Moderný svet je trash

Analóg je prežitý? Uprostred explózie AI výstupov, masívnej digitálnosti a najmä počas dní poznačených všadeprítomnou AI ghibli úpravou obrázkov sa analóg skôr javí ako protijed alebo nástroj osobnej rezistencie.

Dobrým príkladom môže byť nový, v poradí tretí album What Do You Mean By That? českého gitaristu a skladateľa Jakuba Šimanského, zameriavajúceho sa na americký primitivizmus. Žáner z 50. rokov vycházajúci z prístupov country/blues, outlaw country a folku, pionierovaný gitaristami Johnom Faheyom, Robbiem Bashom či Leom Kottkem. Ten uprostred spomenutej digitálnej záplavy nepôsobí archaicky. Práve vďaka nej vyznieva ešte viac naliehavo a aktuálne.

Šimanského novinka vychádza ako self-release (a celkom paradoxne, keďže k náture nahrávky by najviac sedelo vydanie na kazete) iba v digitálnom formáte, bez výraznejšieho proma. O to prekvapivejšou správou je, že skladby použité na albume sú kompozíciami nazbieranými za posledných osem rokov, ktoré sa nepoužili pri nahrávaní albumu Šimanský Niesner Všechno dobré. Na prvý pohľad nenápadná nahrávka tak skrýva nečakane výpravné rozmery.

Akustické gitary a banjo prechádzajú cez country a folk do dronových častí a zvukého experimentu, výpravné motívy sa striedajú s komornými a rovnako premenlivé je aj náladové rozpoloženie albumu. Dočkáme sa tiež poodhalenia hudobných inšpirácií a odkazov, ktoré prekvapia šírkou svojho záberu. Napríklad úvodný motív tretej skladby Devshirme nápadne pripomína hudobné začiatky Black Sabbath na ich rovnomennom debute a pri opakovanom počúvaní albumu sa opakovane vnucujú myšlienky na filmovú hudbu.

What Do You Mean By That? je doslova soundtrackom Šimanského hráčstva alebo jeho vzťahu k nástrojom. Ukazuje dynamiku jeho hry, široké výrazové aj žánrové rozpätie. Zvukové plochy vrství do až mantrických motívov. Ale (možno prekvapivo) najintenzívnejší je vo svojich najtichčích momentoch, kde sa noty predlžujú, hrané motívy pôsobia najkrehkejšie a priestor dostáva ticho a jemné dozvuky. Menej je viac. Vďaka týmto premenám pripomína Šimanského album naozastnú púť, nadobúda šírku, vzďaľuje sa monotónnosti a pevne drží pozornosť diváka. Zároveň, oproti sólovej tvorbe svojho súputníka Tomáša Niesnera, neponúka explicitné podanie témy, o ktorej rozpráva. Na otázku v samotnom názve albumu sa dá odpovedať jednoducho – je to album o hraní hudby ako úniku. Samotnú hudbu tu cítime ako fyzickú entitu, enfant terrible odporujúce trendom a civilizačnému tempu, a to cez najmä disonancie a dozvuky vibrujúcej ocele.

Zároveň ide o nahrávku nabytú výrazným, aj keď nie explicitným, postojom. Aj ironicky nabitá titulná fotografia Jakuba plávajúceho v nafukovanom člne špinavým prúdom vody akoby dvíhala pomyselný prostredník a dávala najavo, že… moderný život je proste trash. Nasadnime na niečo analógové aj my a poďme na spoločnú výpravu. Je to veľmi uvoľňujúce.

Jakub Šimanský, What Do You Mean by That?, 2025