Zem! Zem!
Čo je to Palestína? Palestína je územie, a Palestína je zem.
Koho územie, koho zem? Palestína je územím ľudí, ktorí na ňom žijú. Je zemou ľudí, ktorí v nej nemôžu žiť.
Po stáročia bola Palestína územím židov, kresťanov a moslimov, samaritánov a drúzov, Beduínov, Arménov a mnohých ďalších, ktorí žili tam, kde žili, a ktorým bolo v podstate ľahostajné, že toto miesto je Palestína. Uctievali Jeruzalem, rieku Jordán, horu Gerizim, horu Karmel. Uctievali svoje polia a údolia a moria. Palestínu neuctievali. Palestína získala úctu až vtedy, keď si ľudia všimli, že v nej nežijú. Najskôr židia vo vyhnanstve. Neskôr vyháňaní a vyhnaní Palestínčania.
Židia z diaspóry vždy vedeli, že nežijú v Zemi izraelskej (erec Jisroel). K poznaniu, že nežijú v Palestíne, dospeli časom. V nahradzovaní Izraelskej zeme palestínskou je sústredená celá tragédia moderných dejín tohto územia.
Dva prúdy židovstva
Židovstvo je tradíciou vytvorenou v exile a vytvarovanou ako reakcia na exil. Bolo to v Babylone, kde hebrejská inteligencia napísala svoje dojemné náreky nad zboreným Chrámom, spisovala svoje dejiny ako príbeh smerujúci ku katastrofickému pádu, spomenula staré mýty o stratenom raji, o otroctve v Egypte a o blúdení na púšti. Po návrate do Judska a rekonštrukcii Chrámu sa tieto fragmenty zložili do štandardizovaného Tanachu, hebrejskej Biblie, ktorá poskytovala politickú legitimitu obnovenej komunite.
Etablovali sa tak dva prúdy židovského myslenia: tradícia odsúdenia nespravodlivého vyhnanstva a tradícia ospevovania nového kráľovstva, ktoré príde po konci exilu. Prvá tradícia viedla k univerzalizujúcim princípom, k interpretáciám utrpenia Izraelitov ako symbolu utrpenia všetkých. Judaizmus získal konvertitov po celom stredozemskom regióne, v Arábii a v Africkom rohu a slová židovských prorokov zneli, ako keby sa prihovárali celému svetu. Druhá tradícia sa naopak sústreďovala na partikulárny údel vyvoleného ľudu, ktorý má vládnuť vo svojej zasľúbenej zemi. Kto hľadá v Tanachu ospravedlnenie moci, ľahko nájde relevantné citáty. Avšak viac ľudí zrejme vždy oslovovali tie momenty v Písme, ktoré vyzdvihujú utláčaných, kráčajúcich po zrúcaninách.
S rozporom medzi týmito dvoma prúdmi zápasí židovstvo skrz celé svoje myšlienkové dejiny. Ale pretože aj obnovená judská samospráva sa skončila a obnovený Chrám bol zborený, dlhé stáročia nejestvovalo žiadne židovské kráľovstvo, ktorého moc by bolo možné ospevovať. (O štátoch vedených židovskými monarchami v Jemene, Etiópii a v zemi Chazarov stredozemskí židia vedeli len veľmi málo.) V druhom prúde sa priestorový rozmer potlačil v prospech rozmeru časového. A kráľovstvo, ktoré existuje v budúcnosti, sa stáva predovšetkým kráľovstvom symbolickým.
Zasľúbená zem už nebola tým územím, na ktorom ešte stále žili ľudia. Bola zemou, kde ľudia žili v stratenej minulosti a kde mali žiť vo vykúpenej budúcnosti. Kráľovstvo, ktoré sa ospevovalo, predstavovalo hypotetickú moc. Uskutočnené kráľovstvo by si zaslúžilo chválospevy len do tej miery, že splnilo proroctvá. Nádej v návrat z vyhnanstva sa spojila s nádejou v príchod Mesiáša. Židovský ľud bude vykúpený vtedy, keď budú vykúpení všetci. Vrátime sa domov vtedy, keď sa vrátia domov všetci. Vrátime sa do pospolitosti, v ktorej všetky krivdy budú prekonané.
A takto diasporálne židovstvo prišlo na čiastočné riešenie rozporu medzi dvoma prúdmi: pokiaľ nové kráľovstvo nepríde, môžeme odsudzovať krivdy spôsobené existujúcou mocou a súčasne chváliť idealizovanú moc budúcnosti. Snívali sme o zemi, ktorá nepatrila nikomu, lebo nebola žiadnym územím. Ak z času na čas určitý výnimočný žid z diaspóry navštívil provinciu medzi Jordánom a Stredozemným morom, mohol plakať pred Múrom nárekov, mohol viesť filozofické debaty s učencami v meste Cfat, mohol cítiť na poliach vôňu mlieka a medu, ale zem existovala ako zasľúbená len v týchto fragmentoch. Omarova mešita či Bazilika Svätého hrobu na tejto zemi nestáli. Stáli na svojej.
Váhanie pred návratom
Je príznačné, že počas väčšiny tých zhruba dvoch tisícov rokov od zborenia Druhého chrámu neboli závažnejšie legálne prekážky proti židovskému osídleniu územia okolo Jeruzalema, a napriek tomu sa len málo židov rozhodlo sa tam presťahovať. Platilo to pre židov vzdialenejších krajov, ktorí dali prednosť praktickým a ekonomickým okolnostiam. Platilo to však aj pre židov z Byzantskej ríše a neskôr z arabských Kalifátov a Osmanskej ríše, pre ktorých by šlo len o vnútroštátnu migráciu. A platilo to aj pre popredných náboženských mysliteľov, ktorí celý život venovali úvahám o zasľúbenej zemi. Známy je síce prípad veľkého básnika Jehudu ha-Leviho, ktorý sa v dvanástom storočí rozhodol vydať sa zo Španielska k zemi bližšej prítomnosti Boha, ale túto púť vykonal sám na sklonku života a nevyzval iných, aby ho masívne nasledovali a natrvalo tam žili. Filozof Maimonides po opustení Španielska o generáciu neskôr síce navštívil Izraelskú zem, ale krátko na to sa presídlil do Egypta, kde žil do konca svojho života. Aj charizmatický chasidský rabín Nachman z Braclavi na konci osemnásteho storočia po dlhom váhaní podnikol cestu do Zeme, ale po roku sa vrátil na svoju rodnú poľskú Ukrajinu, a jeho nasledovníci realizujú každoročne púte nie k Zemi izraelskej, ale do mesta Umaň, kde Nachman pôsobil. V podobnom čase sa aj slávny učenec Gaon z Vilna vydal na cestu do Zeme, ale dostal sa len k okoliu Kráľovca, kde sa zastavil a vrátil sa domov.
Martin Buber v knihe O Sione píše o tom, ako nábožensky orientovaní židia dlho váhali nad možnosťou navštíviť Izraelskú zem. Predstava návratu do Zeme bola takou silnou spirituálnou záležitosťou, že sa ho báli vykonať, pokiaľ si neboli istí, že podmienky sú správne. To sa v chasidskej eschatológii spájalo s myšlienkou, že sa nesmie „vyvíjať úsilie o priblíženie konca“ – nikto nemal urýchliť príchod Mesiáša. Židovstvo, ktoré už niekoľkých kandidátov na Spasiteľa okúkalo a odmietlo, potrebovalo trpezlivosť. Navrátime sa domov, určite, ale všetko má svoj čas.
Zásadná zmena pohľadu nastala v devätnástom storočí, keď sa radikálni sekulárni židia – resp. Židia, ktorí sa stotožňovali s národnokultúrnou tradíciou židovstva, ale už nepočítali s ochranou jeho Boha – rozhodli, že už nechcú čakať. Utrpenie bolo príliš veľké, potreba spásy príliš urgentná, cítili vo vzduchu zápach krachu liberálnej európskej modernity. Masívne sa pridali k revolučným hnutiam, ktoré mali premeniť tie krajiny, kde žili, mali vykúpiť život vo vyhnanstve a urobiť z exilu domov. Rastúca menšina sa však rozhodla, že už nastal čas na návrat do Zeme, ako sa práve patrí v čase spasenia.
Od zeme k štátu
Kam sa však mali navrátiť? Zasľúbená zem nosievala veľa mien. Kanaán, Judsko, Sion, Izrael. Žiadne z týchto miest nebolo na mape. Existovali len v slovách. Na mape bola Palestína.
Nástup sionizmu znamenal stratu symbolickej úrovne starých slov. Vyhnanstvo, goles či golet (ako sionisti premenili výslovnosť hebrejských slov), nebolo pre sionistov primárne metaforou bytia pred spasením, neoznačovalo hlavne stav človeka v každej spoločnosti, ktorá ho vylučuje, utlačuje, odmieta, kdekoľvek sa nachádza. Golet bol predovšetkým život mimo Zeme. A Zem, Erec, bola totožná s reálne existujúcim územím pri hraniciach Osmanskej ríše. Či už príde Mesiáš alebo nie, začali už bez jeho pomoci plánovať zhromaždenie vyhnaných (kibuc galujot) v Palestíne.
Napriek tomu sionistom nebola mesiášska tradícia ľahostajná. Mnohí z nich si uvedomovali, že ak si nárokujú právo vrátiť sa do zasľúbenej zeme, toto právo príde s podmienkou, že návrat má byť spojený so spasením. Ak neprišiel Mesiáš, mali jeho prácu vykonať sionisti sami. Urýchlili jeho príchod sekularizáciou jeho významu. Zvlášť pre socialistických sionistov – ale celkom v súlade s tradičnými mesiášskymi proroctvami – toto spasenie nemalo byť len pre Židov. Nové spoločenstvo v Zemi malo vyzdvihovať postavenie všetkých obyvateľov Palestíny, malo slúžiť ako revolučný príklad a pridať sa k medzinárodným bojom o lepší svet. Malo…
Židovským socialistom v Palestíne možno pripisovať nemálo úspechov. Vybudovali silné odborové hnutie a, v kibucoch a ďalších družstvách, vykonali jeden z najrozsiahlejších a najdlhšie trvajúcich experimentov v dejinách komunálneho hospodárstva. Ale vzhľadom na to, že tieto štruktúry dlho vôbec neprijímali palestínskych Arabov za svojich členov, a neskôr vo veľmi obmedzenom počte, ťažko mohli slúžiť ako nástroj podobnej kolektivizácie a demokratizácie nežidovskej hospodárskej činnosti. Čo sa týka sionistickej predstavy o pozdvihnutí zaostalých miestnych obyvateľov, tí to pochopiteľne vnímali skôr ako prejav koloniálnej nadradenosti (ktorej sa skôr skromní východoeurópski Židia priučili impozantne rýchlo od svojich západných sponzorov). Na úrovni medzinárodnej politiky spočiatku krehký štát založený sionistami (a to ešte v čase, keď ho viedli uvedomelí socialisti) prijímal podporu takmer od kohokoľvek, či už šlo o Stalinov Sovietsky zväz, imperialistický Západ, alebo autoritárske režimy inde na svete (vrátane diktátorov v Argentíne a Paraguaji, ktorí spolupracovali s nacistami, či rasistickej Juhoafrickej republiky). Nedá sa teda povedať, že by sa splnil sen skorších socialistických sionistov o vytvorení štátu, ktorý bude propagátorom pokrokovej svetovej revolúcie.
Azda najväčší úspech Židov v Palestíne, z hľadiska internacionalizmu, bolo niečo, s čím sionistickí priekopníci veľmi nepočítali: ukázali Arabom v Palestíne nástroje, ktorými mohli bojovať za vlastné práva, dokonca, ak bude treba, proti samotným sionistom. Svojím spôsobom patria židovskí osídlenci medzi zakladateľov palestínskeho národno-oslobodeneckého hnutia, a to nielen v negatívnom zmysle, že mu dali dôvod vzniknúť. Internacionalistickí socialisti, predovšetkým okolo Palestínskej komunistickej strany v jej rôznych podobách, aktívne pestovali spoluprácu s Arabmi a bojovali za vytvorenie štátu, v ktorom by si boli rovní všetci občania, bez ohľadu na pôvod. Ich organizačný potomok je dnes hnacou silou multietnickej, ale prevažne arabskej, Zjednotenej kandidátky v Izraeli.
Nedá sa však povedať, že sa splnili očakávania Bera Borochova, zakladateľa robotníckeho sionizmu, ktorý veril, že založenie židovského štátu bude zásadným krokom v procese prekonávania nacionalizmu. Nestalo sa, ako si predstavoval, že keď Židia získajú vlastný štát, konečne zabudnú na partikulárne národné problémy, zabudnú na vnútronárodnú solidaritu a sústredia sa na to najdôležitejšie, triedny boj. Je síce pravda, že v etablovaných národných štátoch sa starý typ nacionalizmu zvykne vytrácať, ale nový typ nacionalizmu ho vie nahradiť. A tento nový typ býva horší než ten starý. Nacionalizmus porazeného vydedenca nahradzuje nacionalizmus víťazného majiteľa pôdy.
Zástancovia židovského štátu, vrátane tých univerzalisticky a humanisticky premýšľajúcich, poriadne nedomysleli, ako sa môže spravodlivo a v prospech všetkých vytvoriť jednonárodný štát na území, kde národov (a mnoho nenárodne sa identifikujúcich etník a kultúrnych skupín) bolo viac. Na jednom území môže byť nekonečne veľa zemí. Môže tam však byť len jeden národný štát. Hranice zeme sa kreslia – a prekonávajú sa – v predstavivosti každého človeka, ktorý má k nej vzťah. Hranice štátu sa už musia kresliť na mape.
Ešte sme sa nevrátili
S touto premenou Izraelskej zeme (erec Jisroel) na Izraelský štát (medinat Jisrael) stojaci na palestínskom území sa nezmenil len život obyvateľov Palestíny. Zmenilo sa židovstvo. Rovnováha medzi jeho prúdmi sa zmenila. Pre človeka, ktorý vidí v Izraelskom štáte koniec vyhnanstva, sa vyhnanstvo vytráca ako stav bytia týkajúceho sa ľudí po celom svete. Zem vykúpenej budúcnosti nahradzuje zriadenie súčasnosti, ktoré sa má chrániť proti nepriateľom. Dôraz židovstva prechádza z nariekania a odsúdenia krivdy k chváleniu moci. Predtým bol žid definovaný skúsenosťou vyhnanstva a túžbou po jeho konci. Odvtedy mohol byť Žid definovaný náklonnosťou k jednej krajine. Ak by bol sionizmus projekt, ktorý dovŕšilo založenie židovského štátu, zrušil by abstrahovateľnú skúsenosť židovstva a nahradil by ju partikulárnym záujmom. Zrušil by židov takých, akými boli, a nahradil by ich novými Židmi.
Toto bývalé židovstvo sa však ešte neskončilo. Kto neprijíma tvrdenie, že vyhnanstvo sa skončilo, spozná, že krivda prežíva a že zem, ktorá sa vydáva za izraelskú, ešte nie je tou zasľúbenou. Spravodlivé spoločenstvo zostáva vecou budúcnosti a procesom nedokončenej prítomnosti. Ak Žid sa spojil s územím, žid zostáva ako človek, ktorý zápasí s vyhnanstvom zo svojej zeme.
A tragický výsledok údajného židovského štátu je, že pri zrušení židovstva svojich Židov, z Palestínčanov vytvoril vyhnaných židov. Možno je najvyšší čas na to, aby si aj tí mnohí Židia, ktorí sú napriek oficiálnemu uznaniu naďalej utláčaní, uvedomili, že sú zároveň vylúčenými Palestínčanmi. Možno je čas na to, aby sme si povedali, že kdekoľvek sme, nevrátili sme sa ešte domov. Ten náš skutočný domov bude väčší, oveľa väčší – toľko je ľudí, ktorí sa doň musia zmestiť!
Čo bývalo židovstvo? Vyhnanstvo a túžba po návrate.
Čo je dnes palestínstvo? Vyhnanstvo a túžba po návrate.
Na púšti ešte blúdime, spolu.
Autor je antropológ a filozof
