„No čo už. Nikdy som nepredpokladala, že skončím na ulici,“ povedala mi raz jedna z obyvateliek Útulku svätej Lujzy, bratislavského zariadenia pre chorých ľudí bez domova. Naoko jednoduché konštatovanie, ktoré mi ale opäť čosi objasnilo. Nikto neráta s tým, že raz nebude mať kde bývať, či už by to znamenalo, že o bývanie príde, alebo sa k nemu ani nestihne dopracovať. Ani ľudia, ktorí prespávajú na lavičkách, s tým nerátali, ani tí, ktorí žijú v chatkách. Čo vedie špecificky ženy k strate strechy nad hlavou a akým situáciám musia ako ženy bez domova čeliť?
Podľa prvého sčítania ľudí bez domova v Bratislave z roku 2016 máme v našom meste 2 064 osôb bez domova. Z toho 284 detí (!) a 613 žien. Sčítanie zahŕňalo ľudí, ktorí prespávajú vonku, v chatkách, v nocľahárňach, zdržujú sa v denných centrách či iných zariadeniach pre ľudí bez domova. Do sčítania sa nedostali osoby žijúce na komerčných ubytovniach, v domovoch dôchodcov či domovoch sociálnych služieb. Z toho vyplýva, že celkový počet ľudí bez domova tu môže byť aj dvojnásobný.
Pod absenciou stabilného bývania nerozumieme len prespávanie na ulici. Často ide o ľudí, u ktorých tento fenomén nie je voľným okom pozorovateľný. Ide o tzv. skryté bezdomovectvo, a práve to sa často dotýka žien. Bývajú vystavené násiliu, preto nevyhľadávajú služby, v ktorých hrozí, že by sa napríklad museli stretávať s mužmi (či už ako pracovníkmi, alebo klientmi sociálnych služieb). Samostatnú kapitolu tvorí bezdomovectvo rómskych žien, ktoré sa ocitli bez strechy nad hlavou v dôsledku vysťahovania zo sociálnych bytov či zbúrania ich príbytkov.
V rámci svojej práce s ľuďmi bez domova som sledovala, aké sociálne skupiny žien sa objavujú v rozličných typoch zariadení či na rozličných miestach. Ženy bez domova majú špecifické potreby, preto aj služby využívajú a vyhľadávajú špecifickým spôsobom. V niektorých typoch služieb (napríklad na ošetrovniach) ich takmer nevídať – ak, tak len ako sprievod svojich partnerov, inde je ich počet vyšší (napríklad v chatkách či na odľahlejších miestach). V lokalite Zátišia sa zas mení ich sociálne usporiadanie vzhľadom na (ne)užívanie návykových látok. Zaujímala som sa aj o potreby chorých žien bez domova a o samotnú stigmu „typicky ženskej práce“, ktorá je, pri troche nadsádzky, takmer vstupenkou na ulicu.
Ženy v ghette na Zátiší
Ľudia bez domova si často určité ubytovanie nájdu alebo vybudujú. Spektrum „pobývania“ či prespávania je dosť široké. Jedným z nich je život „v teréne“, na opustených miestach, v opustených chatkách alebo v segregovaných lokalitách. Bývanie na vzdialenejších miestach im zabezpečuje pomyselné bezpečie a súkromie. Bývanie v ghette na Zátiší zas garantuje stabilnú komunitu s konkrétnou spleťou vzťahov, s jasnou definíciou toho, kto čo vybavuje a robí.
Na Slovensku sa ghetto v pravom slova zmysle, tak ako sa používa vo svete, nenachádza. O Zátiší však hovoria ako o ghette, ktoré má svoje vlastné zákonitosti, aj sociálne pracovníčky a pracovníci. Týmto termínom sa označuje presne vymedzená lokalita, ktorá nie je uspôsobená na dlhodobé bývanie, keďže ide o garáže, ktoré mesto priebežne búra. Nenachádza sa pritom na okraji mesta ani nie je vzdialené od infraštruktúry.
Na Zátiší väčšinou nikto nežije sám. Ľudia buď tvoria páry muž – žena, alebo dochádza k polyandrii – jedna žena žije s viacerými mužmi. Vtedy ide zväčša o ľudí v najhoršej sociálno-ekonomickej situácii, ktorí sú v područí závislosti. V takomto zoskupení dokážu ekonomicky „uživiť“ jednu spoločenskú bunku. Muži spoločne „dotujú“ s nimi žijúcu ženu a tá má zas zaistený prístup k dávke návykovej látky, prevažne alkoholu. Deje sa to výmenou za sexuálne služby a starostlivosť o domácnosť.
Výnimočne však niektorí jednotlivci v oblasti Zátišia žijú sami. V určitých prípadoch si takúto pozíciu môžu vydobyť aj ženy. Spravidla ide o ľudí, ktorí majú na komunitu z rôznych dôvodov silný mocenský vplyv. Môže ísť o obyvateľov či obyvateľky s vysokoškolským vzdelaním.
Toto ghetto, v ktorom nie je voda ani sanity (vodu vláčia ľudia vo veľkých bandaskách, a keď sú zanesené, čistia ich štrkom), kde nie sú odpadkové koše, ale len jedna veľká, postupne miznúca skládka, je síce stabilnejším bývaním oproti prespávaniu na ulici a v podstate aj oproti využívaniu služieb nízkoprahovej nocľahárne či denných centier, má však deštruktívny vplyv na zdravie jednotlivcov. Ak zabudneme na psychiatrické diagnózy (a sem radíme aj závislosti), nájdeme tu ľudí s cukrovkou, astmou, môže sa vyskytnúť aj tuberkulóza, hepatitída typov A, B či C. Časť obyvateľstva si udržuje obydlia až v úzkostlivom poriadku a časť nie, všetci ale trpia nedostatkom zdrojov.
Kam pôjdete na záchod, keď tu žiaden nie je? Kam odhodíte vložky? Ako tu prežijete tehotenstvo? Ako zimu? Aký dopad bude mať na vaše zdravie to, že žijete na skládke, hoci ju postupne odstraňujete, keď už mesto konečne pristavilo kontajnery? Sem ste sa mohli dostať rôznymi cestami. Mohli ste o bývanie prísť podvodom, mohli ste sa dostať do dlhov v sociálnej či zdravotnej poisťovni, predovšetkým, ak ste samoplatca. Mohli ste sa vzdať bytu po rozvode a mohli ste byť bez domova odjakživa, ak mali vaši rodičia a ich rodičia útočisko len v provizórnom bývaní. Čím ďalej, tým menšiu priepasť vidím medzi ulicou a našou iluzórnou stabilitou. Stačí dlhodobá choroba a následná nemožnosť platiť hypotéku. Stačí, že ste v podnájme.
Ako bývať, keď ste chorá alebo tehotná?
Útulok svätej Lujzy, ktorý prevádzkuje nezisková organizácia Depaul Slovensko, je jediným špecializovaným pracoviskom, ktoré sa venuje chorým ľuďom bez domova. Útulok svätej Lujzy má kapacitu len 30 miest, čo je tragicky málo, ale umožňuje to zamestnancom a zamestnankyniam venovať sa klientele hlbšie a individuálne (útulok poskytuje 24 lôžok a zariadenie opatrovateľskej starostlivosti svätej Lujzy na rovnakom mieste 6 lôžok). Útulok svätej Lujzy už nie je celkom nedomov, skôr by sme ho mohli nazvať akýmsi polodomovom a prestupnou stanicou, pretože veľké percento ľudí, ktorí prišli o svoj domov a ešte aj ochoreli, sa odtiaľto dostane do stabilnejšieho bývania.
Útulok svätej Lujzy je únavná oáza. Útulok svätej Lujzy je snáď jediné zariadenie podobného typu, kde je na opatrovateľských pozíciách väčšinou vyrovnaný počet mužov a žien. Skrátka a dobre, Útulok svätej Lujzy je ako malý záchranný čln, ktorý vás dokáže – v prípade, že neveslujete proti prúdu – bezpečne previezť aspoň na ostrov. Pomer žien v klientele tohto pobytového zariadenia je pohyblivý, ale priemerne to býva okolo 5 žien na 30 miest.
U chorých ľudí má zmysel rozlišovať dva faktory. Časť populácie, ktorá prišla o svoj domov, ochorela následkom tragických podmienok života na ulici. Niektorí ľudia prišli o domov kvôli zdravotným problémom. Podľa sčítania ľudí bez domova z roku 2016 má približne polovica z nich dlhodobé zdravotné problémy. Vyplýva to zo štatistiky na základe dotazníkového prieskumu. Treba podotknúť, že tento podiel bude oveľa vyšší, pretože mnoho ľudí o zdravotnom probléme nemusí vedieť alebo sa k nemu neprizná, ďalší a ďalšie majú psychiatrickú diagnózu. Náchylnosť stať sa chronicky chorým, ak ste bez domova, je veľmi vysoká. Chrípku nemáte kde vyležať a doliečiť. V prípade bývania na ubytovni si zas ľudia bez domova nemôžu väčšinou dovoliť PN-ku, pretože pracujú buď načierno, brigádnicky alebo ich príjem nestačí ani na to, aby si z PN-ky dokázali udržať hoci len to bývanie na ubytovni. A tak aj banálnejšia choroba, ak nie je liečená, stáva sa v náročných podmienkach postupne ťažkou a chronickou. Ak sa cez túto prizmu pozrieme na ženy ohrozené chudobou, je jasné, že dlhodobé zdravotné ťažkosti urýchlia a často aj spôsobia stratu bývania.
V rozhovore pre Rádio_FM Sandra Tordová z občianskeho združenia Proti prúdu podotkla, že najčastejšie sa ľudia vymania z bezdomovectva, keď zomrú. Zdravotný stav týchto ľudí je veľmi krehký. U žien to treba prízvukovať dvojnásobne. Okrem štandardných poveternostných podmienok čelia aj zvýšenej miere násilia. K tomu prirátajme skutočnosť, že „na ulici“ treba zvládať aj menštruáciu, tehotenstvá či potraty. A nemýľme sa, tzv. dvojitá pracovná záťaž nemizne často ani v tejto situácii. Nie je výnimkou, že žena bez domova sa stará o obydlie (ak nejaké je), zháňa financie a poskytuje mužovi, ktorý ju chráni, sexuálne služby. Ak je žena v plodnom veku, antikoncepcia je pre ňu väčšinou ťažko dostupná. Sterilizácia je drahá a štát ju neprepláca, preto sa stáva, že mladá žena opakovane otehotnie a deti sú jej následne odobrané. Vieme aj o prípade dlhodobo sexuálne zneužívanej, veľmi jednoduchej mladej ženy. Je natoľko zbavená akejkoľvek kontroly nad svojím životom, že často ani netuší, ako a prečo k tehotenstvu dôjde, ako sa treba počas tehotenstva správať alebo čo môže robiť, aby sa chránila. Žena bez domova, ktorú diskvalifikuje jej vlastná, či už vrodená, alebo získaná krehkosť, je úplne v područí muža, ktorý má nad ňou úplnú kontrolu. Možnosť pomôcť jej dostať sa z tejto situácie je takmer nulová.
Samozrejme, nie vždy sú vzťahy ľudí bez domova poznamenané rodovo podmieneným násilím. Bez stabilného bývania sa ocitajú aj manželské páry, iní zas už v tomto prostredí dokážu vytvoriť partnerský vzťah, ktorý im je oporou i záštitou v príkoriach, ktorým každodenne musia čeliť. Partnerské vzťahy ľudí bez domova teda rozhodne nie sú len obchodno-sexuálne, ale často sú aj napriek mnohým problémom či násiliu silné a trvalé. Ženy v nich obvykle preukazujú obrovskú dômyselnosť a bývajú tým praktickejším článkom z dvojice.
Pohľadov, akými by sme mohli nazerať na bezdomovectvo, je viacero. Často sa zabúda na ten, ktorý neustále prízvukujú pracovníci a pracovníčky Útulku svätej Lujzy: ľudia bez domova sú vystavení obrovským zdravotným komplikáciám. Ak by sme na nich hľadeli takto, vnímali by sme ich inak, pretože choroba nie je po zásluhe. Choroba nie je voľba. A tak okrem bývania, ktoré je prvoradé, potrebujú ľudia bez domova aj intenzívnu, najlepšie špecializovanú zdravotnú starostlivosť.
„Typicky ženské práce“ ako vstupenka na ulicu
Za pár rokov svojej práce v nocľahárni, útulku a dennom centre som si uvedomila, že poznám celkom rozsiahlu skupinu klientok a klientov, ktorí majú zdravotnícke vzdelanie alebo pracovali v zdravotníckych službách. Potvrdil mi to aj sociálny pracovník Útulku svätej Lujzy, keď som sa ho pýtala na vzdelanie ich klientok. Bez domova žijú aj zdravotné sestry či asistenti, opatrovateľky a opatrovatelia či sanitárky a sanitári.
Toto implikuje ďalší problém: bývanie sa stáva nedostupným, eventuálne veľmi vratkým pre špecifickú skupinu ľudí, ktorých ohrozuje ich vlastné povolanie. Práce spojené s poskytovaním starostlivosti môžu „uľahčiť“ prepad do chudoby aj stratu bývania. Pomer mužov a žien v zdravotníctve (okrem lekárov) sa síce mení a nie je jednoznačný, ale ide o pozície, ktoré sú častejšie zastupované ženami.
Príkladom je prípad Ivety, ktorá roky pracovala ako opatrovateľka. Po rozvode musela opustiť dom, pretože patril rodičom (už bývalého) manžela. Neskôr si našla priateľa a bývala s ním na ubytovni. On ochorel na rakovinu a zomrel. Iveta bola pod obrovským psychickým tlakom, ktorý vyčerpávajúca a zodpovedná práca ešte znásobovala. V tom období si zlomila nohu, kvôli trvalým následkom nemohla ďalej pracovať a prišla o bývanie. V zdravotníctve fyzický hendikep prácu znemožňuje, plat opatrovateliek je mizerný. Stačí zvrat v súkromnom živote a je po práci – a po bývaní. Udržateľnosť bývania pre ženy a mužov pracujúcich v zdravotníctve, ktorí sa boria s ponižujúcimi mzdami, obrovským tlakom, vyčerpávajúcimi nočnými zmenami a vyhorením, ktorí si nemôžu dovoliť ani ostať dlhšie PN, pretože ich je tak málo, že by chod oddelenia skolaboval, je dosť otázna. Tým skôr, ak sa k tomu všetkému pridruží rozvod a žena sa stane samoživiteľkou.
Ak by sme sa opreli o koncept etiky starostlivosti, ktorý rozvinula Selma Sevenhuijsen či Joan Tronto, mohli by sme tvrdiť, že toto sú ľudia – piliere, na ktorých naša spoločnosť doslova stojí. Ale stačí málo, aby sa situácia obrátila a z poskytovateľov starostlivosti sa stali tí, ktorí ju akútne potrebujú. Vieme si predstaviť spoločnosť, v ktorej by bola starostlivosť jednou z najváženejších profesií? To, že sme všetci vzájomne previazaní a previazané potrebou starostlivosti a jej poskytovania, by sa stalo silou spoločnosti, prestala by byť prehliadanou, prevažne ženskou starosťou, na ktorú všetci myslíme len potichu a potajomky, pretože nám je znesiteľnejšie vedomie, že svoj život máme pod kontrolou a voči potrebe starostlivosti sme úplne imúnni.
Ohrozená skupina: matky samoživiteľky
Ak sa na služby poskytujúce starostlivosť pozrieme ešte v širšom kontexte, nemôžeme nevidieť rodičov samoživiteľov. Tento článok sa zaoberá ženami, ktoré prišli o svoj domov, preto budem ďalej písať o matkách samoživiteľkách, hoci ani pozícia otcov samoživiteľov vôbec nie je ružová.
Náš štát rodičom povoľuje využívať službu starostlivosti v jasliach pre dieťa, ktoré dovŕšilo vek 1,5 roka. Matky zamestnankyne majú nárok na príspevok, ktorý pokrýva mesačnú platbu za toto zariadenie. Ale aké má osamelá matka možnosti dovtedy, prípadne, čo ak umiestnenie dieťaťa do jaslí z rôznych dôvodov neprichádza do úvahy? Čo ak s ním chce matka ostať dlhšie? A čo ak nie je zamestnankyňou, takže príspevok na jasle nedostane? Ohrozenosť bývania matiek samoživiteliek s dieťaťom s postihnutím by bola témou na samostatný článok.
Žena samoživiteľka na materskej pracuje. Vychováva človeka, z ktorého sa má stať samostatne mysliaca a cítiaca osobnosť. Ak by sme zmýšľali ekonomicky, budúci platca alebo platkyňa daní; ak sociálne, prínosný člen či členka spoločnosti a komunity. Výchova je činnosť, ktorú odmietame právne a spoločensky kvalifikovať ako prácu.
Pretože samotný rodičovský príspevok a často ani materské nestačia, matky zo slabšej sociálnej vrstvy si často privyrábajú prácou na zmeny. V tomto prípade celkom nepomôžu ani jasle na niekoľko hodín denne, pretože pracovná doba trvá dlhšie a často prebieha v noci. A sme v začarovanom kruhu: bez domova sa ocitne množstvo matiek, ktoré sa samy starajú o deti. Sanácia rodín ako celku takmer neexistuje, azylové domy poskytujú bývanie len na určitý čas, komerčné ubytovne sú drahé (odhliadnuc od toho, že nie sú vôbec vhodným prostredím pre deti). Najčastejšie nasleduje odobratie detí do starostlivosti štátu a matka samoživiteľka ostáva „na ulici“.
Ohrozené chudobou a stratou bývania sú všetky matky samoživiteľky, nejde len o ženy zo sociálne slabšieho prostredia. Pretože získať dostatočný a pravidelný príjem, a zároveň sa plnohodnotne starať o jedno či viac detí je úloha, na ktorej splnenie by deň musel mať oveľa viac hodín a aktérka nedozerné množstvo psychických a fyzických zdrojov. Samoživiteľka (nebodaj ešte živnostníčka) nedostane od banky hypotéku, aby si zabezpečila trvalé bývanie. Zároveň ide o sociologickú skupinu, ktorá nie je žiaduca ani v podnájmoch. Majitelia bytov matky s deťmi často odmietajú z dôvodu, že ak by samoživiteľka nemohla platiť dohodnutú sumu za prenájom, zákon ju neumožňuje vysťahovať.
Ak žena z akejkoľvek sociálnej triedy ostane s dieťaťom sama a nedokáže splácať hypotéku za byt, ktorý jej ostal, často jediným riešením býva nasťahovať sa k rodičom. V niektorých prípadoch toto spolužitie môže byť funkčné, v iných nie, ale tak otázka nestojí. Otázkou je, prečo k tomu vôbec musí dôjsť. Prečo materská dovolenka nie je zadefinovaná ako práca a prečo za ňu rodič, ktorý sa stará o dieťa doma, nepoberá normálny príjem, ktorý by nebol definovaný ako sociálna dávka. Príjem, z ktorého by sa zároveň platili odvody do sociálnej poisťovne, aby sa z dôvodu materskej dovolenky žene neznižoval základ dôchodku a aby sa tak predchádzalo strate bývania neskôr, v dôchodkovom veku.
V interiéroch vás nechceme
Ľudia, ktorí prišli o svoj domov, často majú prácu. Väčšinou pracujú brigádnicky alebo si hľadajú dlhodobý pracovný pomer – kým sú zdraví a ako-tak pri sile, kým sa u nich nezačnú v dôsledku života bez domova prejavovať psychiatrické diagnózy (depresie, bipolárne poruchy, schizofrénie a ďalšie), kým ustoja zimu a konštantné nebezpečenstvo bez návykových látok. A mnohí z nich to ustoja. Ďalší, tí so závislosťami, bojujú s menším úspechom.
Nezamestnanosť je dnes v Bratislave veľmi nízka, no zo skupiny ľudí bez domova zamestnávatelia poskytujú prácu predovšetkým mužom. Človek bez stabilného bývania si obvykle nájde prácu na stavbe, v záhrade či v inom exteriéri. Takýto druh zamestnaní či prác na dohodu je pre ženu, ktorá nemá domov (hoci možno prespáva v nocľahárni či v chatke), spravidla neprimerane fyzicky náročný a nevyhovujúci. Štruktúra, v ktorej si muži bez domova predsa len môžu nájsť prácu ľahšie ako ženy, teda nevyplýva ani tak z toho, že by zamestnávatelia uprednostňovali mužov, ale odvíja sa skôr od telesnej dispozície a priestoru, v ktorom sa práca vykonáva. Výnimku predstavujú upratovanie v komerčných interiéroch, ľahšie kancelárske práce či výpomoc v kuchyniach. Oproti ponuke prác, ktoré môžu vykonávať muži bez domova, je však zamestnaní pre ženy bez domova oveľa menej.
V exteriéroch ľudí bez domova ako zamestnancov akceptujeme, do interiérov si ich ale príliš nepúšťame – a to kladie ďalšiu bariéru zvlášť medzi ženy bez domova a ich možnosť dostať sa k vlastným peniazom.
Polodomovy, poloobydlia, nedomovy
Byť bez domova neznamená len prespávať pod holým nebom. (Hoci to je jeden z najťažších údelov.) Zahŕňa to akúkoľvek formu nestabilného bývania. Preto keď hovoríme o dostupnom bývaní, hovoríme o bývaní pre nás všetkých.
Individuálne príbehy ľudí bez domova vypovedajú mnoho o príčinách bezdomovectva. Z hľadiska nastavenia záchytnej siete opatrení zabraňujúcich prepadu do chudoby však nie sú podstatné. Bývanie by nemalo byť čímsi, čo dostaneme, ak budeme celý život žiť na jednotky s hviezdičkami (a kto je oprávnený to posúdiť?). Niet divu, že na bývanie dosiahnu len niektorí z nás, aj to s veľkým šťastím.
Stabilné bývanie musí byť pre všetkých. Potrebujeme ho, aby sme mohli riešiť všetko ostatné, čo nás v živote postretne. No ak sa budú byty stále viac a viac vzďaľovať tomu, čo si môže obyvateľstvo dovoliť, polodomovy i nedomovy sa budú rozširovať. Môžeme sa stať svedkami a svedkyňami toho, ako sa stále viac našich susedov, priateľov i rodinných príslušníkov ocitá ak aj nie priamo na ulici, tak v provizóriu.
Autorka je poetka. Pracovala ako opatrovateľka a asistentka v sociálnych službách. Za poradný hlas pri písaní tohto článku a hlbší ponor do problematiky ženského bezdomovectva ďakuje Nine Beňovej, Ivane Novákovej, Anne Debnárovej, Patrícii Ivančíkovej a Lucii Nagyovej.
