Ak je hlavným cieľom popovej literatúry zabávať, úspešná česká kniha Prašina je top! Traja kamaráti sa snažia zachrániť Prahu a zrejme aj svet pri napínavej naháňačke v tajomnej štvrti, kde už dlho nefunguje elektrina.
Adrenalín dokáže Vojtěch Matocha rozprúdiť šialene rýchlym tempom rozprávania, v ktorom hrdinov stále niekto naháňa, sleduje alebo chce zabiť. V súvislosti s Prašinou sa núkajú prirovnania k Foglarovi či k Trom pátračom. S atmosférou sa Matocha hrá nádherne – stále sa spomína tma v päťdesiatich odtieňoch, búrkové mraky, sviečky. K tomu sa dobre hodia pochmúrne komiksovo ladené ilustrácie.
Hlavne v druhej polovici knihy však vidno, že sa v Prašine usadilo prázdno. Chýbajú silné a uveriteľné postavy, ktoré by ju svojím svetom zaplnili. Jirko, En a Tony sú veľmi generickí hrdinovia, ktorých osobnosti je ťažké od seba rozlíšiť, nie sú ničím zaujímaví a motivácie jedného z nich sú prinajlepšom mätúce, prinajhoršom nepremyslené a hlúpe. Zatiaľ čo konkretizovaním literárnych slabín postáv by som kazil čitateľský zážitok, naratívna nedotiahnutosť sa dá pomenovať priamejšie. Prašina svojím príbehom nedokáže veľmi prekvapiť, lebo jej hrdinovia sa sústavne dostávajú do podobných situácií.
Prídu na strašidelné miesto, kde číha neznáma hrozba, tu zistia niečo zásadné pre pokračovanie deja, ocitnú sa v nebezpečenstve a nakoniec sú zachránení zázračnou náhodou – deus ex machina. Matocha nadužíva aj ďalšiu naratívnu barličku, takzvaný MacGuffin. Tento názov rozšíril Alfred Hitchcock a dodnes sa ním označuje vo filmoch vec, ktorá výrazne posúva dej vpred, často ide o predmet magický, všemocný. Jirko, En a Tony hľadajú jeden MacGuffin (batoh), ktorý ich navedie k ďalšiemu MacGuffinu (nejaké žiarovky), ktorý ich navedie k ďalšiemu MacGuffinu (akémusi stroju) a záhada Prašiny sa nakoniec ani rozumne nevysvetlí – stroj i žiarovky fungujú na tajomných princípoch, pokojne ich sem mohli zniesť mimozemšťania.
Hoci napokon zistíme, kto je v príbehu zloduchom, nečakané rozuzlenie v štýle Troch pátračov sa nekoná. Koniec knihy sa zas snaží čitateľa rozcítiť romantickou zápletkou, no evokovať pocity z prvých detských lások sa mu nedarí. Dočítame už v zásade zo zotrvačnosti.
Matocha nenudí, majstrovsky pracuje so strachom a s napätím, ale vo vyjadrení iných ľudských pocitov zlyháva, a preto sa na jeho knihu aj ľahko zabúda. Niekto namietne, že od žánru pre mládež by sme toho v zásade ani nemali veľa čakať, no iní si vybavia veľdiela svojho detstva, tak ako som si ja osobne nostalgicky zaspomínal na Huckleberryho Finna.
Matocha, Vojtěch: Prašina. Z čes. orig. Prašina prel. Marta Blašková-Maňáková. Ilustr. Karel Osoha. 1. vyd. Bratislava : Artforum, 2019. 240 s. ISBN 978-80-8150-256-9.
Marek Hudec
