Za klímu osobne

O existencii klimatických zmien sa všeobecne vie prinajmenšom desaťročia. To isté platí pre ich príčiny a spôsoby, ako proces zvrátiť alebo aspoň zmierniť. Hoci by sa „klíma“ mohla pomaly chystať do dôchodku, stále sa považuje za tému novú, progresívnu, umelo nafukovanú či ideologickú. Prečo sa tak trápi? Môže vyraziť do protiútoku?

Už v roku 1856 americká vedkyňa Eunice Foote experimentálne ukázala, že zvýšená koncentrácia oxidu uhličitého vo vzduchu môže viesť k otepľovaniu. O desaťročia neskôr, v roku 1896, švédsky chemik Svante Arrhenius kvantifikoval vplyv CO₂ na globálnu teplotu a upozornil, že spaľovanie uhlia môže zvýšiť teploty na planéte.

V priebehu 20. storočia pribúdali dôkazy o tom, že rastúce emisie skleníkových plynov zo spaľovania fosílnych palív vedú k postupnému otepľovaniu atmosféry. V 70. a 80. rokoch začali vedci systematickejšie analyzovať klimatické modely, čo viedlo k sformovaniu prvej hodnotiacej správy Medzivládneho panelu OSN pre zmenu klímy (IPCC) v roku 1990.

Dnes existuje jednoznačný vedecký konsenzus o tom, že klimatická zmena prebieha, že jej hlavnou príčinou je ľudská činnosť a že jej dopady môžu byť pre ľudstvo katastrofálne.

Nie som si istý, či existuje iná politická téma, ktorá by bola tak vedecky podložená. Hovoriť o klimatickej zmene ako o ideologickom výmysle je absurdné.  Je to na úrovni tvrdenia, že gravitácia je ideologický koncept alebo že biológiu mikróbov vymysleli len preto, aby nás lekári mohli ovládať.

A predsa! Predsa len je aj pre ľudí bez postrannej agendy účinkovanie klimatickej zmeny (nie jej jednotlivých prejavov) ťažko uchopiteľné až efemérne. Prečo je to tak?

Skleníkové plyny neľudských rozmerov

Jedna z hlavných prekážok má antropologický charakter. Medzi jednotlivcom a planétou je obrovský nepomer. Ľudia si kladú otázku: Ako môže moja maličkosť — či už ide o lietanie alebo stravovacie návyky — ovplyvniť niečo tak obrovské, ako je globálna klíma? Veda-neveda, ťažko si dokážeme predstaviť dosah svojich činov.

Ďalšou bariérou je zvyk a pohodlie. Moderný životný štýl sa zakladá na komforte, rýchlej dostupnosti tovarov, individuálnej doprave a neustálom konzume. Máme odpor k zmenám, ktoré by si vyžadovali zriecť sa výhod alebo prispôsobiť sa novým podmienkam. Máme tendenciu uprednostniť krátkodobý komfort pred dlhodobejším a abstraktným prospechom.

K tomu treba pripočítať aj určitú kostrbatosť komunikácie medzi ľudským prežívaním a suchými faktami klimatickej vedy. Väčšina komunikácie o klíme je vysoko racionálna — plná grafov, percent a projekcií. Oslovuje analytickú časť mozgu, ale ak klimatická zmena hovorí len v rovine údajov, ostáva vzdialená a neosobná.

Opačným extrémom sú správy o klimatickej zmene, ktoré sa nesú v duchu apokalyptických vízií a strachu. Neustále varovania o kolapse ekosystémov, o stúpajúcej hladine oceánov či o čoraz častejších extrémnych katastrofách môžu paradoxne viesť k paralýze. Keď sa človek cíti zahltený negatívnymi predpoveďami, jeho prirodzenou psychologickou reakciou býva únik, otupenosť alebo odmietanie problému.

Klimatická propaganda… fosílnych korporácií

Spomínaním antropologických a psychologických príčin skresleného vnímania klimatických zmien by som nerád odviedol pozornosť od miliárd dolárov investovaných do dezinformačných kampaní. Ak je téma ideologická, tak preto, že zelená transformácia by ohrozila zisky odvetví, ktoré k zmenám klímy prispievajú najviac.

Veľké ropné spoločnosti už v 70. rokoch minulého storočia z vlastných výskumov vedeli, že spaľovanie fosílnych palív vedie ku globálnemu otepľovaniu. Napriek tomu sa vedome rozhodli tieto poznatky skrývať. Namiesto varovania verejnosti investovali enormné zdroje do kampaní zameraných na spochybňovanie klimatickej vedy. Vytvárali a financovali sieť think-tankov, pseudovedeckých organizácií a platených „expertov“, ktorí v médiách systematicky zasievali pochybnosti o príčinách globálneho otepľovania.

Aj dnes ropné giganty pokračujú v podobnej taktike: správa organizácie InfluenceMap z roku 2021 ukazuje, že najväčšie firmy fosílneho priemyslu každoročne míňajú stovky miliónov dolárov na marketing, ktorý navonok podporuje udržateľnosť, zatiaľ čo v zákulisí lobujú proti klimatickým reguláciám.

Ropný priemysel nebol prvý, ktorý využil spomínané taktiky. V skutočnosti sa inšpiroval tabakovým priemyslom, ktorý bol taký úspešný, až sa uchytilo slovné spojenie tobacco industry playbook. O prepojení medzi pseudovedeckými „výrobcami pochybností“ naprieč odvetviami presvedčivo píšu Naomi Oreskes a Erik M. Conway v knihe Merchants of Doubt.

Učiť sa od skúsenejších

Tabakový ani ropný priemysel však svoju komunikáciu nepostavili iba na dezinformáciách. Rovnako dôležitá bola a je reklama, ktorá produkt, respektíve jeho využívanie vykresľuje ako predmet túžby a identity. Klasickým príkladom je slobodný a nezávislý Marlboro Man s cigaretou v ústach. Rovnako nedávna kampaň proti zákazu spaľovacích motorov v Európskej únii od roku 2035 bola postavená nielen na otázke uskutočniteľnosti zákazu, ale aj ako téma obmedzovania práva na osobnú mobilitu.

To je zásadný rozdiel oproti klimatickému hnutiu, ktoré tému klimatickej zmeny komunikuje primárne prostredníctvom suchých faktov a analýz. Je to zásadný rozdiel aj oproti spôsobu, akým sa o téme komunikuje všeobecne v spoločnosti. Médiá prešli od zanedbávania témy k jej prezentácii cez negatívne udalosti: požiare, suchá, horúčavy, ničivé povodne.

Už v minulom článku som krátko odkázal na Krisa De Meyera. Potvrdzuje, že aj dobre mienené, ale poplašné spravodajstvo vychádza z mylného predpokladu, že strach a znepokojenie vedú k akcii. Ním citované výskumy ukazujú opak — činy formujú presvedčenie, konkrétne cez proces sebapresviedčania a učenia sa od iných.

V citovanom článku Kris De Meyer a Emily Coren navrhujú nový prístup ku klimatickej komunikácii s dôrazom na pozitívne príbehy ľudí, ktorí sú aktívni, niečo robia. Tým sa aj u druhých posilní pocit schopnosti konať (agency). Príbehy môžu zmeniť vnímanie klimatickej zmeny z abstraktnej či paralyzujúcej hrozby na konkrétnu výzvu, ktorú môžu ľudia riešiť v rôznych rolách — ako občania, profesionálky či členovia komunít.

Kľúčový nástroj — obrazovka

To má akože Marlboro Man začať jazdiť na elektromobile? Na jednej strane hlúposť, no na druhej — prečo nie? Ak to pomôže, účel svätí prostriedky. Film bol vždy nástrojom propagandy a dnes trávia ľudia extrémne veľa času prilepení na takú či onakú obrazovku. Ak chce klimatické hnutie zasiahnuť oblasť kľúčovú pre skutočnú motiváciu konať, nesmie ignorovať emocionálnu rovinu. A musí vyrobiť hrdinky a hrdinov, zloduchov, príbehy plné súbojov, konfliktov aj príťažlivých identít a vízií, za ktoré sa oplatí bojovať.

Klimatické hnutie musí výraznejšie vstúpiť do audiovizuálneho priestoru a ovládnuť jeho jazyk. Zárodky zelených naratívov (green storytelling) na obrazovkách sú badateľné vo viacerých európskych krajinách. Vyspelejšie iniciatívy ako Good Energy v USA alebo BAFTA albert vo Veľkej Británii sa usilujú o začlenenie ekologických tém do filmových a televíznych príbehov. Na forme nezáleží, môže to byť prostredníctvom hlavných dejových línií, postáv, ktoré sa angažujú v environmentálnych aktivitách alebo vďaka vizuálnym a naratívnym prvkom, ktoré podporujú udržateľnosť (tzv. planet placement).​

Podobne som argumentoval v článku o ľavici. Akákoľvek progresívna vízia sa musí stať nielen otázkou rozumu, ale aj srdca. Z boja proti klimatickým zmenám treba spraviť životný štýl. A zo samotnej klimatickej zmeny príbeh, s ktorým sa človek ľahko stotožní. Boj proti klíme sa kvôli konzervatívnym biznisovým záujmom stal kultúrno-etickou otázkou. Tak ho takým spravme aj my, akurát zo svojho pohľadu. S vlastnou agendou, s vlastnou propagandou.

Autor je ekonóm, politológ a ambasádor Európskeho klimatického paktu.

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike