Počas posledných piatich rokov som sa niekoľkokrát vydala do oblastí v mexickom štáte Oaxaca, kde pestovatelia a pestovateľky kávy prišli okolo roku 2015 o veľkú časť svojej úrody. Dnes majú nové kávovníky, vypestované v agrolesníckych systémoch. S klimatickou krízou bojujú tak úspešne, že oaxacká káva „dobýja“ americký kávový trh.
Nízky štyridsiatnik so šiltovkou na hlave, Lucio Jimenez Ocampo, sa nemôže dočkať, kedy nám ukáže svoje kávovníky. Netrpezlivo vyčkáva, kým sa naobedujeme, aby sme sa mohli vydať na jeho plantáž. Keď sme boli v dedine Santiago Atitlán prvý raz, v roku 2019, jeho nové rastliny mali len tri-štyri roky, boli ešte nízke a plodili len málo zrniečok na to, aby uživili Luciovu štvorčlennú rodinu a jeho rodičov. Ako prvý v rodine pestoval kávu jeho otec, od osemdesiatych rokov, keď sa káva dostala do regiónu Sierra Mixe v juhomexickom štáte Oaxaca.
V roku 2015 prišli pestovatelia vrátane Luciovho otca o takmer všetku úrodu. Dôvodom bola kávová hrdza, huba, ktorá od sedemdesiatych rokov napádala kávovníky v Brazílii, neskôr v Kolumbii aj Strednej Amerike. Ale nie v Oaxace a nie v takýchto vysokých nadmorských výškach. Do výšky 1 500 metrov nad morom, v ktorej sa nachádza Atitlán, sa vyšplhala kvôli klimatickej kríze.
„Bývalo teplejšie ako predtým a objavili sa nepredvídateľné, silné dažde,“ vraví Jimenez Ocampo. Hube sa darí pri zvýšení teploty alebo množstva zrážok, uvádzajú výskumníčky a výskumníci v štúdii o dôsledkoch klimatickej zmeny na rast kávovej hrdze a stratégiách využívaných v Mexiku pri pestovaní organickej kávy. Keď sa parazitická huba Hemileia vastatrix dostane do kontaktu s kávovníkom, prichytí sa na listy a pokryje ich žltooranžovými škvrnami. To znižuje schopnosť rastlín vykonávať fotosyntézu. Keď listy opadávajú, kávovník produkuje menej kávových čerešní. Kávové zrná vo vnútri čerešní sú scvrknuté, čo ovplyvňuje kvalitu a hodnotu kávy.
Vo vyšších nadmorský výškach obyčajne rastie kvalitnejšia káva Arabica. V Mexiku ide o rozšírenejší druh: „Mexická káva je známa tým, že je to Arabika, pestovaná vo vysokých nadmorských výškach a v tieni stromov. Je to káva vysokej kvality. Práca producentov tejto kávy nemá pre krajinu len ekonomický význam. Podieľajú sa na zachovaní biodiverzity a kultúry,“ povedal mi v roku 2022 Víctor Suárez Carrera z mexického ministerstva poľnohospodárstva a rozvoja vidieka. Bolo to sedem rokov po tom, ako prišla Oaxaca o asi polovicu kávovej produkcie. Lucio odhaduje, že v Atitláne padlo za obeť hrdzi až osemdesiat percent rastlín.
„Mnohé kávovníky boli staré, pôda bola vyčerpaná,“ vysvetľuje Lucio, prečo bolo pre hrdzu také jednoduché zničiť väčšinu úrody. V Atitláne pred hrdzou stále zbierali kávu z prvých rastlín vysadených v osemdesiatych rokoch, no kávovníky, ktoré majú viac ako tridsať rokov, už nerodia toľko, ako medzi siedmym a dvadsiatym rokom života. Plantáže je preto potrebné obnovovať. Na katastrofu v Atitláne, a inde v Oaxace, sa dá teda pozrieť aj ako na príležitosť. Mnohí pestovatelia a pestovateľky mali hlavu v smútku, nemálo ich z Oaxacy odišlo hľadať nové ekonomické príležitosti za severnú hranicu. Lucio bol medzi tými, ktorí sa rozhodli hľadať riešenia, ako v pestovaní kávy pokračovať.
V lese s kávovníkmi
Je horúce popoludnie, obdobie sucha. Po obede a rozhovore s Luciovými rodičmi nasadáme do auta a vezieme sa pár kilometrov pod dedinu. Lucio sem obyčajne prichádza na motorke, ktorú má schovanú rovno pri dome. Zaparkujeme pri ceste, pri nízkom dome, okolo ktorého behajú deti. Prejdeme cez dvor, kde visí už takmer suché oblečenie, deti sa na nás potichu zadívajú, a keď sa stratíme za domom, pokračujú v hre, akoby sme tam ani neboli. My postupujeme ďalej, dolu strmým kopcom pomedzi stromy. Sme v lese, kde pomedzi flóru prirodzenú pre túto oblasť rastú stovky kávovníkov, ktoré Lucio vysadil namiesto starých, hrdzou zničených rastlín. Dnes sú z nich statné rastliny, väčšina má čisté, zelené listy. „Toto je Costa Rica, toto Sarchimor a tam rastie Geisha,“ menuje Lucio iba niekoľko z odrôd, ktoré má na svojej plantáži. Jednou zo stratégií zachovania živobytia v časoch klimatickej krízy je pestovanie rôznych odrôd na jednom pozemku. „Skúšame tak, ktoré odrody sú odolnejšie voči zmenám klímy aj voči samotnej hrdzi. Tie, ktoré sú menej odolné, prilákajú hrdzu, a ostatné tak môžu ďalej rásť a plodiť. Musíme sa s ňou naučiť žiť,“ vraví Jimenez Ocampo, ktorý si v tejto časti lesa postavil aj svoj druhý dom a okolo neho má škôlku s kávovníkmi, aktuálne viac ako dvadsať odrôd. Kým sa tam dostaneme, ešte prejdeme hodný kus cesty cez rozmanitý les.
Vychodených chodníkov je tu málo, vlastne iba tie, ktorými kráča Lucio, keď kontroluje kávovníky, chodí okolo nich plieť burinu alebo zbierať úrodu. „Toto je avokádovník, tam sú mandarínkové stromy a banánové palmy,“ Lucio pozerá smerom hore a ukazuje na stromy, ktoré vysadil v okolí kávovníkov. Poskytujú rastlinám ochranu pred silným slnkom a jeho rodine ďalší príjem. Sú medzi nimi aj stromy, ktoré bude môcť o pár rokov predať na drevo a zase vysadiť nové. „Kávovníky tu rastú rovnako ako plodiny v milpe,“ hovorí. Milpa je v Mexiku, ale aj iných stredoamerických krajinách pozemok, na ktorom miestni pestujú kukuricu. V Oaxace je to pozemok, kde pestujú kukuricu spoločne s fazuľou a cuketami. Tri plodiny dôležité pre miestnu kuchyňu rastú obyčajne spoločne tak, ako ich pestovali pôvodní obyvatelia odjakživa.
Keď sa pozerám pod nohy, vidím prírodné bariéry – zhluky konárov starostlivo uložené na svahu pod kávovníkmi. Pri silných dažďoch ľahko dôjde k erózii, ktorou farmár stráca rastliny. Prírodnými bariérami tomu možno predísť.
Pod nohami sa nám ťahajú fialkasté listy rastliniek zebriny previsnutej. Rastú nahusto a zásobujú pôdu dusíkom. „Toto je ‚otcovský strom‘ kávovníka,“ ukazuje Lucio na strom, ktorý svojou korunou prekrýva celý kávovník. Pomenuje ho chalahuite a dodá, že tento strom tiež poskytuje rastline nielen tieň, ale aj výživu. Mnohé rastliny pomenúva v jazyku svojho etnika Mixe. Miestni ich často poznajú iba v pôvodnom jazyku. V dedine sa tento jazyk naďalej aktívne používa, napríklad Luciovi rodičia hovoria po španielsky len slabo.
Technická podpora
Po dlhšom klesaní sa v rámci nášho okruhu po kávovej plantáži vydávame do kopca. Lucio naďalej nadšene vysvetľuje rozdiely v odrodách kávy. Pozná ich podľa veľkosti a rozostupu listov či podľa toho, aké vysoké sú rastliny. „Klimatická zmena zmenila rytmus, ako kávovníky rastú,“ vysvetľuje ďalej Lucio: „Zmenám počasia musíme prispôsobiť, kedy kávu sadíme.“ V Santiagu Atitlán robia pôvodní obyvatelia Mixe, vrátane Lucia, aj rôzne spirituálne rituály – obyčajne ide o synkretizmus pôvodných spirituálnych praktík a tých katolíckych – napríklad na privolanie dažďa či žiadosť o dobrú úrodu.
Po asi pol hodine vystúpime k jednoduchému domu uprostred kávovej plantáže. Lucio ho dostaval len nedávno. Všade naokolo sú malé kávovníky v čiernych plastových taškách, čakajúce, kým dorastú do takej výšky a sily, aby ich Lucio zasadil medzi stromy naokolo. Má ich stovky a má s nimi veľké plány. Premyslel si, ako a kde ich vysadí, aby mohol pozorovať, ktorá odroda je najsilnejšia. Malé rastlinky chce tiež predávať pestovateľom a pestovateľkám vo svojej dedine aj v tých okolitých. Za domom stojí drevená debna, ktorá siaha do výšky Luciovho hrudníka. Otvorí ju a ukazuje nám, že tam má kompost. Jeho káva je organická. Má aj certifikát, keďže Lucio je súčasťou miestneho združenia v Atitláne. Toto združenie navyše spadá pod celooaxackú neziskovú organizáciu Coordinadora Estatal de Productores de Café de Oaxaca – Štátna koordinácia výrobcov kávy v Oaxace (CEPCO).
Táto organizácia združuje viac ako tritisíc miestnych pestovateľov a pestovateliek kávy naprieč štátom. Sú to tí, ktorí sa rozhodli, že obnovia svoje kávové plantáže a budú sa vzdelávať v tom, ako kávu v týchto neľahkých časoch pestovať. „Pestovatelia kávy sa príliš zameriavali na rastliny. My sme ich pozornosť presunuli na pôdu. Tú je možné revitalizovať vlastnými mikroorganizmami alebo pomocou kompostu. Aj keď mnohé stratégie už používali, ešte viac sme ich povzbudili,“ hovorí Ana Tejero, odborníčka na životné prostredie z CEPCO.
Organizácia poskytuje tréningy vybraným záujemcom a záujemkyniam, ktorí majú v pestovaní kávy najväčšie ambície. „Takmer polovica ľudí, s ktorými spolupracujeme, sú ženy. Pracujeme veľa aj s mladými ľuďmi, pretože ich klimatická kríza najväčšmi zasiahne,“ vraví Ana Tejero. Lucio je jedným z nich. Sám sa neustále čosi nové učí a znalosti posúva ďalej farmárstvu v Atitláne aj v neďalekých dedinách. Ktokoľvek sa na neho môže obrátiť, keď potrebuje pomoc alebo radu.
„Technická podpora je jednou z vecí, ktoré najviac chýbajú pestovateľom kávy v Oaxace,“ hovorí José Luis Jaramillo Villanueva, profesor rozvoja vidieka na Colegio de Postgraduados v Pueble, ktorý skúmal adaptabilitu producentov kávy v štátoch Oaxaca a Puebla. Zdôraznil, že vláda síce podporuje vzdelávanie ľudí, ktorí by mohli túto technickú podporu poskytovať, avšak aj pri najväčšej politickej vôli trvá vzdelávanie takýchto ľudí celé roky. Vidím to na Luciovi, ktorého podporuje tréningami CEPCO, v minulosti tiež financovanými vládou.
Kým si obzeráme Luciove rastlinky, ktoré ešte len vyrastú na mohutné kávovníky, začínajú nám na hlavu dopadať dažďové kvapky. Skryjeme sa pod strechu domu a do pár sekúnd sa spustí silný lejak, ktorý sa miestami mení na krúpy. Lucio vystrčí ruku spod strechy a krúpy mu prudko padajú do dlane. „Krúpy v tomto období roka môžu zničiť úrodu,“ povzdychne si. Takto „jednoducho“ môže prísť farmár o svoje živobytie.
Čakáme, kým prestane pršať. Krúpy sa striedajú s dažďom, ktorý rýchlo a silno klope na plechovú strechu ešte dve hodiny. Luciov syn s kamarátom sa zatiaľ hojdajú v hojdacej sieti na verande. Ochladilo sa. Lucio sa asi po hodine pustí do prípravy kávy v kuchyni, aby sme sa zohriali. Zháňa suché drevo, založí oheň a vo veľkom hrnci dá variť vodu. Ešte predtým, ako začne vrieť, nasype do nej pár polievkových lyžíc kávy. Cukor vynechá, hoci v týchto končinách je zvykom, že káva v hrnci, takzvaná café de olla, sa pripravuje s poriadnou dávkou cukru a so škoricou. „Už ju nepijeme s cukrom. A nechávam si aj najlepšie zrná,“ vraví Lucio. Poteším sa. V mnohých krajinách, ktoré patria k najväčším kávovým producentom vo svete, totiž pestovatelia a pestovateľky predávajú svoje najlepšie zrná do zahraničia a miestni ani nevedia, akú dobrú kávu môžu piť. Dážď pokračuje aj po tom, ako vypijeme kávu, ale my sa vyzbrojíme pršiplášťami a plastovými obrusmi, ktoré Lucio našiel v dome, a po zablatenom lesnom chodníku sa vrátime k zaparkovanému autu.
Ženy a káva
Pri inej príležitosti navštevujem iný oaxacký región, kde tiež pestujú kávu, región La Mixteca. Práve tu sa nachádzajú niektoré z najchudobnejších okresov v celom Mexiku. Región dlhodobo sužujú suchá a nepredvídateľné počasie, čo ešte viac komplikuje situáciu miestneho obyvateľstva. Pri prechode týmto regiónom si na mnohých miestach všímam murované domy, ktoré v kontraste s pôvodnými drevenými domami pôsobia ako paláce. Už z diaľky akoby svojím vzhľadom kričali, že sú postavené z remitencií, teda z peňazí rodinných príslušníkov a príslušníčok, ktorým sa podarilo zamestnať v Spojených štátoch amerických. Migrácia je stratégiou prežitia mnohých miestnych rodín, ktoré sú kvôli tomu rozdelené aj celé roky.
Sedem žien sa zhromaždilo v tieni domu jednej z nich. Cez plecia majú prevesené tkané tašky, hlavy si zakrývajú klobúkmi a sú pripravené vyraziť na plantáže. Rozprávajú sa medzi sebou v mixtéckom jazyku. Väčšina z nich má viac ako päťdesiat rokov a stále uprednostňujú pôvodný jazyk pred španielčinou. V Guadalupe Buenavista, dedine s približne 400 obyvateľmi, je produkcia kávy jedným z hlavných zdrojov príjmu už po niekoľko generácií. „Môj starý otec, ktorý má už osemdesiat rokov, strávil celý život pestovaním kávy a jeho otec tiež,“ hovorí jedna z najmladších producentiek kávy, tridsiatnička Paula Pérez Ortiz, kým čakáme na auto, ktoré nás odvezie po hrboľatej nespevnenej ceste dolu do lesa, kde rastie káva.
Tu sa jedna zo žien chváli rastlinami odrody Geisha, počíta, koľko kilogramov zozbierali s manželom v minulom roku. Nízka sivovlasá Dominica López zdôrazní, že plantáže obnovujú ešte aj dnes, postupne, každý rok zasadia nové rastliny zo spoločnej škôlky na nové územie. Sprevádza nás aj 29-ročná Marbella López Feria, inžinierka agronómie, ktorá pochádza zo susednej dediny Reyes Llano Grande. Približne polovicu komunitnej technickej podpory pre pestovateľstvo poskytujú ženy. Marbella je jednou z nich. Jej rodičia pestovali kávu aj počas toho, ako cyklicky migrovali do USA. Keďže sa po smrti rodičov musela postarať o tri mladšie sestry, vrátila sa zo štúdií v Pueble do svojej rodnej dediny a začala spolupracovať s organizáciou CEPCO.
„Kávová hrdza nie je jedinou chorobou, ktorá postihuje rastliny. V dôsledku otepľovania sú v La Mixteca aj iné choroby a škodcovia. Jedným z nich je aj chrobák kávovníkový,“ hovorí mi. Tento chrobák sa rád usádza na rastlinách, ktoré majú príliš veľa tieňa. Preniká do kávových čerešní a ničí ich. „Zrná sa stále dajú použiť, ale nebudú mať takú kvalitu, akú kupujúci hľadajú,“ vysvetľuje Marbella. Chrobáka sa bolo treba zbaviť, a tak vytvorila letáky, v ktorých pestovateľstvu vysvetľuje, ako ho chytiť do trojlitrovej plastovej fľaše, v ktorej je alkohol. Chrobák sa nechá prilákať a utopí sa.
Ako prežiť?
Všetky ženy, s ktorými v Guadalupe Buenavista hovorím, majú alebo mali v USA aspoň jedného člena rodiny, čiastočne aj preto sa o kávovníky starajú ony. Čiastočne je to preto, že káva je ich vášeň.
Niektorí muži odišli už dávnejšie, iní až vtedy, keď do regiónu prenikla kávová hrdza. V poslednom desaťročí sa migrácia v štyroch štátoch s najvyššou produkciou mexickej kávy – Chiapas, Veracruz, Puebla a Oaxaca – zvýšila o 18,9 percenta. Migrácia ovplyvňuje životy v kávových komunitách viacerými spôsobmi. „Ženy už nie sú zavreté doma. Keďže mnohí z ich synov teraz migrujú, ženy pomáhajú svojim manželom pri pestovaní a odvažujú sa vyjsť z domu,“ hovorí Dominica López. „Plantáže musíme čistiť od buriny aj dva razy do roka, museli sme sa naučiť používať mačety, hoci je to práca pre mužov,“ dodáva. V dôsledku migrácie mužov majú práve ženy problém nájsť robotníkov. „Vedia, že ich je málo a dopyt po nich je veľký, takže si pýtajú veľa peňazí,“ posťažuje si skupina žien. Najať si robotníkov je jednoducho nad ich možnosti, keďže cena kávy je nízka v porovnaní s tým, aké investície si jej pestovanie vyžaduje. Existuje tak možnosť, že je to práve migrácia – a teda remitencie –, čo napríklad aj v Guadalupe Buenavista umožňuje pestovanie kávy.
Štúdia Josého Luisa Jaramilla Villanuevu o malých producentoch kávy v Oaxace a Pueble naznačuje, že vysoký príjem zvyšuje pravdepodobnosť, že pestovatelia kávy prijmú opatrenia na prispôsobenie sa klimatickým zmenám. „Zatiaľ nemám dôkazy, ale hypotéza je taká, že ak ide o dočasnú migráciu, remitencie dotujú produkciu plodín, ako sú káva a kukurica. Ak príjem z predaja kávy predstavuje významnú časť príjmu rodiny, farmári vykonávajú adaptačné opatrenia, najmä prechádzajú na odrody odolné voči škodcom a chorobám a zvyšujú tiež množstvo tieňa na plantážach,“ vraví Jaramillo Villanueva.
Zároveň upozorňuje, že ak chcú pestovatelia a pestovateľky kávy zarobiť viac, musia začať kávu spracúvať, a nepredávať len najlacnejšie, zelené zrná. Vedia to ženy, vie to aj Lucio Jimenez Ocampo. „Jediná cesta, ako zvýšiť cenu kávy, je experimentovať,“ myslí si. A tak experimentuje. Kávu spracúva naturálnym spôsobom: necháva ju vyschnúť na slnku, skúša ju aj fermentovať. Po viacerých rokoch sa mu experimenty vyplatili. Kávu už nepredáva len organizácii CEPCO, ktorá okrem tréningov a podpory v pestovaní kávy pomáha miestnym farmárom aj s jej predajom, napríklad do Spojených štátov. Väčšina pestovateľstva predáva svoju kávu organizácii CEPCO. Za Luciom však dnes chodia aj individuálni kupci, napríklad majitelia kaviarní naprieč Mexikom. Kým organizácii teraz predáva kilo pergamenovej kávy – teda neolúpanej, iba po premytí – za 53 pesos (približne tri eurá), za spracovanú kávu – alebo ako Lucio hovorí, za zlatú – sú ľudia ochotní zaplatiť až šesťnásobok. Samozrejme, na produkcii takejto kávy je oveľa viac práce a skrýva sa za ňou aj veľa vedomostí. Je táto cena dostatočná?
Magdaléna Rojo
Autorka je nezávislá novinárka a autorka knihy Ženy, ktoré zostali
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.
