Keď sa človek prederie cez davy turistov a turistiek, ktoré prúdia nočnými ulicami štvrte Tsim Sha Tsui na južnom cípe polostrova Kowloon, otvorí sa pred ním po prvýkrát celá panoráma Hong Kongu, ktorý leží na druhej strane úžiny oddeľujúcej tento známy ostrov od ázijskej pevniny. V prvom momente vám nevšedný výhľad na zástupy mrakodrapov s obrovskými svietiacimi reklamnými plochami odrážajúcimi sa na hladine vody musí vyraziť dych. Postupne začnete rozoznávať jednotlivé nápisy – Bank of China, HSBC, AXA, ING, Bank of America a tak ďalej. Čoskoro vám začne dochádzať, že táto svojrázna panoráma sa v skutočnosti skladá z mohutných, vertikálne navrstvených kusov skryštalizovaného finančného kapitálu – kvádrov ekonomickej moci premenených na železobetónové ikony. V istom zmysle je totiž Hong Kong synonymom neskorého kapitalizmu: verejné priestory pretvorené na segregované obchodné centrá, nájomné tak šialene vysoké, že polovica miestnych obyvateľov a obyvateliek si ho nemôže dovoliť, stanice metra premenené na butiky luxusných značiek, slúžky z bohatých domácností tráviace svoj jediný voľný deň v týždni posedávaním na kartónoch na uliciach veľkomesta, chudoba starostlivo zahnaná do okrajových štvrtí, neprehľadný systém nadchodov a podchodov, ktorý nahrádza nedostatok miesta na uliciach okupovaných drahými autami a kolónami taxíkov. Čo však vlastne má človek na mysli, keď hovorí o týchto javoch ako o dôsledkoch pôsobenia kapitálu? Nie je to už dnes vágny, nadužívaný a ničnehovoriaci pojem?
Kapitál v devätnástom a dvadsiatom prvom storočí
Je jasné, že význam pojmu kapitál prekonal za posledné storočie nevídanú infláciu. Jej obeťami sa dokonca stali aj mnohí kriticky zmýšľajúci autori a autorky. Napríklad keď v roku 2013 vydal Thomas Piketty v anglickom preklade svoje doposiaľ kľúčové dielo Kapitál v 21. storočí, dostalo sa mu okrem mediálneho záujmu a pozitívnych recenzií aj vlny kritiky za to, že pojem kapitálu použil tak trocha v rozpore s jeho bežným významom v (politickej) ekonómii. Piketty ho totiž chápal proste a jednoducho ako synonymum bohatstva. Proti stotožneniu oboch ekonomických termínov protestovali neoklasickí aj marxistickí ekonómovia a ekonómky – každý zo svojho uhla pohľadu. To môže na prvý pohľad vyzerať ako podivná kritika, pretože takéto chápanie kapitálu je celkom v zhode s tým, ako sa tento pojem v bežnej diskusii používa, no Pikettyho analýza nerovností v súčasnom kapitalizme je v tomto ohľade skutočne zavádzajúca – hoci sú jeho závery empiricky platné, jeho nakladanie s pojmom kapitálu ignoruje význam, ktorý mu bol pôvodne prisúdený v kontexte politickej ekonómie osemnásteho a devätnásteho storočia.
Pri príležitosti stopäťdesiateho výročia vydania prvého zväzku Kapitálu by bolo až príliš jednoduché začať pátranie po podstate kapitálu práve dielom Karla Marxa. Marx však väčšinu svojich teoretických konceptov nevymyslel – naopak, takmer výlučne sa držal zaužívaného žargónu vtedajšej politickej ekonómie. To malo svoj strategický zmysel: snažil sa ukázať, že problémom vtedajšej ekonomickej disciplíny bolo chybné nakladanie s jej jednotlivými kategóriami (na čo v slovenskom kontexte upozorňuje napríklad Juraj Halas). Politická ekonómia zase pojem kapitálu prevzala z bežnej terminológie finančníctva a účtovníctva. Latinská forma capitale sa používala už od stredoveku na označenie celkovej sumy peňažnej pôžičky. Táto požičaná suma (alebo „hlavná“ suma – od latinského capitalis) mala veriteľovi zabezpečiť budúci zisk, keďže dlžník mu ju splácal naspäť spolu s úrokmi. A práve tento princíp vystihuje podstatu toho, čo kapitálom nazýval aj Adam Smith – je to akýkoľvek druh majetku, ktorý môže jeho vlastník či vlastníčka mobilizovať za účelom zisku. Už teraz by nám preto malo byť jasné, prečo kapitál s bohatstvom nemožno stotožňovať – ide totiž o špecifický typ bohatstva, ktoré možno ďalej zhodnocovať a umožňovať tak jeho majiteľom alebo majiteľkám stať sa ešte bohatšími.
Peniaze, ktoré plodia peniaze
Takáto perspektíva prináša do hry istý dynamický prvok. Hovoriť o danej veci ako o kapitáli dáva zmysel iba v kontexte špecifickej siete sociálnych a ekonomických vzťahov, ktoré vznik a zhodnocovanie kapitálu vôbec umožňujú. A práve tu sa naše rozprávanie o podstate kapitálu stretáva s Marxovou analýzou. Hneď na začiatku prvého zväzku Kapitálu totiž Marx rozlišuje medzi úžitkovou a výmennou hodnotou veci (alebo skrátene iba hodnotou). Bežne sa domnievame, že daná vec je pre nás hodnotná z hľadiska jej úžitku – kniha je na čítanie, pohár na pitie, jablko na jedenie, kabát na zahriatie. Táto predstava tiež zakladá istý naivný pohľad na to, ako fungujú trhové vzťahy – ten vyrába hrnce a tá zase varechy, a keď jeden potrebuje to druhé, predá hrniec, utŕži peniaze a za tie si kúpi varechy (povšimnite si, že tento naivný pohľad dodnes nájdeme v úvodných prednáškach populárnych základov mikroekonómie). Lenže čo keď cieľom takýchto vzťahov nie je výmena užitočných výrobkov, ale len ich nekonečný obeh a akumulácia bez ohľadu na ich konkrétny účel? V takejto situácii sú roly peňazí a komodít obrátené – zatiaľ čo v pôvodnom príklade slúžia peniaze iba ako médium na výmenu komodít, v novej verzii sa stávajú alfou a omegou celého procesu. Hodnota komodity sa scvrkáva na jej numerický index – totiž na jej kvantitatívnu, výmennú hodnotu –, čo umožňuje hocakú komoditu premeniť na jej univerzálny ekvivalent – totiž sumu peňazí chápaných ako kapitál. Zároveň sa tým z peňazí tiež stáva univerzálna komodita, pretože z roly prostredníka výmeny tovarov sú povýšené na začiatok aj cieľ ekonomickej aktivity. Ostatné komodity sa tak stávajú mediátormi peňažného toku, ktorý v nekonečných cykloch zázračne naberá na objeme.
Ako presne k zhodnocovaniu kapitálu dochádza? Podľa Marxa tento proces zhodnocovania závisí od špecifickej komodity – ľudskej práce. Zázrak kapitálu sa v devätnástom storočí na prvý pohľad skutočne javil ako výsledok vykorisťovania armád robotníkov a robotníčok. Tí za svoju prácu (ako jedinú komoditu v ich osobnom vlastníctve) dostali zaplatenú mzdu, ktorá neodpovedala hodnote komodít, ktoré produkovali, ale len hodnote prostriedkov potrebných na reprodukciu ich pracovnej sily. Časť hodnoty produktu si tak mohol privlastniť vlastník výrobných prostriedkov, ktoré uvádzala do chodu živá práca robotníckej triedy. Tento schematizmus je však nutné chápať ako elementárny model kapitalistického systému, nie ako vyčerpávajúci popis historickej reality – triedna stratifikácia a sociálne-ekonomická dynamika kapitalistických spoločností bola pravdaže zložitejšia, čo koniec koncov Marx tematizuje vo svojich ďalších dielach (napríklad Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta). Odkrýva sa nám tu však podstata kapitálu, ktorou je ľudská práca premenená na homogénnu, abstraktnú silu (tzv. abstraktná sociálna práca), ktorú možno v ľubovoľných kvantách mobilizovať za účelom výroby komodít (a ktorá nachádza v komoditách svoju reifikovanú, odcudzenú formu). V nich sa síce zrkadlí hodnota tejto práce (pretože výmenná hodnota komodity sa rovná hodnote pracovného času nutného na jej výrobu), no tá nie je plne v rukách skutočných vlastníkov a vlastníčok tejto práce, ale v rukách tých, ktorí si pracovnú silu pauperizovaných más prenajímajú – totiž kapitalistov.
Za hranicami ľudskej práce
Na tomto mieste môžeme marxistickú ortodoxiu prekročiť smerom k bohatšiemu a aktuálnejšiemu chápaniu kapitálu. Jeho podstatou je naozaj istý špecifický druh abstrakcie, no táto abstrakcia nespočíva výlučne v reduktívnej homogenizácii a kvantifikácii ľudskej práce – teda inými slovami v jej komodifikácii. Obdobne dochádza ku komodifikácii ďalších ľudských aktivít: vzdelávanie, vzájomná starostlivosť, potreba socializácie, zábava, hra, sexualita, obdarovávanie a tak ďalej. A tento zoznam nemusí končiť pri činnostiach – obdobnou transformáciou prechádzajú tiež ekosystémové procesy (napríklad prírodné cykly vody, uhlíku a iných chemických prvkov) či biologická evolúcia (napríklad v podobe patentov na poľnohospodárske plodiny). Všetky tieto aktivity, násilne redukované na prosté kvantá energetických výdajov nutných na produkciu komodít, je možné ľubovoľne zoskupovať a modifikovať do gigantických mechanických asambláží. Z kapitálu sa tak stáva moc mobilizovať do služieb nekonečnej akumulácie zástupy ľudí a ne-ľudí zbavených všetkých svojich individuálnych kvalít a premenených na homogénne divíduá, s ktorými možno manipulovať podľa potrieb abstraktného stroja kapitalizmu – ako by povedali iní kritickí teoretici kapitalizmu, Gilles Deleuze a Félix Guattari.
Takéto poňatie však neznamená kritiku abstrakcie všeobecne, ale len kritiku špecifického typu abstrakcie, ktorá nerešpektuje svojbytné kvalitatívne registre rôznorodých procesov na tejto planéte. Kapitalizmus sa z tohto pohľadu mení na univerzálnu víchricu premieňajúcu celú Zem v sústavu anonymných artificiálnych štruktúr a šedivých podzemných labyrintov. Ich predobrazom je do nemalej miery tiež architektúra v úvode spomínaného Hong Kongu. Jeho pestrofarebná nočná panoráma je v skutočnosti len prejavom ďalšieho štádia premeny individuálneho aj kolektívneho života ľudí a ne-ľudí na ohromnú zásobáreň kapitálu. V tomto štádiu kapitál nadobúda nové estetické kvality, ktoré majú zaručiť jeho obeh a akumuláciu vo svete vyčerpanom až na pokraj vlastného kolapsu, vo svete dnešnej vyhorenej spoločnosti a v prostredí zdevastovanej planéty. Teória kapitálu schopná popísať tieto metamorfózy sa dnes napriek všetkým svojím významným posunom za posledné desaťročia ešte stále len rodí – a spolu s ňou aj návod na politickú intervenciu, ktorá by dokázala tento chod vecí nahradiť progresívne-emancipačnou trajektóriou postkapitalizmu. Tento časopis má byť príspevkom k šíreniu práve takejto kritickej teórie a praxe.
Autor je filozof
