Úvahy o práci
Nezazlievaj mi to
v mrazenej zelenine ma obaľuje melanchólia
toto telo potrebujem nakŕmiť, napojiť a uspať
aby mohlo zajtra pracovať
Keď som na základnej škole dostala z niečoho dvojku, môj otec bol vždy rozrušený, nahnevaný, pátral, kde sa stala chyba. Pamätám si veľmi presne, že na mňa raz kričal: „Chceš robiť v Tescu za šunkovým pultom?“ Spolužiačka mojej mamy pracovala v Tescu. Keď sme chodievali okolo pultu s mäsom na váhu, snažila som sa ju tam nájsť, aj keď som ju nikdy nevidela a nevedela som ani, na akej pozícii v Tescu pracuje. Tá predstava ma však kvôli agresívnemu podaniu otca a chladu, ktorý sálali chladiace boxy, desila. Spolužiačkina mama mohla pritom pokojne pracovať aj ako manažérka prevádzky, nikdy som sa to nedozvedela. Keď som v auguste minulého roka obhájila diplomovku, otcova sestra, moja teta, sa ma hneď spýtala, či už mám prácu. Vďaka veľkému šťastiu som už pracovala na dohodu v mojom súčasnom zamestnaní, kde som o dva mesiace neskôr mala dostať zmluvu na trvalý pracovný pomer. Keď som jej odvetila – pravdepodobne neočakávane –, že mám, spýtala sa ma prudko: „A kde, v Tescu?“
Vraciam sa k spomienke z detstva a jej prepojeniu so situáciou o viac než desať rokov neskôr. Odhliadnuc od bizarnej fixácie na hypermarketový koncern (hoci ide o určitý kultúrny príznak), často, keď sa ľudia rozprávajú o práci, sú určité typy prác/zamestnaní, ktoré sú vnímané ako nie dosť dobré alebo rovno podradné. Hovoria o nich pejoratívne a používajú presný opak úctivého hlasu, s akým moju babku ľudia oslovovali „pani doktorka“, aj keď bola už dlhšie na dôchodku.
Práca nás v očiach sveta do menšej či väčšej miery definuje. Ak robíte niečo, čo je vo všeobecnosti vnímané ako nie dosť dobré, ľutujú vás alebo na vás pozerajú zvrchu. Vyššie vzdelanie pritom spravidla vôbec neznamená vyššie mzdy a vyššiu životnú úroveň. Do komentárov môjho otca sa pravdepodobne premietala úzkosť z toho, aby som nebola – ako v istých fázach života on – nezamestnaná. Vzdelanie v jeho očiach zaručovalo, že sa „budem mať dobre“. V skutočnosti tento predpoklad už málokedy platí, a najmä v kultúrnej sfére, kde sa pohybujem. Pedagóg na VŠMU či VŠVU pravdepodobne zarába menej ako vyšší manažér v Tescu alebo niekto zamestnaný v IT sektore aj bez vysokoškolského vzdelania.
Pri premýšľaní nad prácou si zároveň veľmi ťaživo uvedomujem, z akej privilegovanej pozície môžem hovoriť. Moje privilégium spočíva už len v tom, že mám čas a energiu nad týmto premýšľať. Tiež v tom, že mám – vďaka môjmu sociálnemu zaradeniu a prístupu ku vzdelaniu a ďalším aspektom môjho života – pojmový aparát, prostredníctvom ktorého dokážem (nenárokujem si, že dokonale) pomenovať to, čo pozorujem a zažívam. A napriek tomu, že niektoré veci neviem pomenovať dostatočne priliehavo, mám pocit, že sa príliš rýchlo míňa môj čas pred tým, než moju myseľ nadobro kolonizuje produktivita práce.
Bez práce nie sú koláče ani dôstojnosť
Často, keď kráčam mestom a vidím ľudí, ktorí kladú dlažobné kocky, zametajú chodník alebo v obrovských horúčavách pracujú s horúcim asfaltom, snažím sa im dať najavo, že si ich vážim a že to, čo práve robia, to, pri čom ich vidím, nepovažujem za podradnú prácu. Nechcem pôsobiť blahosklonne, skôr premýšľam nad tým, aké zvrátené je posudzovať niekoho hodnotu/postavenie na základe práce, ktorú vykonáva preto, aby – doslova – prežil, teda zaplatil si bývanie a jedlo. Keď sa stretnem s odmeranými alebo nepríjemnými pracujúcimi v službách, vždy ma premkne súcit: spomeniem si na svoju (brigádnickú) prácu v gastre, kde sme sa museli skloniť pod pult vždy, keď sme sa chceli napiť, pretože majiteľ všetky pobočky sledoval cez kamery. Myslím na to, že nechcem byť v tomto vzťahu – odovzdávať niekomu peniaze (ktoré nakoniec ani nebudú jeho) a očakávať za to prívetivosť, byť obsluhovaná. Spomeniem si na to, ako matka dcére pri odchode zo skúšobných kabínok počas mojej služby povedala, keď hodila na stôl predo mňa desiatky kusov oblečenia: „Nechaj to tak, ona je tu na to.“
V súvislosti s prácou mi utkvelo v mysli niekoľko výjavov. Matka, ktorá spolu s manželom chce zo svojho syna vychovať dokonale všestranne nadaného človeka, v dokumente Každá minúta života komentuje muža bez domova, okolo ktorého prechádzajú veľkým SUV, pre syna slovami (parafrázujem): „Vidíš, on sa dosť nesnažil a teraz žije na ulici. Ak by sa viac snažil, učil a cvičil, tak by nemusel teraz vyberať veci zo smetí.“ Jej prehovor vystihuje naratív prevalentný v celej spoločnosti – individuálna snaha porazí všetky sociálne a kultúrne determinanty a podobu svojho života ovplyvňujeme predovšetkým my sami či samy, naša šikovnosť, naša snaha.
V dvoch minuloročných dokumentárnych filmoch – Pongo Calling a Odchádzania – sa Rómovia a Rómky ako osoby, ktoré si zaslúžia dôstojnú existenciu, legitimizujú skrz prácu, respektíve vôľu pracovať a pracovitosť ako niečo, čo musia performovať. Keď na rodinnej oslave po dvoch pohároch vína reagujem na nápad na lepšie zdravotníctvo, ktoré by bolo pre tých, ktorí si to môžu dovoliť, upozorním, že dieťa rómskeho pôvodu má štatisticky niekoľkonásobne nižšiu šancu dosiahnuť určitý stupeň vzdelania (kvôli etnickej segregácii a – samozrejme – systémovému rasizmu) a získať lepšie ohodnotené zamestnanie, a dostávame sa do obávanej špirály.
Fascinuje ma, s akým zápalom sa dokáže stredná trieda hnevať na Rómov a Rómky a ich poberanie dávok a simultánne so zmiereným krčením ramenami akceptovať obrovské daňové úniky, úľavy, korupčné škandály. Jediné, čo Rómov v očiach väčšiny legitimizuje (ak vôbec), je práca. Až keď preukážu ochotu a vôľu podriadiť sa, predávať svoj čas a telo v zvrátenom obchode, môžeme začať akceptovať ich práva. V opačnom prípade budeme o ľuďoch, ktorých biela majorita systematicky segreguje a diskriminuje, hovoriť ako o parazitoch, lebo poberať sociálne dávky vo výške pár stoviek eur mesačne, keď žijete bez pitnej vody, elektriny a kanalizácie, je hodné nášho kolektívneho rozhorčenia a mobilizácie oveľa viac ako miliardy eur, ktoré mohli byť určené na implementovanie sociálnych politík.
Výrazne sa mi vpísal do pamäti aj seriál Fleishman Is in Trouble, v ktorom sa workoholická divadelná agentka po rozvode prepadne do ťažkého psychického stavu v dôsledku nevyriešenej traumy z pôrodu a kvôli potrebe zvládať vysoké pracovné tempo. V halucináciách, ktoré zažíva, jej dcéra opakuje to, čo ona denno-denne do telefónu svojim klientom a klientkam: „Let me circle back to you on that“.
Kolotoč námezdnej a emocionálnej práce
Sociologička Kateřina Nedbálková sa v knihe Pracovat rozpráva s desiatimi osobami, ktoré vykonávajú, respektíve v minulosti vykonávali rôznorodé práce a majú rôznorodé postoje aj k práci ako takej – „Mnoho z promlouvajících má ke své práci silnou vazbu, mají ji rádi. Jejich uspokojení spočívá v pocitu, že pracují pro dobrou organizaci či firmu, nebo se identifikují s posláním, které jejich práce nese. (…) Práce souvisí s důstojností a může nám důstojnost propůjčovat, nebo nás o ni naopak okrádá. Práce může a nemusí lidem připadat smysluplná,“ píše Nedbálková v úvode. Alva Gotby, autorka knihy They Call It Love, v ktorej problematizuje emocionálnu prácu, píše: „Práca je niečo, čo robíme, aby sme uspokojili svoje potreby a potreby druhých, nie niečo, čo vyjadruje naše autentické ja.“
Po každom rozhovore v knihe Pracovat nasleduje krátke zhrnutie – opis vzťahu danej osoby k práci a Nedbálkovej pozorovania. Respondentky a respondentov nehodnotí, neponižuje ani nekritizuje za postoje k práci. Pýta sa so záujmom a svoje stanovisko formuluje zo sociologickej pozície.
O práci som začala premýšľať intenzívnejšie po tom, ako som v októbri minulého roka nastúpila do zamestnania na trvalý pracovný pomer. Mieša sa vo mne vďačnosť, že mám stabilný príjem vo všeobecne zlej ekonomickej situácii, aj za to, že súvisí s mojím odborom a tým, čo ma baví. No prečo vlastne musím speňažovať svoje schopnosti? Prečo musím samu seba komodifikovať a vyčerpávať na to, aby som si zabezpečila živobytie?
Medzi Nedbálkovej respondentstvom nájdeme napríklad transrodovú ženu, ktorá sa musí vyrovnávať s diskrimináciou. Tradične maskulínne prostredie stavby, kde dovtedy pracovala, ju odvrhlo; ľudia, ktorým ako kuriérka prinesie balík, následne volajú na dispečing a sťažujú sa, že podľa hlasu v telefóne čakali kuriéra-muža.
„Jsem rád, že máš hodně práce. Práce šlechtí. 🙂 Mě práce taky těší, jen by mohla být líp placená,“ píše Nedbálkovej v listoch z väzenia David, robotník vo výkone trestu. „Je to dost osamělá práce, jsem u toho stroje těch osm hodin sám, jenom mě někdo přijde vystřídat na přestávku. Občas přijde zaměstnanec, který doplňuje plastovou směs. Samozřejmě je tam mistr nebo mistrová výroby, kteří kontrolují, aby bylo všechno v pořádku. Většinou jsem tam sám a v tu chvíli se stávám součástí stroje.“
Premýšľam, ako sa cítia ľudia, ktorí musia osem alebo dvanásť hodín denne pracovať manuálne; aké musia byť ich telá unavené. (Je podľa mňa dôležité si uvedomiť, že kapitalizmus nás oberá nielen o čas, ale aj o naše telo, ktoré je prácou nadmerne opotrebovávané a zaťažované.) V zdieľanej kancelárii pracujem len niekoľko dní do týždňa, no cestou domov cítim po ôsmich hodinách strávených v práci vždy veľkú únavu. Nepracovala som fyzicky a určite nie celých osem hodín, navyše som sa šla prejsť na obed. Napriek tomu som unavená a jediné, na čo myslím, je večera a možnosť čo najrýchlejšie nadobudnúť pohodlie. Uvedomujem si, aký je tento pocit nebezpečný. Že týmto postupne strácam a nakoniec možno celkom stratím energiu hnevať sa, oponovať, byť aktívna v hocakom ohľade – či už ide o kultúrne akcie, demonštrácie, stretávanie sa s blízkymi ľuďmi. Práve stretnutia s blízkymi a starostlivosť, ktorá je v takomto type vzťahov prirodzená, nám zmierňujú utrpenie a tlak, ktorý v kapitalizme pociťujeme. „Práca starostlivosti je nevyhnutným, no odmietaným a znehodnocovaným aspektom kapitalistických spoločností. Bez námahy vynaloženej na to, aby sa väčšina ľudí cítila dostatočne dobre na pokračovanie v práci, by kapitalizmus nemohol fungovať,“ píše Alva Gotby. Emocionálnu prácu nazýva emocionálnou reprodukciou (podľa reprodukčnej práce) a hovorí, že je založená na exploatácii v rámci rodín a silne rodovo determinovaná – sú to osoby socializované ako ženy, od ktorých sa implicitne očakáva a vyžaduje emocionálna práca, „o ktorej sa ťažko uvažuje, pretože čím lepšie je vykonaná, tým viac sa javí ako ne-práca pre osobu, ktorá ju vykonáva, ako aj pre príjemcu emocionálnej starostlivosti.“ Emocionálna práca je pritom často súčasťou tzv. druhej zmeny, teda neviditeľných, no namáhavých a komplexných procesov, ktoré zabezpečujú, že privilegovanejšie skupiny (najmä bieli muži) majú svoje potreby ticho naplnené inými.
Krásny svet bez práce, kdeže si?
Tradičné podoby práce nemajú byť produktívne v kvantite či kvalite vykonanej práce, ale v tom, ako človeka vyčerpajú; zoberú mu tak veľa času, že pred nutným spánkom mu zostáva iba pár hodín na úplne základné nevyhnutnosti: zaobstarať si jedlo, postarať sa o seba a/alebo blízke osoby, dosypať semienka vtákom do kŕmidla – na to je už vlastne tma… Podpísať petície! Ježkovia sa budia zo zimného spánku, aj im je dobré dať krmivo a vodu. Nakoniec sa musím premáhať, aby mi hlava prestala pracovať, aby sa už konečne vypla a ja som mohla zaspať.
„Do práce vstávam ráno o siedmej, vraciam sa domov po ôsmej večer. Osprchovať sa je úspech. Predtým som rada športovala, teraz už takmer vôbec. Keď prídem domov, iba ležím, lebo cítim, že to moje telo hrozne potrebuje,“ povedala mi nedávno jedna priateľka, ktorá promovala spolu so mnou pred pár mesiacmi.
„Vládnuca trieda pochopila, že šťastná a produktívna populácia, ktorá má voľný čas vo svojich rukách, predstavuje smrteľné nebezpečenstvo. (…) Naopak, vštepiť ľuďom pocit, že práca je morálnou hodnotou sama osebe a každý, kto nie je ochotný podrobovať sa počas väčšiny svojich bdelých hodín intenzívnej pracovnej disciplíne, si nezaslúži nič, je pre ňu mimoriadne výhodné,“ píše antropológ David Graeber vo svojej knihe Bullshit Jobs.
Rozprávam sa v práci so svojou kolegyňou o vyhorení. Hovorím, že niekoľko (zhodou okolností?) žien z môjho okolia sa rozhodlo opustiť svoje úväzky a chvíľu nepracovať. Samozrejme, dovoliť si to môžu len vďaka privilégiu, že majú našetrené, respektíve mali nejaký čas takú mzdu, z akej je možné si našetriť na existenciu bez práce. Jedna z Nedbálkovej respondentiek, právnička, hovorí o tzv. „minidôchodku“: „Že si vezmete volno a nějaký čas nepracujete, nečekáte s tím až na dobu, kdy jdete do skutečného důchodu.(…) Čili minudůchod je volno od práce.“
Likvidná investícia do sebaprekarizácie
„Práca bola aj jednou z mojich hlavných tém na terapii: ako prácu nenechať zasahovať do mojej emocionálnej integrity, ako prestať prokrastinovať a vykonávať ju efektívnejšie, ako si ju nastaviť tak, aby som popri nej dokázala viesť aj iný život. Odpoveď je: nijako. Problém totiž nie je a priori vo mne,“ napísala mi jedna z mojich priateliek, ktorá pred niekoľkými mesiacmi po šiestich rokoch odišla z práce v nezriaďovanej kultúre. Ohromilo ma to. V čase, keď som ja začínala pracovať na trvalý úväzok, ona z práce odchádzala. „Jedným z hlavných faktorov je asi privilégium, ktoré mám: mohla som si to proste dovoliť. Mala som našetrené peniaze, ktoré mi pri veľmi skromnom životnom štýle vydržia dva roky, mohla som sa nasťahovať k rodine, nemám zodpovednosť za nikoho okrem seba, žiadnu hypotéku ani iné finančné záväzky. Nečakaný rozchod bol pre mňa impulzom, aby som sa zamyslela, čo ma v skutočnosti robí nešťastnou. Bola to práca. Práca, ktorá ma emocionálne a intelektuálne zamestnávala aj v čase, keď som sa v nej fyzicky nenachádzala. Práca, popri ktorej som nemala čas a kapacitu na žiadne iné koníčky ani ambície. Čas strávený mimo nej som využívala na regeneráciu, alebo skôr len tupé vypínanie mysle pasívnou konzumáciou.“
Jej slová vo mne veľmi rezonujú. Keď som bola mladšia, zazlievala som mojej mame, že nechce so mnou pozerať filmy, pretože sa jej zdali príliš náročné. Až teraz si uvedomujem, že vyžadovať od nej po pracovnej zmene a druhej zmene (neplatenej) reproduktívnej práce doma, aby venovala pozornosť nenaratívnemu filmu, bolo necitlivé. Napriek tomu, že na mojich pleciach je toho neporovnateľne menej, ani ja nemám dostatok energie venovať pozornosť niečomu, čo mi nepomôže myseľ utlmiť, znecitlivieť. Môj zoznam úloh sa prelieva z jedného dňa do druhého a počas obeda počúvam neoliberálne rozhovory o pracovnom nasadení z youtubových tutoriálov pre milionárov: „Ja mám strašne veľa psychickej energie, stačí mi dva dni do mesiaca úplne že vypnúť a potom viem pracovať šesť dní v týždni, dvanásť hodín denne bez problémov. (…) To je to, čo ma baví: investovať – svoj čas, peniaze, energiu. Lenže investovanie je vec dlhodobého horizontu.“
Práca v nezriaďovanej kultúre, to sú aj pravidelné otázky o honorároch a výplatách: „Ako veľmi ti to súri?“ A to vôbec nedávam za vinu pracovníctvu kultúrnych organizácií. Skôr nerozumiem, ako môžeme kolektívne akceptovať takéto podmienky (a otázky). Nespočetne veľakrát som písala správy s prosbami o vyplatenie honorárov, vysvetleniami, že tie peniaze potrebujem, pretože si svoj mesačný zárobok vyskladávam z viacerých príjmov. Vždy premýšľam, do akých detailov mám v rámci snahy o zdieľanú solidaritu zájsť. Vysvetliť, že nájom mám už zaplatený, ale žijem zo svojich úspor, z ktorých platím nákupy potravín a vecí do domácnosti? Často som sa pri prosbách o zaplatenie honorárov cítila sebecky. Možno by som si vedela dovoliť dostať zaplatené ešte neskôr. Neviem! Ale prečo sa mám vôbec nad tým zamýšľať?
Kolegyňa v práci sa ma pýta, či si moja generácia ľudí pracujúcich v kultúre vôbec môže finančne dovoliť mať dieťa.
Nemám čas byť chorý
Mojou prvou platenou prácou bola brigáda v predajni fast fashion v nákupnom centre. Mala som sedemnásť rokov a chcela som si prácou vyliečiť depresívne stavy; myslela som, že mi pomôže zamestnať si myseľ niečím iným. Pracovala som iba štvor- alebo päťhodinové zmeny po škole alebo cez víkendy, no čas vždy plynul veľmi pomaly. Žiadne denné svetlo – buď som čipovala veci v sklade za zvukov rádia, alebo som bola „na kabínkach“, kde mi skúšajúci a skúšajúce (v lepšom prípade) hádzali oblečenie na stôl. Mojou úlohou bolo dať ho do pôvodného stavu na vešiak a odniesť späť na jeho miesto v predajni. V zostavenom playliste sa stále dokola opakovali tie isté piesne (podľa toho som vedela, koľko asi uplynulo času), prerušované oznamami o akciových ponukách alebo hláseniami kolegov a kolegýň. Úkony som robila rýchlo, chcela som dobre zapôsobiť. Manažér predajne mi večer pri uzávierke (o 21.30 h) prideľoval ďalšie zmeny a hovoril, že som ich najlepšia brigádnička. Mali sme čipy na evidenciu svojho príchodu, pauzy, odchodu, mobil zamknutý v skrinke. Počas práce pod umelým osvetlením som dostávala chuť na divné veci, cez prestávku som si odbehla kúpiť nuggetky a potom pri ich jedení v kuchynke s esbéeskárom premýšľala nad tým, že som za ne zaplatila dvoma hodinami svojej práce.
K práci sa musím teraz často premáhať. Väčšinou sa ľudia navzájom motivujú k vyššiemu výkonu, ja rada motivujem svoje okolie k „ulievaniu sa“. Premýšľam nad tým, že mám napísať o festivale, v duchu si hovorím: mám veľa poznámok, myslím na to už niekoľko dní, musím si to celé zrekapitulovať, prejsť poznámky, pospomínať, spísať to, upraviť do podoby súvislého textu. Keď bude hotový, zrejme sa dostaví aj klamlivý pocit, že to nič nebolo. Rýchla práca.
Pozerám video, ktoré zrazu preruší reklama so sloganom „Nemám čas byť chorý.“ Nie je zvrátené nemať čas na biologické prejavy svojho tela, ktoré dáva najavo vyčerpanie alebo oslabenie imunity? Prečo by som mala obdivovať niekoho, kto veľa pracuje, nemá čas na oddych a je na to hrdý?
Fascinuje ma, že sa všetci a všetky viac nepozastavujeme nad organizáciou systému, v ktorom musíme vymieňať svoju energiu, čas a telo za to, aby sme si mohli dovoliť napĺňať základné potreby. Tí a tie, ktoré sa údajne nesnažia alebo nesnažili dosť, si teraz nemôžu dovoliť kúpiť lieky, zdravo sa stravovať či vôbec bývať. Vyššia trieda si však môže vybrať z desiatok značiek a príchutí zmrzliny. Alebo telefónov. Nábytku. Dovolenkových rezortov.
„Věřím tomu, že za práci se má platit, a že se má za ni platit nějak důstojně, a že to nebude důstojný, dokud se o tom ale nebude mluvit,“ hovorí jedna z Nedbálkovej respondentiek, sociálna pracovníčka, plánovačka logistiky a odborárka Eva Nováková.
Skutočnosť, že ľudia nie sú dostatočne kompenzovaní za čas, ktorý dedikujú aktivitám vytvárajúcim profit iným, bohatším jednotlivcom, sa tiež zvykne brať ako nemenný fakt, ďalšia samozrejmosť. A pozastavovať sa nad tým, dokonca o tom písať, sa niekomu môže zdať príliš banálne. Myslím si však, že kým o tom nebudeme hovoriť – a hovoriť ešte viac, nie je šanca zmobilizovať sa a požadovať zmenu. A nie sme dostatočne kompenzované a kompenzovaní ani vzhľadom na životné náklady. (Pozastavujem sa aj nad rétorikou, ktorá sa s rigidnou samozrejmosťou ustálila v diskurze ekonomického systému kapitalizmu – životné náklady mi konotujú dedičný hriech – narodila si sa, musíš svojou prácou splácať dlh za to, že ti je umožnené udržať sa pri živote. Slovo povolanie zas implikuje nadpozemskú entitu, vyšší princíp, v mene ktorého prácu vykonávate. Pre niektorých ľudí je práca povolaním, pozitívne pocity naplnenia či radosti pri vykonávaní povolania však nevylučujú vykorisťujúcu podstatu práce, zdôrazňuje Gotby.)
Moje účty na sociálnych sieťach sú plné mémov, ktorých základom je spravidla ilustrácia z detských kníh – zvieracia rodinka alebo kamošstvo spolu varí alebo pije čaj či oddychuje – a popis znie: Prestaňte glorifikovať drinu a začnite glorifikovať toto, nech už to nazvete akokoľvek.
Pre mňa ešte detská predstava toho, ako by mohli vyzerať moje dni v dospelosti, nie je taká vzdialená. Zároveň si uvedomujem, že každým dňom slabne. Najparadoxnejšie je, že v skutočnosti existujú zdroje a možnosti na to, aby sme nemuseli pracovať štyridsať hodín týždenne, a že život zajačej rodinky pijúcej čaj v tráve by sme si mohli dovoliť všetci a všetky. Rozprávajme sa v práci o práci, o svojich platoch. Začnime hovoriť o tom, že sa máme zle, že sme unavené a unavení a pracovať sa nám nechce. Predstavujme si, čo by sme mohli robiť, ak by bol skrátený pracovný deň, týždeň; ak by sme pracovať nemuseli vôbec. „Práca vytvára imanentné možnosti na jej odmietnutie,“ píše Gotby. Našou najsilnejšou zbraňou je vedieť si predstaviť, že iný svet je možný.
Autorka je kultúrna pracovníčka a členka redakcie Kapitálu
