Založíme si všetci Onlyfans?

Pred chvíľou som olízala obálku, do ktorej som vložila vytlačené vyúčtovanie tvorivého štipendia od Fondu na podporu umenia. Dostala som ho na napísanie rukopisu novej knihy ešte minulý rok, keď v rozhodovaní nemala prsty dnešná Rada FPU. Počet 216-tisíc znakov, ktoré som podľa zmluvy mala odovzdať, som presiahla o 563 znakov. Kto mi ich zaplatí?

Rozčuľovala som sa v uplynulých dňoch viackrát. Najprv, keď som sa snažila rozbehať svoj Powerball. Je to guľatý nástroj na posilňovanie ruky a prevenciu ochorení, užitočný, keď veľa pracujete na počítači. Roztáča sa nitkou: tento princíp funguje asi tak, ako keď ručne štartujete motorovú pílu. Podobne to aj vrčí a trasie vám rukou. Guľa kladie odpor a vy musíte ramenom hýbať silnejšie a silnejšie a viac sa sústredíte na koordináciu pohybov. Nie je pre mňa ľahké ju poriadne naštartovať, dobre sa pri tom vytočím.

Čo mi taktiež rozbieha motor na plné obrátky, sú danajské dary v podobe zverejnených rozhodnutí Rady FPU. Guľa sa zapotí, lebo na dôvažok ešte musím písať tento text. Musím, pretože mi to jednoducho nedá. Navyše, je to dobrý spôsob, ako oddialiť moment, keď sa nadobro zbláznim. Vyluftovať sa môžem aj hodením gule do okna, ale to by mi FPU muselo platiť zasklenie.

Ako malý Mozart

Nedávno som dostala otázku: ak je naša literatúra taká dobrá, prečo nie je v zahraničí známejšia? Prečo nemáme mená, súčasné či minulé, ktoré by poznali, keď nie vo svete, tak aspoň v Európe, aby si turisti mohli kupovať suveníry s podobizňou dotyčnej iks či dotyčného ypsilóna?

Prichádzam jedine na to, že dôvodom je kombinácia faktorov od neexistencie umeleckej diplomacie smerom dnu aj von, cez dehonestovanie umeleckých elít, až k prostej náhode či striedaniu režimov a garnitúr (a teda aj ich prístupu k umeniu a kultúre). Navyše je táto problematika pre mňa stále skôr kabát než košeľa a kultúrne politiky by pre mňa ako spisovateľku nemali byť ústrednou problematikou. Tou by malo byť moje denné prežívanie, moje písanie, môj pocit hodnoty a ohodnotenie, a to, čo robím so svojím jediným životom a jediným literárnym talentom, ku ktorému sa kedy dostanem.

Použijem prirovnanie s chirurgiou – kostrbaté, lebo viem, že nemáme v rukách cudzie životy, ale snáď účinné pre to, čo chcem zdôrazniť. Na medicíne sa zjaví zázračný študent, o ktorom si celá škola hovorí, že to je veľký talent a zachráni mnohé životy. Študent na sebe pracuje, vzdeláva sa, operuje, reže, šije ako malý Mozart, vyhrá, ehm, operačnú súťaž. A keď vylezie zo školy… zistí, že sa musí zamestnať vo výdajni zdravotníckych pomôcok. Nič proti ľuďom, ktorí vydávajú zdravotnícke pomôcky, veď robia dôležitú prácu, ale nie je to jeho sen, nemá na to talent a jeho náplň práce takto len veľmi okrajovo pripomína to, čím by sa skutočne chcel živiť, v čom vidí svoju hodnotu a v čom sa roky zdokonaľoval. A tak píše rôznym nemocniciam, či ho niekam predsa len nezoberú. Z jednej má odpoveď, nech príde, ale bude mať desať centov na hodinu, z ďalšej mu ani neodpíšu a v tretej ho primár prijme s nadšením, no vo vedení nemocnice sú diletanti a pozvánku mu stopnú. Vie, že operovať len tak na ulici nemôže. Vráti sa teda do skladu ortopedických papúč a hovorí si, že nemôže zatrpknúť, lebo ho ľudia budú mať za chuja.

Koľko Anasoftov musím vyhrať?

Život je ako bonboniéra, nikdy nevieš, čo ochutnáš a nikdy nevieš, koľko ti Rada FPU priklepne na štipko či grant. Predstavujem si výskumné kapacity budúcnosti, ktoré na konferencii „Rozhodnutia Rady FPU: Otváranie trinástej komnaty“ budú viesť dlhé dišputy o perlách typu „Projekt je v rozpore s dobrými mravmi tradičného života“ či záhadách v udeľovaní štipendií na prednáške s názvom Správna vedecká metóda na určenie výsledku: en-ten-tíky alebo aka fuka funda luka?.

Lenže životy spisovateľov a spisovateliek nie sú zábavou à la Squid Game, aj keď sa k tomu možno dopracujeme. Štipendiá, plnohodnotné ocenenie formou zmlúv, zisky z predaja, slušné honoráre za podujatia či finančné odmeny v podobe ocenení sú to, z čoho by sme ako autori a autorky mali žiť.

Počítajte so mnou: na svoju knihu so 120-timi normostranami som dostala ročné štipendium 5 168,00 eur, pričom som žiadala 7 752,00 eur. Keď mám dobrý deň, napíšem šesť dobrých normostrán. To je deň, keď mám osem hodín na písanie, čo je popri iných zamestnaniach, ktoré mám, prakticky len cez víkend. To je 104 pracovných dní, počas ktorých by som napísala aj päť kníh, akurát by som asi tak v tretine skolabovala, lebo, čuduj sa svete, každý potrebuje aj dni voľna. Platím si zdravotku, snažím sa šetriť na dôchodok, o hypotéke nehovoriac. A to sme len pri prvej verzii textu, ktorá je v ideálnom prípade použiteľná tak na polovicu. Samotné editovanie, spolupráca s redaktorom a korektorkou, vydavateľom a grafičkou? Ďalšie hodiny. Že táto slovná úloha nemá riešenie? Nuž, vyzerá to tak.

Veľkou záchranou bolo pre mňa v roku 2023 získať ocenenie Anasoft litera. Zdanená suma mi prišla na účet v apríli 2024 – v roku, v ktorom som sa prvý raz v živote rozhodla byť na voľnej nohe. Ako často však s takým ocenením môžem počítať? Aj keby som napísala knihu každých dvanásť mesiacov, možnosť, že by som vyhrala Anasoft literu každý rok, jestvuje v niektorom z paralelných vesmírov, no v tomto určite nie. Aj keby som podala najdokonalejší výkon, akého som schopná, na Slovensku predsa vydávajú knihy desiatky kvalitných autorov a autoriek, ktorí by boli v tomto prípade mojou konkurenciou. Zatiaľ ich tak nechcem nazývať, hoci v realite knižného trhu ňou už sú.

Dôvod na radosť

Spisovateľka Ivana Gibová, ktorá v najnovšom rozhodnutí Rady FPU nezískala ani cent na napísanie svojej novej knihy (Rada FPU zamietla rozhodnutie odbornej komisie o podpore), vyzvala priaznivcov jej písania, aby jej na súkromný účet poslali peniaze, ako istý typ preddavku. Ako štipendium z vôle ľudu. Prispievateľských kampaní cez rôzne portály je ako maku a sama viem, na ktoré prispievam a na ktoré mi už nezostane rozpočet. Splnil sa sen niektorých neoliberálnych mysliteľov: literatúra sa tak zindividualizovala, že čitatelia a čitateľky platia priamo autorom a autorkám a živia ich. Má vlastne niekto z nás píšucich Onlyfans?

Vydavateľ Koloman Kertész Bagala zo žiadaných 59 395 eur na vydanie desiatich kníh dostal 6-tisíc. Odborná komisia mu pritom odporučila prideliť sumu 36-tisíc eur na vydanie šiestich kníh. Suma bola znížená po zásahu rady. Podobne pochodil aj vo výzve na tvorbu audiokníh (žiadaných 34 850 eur, získaných 3-tisíc eur). Nové rukopisy Petra Balka, Nicol Hochholczerovej, Laca Keratu, Máriusa Kopcsaya, Miroslavy Kuľkovej, Agdu Baviho Paina, Radovana Potočára či môj sa pobijú o Kaliho priazeň. Držím palce debutujúcim Petrovi Hofericovi a Karin Kissovej. Petra sa bojím, lebo viem, že robil karate.

Kali Bagala si spôsob na ďalšie fungovanie nájde (pred pár dňami spustil darcovskú kampaň), tak ako aj mnohí ďalší. Mohli by sme ísť rozhodnutie za rozhodnutím, riadok za riadkom, a napísať celé analýzy o tom, ako nezmyselné rozhodnutia zasahujú do konkrétnych životov. Mnohé sumy boli účelovo znížené na najnižšiu možnú sumu v desiatkach prípadov (nielen z oblasti literatúry), aby rada nemusela zdôvodniť „nulovú podporu“ – v takom prípade sa to totiž robiť musí. Hoci je pravdepodobné, že by si opäť pomohli svojou obľúbenou formuláciou „Rada sa rozhodla žiadosť nepodporiť z dôvodu nedostatočnej umeleckej kvality projektu v kontexte ostatných predložených žiadostí“. Chat GPT by to sám lepšie nenapísal! Čo sa stane s „ušetrenými“ peniazmi, to tuší len potkan, čo sedí ministerke vo vlasoch a riadi jej pohyby. Keďže sa guľa zloby a programovej deštrukcie kultúry roztočila, musíme vynaložiť priveľké úsilie na to, aby sme s ňou udržali tempo.

Autorka je spisovateľka