nefeelovali, tak sme se prostě sešli když jsme se probudili kolem druhý třetí vodpoledne a chálovali sme společně obří snídaně jako kebab, pizzu nebo smažený kuřata a pak sme buď zvládli, co se zvládnout muselo anebo sme den využili na to sellit a felit jako drinky s příchutí ghb nebo speed, a taky párkrát do tejdne éčko nebo krystal nebo acid keťák houby 3cb coke nebo nějaký jiný srandy, ale snažili sme se moc nepít, páč potom byl akorát bordel a taky to není dobrý pro život“…
Ak by táto kniha vyšla v slovenskom preklade, pod týmto citátom by na obálke pokojne mohlo byť odporúčanie – ponášajúce sa na reklamnú pozvánku k hazardu – s rozihranou tvárou kapitána našej hokejovej reprezentácie: „Ako to dopadne? To nikto nevie. Ale jedno ti môžem zaručiť: že si to užiješ!“ Je to román (je to román?), ktorý je zážitkom, ale aj – vážne – vážnou literatúrou. Lovrenského písanie sa tvári ako prúd vedomia, a kdekto ho takto aj odpálkuje, ale má všetky parametre nanajvýš uvedomelej práce. Jednotlivé kapitoly sú nenútené ako poznámky narýchlo zapísané do telefónu a poskladané sú nielen s umeleckým zámerom, no aj s umeleckým výsledkom.
…a pýtate sa veľmi správne: Zase o drogách? (Na myseľ ide hneď niekoľko filmov či kníh z posledných troch rokov, nech už je to BANGER. a Fentasy alebo Prokletý, kdo přichází a Ani minuta ticha.) Tak po prvé – isteže, drogy, lenže nie ako téma; ako prostriedok pre vyjadrenie čohosi univerzálnejšieho. Povedzme – zvedavosti, a pridajme hojne paradoxu: a potreby rásť. Po druhé: ak má byť literatúra aj skúsenosťou, tak napríklad Axolotl Overkill (2011) Helene Hegemann je poriadne prekŕmeným tripom – ale aspoň sa dá po pár stranách zatvoriť, dobre sa vyspať a ráno si aj ísť zabehať. (Ak ste to ešte nečítali, je to len dôvod na JOMO.) Zato z Když nám bylo míň si nielen dosť zapamätáte, ale je dosť možné, že si to budete chcieť aj zopakovať – bez obáv z problematického návyku, ak teda miestnu knižnicu nedonútite zohnať ďalšie výtlačky pre čakajúcich čitateľov…
To by sa však nemalo stať, pretože ide o expresné čítanie. Kapitoly nikdy nie sú dlhšie než strana – niekedy sa na ňu zmestia aj dve-tri –, ich názvy sú instagramovým argotom či odkazmi na internetový folklór, a v takomto významovom zhustení sa blížia až princípom básnenia. Filozofovi Lucienovi Goldmannovi by plesal rozum – predpokladal totiž, že naša životná skúsenosť sa zrkadlí vo výraze, akým o svete hovoríme. Ak teda Lovrenski píše akoby na sociálnu sieť, nie je to silené gesto Gen Z identity, ale forma zodpovedajúca vyvíjajúcemu sa spôsobu, ako si rozprávame príbehy.
A hoci je takéto podanie dospievania v Osle nutne úlomkovité, z tých úlomkov možno čosi zmysluplné poskladať. Domáce násilie, zlyhávajúce inštitúcie, poloúspešná integrácia cudzincov… sú len výberom z problémov, ktorými žije partia stredoškolákov. Tvoria tak zásadné zázemie ich príbehu – že keď bude sfilmovaný (je to naozaj len otázka času), bude sa naň dať dívať nie len ako na videoklip, ale aj ako na sociálnu drámu. A že autor dobre vie, čo robí, dokazuje aj sentimentálnosť a trápnosť, ktorými nás opakovane preženie, aby sme vari nepodľahli dojmu, že títo tínedžeri sú už životom ošľahaní na kamenné jadro.
Vy ste sa už pýtali, teraz ja: Kto vyzve češtinu na súboj a podujme sa na preklad do slovenčiny? Potrebujeme totiž vlastnú verziu Keď sme boli mladší. Prosím, pôvodnú alebo prekladovú, ale chcem čítať slovenčinu odtrhnutú z reťaze a zakvačenú do zoomerského slangu; verím, že má ešte väčší potenciál než čeština, do ktorej Lovrenského z kebabnorsk (kebabovej nórčiny namiešanej arabčinou) vynikajúco preložil Václav Křenek (a pridal aj medzikultúrny a medzigeneračný slovník, alhamduliláh!). A kým sa teda slovenčina rozcvičuje, čítajte tento román ako dokument o živote z poloperiférie, čítajte ho ako záťažový test možností jazyka, čítajte ho ako metropolitnú adventúru, čítajte ho ako coming-of-age príbeh… Čítajte ho.
Oliver Lovrenski: Když nám bylo míň. Preložil Václav Křenek. Praha: Paseka, 2024.