Viac škody ako recesie

Karol Mišovic12. júna 2021521

Začnem príbehom zo svojej mladosti. Ako prvák na vysokej škole, kde divadelná kritika bola jednou z hlavných línií študijného programu, som si myslel, že na moje názory čaká svet. Tak som ich rozdával na všetky strany. Či to bol fakultný časopis, náhodná okoloidúca profesionálna herečka alebo spolužiaci fajčiaci pred školou. Až postupom času som si uvedomil, akú má kritika váhu. Veď po derniére neostane po inscenácii nič viac ako fotky, videozáznam, ktorý sa i tak zmaže z harddisku, a najmä recenzie. Preto som sa rokmi naučil, že reflexia divadla je vážna vec. Samozrejme, to neznamená, že v nej musí absentovať humor. Ale na prvom mieste je snaha o objektívnu spätnú väzbu tvorcom. Veď kritika je to, čo pomenúva, charakterizuje, priznáva hodnoty či nehodnoty umeleckému dielu, na ktorom daní divadelníci a divadelníčky často pracovali vyše roka. Ak nejakú mizanscénu popíšeme zle, tak generácie po nás budú vychádzať z nami napísaného, a nie nimi videného.

Kritici sú často prirovnávaní k hyenám. Majú povesť nesympatických zvierat, ktoré sa živia mrcinami, no v skutočnosti sú pre ekosystém veľmi dôležitými činiteľmi. Lenže to, čo už niekoľko rokov čítam na webe Recky medzi cecky a následne už aj v Kapitáli od autora Johanna Matiasa Kovácsa, je devalvácia kritiky i živého divadelného umenia ako takého. Nemám nič proti recesii, ani proti tomu, že niekto pod pseudonymom túži bez servítky vykričať svoj názor na marazmus slovenského divadelníctva. Ale aj recesia má svoje medze a – ako vidno na týchto textoch – aj úskalia.

Mojím osobným mottom je, aby som tvorcov recenziami neurazil. Pravdaže, neviem to zaručiť, lebo predsa hodnotím (a často značne kriticky) prácu živých ľudí. Ale to, ako píše Johann Matias Kovács, už zaváňa možnosťou podania trestného oznámenia. Nie za názor! Pluralita úsudkov je pri umení nevyhnutá a vo výsledku i produktívna. Ale za spôsob formulovania svojich názorov. Z jeho textov tryská póza človeka, ktorý nehľadí napravo ani naľavo a arogantne si ide svoju pesničku a jej text zaobaľuje do, na prvý pohľad, vtipných formulácií. To nie je v dejinách kritiky nič výnimočné. Mnohí si myslia, že môžu byť kritikmi. A umenie a jedlo sa predsa najľahšie posudzujú, lebo každý má pocit, že im rozumie. Lenže aj čierna farba má mnoho odtieňov, hoci pre niekoho je to iba čierna.

Už Ján Jamnický, náš prvý veľký moderný režisér, ktorý o pozitívne recenzie naozaj nemal núdzu, sa vyjadril, že mu prekáža, keď o divadle píšu aj nekvalifikovaní redaktori. A ja sa s ním stotožňujem: ak niekto napíše svoj názor, neznamená to hneď, že ide o odbornú reflexiu. Samozrejme, nie je podmienkou, aby kritik mal kritiku aj vyštudovanú. Tak ako javisko odhalí skutočný talent, rovnako text veľa povie o autorovej erudícii. Ak by texty Johanna Matiasa Kovácsa (naozaj ich nechcem z vlastnej vôle nazvať kritikami, tobôž recenziami) ostali na jeho webe, tak len mávnem rukou. Ale keď už sú publikované v relevantnom periodiku, tak zodpovednosť za ne nenesie len autor, ale časť z nej preberá aj redakcia. Môžeme Johannovi fandiť, že je drsný, nebojácny, povie všetko na plné ústa, ale jeho názorom chýba jedna vec: argumenty. Pádne a gramotné argumenty. Pojmy páčiť sa a nepáčiť sa, a nebodaj aj elitarizmus v tom zmysle, že kritik je nadčlovek a môže súdiť všetko okolo seba, už z modernej recenzistiky dávno vymizli. Jedného takého kritika sme už na Slovensku mali – Josefa Dvořáka, ktorý písal pod značkou Jdv. Nečudo, že herci ho za jeho prísne a často asi aj neobjektívne hodnotenia nazývali Jedovatý. Ale doba, keď kritici a žurnalisti písali pod značkami či pseudonymami už dávno pominula. Kritik totiž pri zverejnení recenzie berie na seba bremeno spätnej väzby. Sám som si už prešiel rôznymi priamymi aj nepriamymi konfrontáciami s tvorcami. A mnohé ma asi ešte čakajú. Prosto podpisom poukazujem na to, že hrám fair play. Prečo sa potom Johann Matias Kovács musí skrývať pod týmto, až goetheovsko-madáchovským pseudonymom? Ak má odvahu písať takéto texty, ktoré sa viac blížia k subjektívnym hejtom než recesistickým recenziám, nech má aj odvahu verejne manifestovať svoje názory. S tvorcami, ale aj s nami kritikmi.

Napätie medzi výkonnými umelcami a teoretikmi tu bolo odjakživa. Ale nepoznám kritika, ktorý by nemal rád divadlo a svojimi textami by sa mu nesnažil slúžiť (no nie posluhovať). Johann Matias Kovács robí opačnú službu. Doslova poškodzuje tvorbu divadelníkov, pričom sa nebojí zachádzať až do osobných invektív, a zároveň svojím tónom a spôsobom formulovania názorov uráža profesionálnych kritikov, ktorí svoje remeslo vykonávajú poctivo. Možno menej vtipne, ale naozaj poctivo.

James Agate nazval kritikov „monumentálnymi murármi, ktorých diela sú náhrobnými kameňmi“. Johann Matias Kovács však nedáva trvácnosť tomu, čo je pominuteľné, ale zabíja to, čo má právo žiť. Preto v mene svojom aj svojich kolegov a kolegýň mám len jednu prosbu: Vyjdi z anonymity! Pozývam ťa na kávu, kde podiškurujeme o divadle a hodnotách práce ľudí stojacich na javisku i tých s perami a blokmi v ruke sediacich v prítmí hľadiska.

Autor je divadelný kritik

Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: