Pre každú komunitu – či už sociálnu, záujmovú, územnú alebo profesnú – je kľúčovou otázkou, kto má právo ju zastupovať. To platí obzvlášť pre oblasť kultúry. Našťastie, dnes už nemáme žiaden jednotný Národný front, na druhej strane sa mnohé iné spoločenské sektory javia byť lepšie organizované a schopnejšie presadzovať spoločné záujmy.
Pandémia obnažila mnoho skutočností o životaschopnosti kultúry. Až teraz sme si naplno uvedomili, aký široký a zároveň krehký je tento sektor. Dozvedeli sme sa, že približne toľko ľudí, koľko na Slovensku vyrába automobily, “robí” u nás aj kultúru. Avšak táto masa kultúrnych pracovníkov je pravdepodobne heterogénnejšia ako v ktorejkoľvek inej sfére spoločnosti. Evidencia profesionálnych umelcov a iných profesionálov v kultúre, ktorú pred nedávnom spustil Fond na podporu umenia, obsahuje zoznam vyše 270 rôznych povolaní. Nájdete v ňom všelikoho – od architekta až po astrofyzika (!), od kurátora až po klauna, od šatniara až po šéfdirigenta. A to sa na niektoré profesie pri tvorbe zoznamu ešte pozabudlo.
Ale kto týchto všetkých ľudí vlastne zastupuje?
Aktivizmus vs. advokácia
Slovenská kultúrna scéna sa vyznačuje vysokou schopnosťou ad hoc spájania v momentoch (existenčného) ohrozenia. Najvýraznejším príkladom takéhoto aktivizmu bola vzbura proti ministrovi kultúry v období vrcholiaceho mečiarizmu. V roku 1996 sa uskutočnil protestný míting pod názvom Zachráňme kultúru, na ktorom herec Ladislav Chudík oznámil začiatok štrajku členov činohry Slovenského národného divadla. Organizátori stretnutia vyzvali ministra kultúry Ivana Hudeca na odstúpenie z funkcie. Nestalo sa tak a situácia sa neskôr vyhrotila až do okupácie samotného ministerstva. Dramatik a divadelný režisér Martin Porubjak na ňu s odstupom rokov spomínal takto:
“V tom čase sme na protest proti absurdným opatreniam ministra kultúry Hudeca štrajkovali celý mesiac a dokonca sme obsadili aj ministerstvo kultúry a prespali tam. Podporovala nás široká verejnosť, a keď sme usporiadali protestné zhromaždenie na Námestí SNP v Bratislave, zaplnilo sa tak ako v novembri 1989. Keď sme vnikli do budovy ministerstva, minister Hudec sa vyľakal a začal s nami vyjednávať, dokonca sme sa už dohodli na niektorých bodoch. Vyzeralo to, že dohodu podpíšeme. Zrazu ho však ktosi odvolal telefonicky, zrejme premiér Mečiar. Hudec vybehol bočnými dverami z kancelárie s kabátom na hlave a ušiel z budovy ministerstva.
Potom na nás poslali policajnú jednotku. Veliteľ bratislavskej polície dostal rozkaz, aby budovu vypratal. Policajná jednotka obsadila schodište a halu, v ktorej sme si posadali na zem a chytili sa za lakte. Ja som držal pod ľavým lakťom Emíliu Vášáryovú a pod pravým redaktorku z denníka SME, ktorá z toho mala dosť veľký šok a celá sa triasla. Policajti nás obstúpili zo všetkých strán a ich veliteľ, náčelník bratislavského zboru, nám oznámil, že sme v budove ministerstva nelegálne, že ministerstvo požiadalo políciu, aby vypratala budovu a našou povinnosťou je budovu opustiť. V opačnom prípade bude polícia nútená použiť donucovacie prostriedky. Asi meter odo mňa stál mladučký policajt a s obdivom hľadel na Emíliu Vášáryovú. Tak som mu ticho povedal: ‘To som zvedavý, ako budete násilím vyvádzať pani Vášáryovú.’ On absolútne stuhol. Jasne som videl, ako pri tej predstave podľahol panike. Do očí mu vstúpili slzy. Bolo jasné, že k tej dáme má bezmedznú úctu a že si tú absurdnú situáciu, ako božskú Emíliu vlečie dolu schodmi, nevie ani len predstaviť.”
Odvtedy umelci a kultúrni profesionáli protestovali ešte mnohokrát. Často popritom vznikali rôzne iniciatívy, tie však mali zväčša krátke trvanie. Spomeňme aspoň Kultúrny reparát či Stojíme pri kultúre, ktoré v ostatných rokoch zohrali dôležitú rolu počas konkrétnych spoločenských vzopätí. Obe získali masívny jednorázový mandát od tisícov podporovateľov, avšak nedokázali ho transformovať do podoby dlhodobých a reprezentatívnych platforiem. Na odkaz protimečiarovského fóra Zachráňme kultúru sa v roku 2020 rozhodla nadviazať rovnomenná platforma, ktorá je aj takmer po roku veľmi aktívna na Facebooku, ale tiež pravdepodobne nemá ambíciu stať sa trvalou strešnou a reprezentatívnou organizáciou.
Rozdeľuj a panuj
Pri letmom pohľade na počet rôznych profesných a žánrových asociácií, fór, klubov, koalícií, spoločností, syndikátov, únií, združení a zväzov sa zdá, že ich je dnes dokonca viac ako samotných kultúrnych profesií vo vyššie spomínanom zozname Fondu na podporu umenia. Diapazón sa rozpína od Asociáciae slovenských kameramanov až po Združenie dychových hudieb Slovenska. Nevedno, či je to len odrazom veľkej profesnej diverzity v kultúre, alebo skôr dôsledkom zotrvačnosti socialistických štruktúr, ktoré sa nedokázali reformovať, demokratizovať a spájať, či nebodaj prejavom individualizmu a súťaživosti, ktorými sa svet umenia vyznačuje. V každom prípade však takáto roztrieštenosť kultúrnej scény asi najviac prospieva ministerstvu kultúry, ktoré sa môže sústrediť na uspokojovanie partikulárnych záujmov jednotlivých skupín a nemusí sa zaoberať hlbšími prierezovými a štrukturálnymi výzvami sektora.
Bolo by zavádzajúce tvrdiť, že na Slovensku neexistujú žiadne širšie zamerané platformy, ale málokto z nás o nich kedy počul. Či už ide o Slovenský odborový zväz verejnej správy a kultúry, ktorý má na Facebooku závratných tristoštyridsať sledovateľov. Alebo Slovenská koalícia pre kultúrnu diverzitu, ktorá síce združuje dvadsať rôznych profesných zoskupení, ale je takmer nemožné zistiť, čomu sa presne venuje. Je o to smutnejšie, že práve táto koalícia je jediným zástupcom kultúrnej obce v Rade vlády pre mimovládne organizácie, ako aj v Rade vlády pre kultúru, v ktorej má navyše ako jediný neštátny subjekt výsadné členstvo vyplývajúce priamo zo štatútu. V tejto rade okrem niekoľkých kultúrnych profesionálov, samozrejme, nemôžu chýbať ani Matica slovenská či Konferencia biskupov.
Networking je považovaný za jeden zo základných nástrojov efektívnej advokácie komunitných záujmov. Je síce pravdou, že na Slovensku mnohé skupiny nemajú dodnes svoje reprezentatívne platformy (napríklad rómske a prorómske združenia alebo ľudskoprávne organizácie). Ale nájdu sa aj úspešné príklady dlhodobej tematickej spolupráce ako napríklad Ekofórum, Rada mládeže Slovenska či Národná rada občanov so zdravotným postihnutím.
Pandémia obnažila mnoho skutočností o životaschopnosti kultúry. Jednou z nich je i poznanie, že dnes už možno nestačí len stáť pri kultúre. Ale je nevyhnutné bojovať za ňu modernou, funkčnou, demokratickou, reprezentatívnou a transparentnou platformou.
Autor robí kultúru
