V auguste 2008 prebehla medzi Gruzínskom a Ruskom takzvaná päťdňová vojna. Región Južné Osetsko na jej konci vyhlásil nezávislosť a s pomocou ruskej armády sa oddelil od Gruzínska. Okupované územie, samovyhlásenú republiku, uznalo len zopár krajín, oficiálne je stále súčasťou Gruzínska. Po augustovej vojne musela z územia Južného Osetska odísť výrazná väčšina gruzínskych obyvateľov. Z mapy zmizli celé dediny – najmä v okolí Tskhinvali, najväčšieho a súčasne hlavného mesta neuznanej republiky. Južné Osetsko od ostatného územia Gruzínska oddeľuje de facto hranica v rôznych podobách, strážená ruskými vojakmi. Zelená tabuľa z druhej strany hlási štátnu hranicu.
Zemo Nikozi je jedna z dedín nachádzajúcich sa v priamej blízkosti okupačnej línie. Dedina, ktorá bola bytostne spätá s mestom Tskhinvali a celým osetským regiónom. Počas jesení v rokoch 2018 a 2019 som tu v rámci umeleckých rezidencií strávila tri týždne.
Medzi stromami
Vchádzame do kraja jabĺk. Zóny s rozličnými odrodami, ktoré sa predávali po celej krajine. Aj v tej momentálne zakázanej. Neveľká dedina. Hlavná asfaltová cesta sa tiahne do diaľky, lemujú ju domy rozliezajúce sa do prašných bočných uličiek. Po obrovských verandách sa tiahne vinohrad, výhonky prevísajú cez masívne plechové ploty. V jeden moment o niečo zakopnem. Očistím predmet od nánosu prachu – dva malé revolvery rokmi zatlačené do zeme v strede cesty.
Ovocné sady v jesennom slnku pôsobia rovnako rozprávkovo ako apokalypticky. Konáre jabloní sa pod ťarchou plodov skláňajú k zemi. Z dediny dolieha zvuk traktora. Slnko ma príjemne oslepuje a prechádzaním sa v ovocných sadoch s pôžitkom strácam orientáciu. Reagujem na zvuky padajúcich jabĺk, dvíham ich a skúmam, ktoré ostali nepoškodené. Palcom kontrolujem mäkkosť buchnutých častí. Kam sa pozriem, vidím lány ovocných stromov a orechov. September. Niekde v diaľke opäť prešiel neúnavný traktor a na horizonte sa zoskupujú tmavomodré husté oblaky. Takto sme tu v zástupe prechádzali pred pár dňami – smerom k zelenému plotu. Viem, že je niekde blízko. Asi to bol zvuk hromu, ale ponášal sa aj na niečo iné. Skontrolujem svoju polohu na mape v telefóne. Modrá bodka na šedom pozadí sa priblížila k prerušovanej čiare. Rýchlo mením smer cesty.
Tamriko prišla naspäť po niekoľkých týždňoch. Vošla do domu – všetko stálo na svojom mieste. Všimla si však, že tam niekto bol. Záclony boli v inej polohe, periny a náhradné obliečky v skrini rozhádzané. Zo stropu opadávala omietka a na vonkajšom múre domu boli diery. Rozbehla sa k futbalovému ihrisku, na ktorom sa vždy zhromažďovali zvieratá.
Pokračovanie
Zoskupenie záhrad je pomerne organické a asi má aj nejaký systém. Sady miestami oddeľujú chabé drevené ploty a človeka v nich je možné rozpoznať po zvuku. Po úderoch dlhej drevenej tyče o konáre stromov nasleduje šuchot niekoľkých orechov padajúcich na zem. Polia, vinohrady a ovocné stromy prechádzali cez regióny. Letmý pohľad na horizont nenaznačuje žiadnu zmenu. Akoby sa len vrcholky stromov postupne prelievali v neveľké kopce. Napravo od nich je niekoľko bytoviek s jasnými, červenými strechami. Začiatok mesta. Ľudia z dediny tam chodili pešo do školy či do práce. To mesto bolo len neďaleko. Vlastne stále je.
V auguste bola zem ešte teplá. Stromy poskytovali chládok a vysoká tráva útočište. Spolu s Murmanom ostali v dedine asi pätnásti. Strážili domy. V noci ale bolo bezpečnejšie v tráve, pod kmeňom jablone. Susedia mu telefonovali z okolitých miest. Keď to bolo bezpečné, zakrádal sa kontrolovať domy. Niektoré boli v poriadku, iné mali rozbité okná a zničené múry alebo boli vykradnuté. Informoval susedov po telefóne. Trvalo to niekoľko týždňov. „Ľudia sa postupne začali vracať a pokračovali sme v živote,” hovorí Murman. O desať rokov neskôr je ešte v polovici októbra podozrivé teplo. No zem sa už ochladila. Za plotom ostali mnohé záhrady. Vyváľané stromy sa opäť zakorenili a niektoré zvieratá sa vrátili domov. Za nižšiu úrodu môže radiácia, hovoria niektorí. Už je to vyše desať rokov. A ak aj bolo predošlú sezónu jabĺk viac, nevedia, čo s nimi. Obvyklé cesty ich predaja sú odvtedy limitované.
Modrá bodka na mape je zhruba dvesto metrov od prerušovanej čiary. Sme vo Vasiovej záhrade, malej oáze pokoja. Rozličné jablone, rozdielne odrody jabĺk. Zbiera ich v motorkárskych rukaviciach a švajčiarskym nožíkom vykrajuje zrniečka. Teraz môžem ochutnať. Nožíkom vyberie vlašský orech zo škrupiny a podá mi ho. Prechádzame k inému stromu. Tentoraz starostlivo olúpe jemnú kožu orecha. Cítim rozdiel? Protislnko jasne rámuje obrysy Vasiovej tváre a vytvára na nej líniu tieňa jeho širokého klobúka. „Keď som bol mladý, pozeral som v televízii rozličné filmy,“ hovorí, „a predstavoval som si, že v živote zažijem všetko – no toto nie.“ Z neďalekej jablone sa tiahne tenká pavučina, spája jeho klobúk s konármi stromu. Zaleskne sa, iba keď sa jej dotkne lúč slnka. Vasia bojoval v troch vojnách. Nevidel zmysel ani jednej z nich.
Návrat Tebry
Keď zapadne októbrové slnko, vzduch v dedine sa rýchlo ochladí. Kým sa oči prispôsobia tmavému šeru, spozornejú ostatné zmysly. Až teraz si dôslednejšie všímam zvuky prichádzajúce spoza línie, ktoré som prisudzovala predbúrkovému hrmeniu. Teraz sú viac duté. A kratšie. Postupne si uvedomujem, že sa ozývajú v rozličné časti dňa. Psy na ne reagujú brechotom. Dunenie sa odráža od neďalekého kopca a dozvuky sa nesú po okolí. Pravidelné vojenské cvičenia.
Hovorí sa tomu zmrazený konflikt. Zakrádajúca sa okupácia. De facto hranica. Na niektorých miestach veľmi flexibilná v svojej polohe. Línia mizne, zdvojuje sa, presúva sa hlbšie dovnútra Gruzínska a necháva ľudí, a časti obcí na druhej strane, odrezaných od kontaktu, prístupu k penzii či záhradám. Je zvláštne hovoriť o druhej strane, napriek tomu, že podľa medzinárodného práva žiadne strany neexistujú. Ako hovoriť o krajine za plotom, o ktorej vývoji už viac ako desať rokov vieme len veľmi málo? Krajina s moskovským časom a ruským rubľom?
Jesenné slnko postupne klesá. Z domov pomaly vychádzajú ľudia a zoskupujú sa na hlavnej ceste. Počas krátkych konverzácií vyzerajú jedným smerom – kravy sa vracajú domov. Každý si vyzdvihuje tú svoju a nasleduje ju k bráne. Zviera automaticky kráča, smeruje ku kôpke sena či vedru s jedlom. Každý deň je to rovnaké. V prvé augustové dni Vasia popíjal so susedom na dvore, keď ho zranila malá bomba. Obyvatelia dediny takýto konflikt nečakali. Situácia bola miestami napätá, ale vzťahy medzi ľuďmi pokračovali. Varovanie prišlo od priateľov a susedov z druhej strany. Vasiova žena Manana doma piekla chlieb, keď zrazu museli utiecť. On sa ešte postaral o kravy a dom opustili v papučiach. Zostalo niekoľko ľudí, miestny kňaz a zvieratá. Niektoré z nich ľudia pustili do polí, iné v nádeji priviazali v stajni.
Murmanov podomácky vyrobený traktor pozná v dedine takmer každý. V auguste s ním prevážal ľudí do ostatných obcí. O traktore vedeli aj vojaci, a tak bolo len otázkou času, kedy poň prídu. Murman ho však starostlivo ukryl pod stohmi slamy, a tak ho nikto nenašiel. Po pár dňoch zvuk traktora rozpoznávam aj z okolitých sadov. „Murman odišiel telefonovať na lúku,“ povedala mi jeho žena Cico. Na lúke, bližšie k línii, je lepší signál, hoci obe oblasti obsluhuje ten istý mobilný operátor. Murman si sem-tam telefonuje s kamarátom z druhej strany. Hovorí, že sa má dobre. Veľmi často už netelefonujú. Vedia, že ich odpočúvajú. Jesenná viditeľnosť prináša pohľady na vzdialené vrcholky Kaukazu. Človek sa tak na sever díva ešte častejšie. Čo sa deje na druhej strane? Murmanov sused Valery by aj zapol osetskú televíziu, musel by ale otočiť anténu. „Smerom na Rusko,“ hovorí. Potom by ale nemohol pozerať gruzínsku televíziu. Za tú námahu to nestojí.
Vasia a Manana sa vrátili po niekoľkých týždňoch. Mŕtve dediny, nikde nikoho, brány a dvere pootvárané. „Zaujímali ma zvieratá,“ hovorí Vasia. Ľudia tvrdili, že sa roztratili po okolí a mnohé z nich umreli. Tamriko sa vydala hľadať kravy spolu so susedou. Najskôr išli k futbalovému ihrisku, niektoré tam boli, niektoré už nežili. Rozbehli sa k ovocným záhradám. Tamriko kričala meno tej svojej – Tebra. „Zrazu sa vyčlenila zo stáda a bežala mi oproti. Ako bežala, slzy sa jej rinuli z očí. Bola vystrašená. Hladila som ju a upokojovala,“ hovorí Tamriko. Tebru vzala domov.
Komnata, sad a veža priateľstva
Vo väčších domoch sa zvyčajne nachádza obrovská prázdna miestnosť na oslavy a stretnutia. Krásne tapety, štukatúra, porcelánový luster. V strede veľký stôl a stoličky. V skriniach za sklom naukladaný obedový porcelán. Táto miestnosť je väčšinou na poschodí. Ľudia žijú skôr na prízemí. Samira je na svoju spoločenskú miestnosť nesmierne hrdá. V rohu má malý oltárik, na oknách ozdobné záclony. Keď sa vydávala jej dcéra, stoly vonku viedli od domu až k hlavnej ceste. Na svadbe bolo množstvo ľudí z celého okolia. Dnes jej dcéra žije niekoľko kilometrov vzdušnou čiarou v neďalekom Tskhinvali. Na návštevu rodičov však cestuje celý deň cez ruský Vladikavkaz a následne prenocuje v Tbilisi. Samira s dcérou síce telefonuje, ale viete, počúvajú. Sama si Tskhinvali pamätá veľmi dobre – narodila sa tam. Po gruzínsky sa naučila, až keď sa prisťahovala do tejto dediny za svojím manželom. Vtedy to ešte neznamenalo vydať sa na druhú stranu.
Keď sa Vasia vrátil do svojej záhrady, stromy našiel vyváľané z koreňov. V tráve rozhádzané úlomky roztrieštených bômb. Jablone zasadil opäť do zeme, no korene už boli oslabené, narušené. Odvtedy už tak nerodia. Bomby v záhradách ostali ešte nejaký čas. Vasia vychádza z pivnice rozostavaného domu s kosou v ruke, všade ho nasleduje veľký čierny pes. Pri prestávkach v kosení sa prechádza po záhrade. Jej vonkajšiu časť ochraňujú orechové stromy, na plotoch pod nimi sa tiahne bezprizorný vinohrad. Je poobedie, tiene jabloní sa rozširujú po čerstvo pokosenej tráve. Jesenné slnko pomaly zapadá. Vasia sedí na drevenej debničke a spomína na vojny, v ktorých bol nútený bojovať. „Keď padá dážď, výraznejšie cítiš zápach krvi,“ hovorí. Snažím sa predstaviť si ten zápach. V rozhovoroch ľudia často používajú spojenia predtým a potom.
Kúsok za dedinou pri pohľade z okna zahliadnem zelený plot. Skontrolujem polohu na mape – blížime sa priamo k nemu. Počuli sme o veži priateľstva, akejsi stavbe neďaleko od obce. Pri ceste náhodou stretávame manažéra tohto projektu. Naloží nás do auta a po krátkej jazde v čiernom SUV zastaví priamo pred demarkačnou líniou. Od osamotenej ratanovej hojdačky sa naokolo rozširujú polia s nízkymi, ešte rastúcimi stromami. „Tam bude golfové ihrisko, vedľa neho dve umelé jazerá,“ ukazuje do diaľky. „A tam bude päťhviezdičkový hotel a Starbucks.“ Muž sa pozrie na naše tváre. „To nie je vtip,“ poznamená. „Toto celé je mandľovníková plantáž. Prinesieme sem klietku, v ktorej bude päťsto bielych holubíc.“ Nebojí sa toho, že by sa línia posunula bližšie k jeho územiu. Ak áno, je pripravený ho chrániť.
Od plantáže je krásny výhľad na kaukazské hory, hraničnú oblasť medzi Gruzínskom a Ruskom. Dvadsaťmetrová maketa pohoria je taktiež v pláne. Dívam sa poza plot. V zásade len pokračuje tá istá krajina. Predstavujem si, ako na druhú stranu nedopatrením preletí golfová loptička.
Autorka je filmová dokumentaristka
