Vytúžená Európa, nezahojené rany: Príbehy ľudí z poľsko-bieloruskej hranice (časť II.)

Z východnej hranice Únie sa v roku 2021 stala nová migračná trasa.

Po troch rokoch sa vraciam na poľsko-bieloruskú hranicu, aby som zistila, ako humanitárna kríza zmenila región Podlasia. Ako sa žije tým, ktorým sa podarilo prekročiť hranicu a zostali v Poľsku? A čo na to poľská spoločnosť?

„Máš čierne oblečenie do lesa?“ pýta sa ma hneď po príchode do Podlasia domáca Agata. Prikývnem. Do lesa sa chodí v tmavom, aby nás nebolo vidieť. Nechceme mať problémy s pohraničnou strážou, políciou, ani vojakmi. Koniec koncov, problémy nechce nikto vrátane domácich aj prichádzajúcich. Napriek tomu sa už viac ako tri roky odohrávajú na husto zalesnenej poľsko-bieloruskej hranici dramatické situácie, ktoré si nikto nikdy neželal. V tých najhorších prípadoch končia smrťou.

S Agatou sedíme podvečer na terase domu s výhľadom na les, odkiaľ prichádzajú správy od ľudí, ktorí skúšajú prekročiť hranicu. Hovorí o svojom angažovaní sa v roky pretrvávajúcom probléme, pomáha najmä s tlmočením v nemocniciach. „V zime to boli omrzliny, podchladenia, rezné rany, stopy na tele po bitkách a mučení,“ vyratúva zranenia ľudí prechádzajúcich hranicu tónom človeka, ktorý už veľa videl a zažil.

Východnú hranicu Európskej únie začalo v roku 2021 iregulárne prekračovať množstvo ľudí z afrických krajín a Blízkeho východu. Poľská pohraničná stráž zaznamenala vyše 102-tisíc pokusov o prekročenie hranice. Kvôli politike pushbackov je však ťažké povedať, koľko ľudí naozaj prichádza. Mnohí sa po vytlačení na bieloruskú stranu snažia hranicu prekročiť opakovane. Nemajú na výber, pretože bieloruská armáda ich násilím tlačí do Únie.

Od začiatku roka do augusta 2024 vykonalo Poľsko viac ako 10-tisíc pushbackov. Hovorca pohraničnej stráže Andrzej Juźwiak tvrdí, že „všetky činnosti vykonávané príslušníkmi pohraničnej stráže sú vykonávané na základe a v medziach platných predpisov a s rešpektovaním osobnej dôstojnosti cudzincov”. Hoci poľská vláda upravila legislatívu, ktorá dala týmto zákrokom zelenú, podľa medzinárodného práva sú nelegálne.

Keď sa ho opakovane pýtam na násilie, o ktorom hovoria nielen samotní migranti, ale aj mimovládne organizácie, dostávam rovnakú odpoveď: „Pohraničná stráž vykonáva svoju činnosť v súlade s platnými právnymi predpismi.”

Vraj sme Putinovi agenti

Pred vlakovou stanicou v Podlasí zastaví veľká dodávka pohraničnej stráže. Žena v uniforme otvorí zadné dvere, odkiaľ vystúpi štvorica pochádzajúca z Etiópie a Eritrey. Podpíšeme preberajúci protokol v poľštine, ktorému cudzinci nemajú šancu rozumieť, a sprevádzame ich na nástupište. Okolostojaci zvedavo pozorujú prichádzajúcich. Aktivista Karol im vysvetľuje, ako sa dostanú do pobytového centra. Krkolomne sa dorozumievame, dievča z Eritrey sa ma pýta na doktora. Ťažko chodí a kríva, tenisky bez šnúrok drží pokope eska páska.

Pristaví sa pri nás Poľka, ktorá podáva dievčaťu misku plnú ovocia. Priloží papierové vreckovky a zisťuje, či potrebuje niečo ďalšie. Všetci sa usmievame, aj okolostojace babky. Eritrejčanke odporučíme, nech ihneď po príchode do centra vyhľadá lekára. Poľka jej pred odchodom vloží do dlane paracetamol. Prichádza vlak, skupina nastúpi a my jej kývame na rozlúčku.

Do lesa sa chodí v tmavom, aby nás nebolo vidieť. Nechceme mať problémy s pohraničnou strážou, políciou, ani vojakmi.

Štvorica bola v lese asi štyri dni. Mala šťastie. Pár dní pred mojím príchodom postrelili ženu z Iránu – guľka tesne minula oko. Po prepustení z nemocnice ju zatlačili späť do Bieloruska. Šťastie sme mali aj my. Aktivistky hovoria o vypätých konfrontáciách s domácimi. „Keď sme sprevádzali skupinu ľudí v spoločnosti pohraničnej stráže, prišla ku nám skupina Poliakov a začala nám nadávať, vraj sme Putinovi agenti.”

Humanitárna kríza v Podlasí výrazne polarizuje domácich. Situácia sa zhoršila aj po tom, čo na hranici rukou migranta zomrel 21-ročný vojak. Po tomto incidente eskaloval už aj tak silný antimigračný a rasistický postoj časti obyvateľstva. Vláda zareagovala zmenou zákona o používaní zbraní na hranici, podľa ktorej vojaci za použitie zbrane nebudú v určitých prípadoch niesť trestnoprávnu zodpovednosť.

Humanitárne organizácie však upozorňujú, že nový zákon nestanovuje konkrétne podmienky, za akých sa môžu zbrane používať, čím poľská vláda de facto udelila ozbrojeným zložkám „licenciu zabíjať“.

Na poľsko-bieloruskej hranici je zatiaľ potvrdených 87 úmrtí. Cintorín v prevažne moslimskej pohraničnej dedine Bohoniki sa rozrastá.

Gisèle

Gisèle utiekla z Kamerunu pred násilným manželom. Keď zistila, že má druhú manželku a dieťa, požadovala vysvetlenie. Vtedy sa začalo peklo. Partner ju začal biť, opakovane znásilňovať a nepúšťal ju z domu. Viackrát sa pokúšala od neho utiecť, no vždy ju buď on alebo jeho kamaráti vypátrali.

„Nikdy nedovolím, aby si ma opustila! Ak znova utečieš, nájdem si ťa a zabijem,” hrozil jej opakovane. V jeden večer sa ju opäť snažil násilím prinútiť k sexu a udrel pri tom ich bábätko. „Keď videl dieťa plakať, zobral kľúče od domu, zamkol nás a šiel spať inam. Nechal ma doma dva dni bez toho, aby som mohla vyjsť von. Bábätko malo vtedy vysoké horúčky,” približuje Gisèle. Keď sa jej konečne podarilo s dieťaťom dostať k lekárovi, oznámili jej, že bábätko má na hlave tumor a je príliš malé na operáciu. Gisèle o dieťa prišla. Po pohrebe sa rozhodla, že z Kamerunu nadobro ujde.

Gisèle utiekla z Kamerunu pred násilným manželom.

Cesta do Ruska

„Mesiac pred mojím útekom do Ruska ma opäť znásilnil. Keď odišiel na pracovnú cestu, utiekla som do Ruska študovať na univerzitu,” opisuje Gisèle. Lenže ani tam nenašla pokoj. V Moskve zistila, že je tehotná, a keď to zistili na univerzite, oznámili jej, že sa musí vrátiť späť do Kamerunu. „Povedali mi, že ak dobrovoľne neodídem, vylúčia ma a môj spis odovzdajú tajnej polícii, ktorá ma nájde a deportuje.” Gisèle v obave z vyhostenia utiekla do Petrohradu a po mesiaci sa rozhodla odísť cez Bielorusko do Poľska. Pochopila, že ani v Rusku nie je v bezpečí.

Tehotná Gisèle sa pridala ku skupine ľudí, ktorí sa rozhodli podniknúť túto nebezpečnú cestu. „Nepoznala som osobu, ktorá organizovala cestu, pretože všetko prebiehalo cez aplikáciu WhatsApp. V komunikácii používala meno Kráľ. V Minsku sme bývali desiati v jednoizbovom byte, spali sme na zemi a za noc sme platili desať dolárov.”

The Game

Ľudia, ktorí sa snažia prekročiť hranice Európy bez víz, nazývajú tieto pokusy The game.

„Miesto, kde nás nechali, bolo vzdialené dva dni chôdze od bieloruskej hranice. Kráčali sme celú noc a dopoludnie, no objavilo nás miestne obyvateľstvo a zavolali políciu. Zatkli nás, odviedli do tábora a vypočúvali nás, pričom chlapcov bili,” hovorí Gisèle.

Kráľ a ostatní prevádzači ju obrali o všetky peniaze. Zaseknutá na bieloruskej strane sa spojila so ženou, ktorá sa tiež snažila prejsť hranicu. Spoločnými silami sa im podarilo skontaktovať s ďalšou prevádzačskou skupinou. Za cestu si vypýtali tisíc dolárov. Gisèle pomohol priateľ z Kamerunu, ktorý jej poslal peniaze.

Opäť sa vydali do lesa so skupinou ľudí, no neskôr ju aj ženu nechali napospas. „Necítila som sa dobre, ale nútila som sa kráčať. Podliezli sme plot a v tú noc spali v lese. Nemali sme žiadne jedlo, vodu sme pili z potoka. Môj zdravotný stav sa zhoršoval a obe sme plakali,” hovorí Giséle. Rozhodli sa odhaliť svoju lokalitu polícii a tá privolala sanitku. Gisèle odviezli do nemocnice a so ženou ich rozdelili. „Dodnes som o nej nepočula, nefunguje jej ani číslo z WhatsAppu.”

Svoj príbeh mi vyrozprávala v Bielostoku pred pobytovým táborom pre cudzincov a cudzinky. Spolu s ostatnými uchádzačmi o azyl tam čaká na rozhodnutie poľských úradov. Bábätko na jej hrudi pokojne odpočívalo.

Pobytový tábor pre utečencov.

Okolie pobytového tábora.

Jamal

„Nemyslím si, že to dostanem,” zdôverí sa mi s obavami 21-ročný Jamal z Etiópie v správach. Má za sebou druhé interview, po ktorom úrady rozhodnú, či mu udelia azyl. Jamal, rovnako ako Gisèle býva v pobytovom tábore v Bielostoku, kde sme sa zoznámili.

Keď sa ho opýtam na dôvody úteku z domova, zhlboka si povzdychne: „Ani neviem, kde začať. Bolo toho veľa.”

Jamal pochádza z mesta Asela, v ktorom prebiehajú násilné spory medzi vládou a ozbrojenou skupinou Oromo Liberation Army (OLA). „Vláda berie ľudí ako ja do armády. Nepýtajú sa, proste ťa odchytia na ulici a naverbujú. O šiestej večer platí zákaz vychádzania. Ak ťa nájdu vonku, máš problém. Ľuďom, ktorých zadržia na ulici, vyholia hlavy, aby boli ľahko rozpoznateľní, ak by sa im podarilo ujsť.”

Jamal si už ani nepamätá, koľkokrát ho zatkla polícia. Z povinnej vojenskej služby sa mu podarilo vyvliecť len vďaka vysokému výkupnému. Zatknutých ľudí polícia umiestňovala v bývalej škole. „Kto nemal na výkupné, išiel bojovať. Skončilo tam osem mojich kamarátov. Sedem z nich už zomrelo v boji, jedného zbili tak, že nemôže chodiť,” hovorí Jamal.

„Raz som jazdil na motorke a zastavila ma polícia. Obvinili ma, že vraj nosím militantom z OLA jedlo, čo nebola pravda. Hoci som ich prosil, aby ma pustili, zavreli ma do väzenia. Držali ma tam dva mesiace. Rodina mi nosila jedlo, vodu a odev, lebo polícia ti nič nedá. V base boli aj ľudia bez domova – ak sa s nimi nikto nepodelil, hladovali,” priblížil Jamal väzenské podmienky.

Vláda berie ľudí ako ja do armády. Nepýtajú sa, proste ťa odchytia na ulici a naverbujú.

Ľudí na uliciach „verbuje” okrem armády aj militantná skupina OLA. „Traja bratranci sa k nim pridali, jeden už zomrel. Zabili ho preto, že odišiel bez povolenia z buša, kde sa skupina schováva, aby navštívil rodinu. Zabili ho jeho vlastní,” doplnil Jamal.

Oromo sú najväčšou etnickou skupinou v Etiópii. V spoločnosti je preto veľký tlak na to, aby sa aspoň jeden člen z rodiny pridal k OLA. Ak nastane susedský spor, ľudia volajú militantov z OLA, aby problém vyriešili. Väčšinou to znamená, že ľudia musia zaplatiť úplatok alebo mladých zoberú do svojich radov, aby bojovali proti oficiálnej vláde.

Jamal hovorí, že tento stres sa výrazne podpísal na jeho duševnom zdraví. Pre boje a strach z odvlečenia nevyšiel osem mesiacov z domu.

„Ak by si tu bývala s nami,” ukáže na pootvorené okna pobytového zariadenia pre cudzincov, „po chvíli by si videla, že psychicky tu nikto nie je v poriadku. Máme za sebou veľké traumy.”

Jamalova cesta z Etiópie viedla tiež cez Rusko a Bielorusko až do poľských lesov. Pomohol mu známy, ktorý študuje v Moskve. Spolu so skupinou Etiópčanov vyrazili z Minska na hranice. Na bieloruskej strane strávili jednu noc v lese. Jamal mal veľké šťastie, lebo ich skupina nestretla príslušníkov armády. Žiadna bitka, kopance, útoky psov ani vyhrážky. V poľských lesoch ostali tiež len jednu noc, potom po nich prišli aktivisti a aktivistky.

Nasledovala azylová procedúra. V čase písania tohto textu ešte nebolo jasné, či ochranu v Poľsku dostane. Avšak pípla mi správa od Jamala: „Po druhom pohovore sa ma pýtali, aký status ochrany by som si prial. Povedal som, že najvyšší, na čo zareagovali, že dúfajme.”

Jamal čaká na rozhodnutie poľských úradov a medzinárodnej ochrane v pobytovom zariadení pre cudzincov.

Zajtra ideme hľadať telo

Do poľského pohraničia sa vraciam tretíkrát. Zoznámim sa s ďalšími aktivistkami, jedna býva v Írsku, druhá v Berlíne. Do Podlasia prišli pomáhať. Je to už klasický rozhovor o tom, ako prebehla intervencia – teda výjazd do lesa za ľuďmi, ktorí prekročili hranicu a požiadali mimovládne organizácie o pomoc – a či sa niečo nedomrvilo, inak povedané, či stret s ozbrojenými zložkami nedopadol násilím alebo rovno pushbackom prichádzajúcich.

„Keď sme stretli vojakov, jeden na nás namieril zbraň. To je šialené,“ opisuje mi aktivistka Kassia. Rozprávame sa o situácii v Poľsku, keď im začnú prichádzať správy.

„Zajtra ideme hľadať telo,” zdvihne hlavu od mobilu Wiktoria. Aktivistky dostali správu o nezvestnom mužovi. Z útržkovitých informácií od viacerých strán sa snažia poskladať skladačku, ktorá by vysvetlila, čo sa stalo.

V tom čase bol nezvestný už štvrtý deň. Podľa skupiny migrantov, ktorá s ním bola v lese predtým, než sa rozdelili, bol v bezvedomí a trpel cukrovkou. Polícia už jednu časť lesa prečesala, našla sa po ňom len bunda. Z toho, čo vieme, je vysoko pravdepodobné, že muž už zrejme nežije. Napokon, nie je to tak dávno, čo aktivisti našli telo iného človeka.

A tak sa nasledujúci deň ráno vyberieme do poľských lesov, kde sa stretávame s ďalšími dobrovoľníkmi, ktorí sa pridali k pátracej akcii.

„Hľadáme muža, asi štyridsiatnika, mal na sebe modrú športovú súpravu a bieločervené pásikavé tričko. Ak telo nájdete, nechytajte sa ho. Odstúpte pár krokov dozadu a kričte, nech vás všetci počujeme,” podáva inštrukcie aktivistka.

Desať krokov napravo stojí dobrovoľníčka Zuzka, naľavo fotografka Miška. Spolu s ostatnými vytvoríme ľudskú reťaz a spoločne sa začíname predierať hustým lesom. Krčím sa pred konármi stromov, potkýnam sa a odhrňujem pavučiny z tváre. Mám si všímať aj zvláštne položené kroviny na zemi, možno ho niekto prikryl. Ak zacítim nepríjemný zápach, treba sa ozvať. Úskokom kontrolujem, či mám po oboch stranách dobrovoľníčky. Postupujeme pomaly.

Región Podlasia, do ktorého začali v roku 2021 prichádzať ľudia najmä z Blízkeho východu a afrických krajín.

Plahočíme sa lesom, ktorý je uprostred horúceho leta krásny. V okolí sú aj jazerá, a tak sa dovolenkárom v kanoe naskytne bizarný pohľad na skupinu spotených a ufúľaných ľudí, ktorí sa vynorili z lesa. Celý čas myslím na to, ako môže rovnaké miesto znamenať pre jedného človeka absolútnu pohodu a oddych a pre druhého maximálne vyčerpanie až smrť.

Po pár hodinách začínam cítiť únavu v nohách. Hlavou mi víria pochybnosti, či to má zmysel. Dookola si opakujem slová imáma z Bielostoku, s ktorým som sa rozprávala deň predtým: „Nikdy nestrácame nádej.”

V lese strávime vyše päť hodín, no po mužovi ani stopy. Končíme pátranie a vraciame sa k autám. Kým my si ideme oddýchnuť, rodina nezvestného, s ktorou sú aktivistky v spojení, ani v ten deň pokoj nenašla.

—

Niektoré mená boli z bezpečnostných dôvodov zmenené.

Autorka je novinárka

Foto: Michaela Nagyidaiová

The publication of this article is part of PERSPECTIVES – the new label for independent, constructive, multiperspective journalism. The project PERSPECTIVES is being implemented by seven editorial teams from Central Eastern Europe under the leadership of the Goethe-Institut. The author of this article participated in the PERSPECTIVES Journalists-in-Residence Programme at the Goethe-Institut Bratislava.

To find out more about PERSPECTIVES visit: www.perspectives-media.eu.

V rámci projektu Perspectives si k téme identity či migrácie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Anna Jacková: Vytúžená Európa, nezahojené rany: Príbehy ľudí z poľsko-bieloruskej hranice (časť I.)
Síta Hrňová: Dvakrát sen o Evropě a jednou mango lassí (JÁDU)
Yulia Surkova: Za volantem sedmitunového kamionu (JÁDU)  – aj Ukrajina
Jonas Baltakis: Der Duft von Wiesenluft lässt mich zurückkehren (JÁDU/NARA)
Jonas Baltakis: Breathing in the meadow air, I return to Onuškis from Montreal (NARA)
Martyna Ratnik: Freeing suppressed minds (NARA)
Karolis Vyšniauskas: „I felt like I was lying.“ Lithuanian pop star Monique finds her true self (NARA)
Rasa Milerytė: Love Has No Gender, But Men in Love Fear Holding Hands in Public (Bendra.lt)
Aurelija Babinskienė: Muslim woman Alaa: it hurts when people are sorted by nationality or religion (Bendra.lt)
Karolis Vyšniauskas: „I feel like a brother to the people who died.“ Rafael Gimlestein on the war in Israel and Gaza (NARA)