Za potokom. Topografia vylúčenia rómskej komunity v Kolačkove

Väčšina mien použitých v texte je zmenená na žiadosť respondentiek a respondentov.

Rómsku osadu v Kolačkove oddeľuje od obce potok za príjazdovou cestou, nad ktorým sú postavené tri mosty. Tie krajné z drevených dosiek sú počas daždivých dní šmykľavé. Na strednom, z betónu, sa väčšinou sušia prevesené koberce, v potoku perú dievčatá bielizeň.

Nad obcou Kolačkov v okrese Stará Ľubovňa sa nachádza svah, kde bol v roku 2010 zaznamenaný najväčší monitorovaný zosuv pôdy na Slovensku. Začiatkom tohto roka boli zachytené nové pohyby svahu, kvôli čomu vyhlásili Štátny geologický ústav a obecné zastupiteľstvo mimoriadnu situáciu. Starosta Kolačkova, Pavol Zamiška, situáciu prirovnáva k časovanej bombe: „Stále sme v tom istom bode: čakáme, kedy to spadne a budeme to riešiť až vtedy, keď sa niečo stane.“

„Civilná obrana o situácii vie a vedia o tom roky,“ hovorí Juraj Kuruc, ktorý bol v čase najväčších zosuvov pôdy v rámci Úradu splnomocnenca pre rómske komunity zodpovedný za oblasť bývania. „Ak máš stoh slamy, ktorý môže zhorieť, je to tvoj problém – ako majiteľa. Ale keď už ten stoh začne horieť, stáva sa to problémom záchranných zložiek, začne to byť problém štátu, civilnej ochrany, lebo ty sám, ako majiteľ, ho nemáš šancu uhasiť.“

Doteraz sa nepodarilo nájsť vhodné riešenie v súvislosti s presťahovaním ohrozeného obyvateľstva. Podľa Kuruca je technických riešení niekoľko: „Jedno sa týka stabilizácie svahu, druhé neakceptovateľných ľudských podmienok, v ktorých títo ľudia žijú. Tretie je rozvoj obce,“ dodáva. Situáciu komplikuje poloha obce, pretože sa nachádza v zovretí hôr a chránených území Kolačkovský potok a Natura 2000. O problémoch s pozemkami hovorí starosta Zamiška ako o začarovanom kruhu. Intravilán obce je takmer zastavaný a nová výstavba na území osady je zakázaná. Obec sa už roky pokúša nájsť lokalitu, kam by mohla premiestniť približne 550 obyvateľov a obyvateliek osady. Jedným z navrhovaných miest je farma vzdialená dva kilometre od obce, kde výstavbu schválili aj ochranári. Podľa princípov 3D (princípy desegregácie, degetoizácie a destigmatizácie) by však premiestnenie obyvateľstva bolo kvôli vzdialenosti od majority vnímané ako segregácia. Starosta, ktorého právomoci sú v tomto procese obmedzené, situáciu sumarizuje slovami: „Chránime zvieratká, chránime vtáčiky, vŕbu bielu, len nie ľudí.“

Pár slov o nehybnosti

Do terénu vyrážam ráno s poznateľnou neistotou. Pri obecnom úrade stretávam ženy, ktoré pracujú pre miestny vzdelávací projekt. Počas cigaretovej pauzy spoločne pozerajú video. Keď sa pýtam na ich prácu, povedia mi, že majú o projekte zakázané hovoriť s neznámymi ľuďmi. Odkážu ma priamo na úrad.

Čakanie na chodbe si krátim čítaním plagátov o žltačke a rozvojových tímoch na informačnej tabuli. V obci tento týždeň bude akýsi pohreb a pracovníčky mi naznačujú, že na mňa nemajú čas. Jedna z nich mi ale ponúkne, že ma do osady vie odprevadiť jej brat Stanislav.

Stanislav Mirga pochádza z Kolačkova, no dávnejšie pracoval aj vo Východoslovenských železiarňach v Košiciach, kam dochádzal na týždňovky. Momentálne je terénnym pracovníkom v obci. Je známou tvárou v oboch komunitách, po ceste ho zdravia viacerí ľudia z áut. Pán Mirga má v rámci obce dve funkcie. V práci sa pohybuje medzi obecným úradom a osadou, kde pracuje s kolegami pre miestnu občiansku poriadkovú službu MOPS.  Inokedy pomáha opatrovateľkám z projektu Nene, ktorý sa venuje ranej starostlivosti a rozvoju motorických a vedomostných zručností detí do šesť rokov. „Aj tam som, aj tu som,“ hovorí Mirga so smiechom.

Hliadkujúci mopskári, ktorých je v Kolačkove päť, sa striedajú pri strážení vstupnej cesty do osady a pravidelne odprevádzajú deti na vyučovanie alebo na autobus, ktorý ich odvezie do škôlky v susednej obci. Niekedy pomáhajú pri konfliktných situáciách v rámci komunity. „Niektorí robia na zlosť. V sobotu sme tu mali takú akciu, bili sa. Zavolal som policajtov a vyriešili sme to. Väčšinou ale porušovania zákonov riešime v rámci mopsky,“ hovorí Stanislav Mirga. Na otázku, s čím sa potýkajú miestni, odpovedá: „Uvidíte sama, čo ich trápi.“

Pri osade sa zastavujeme vedľa komunitného centra, kde práve poštárka rozdáva listy. Inokedy býva centrum využívané na doučovanie detí. Pána Mirgu zdraví suseda z opačnej strany potoka. Keď sa dozvedá o reportáži ako dôvode mojej návštevy, reaguje príznačne: „Písať komentáre; ale čo ďalej…“ Keď sa pána Mirgu pýtam, či sa situácia za posledné roky zmenila, odpovedá: „Nič. Furt stojíme na jednom mieste.“ Zaseknutosť a nehybnosť sú slová, ktorými opisuje situáciu väčšina obyvateľov či úradníčiek, s ktorými vediem rozhovory. „Kedysi sa aj z Bratislavy chodili pozerať na ten svah… Ale nič z toho,“ dodáva.

Múry a mosty

Mopskár Matúš, ktorý stráži vstup do osady, predtým pracoval roky ako brusič v Bratislave, ale po smrti šéfa sa vrátil naspäť do Kolačkova. „Deti sa nemajú kde hrať. Len tam na ihrisku, na tých kamenciach, kde majú niekedy úrazy. Z ihriska hore ich vyháňajú.“ Hneď po základnej škole odišiel Matúš pracovať. „Tu nikoho nezamestnajú, keď nemajú výučný list,“ dodáva.

Na moste do osady stretávam stredoškoláka Marcela, ktorý študuje v Starej Ľubovni za murára a stolára. Väčšina jeho spolužiakov je z okolitých osád a po ukončení školy čakajú na výučný list. Na škole je spokojný, ale z obce by rád odišiel: „Vidíte, ako tu žijeme. Takto žila moja prababka.“

Okrem mopskárov v osade vidím hlavne matky s deťmi. Málokto je doma; dospelí muži väčšinou odchádzajú za prácou. Ženy zostávajú v osade kvôli starostlivosti o rodinu a domácnosť. Ich manželia sa vracajú naspäť, kedykoľvek je to možné. Z osady sa dlhodobo odsťahovala iba jedna rodina a viacero mladých žien, ktoré sa vydali do iných obcí. Nikto sa doteraz nepremiestnil za potok do dediny. Finančná situácia a väzby k rodine väčšinou nedovolia obyvateľkám a obyvateľom z osady odísť a vyslobodiť sa z cyklu medzigeneračnej chudoby. Aj tí, ktorí pracujú mimo Kolačkova, si nevedia predstaviť dlhodobý odchod od príbuzných. Štefan Mirga je od mája jedným z mopskárov, predtým za prácou dochádzal do Dunajskej Lužnej. Tri týždne trávil v práci a týždeň doma pri rodine. „Tam sa nedalo nič nájsť. Nájmy sú aj 900 eur drahé.“

Dospelí z osady robia aktivačné práce, väčšina ale chodí do väčších miest a zahraničia robiť manuálne. Fenomén odchodu za prácou sa historicky vzťahuje na celý región; takmer každý má rodinu zamestnanú v zahraničí. Aktivační pracovníci v rámci obce sadia stromy a čistia les. Kedysi zvykli predávať čučoriedky nazbierané v okolitých lesoch, tento rok ich však vyrástlo primálo. Okolo 60 obyvateľov osady bolo predtým pomocou miestnej agentúry dlhodobo zamestnaných vo firme v Ivanke pri Dunaji. Po smrti majiteľa firmy ale pracovné pozície zanikli a mnohí zamestnanci sa museli vrátiť naspäť domov.

Počas kráčania stredom osady idem zo zvedavosti počúvať gitaristu pri moste. Neskôr sa pridáva aj spev a bubnovanie na vedro od farby. Bubeník sa mi neskôr predstavuje ako Marek a pýta sa, či som obedovala. Napriek zraneniu kolena ma aj so zvyškom miestnych poslucháčov odprevádza k chlievu s prasatami medzi domami. „Vidíte, tu sme rodina. Generácia po generácii, tak sme sa rozšírili. Tu bol brat, tu sestra… Tak sa tu ľudia narodili.“ Jeho brat už roky žije s deťmi v Bratislave. Napriek tomu, že Marek pracuje posledné roky na turnusy v Prahe, by sa z Kolačkova presťahovať nechcel: „Sestry mám tu, bratov, otca. Na nich mi záleží nadovšetko. Keď som sa tu aj narodil, tu aj zomriem.“

Hoci sa materiálne možnosti jednotlivých rodín pomaly zlepšujú vďaka zvýšenej zamestnanosti a väčšej samostatnosti, domácnostiam stále chýba pripojenie ku základným zdrojom ako elektrina či voda. Počet obyvateľov osady rastie, no kvôli stavebnému zákazu a nedostatku pozemkov v okolí nemôžu pribúdať nové stavby. Keď sa niekto pokúša postaviť dom, musí zaplatiť pokutu. V malých domoch s jednou miestnosťou bez kuchyne a kúpeľne sa kvôli tomu často tlačia mnohopočetné rodiny. V niektorých domácnostiach býva aj 17 ľudí.

Ber, vodička, všetko tvoje

Sáru stretávam, keď neskôr kráčam sama okolo potravín. Je šiestačka na základnej škole, neskôr by sa rada vyučila za cukrárku alebo krajčírku. Odprevádza ma smerom domov a po ceste mi ponúka nanuk a vodu z dvojlitrovej fľaše. Vraví, že sa tu necíti dobre a najradšej by sa presťahovala. Zoznamuje ma so susedmi a odkazuje, že ma jej rodičia pozývajú na kávu. Opatrne vchádzam do domčeka s ikonami a dvoma rozkladacími posteľami. Sára a jej mladší brat spávajú na koberci. V dome žijú aj starší súrodenci a ich deti. Mama sa do Kolačkova prisťahovala z osady v susednom Podsadku. Kým jej príbuzní odišli do Anglicka, ona zatiaľ vychováva deti v osade. S manželom majú problémy so živobytím, ani jeden z nich momentálne nie je zamestnaný.

Na druhý deň sa so Sárou vidíme opäť, stojíme v daždi pri moste do osady. V prípade záplav alebo silnejších dažďov sa cestičky medzi chatami zablatia a do interiérov natečie voda. Vtedy ju miestni musia vynášať von vo vedrách alebo hrncoch.

Keďže by mal chránený potok voľne meandrovať, úpravy väčšinou neprichádzajú do úvahy.  Na oboch brehoch rieky pri osade postavilo vedenie obce poldre kvôli prevencii záplav. Povodne v hornatých územiach bývajú kruté. Voda, ktorá nestíha nasiaknuť do pôdy, steká z kopcov a zhromažďuje sa v doline, často býva príčinou zosuvov pôdy. Svah sa pohybuje najčastejšie počas prechodných období, na jeseň alebo jar. Miestni spomínajú, ako bolo pri poslednej veľkej záplave obyvateľstvo evakuované do kultúrneho domu. Po uliciach vtedy plávali stromy s vytrhnutými koreňmi.

Zóna bez kontaktu

Izoláciu Kolačkova od sociálnej a pracovnej infraštruktúry ovplyvňuje najmä jeho geografická poloha. Hoci je Kolačkov vzdialený len sedem kilometrov od okresného mesta, na jeho dolnom konci začína vojenský obvod Javorina. Ten sa rozprestiera medzi viac ako 20 obcami a tvorí takmer polovicu katastra obce. Obec mala byť pôvodne vysťahovaná, podobne ako neďaleké Ruskinovce, ale zachránilo ju posunutie hranice obvodu. Celý jej intravilán je zastavaný až po rampu ohraničujúcu vojenské územie. Štát oficiálne začal pôvodným majiteľkám a majiteľom vracať odcudzené pozemky po zrušení vojenského obvodu v roku 2011, ale v skutočnosti sa celý proces predlžuje a byrokratizuje. Komplikácie týkajúce sa tohto priestoru pokračujú už od čias komunizmu, kedy civilné obyvateľstvo nemalo do Javoriny vôbec prístup.

Štyria Pavlovia

Veľká časť obyvateľstva Kolačkova sa po Covide navzájom viac odcudzila. Živé ploty medzi domami rastú a miestni sa po zdvorilom pozdrave z okien áut ponáhľajú ďalej. Pán Zamiška to vníma ako fenomén presahujúci hranice obce: „To nie je len u nás. Ja si ešte pamätám, že sa kedysi domy nezamykali. Dnes stavajú veľké betónové ploty, aby sa susedia nevideli.“ Centrálnym bodom spojenia obyvateľstva však stále zostáva náboženstvo. Návšteva kostola kvôli omši alebo svadbe dáva inak atomizovanej komunite dôvod pravidelne sa stretávať.

Som prekvapená, keď v pondelok poobede stretávam skupinu dospelých kamarátov na lavičkách pri ihrisku. Oddychujú po práci. Pivo pijú vonku, pretože miestnu krčmu zatvorili pred rokom a aj predtým fungovala len tri dni v týždni. Štyria z nich sa mi predstavujú ako Pavol. Jeden z nich momentálne maroduje kvôli operácii kolena, roky ale pracuje na stavbe v Mníchove. Viacerí jeho priatelia sú aktivační pracovníci, niektorí bývajú v dedine, niektorí v osade. Starajú sa o čistotu potoka, verejnú zeleň a kopanie hrobov. „Nie sme tu spokojní, ale žijeme tu. Čo pôjdeš,“ hovorí Ján. Muži sa ma pýtajú, odkiaľ prichádzam a koho v obci poznám. Napriek tomu, že do terénu chodím ozbrojená iba zápisníkom a diktafónom v telefóne, vzbudzujú zmienky o článku alebo možnom nahrávaní opatrnosť. Skúsenosti s médiami má miestne obyvateľstvo bohaté, najmä po vyhlásení mimoriadneho stavu začali do obce chodiť televízne štáby pravidelne.¹ Jeden z Pavlov hovorí, že z polhodinového rozhovoru televízia do reportáže zostrihala len 15 sekúnd jeho výpovede, ktorú ani nechcel zverejniť.

Miestni mi dôverujú viac, keď sa predstavujem ako študentka, nie mladá reportérka. V exponovaných situáciách je pre mňa náročné vysvetliť, že som neprišla ako inšpektorka hľadať chyby v prevádzke miestnej školy, z pozície študentky nedokážem prispieť rómskej rodine v prekérnej finančnej situácii na operáciu syna, ani, že sa nechcem vydať za žiadneho miestneho muža. Od staršieho obyvateľstva z oboch strán potoka opakovane počúvam, že vzťahy medzi komunitami bývali kedysi lepšie. Dôvodom je podľa niektorých príliš prudký nárast obyvateľstva osady. Štyri pôvodné rodiny sa za posledné desaťročia rozrástli na 550 ľudí. Avšak ako hlavnú prekážku väčšinou vidia segregované vyučovanie. „My sme chodili do triedy s Rómami, čiže ja som ich vnímala ako spolužiakov. Vôbec som ich nevnímala ako iných. Aj tí starší, to všetko pracovalo,“ hovorí miestna sociálna pracovníčka pri našom rozhovore. Najstarší obyvateľ osady, pán Albert, spomína, že počas bývalého režimu boli z jeho pohľadu v obci lepšie pracovné a sociálne možnosti.

Dvojstup, čhavore

Deti si idú kúpiť obed do miestnych potravín. Tie, ktoré už čakajú po nákupe, sa vešajú na preliezky. Väčšinou držia v ruke vrecúška s dvoma rožkami a plátkami šunky. Niektoré sa okolo mňa zo zvedavosti zhromaždia do polkruhu. Oslovujú ma pani učiteľka a pýtajú sa, či som zasnúbená. Mopskár v neónovej veste sa snaží zorganizovať skupinu do dvojstupu: „Poďme, čhavore.“ Kráčajúcich školákov ešte dobieha chlapec s aktovkou, ktorého čaká kamarát na začiatku hadíka.

V centre obce práve prebieha rekonštrukcia budov materskej aj základnej školy. Škola by mala byť v apríli znovu otvorená s rozšírenou kapacitou a po rokoch by mala ukončiť dvojzmenný režim. Časť detí sa dočasne učí na fare, časť v kontajnerovej škole pri ihrisku. Do škôlky chodia deti ešte spolu. Potom ale väčšina rómskych detí nastupuje do špeciálnych tried, kde sú segregované od spolužiakov z majority. Vedenie školy so mnou ani po opakovanej snahe o kontakt nebolo ochotné komunikovať.

„Dvojzmenná prevádzka znamená, že deti sú delené do rannej a poobedňajšej zmeny. Pred začatím Plánu obnovy bolo na Slovensku 53 základných škôl s dvojzmennou prevádzkou, 52 z toho boli segregované rómske školy,“ hovorí Ábel Ravasz, ktorý je momentálne poradcom ministra školstva. Školy sa koncentrujú v obciach s rómskymi komunitami, najviac v Košickom a Prešovskom kraji. „V iných častiach Slovenska už rodičia neakceptujú túto formu výučby, lebo tam nie sú zabezpečené základné podmienky. Z hygienických dôvodov tam nie je ani teplá strava.“ Tieto prevádzky plánuje ministerstvo postupne odstraňovať, hoci existuje šanca, že v komunitách s prudkým demografickým rastom budú školy s dvojzmennou prevádzkou nechcene pribúdať.

Po dokončení špeciálnej základnej školy väčšina detí nepokračuje v štúdiu. Tí, ktorí majú viac šťastia, chodia študovať na odborné učilištia do okolitých miest, aby mohli pracovať na stavbe alebo v kaderníctve. Posledné roky sa podarilo poslať z Kolačkovskej osady dve dievčatá ďalej, na pedagogickú školu do Košíc. Ich mamy si želajú, aby tam dcéry po skončení štúdia zostali. Pred školou sa striedajú staršie deti s mladšími, šiestaci s tretiakmi, ktorým práve o pol jednej začína vyučovanie. Keď sa rozprávame, každú minútu si menia mená. Raz sa mi predstavia ako Matúš, druhýkrát ako Mikuláš. Žartujú, že sú kolačkovskí mafiáni ako Mikuláš Černák. Pri lúčení sa ma ešte šiestačka Brigita hanblivo pýta: „Teta, prídete ešte?“

Prvé lastovičky

Odchod dospelých v produktívnom veku je v regióne univerzálnou skúsenosťou. „Konkrétne od nás z dediny môžem povedať, že cca 80 %, hlavne mužov v produktívnom veku, je mimo okres alebo republiku,“ hovorí starosta Zamiška. Veľká časť z nich sa ale pravidelne vracia do Kolačkova a finančne prispievajú na výstavbu rodinných domov alebo kúpu áut. Keď sa už rozhodnú odísť, zvyčajne mimo okres: „Hlavne vysokoškolsky vzdelaní ostávajú väčšinou v tých mestách, kde študujú; Bratislava, Košice…“

Matej je z jeho kamarátskej skupiny posledný, kto zostal žiť v obci. S vysokoškolským titulom nemajú on a jeho rovesníci v regióne veľa možností uplatnenia, aj on sám v Kolačkove zostal len vďaka možnosti pracovať na home office. Väčšina jeho blízkych z detstva odišla študovať do zahraničia alebo väčších miest, kde neskôr zostali. Takmer nikto z nich neuvažuje, že by sa chcel v blízkej dobe vrátiť naspäť. Sociálne vzťahy v obci vníma ako atomizované. Vraví, že komunity z osady a dediny sa väčšinou navzájom ignorujú, hoci sa zdravia. V triede na základnej škole mali štyroch spolužiakov z osady; dvoch chlapcov občas stretáva v obci a jedna zo spolužiačok je už niekoľkonásobnou matkou.

Vo viacerých situáciách som prechádzala okolo detí, ktoré sa hrali oddelene; deti z majority si v strede obce rozostavali florbalové bránky. Tie pri osade robili kotrmelce na starom matraci položenom na betóne. Starosta a sociálna pracovníčka nezávisle od seba hovoria, že sa im v niektorých situáciách pracuje jednoduchšie s Rómami ako s bielou väčšinou. Ona pracuje s komunitou v osade už 13 rokov a svoje povolanie by nemenila. Tí, s ktorými sa dôverne pozná, sa s ňou radia ohľadom zdravotnej starostlivosti alebo splátkových kalendárov.

Starosta vraví, že je obvyklé, že rozvojové projekty fungujú fragmentárne. MOPS v obci funguje celkovo od roku 2015 s prestávkami, tento rok na jar obnovili ich prevádzku. Dôvodom je financovanie projektov pomocných profesií ako Nene z eurofondov, čo spôsobuje komplikácie pri snahe o ich kontinuitu. Koncept Nene nápadne pripomína dlhšie fungujúcu iniciatívu Cesta von z chudoby, až na to, že je zastrešený Úradom splnomocnenca SR pre rómske komunity. Podľa regionálneho koordinátora Petra Jendrála, ktorý dlhodobo pracuje s rómskymi komunitami na východnom Slovensku, by bolo kvôli častej neefektivite rozvojových projektov rozumnejšie investovať finančné prostriedky do svojpomocného bývania. Rozvojové projekty vo viacerých lokalitách podľa Jendrála fungujú hlavne vďaka snahám jednotlivcov. Pracovníci často nebývajú systematicky zaškolení a stávajú sa závislými od pomoci skúsenejších kolegýň.

Za posledné roky sa podľa sociálnej pracovníčky obyvateľstvo osady posunulo k väčšej samostatnosti, čo sa týka otázok vzdelávania či kontaktu s úradmi. Avšak k systematickejším zmenám zatiaľ nedošlo. „Od toho, že majú zlé podmienky na bývanie, sa odvíja vlastne aj vzdelávanie, práca a všetko.“ Ako prvý krok k zlepšeniu situácie by odporúčala výstavbu hygienických staníc, aby nemuseli obyvatelia a obyvateľky osady prať bielizeň v potoku.

Ravasz, ktorý bol v minulosti Splnomocnencom pre rómske komunity, vníma problém ako medzirezortný a myslí si, že by mal byť riešený komplexne, na úrovni vlády. „Keby sa tam vyhlásil mimoriadny stav, bolo by v tom prípade možné konať aj nad rámec štandardných zákonov,“ tvrdí. Samotné obecné zastupiteľstvo ani jednotlivé ministerstvá podľa neho nedokážu byť zodpovedné za presťahovanie obyvateľstva. Jednotlivé rezorty majú len obmedzené kompetencie a situácia, v ktorej sa osada posledné roky nachádza, si vyžaduje viacrozmerné riešenie.

Napriek snahám jednotlivcov o riešenie problémov týkajúcich sa zosuvov pôdy nad kolačkovskou osadou je riešenie stále v nedohľadne. Situácia zostáva doteraz v byrokratickom vákuu kvôli komplikovaným pozemkovým politikám a absencii medzirezortného dialógu. Pokiaľ nebudú mať obyvatelia a obyvateľky prístup k dôstojnému bývaniu a vzdelaniu, bude pre nich náročné vystúpiť z cyklu medzigeneračnej chudoby. Úspešná renovácia školy a následné rušenie špeciálnych tried sú prvými podstatnými krokmi. Situácii pomáha aj zvyšujúca sa zamestnanosť a celková samostatnosť obyvateľstva osady. Úspešné stratégie zlepšenia životných podmienok marginalizovaných komunít súvisia najmä s výstavbou svojpomocného bývania a sociálnej infraštruktúry. Opatrenia súvisiace s bývaním, ktoré boli zrealizované v obciach Čirč alebo Soľ, slúžia ako príklady dobrej praxe a vytvárajú aj v prípade situácie v Kolačkove vyhliadku na perspektívnejšiu budúcnosť.

Plán odchodu

Cestou po obci stretávam mopskára Pavla, ktorý pod dáždnikom čaká na koniec vyučovania, aby mohol odprevadiť deti do osady. Dvadsaťminútovú prechádzku spoločne absolvujú za každého počasia. Školáci si po ceste s radosťou spievajú, aj keď niektorí uzimene kráčajú iba v tričkách a sandáloch. Za posledné roky pribudli v osade autá. Susedia a susedky si navzájom pomáhajú, keď potrebujú odvoz k doktorom alebo na úrad do Ľubovne. V prípade núdze by bolo inak náročné dostať sa z obce preč. Spoje do neďalekej Ľubovne chodia cez víkendy nepravidelne, v soboty bývajú úplne vynechané. Lístok na autobus zdražel na dve eurá, čo je pre mnoho rodín z osady a obce z dlhodobého hľadiska väčšia finančná záťaž, než starostlivosť o auto.

Väčšina ľudí sa pred dažďom ukrýva vnútri, len mopskári musia ešte do večera strážiť mosty. Pavol ma počas služby sprevádza ku domom pri konci osady, medzi nimi je aj ten jeho. Chýbajú mu priatelia zo Zlatých Pieskov, kde pracoval predtým. Spomína na lepšie životné podmienky v ubytovni v porovnaní s domom v osade. V Kolačkove zostať neplánuje: „Hneď, keď si dorobím vodičák, odchádzam do Bratislavy. Alebo za frajerkou do Moravy. To je úplne iný svet než tu.“

1. Podobnou problematikou sa zaoberajú Sukarieh a Tannock v texte On the Problem of Over-Researched Communities, ktorý skúma deštruktívny cyklus vonkajšej pozornosti. Ten vytvára v obyvateľstve v senzitívnych situáciách nádej na sociálnu zmenu, ktorá sa ale nakoniec neudeje. Frekventované návštevy médií a politikov v komunitách v konečnom dôsledku prehlbujú pocity nedôvery a bezmocnosti. ↩︎

Autorka je študentkou sociálnej antropológie a literatúry.