2020 03 NeposlušnosťTematický KapitálV mene matky Zeme i detí i ducha ústavy

Martin Makara9. marca 202070

 

„Primární problém nespočívá v popíraní změn klimatu jako takových, ale v popírání naší schopnosti je smysluplně řešit,“ píše vo svojej knihe Vzpoura proti zkáze historik a aktivista Jeremy Brecher. České vydavateľstvo Neklid vlani vydalo praktickú príručku občianskej neposlušnosti, ktorá by mohla viesť k premene klimatickej úzkosti na klimatickú činorodosť. S klimatickou krízou sa niečo robiť a táto publikácia dáva odpoveď, ako na to.

 

Písať pre čitateľov a čitateľky Kapitálu o vážnosti klimatickej krízy je ako nosiť drevo do lesa. Aj keď prax preukazuje platnosť dialektického zákona premeny kvantity na kvalitu (všeobecné povedomie prinajmenšom o existencii klimatickej zmeny je výsledkom rozšírenej mediálnej pozornosti téme, hoci stále zďaleka nie dostatočnej), tento text nemá osvetovú ambíciu, prinajmenšom čo sa týka vážnosti klimatickej krízy. Kto by si všetky jej rozmery a už zažívané alebo ešte len potenciálne dôsledky neuvedomoval, v novinách, literatúre či na internete nájde podnetov opodstatňujúcich beznádej viac než dosť. Uvažovanie nad knihou Vzpoura proti zkáze od Jeremyho Brechera je však čímsi ako buchnutím po stole nad vyžívaním sa v klimatickej melanchólii. Pokus o získanie klimatickej krízy pod kontrolu znamená vzdor nielen voči jej hlavným pôvodcom, ale aj odovzdanosti, ktorá sa nás pri príliš pomalom postupe boja môže zmocňovať.

 

Jedna z podkapitol Brecherovej knihy nesie názov Jak přemoct bezmoc. Otvára ju týmito slovami: „Lidé, kteří jsou izolovaní, se cítí tváří v tvář změnám klimatu bezmocní – a do velké míry také skutečně jsou. Dokud mají příležitost jednat jedině prostřednictvím volební urny či nákupního košíku, nelze se divit tomu, že nic nezmůžou. Klimatická vzpoura musí tedy dostat lidi z této izolace a vytrhnout je z pocitu, že se mohou změnám klimatu postavit jen jako osamělí jednotlivci.“ Citovaná krátka stať vyjadruje zmysel knihy: rozptýlené povedomie o klimatickej kríze premeniť na koncentrovanú silu, ktorá pri využití šikovnej taktiky môže napokon oslavovať úspech. Vzpoura proti zkáze je praktickou príručkou konkrétnych a overených metód boja, ktoré – nech nám to nateraz znie akokoľvek utopicky – môžu z fosílneho priemyslu samotného urobiť fosíliu.

 

 

Kolektivita dodáva smelosť i solidaritu

 

Prieskumy americkej verejnej mienky, ktorými autor v knihe podkladá svoju argumentáciu, ukazujú priepastný rozdiel medzi percentom ľudí, ktorí sú presvedčení, že globálne otepľovanie má vážny vplyv na životné prostredie alebo ho v budúcnosti bude mať (75 %) a percentom ľudí, ktorí veria, že spoločnosť môže globálne otepľovanie obmedziť alebo že to aj skutočne urobí (6 %). Aj vzhľadom na iniciatívu zvanú Európsky ekologický dohovor, s ktorou prišla nová Európska komisia (jej predsedníčka prijatie rozpočtu podmienila vyčlenením štvrtiny výdavkov na boj proti klimatickej kríze), sú štatistické čísla v Európe odlišné, ale so stále pretrvávajúcim odstupom medzi tými, ktorí si vážnosť situácie uvedomujú, a optimistami, ktorí sa nádejajú na úspech. Podľa Brechera je preto „[z]ákladní překážkou, která stojí ochraně klimatu v cestě […] pochybnost, zda má smysl něco dělat.“ (tamže) Má: nielenže je to už intuitívne lepšie ako čakať so založenými rukami, ale autor dokladá aj množstvo prípadov zo Spojených štátov, kde organizovaná verejnosť dosiahla v boji proti fosílnemu priemyslu dosiaľ lokálne, ale významné úspechy.

 

Podtitul knihy vypovedá o tom, aký postup považuje Brecher vo vyvíjaní nátlaku na štát za najúčinnejší: Jak může občanská neposlušnost zabránit klimatické katastrofě. Práve nenásilné demonštrácie či blokády sa uchytili nielen v krajine H.D. Thoreaua, ktorého si s konceptom občianskej spoločnosti spájame najčastejšie, ale aj v Európe: stačí si spomenúť na najznámejšie iniciatívy z neďalekého okolia, ako sú Ende Gelände v Nemecku či Limity jsme my u našich západných susedov. Prerušenie spolupráce so štátom, dokým si nezačne plniť svoje záväzky týkajúce sa ochrany prírody a klímy, môže byť prekvapivo účinným prostriedkom zmeny – v priamej úmere k tomu, koľko ľudí sa k takémuto kroku odhodlá. Je pochopiteľné, že sa nájde len málo odvážnych, ktorí sa vystavia riziku policajného zadržania, práve preto je početná mohutnosť akcií občianskej neposlušnosti taká dôležitá: kolektivita dodáva účastníkom a účastníčkam smelosť i solidaritu.

 

Josef Patočka, prekladateľ knihy a zároveň autor predslovu jej českého vydania, pripomína, že samotná občianska neposlušnosť v zápase „o srdce, mysli a podporu většiny veřejnosti“ nestačí, ale je potrebné ju kombinovať aj so štandardnými metódami politickej mobilizácie. Pre klimatické hnutie by bolo – zdá sa – optimálne, ak by bolo dostatočne početné i vnútorne rôznorodé, aby mohlo zvádzať boje na viacerých frontoch a to bez skorého vyhorenia, ktoré je typické pre vysoko energické, ale malé a príliš špecializované iniciatívy. Úspešné ekologické hnutie sa nezaobíde bez schopných, erudovaných, šikovných a agilných zástupcov a zástupkýň manažmentu, vedy, práva či publicistiky, ale ani bez presvedčivých rečníkov či rečníčok. Najdôležitejší sú však oddaní ľudia tvoriaci mu rozhodujúcu oporu.

 

 

Od zreteľných požiadaviek k akčným plánom

 

Z pohľadu európskeho čitateľa zamrzí, že kniha často odkazuje na americký kontext, z ktorého čerpá údaje aj príklady konkrétnych občianskych intervencií. Aj napriek tomu sú mnohé z nápadov prenosné aj k nám, a práve porovnanie európskych a amerických podmienok vzbury proti skaze nám môže pomôcť uvedomiť si slabé miesta obrany fosílneho priemyslu na starom kontinente, na ktoré môže klimatické hnutie zaútočiť. So zjednodušením, ale stále opodstatnene sa napríklad dá povedať, že prinajmenšom na národnej a nadnárodnej úrovni je v európskych politických štruktúrach väčšia vôľa sa problémom klimatickej krízy zaoberať než na opačnej strane Atlantiku. O to väčší význam u nás preto má hľadanie spojencov v národných parlamentoch, prezidentských úradoch či európskych inštitúciách – neidealizujúc si ich a nezanedbávajúc pritom ostatné prostriedky agitácie a presadzovania ochrany prírody a klímy.

 

Kto v sebe má čo i len štipku politického realizmu, vie, že rozsiahly a precízny program môže byť úctyhodný, ale pre účely zápasu o verejnosť je užitočná jeho kompaktná, ideálne heslovitá verzia. Rovnako to platí aj pre klimatické hnutie – svoje ciele musí vedieť vydestilovať do konkrétnych, ľahko definovateľných a vysvetliteľných cieľov, ktorým ľudia dokážu porozumieť, zapamätať si ich, ideálne si ich aj osvojiť a šíriť ďalej. Brecher dva ciele spĺňajúce tieto požiadavky formuluje: ide o fosílne moratórium a vytvorenie a bezodkladnú implementáciu klimatického akčného plánu. Podľa neho sa tieto ciele-požiadavky vzťahujú „na každou firmu, každou vládu, každou instituci na světě.“ Kým fosílne moratórium vyžaduje „okamžité ukončení výstavby jakékoli nové fosilní infrastruktury,“ klimatický akčný plán má predložiť jasnú a vierohodnú „cestu k co nejrychlejšímu ukončení veškerého spalování fosilních paliv, nejpozději do roku 2050.“ Uhlíková neutralita práve do tridsiatich rokov, ku ktorej sa zaviazalo Slovensko, je – žiada sa povedať – príliš málo ambiciózny plán. Tu však nejde o samoúčelné súťaženie, ale o nevyhnutnosť.

 

Hoci má naša krajina v porovnaní s ťažobnými veľmocami fosílnej infraštruktúry naozaj poskromne (aj tunajším uhoľným baniam a elektrárňam už, zdá sa, zvonia do hrobu), vyhlásenie stavu klimatickej núdze a nastolenie požiadavky vypracovania plánu bezodkladného prechodu k nízkoemisnej (či ešte lepšie bezemisnej) prevádzke od každej inštitúcie pôsobiacej na Slovensku bude reálnym a legitímnym nárokom na novú vládu. Pripomeňme si, že keď sa o vyhlásení stavu klimatickej núdze v NR SR hlasovalo v septembri minulého roka na podnet Miroslava Sopka z OĽaNO, návrh neprešiel. Takmer polovica členov parlamentu sa hlasovania alibisticky zdržala, ale devätnásť hlasov proti patrilo poslancom z dvoch najväčších vládnych strán a jedným zamietavým stanoviskom prispel aj Vladimír Sloboda z SaS.

 

Klimatický akčný plán, ktorý by si každá inštitúcia vypracovávala sama, by mohol mať spoločne zadefinovaný len cieľ a prípadne aj časový rámec, kým cestu k jeho dosiahnutiu by bolo možné prispôsobiť podmienkam prevádzky tej-ktorej inštitúcie. Hoci už dnes je byrokratická záťaž na Slovensku pomerne veľká, pri solídnej odbornej podpore a vypracovaní modelových plánov by prechod k ekologickejšej prevádzke mohol byť hladký aj efektívny, navyše by vďaka slobode voľby prostriedkov mohol viesť k novým spôsobom znižovania environmentálnej záťaže. Množstvo riešení je banálnych a dajú sa realizovať takmer bezprostredne, iné si vyžadujú koordinovaný prístup viacerých subjektov, ale všetky by sa pri vhodne nastavenej procesnej podpore dali zvládnuť – nielen pod hrozbou sankcií, ale aj vďaka pozitívnej motivácii finančných úspor či stimulácií zo strany štátu.

 

Stratégiu, ako dva ústredné ciele dosiahnuť, Brecher konkretizuje prostriedkami, medzi ktoré radí: organizovanie akcií, ktoré zmenia postoje miliónov ľudí; podvracanie pilierov fosílneho priemyslu; znižovanie závislosti na fosílnych palivách implementáciou alternatív; diskreditácia klimatických zločincov; upozorňovanie na zvyšovanie negatívnych dôsledkov pokračujúcej ťažby a spaľovania fosílnych palív; vytváranie štruktúr paralelnej moci; integrácia širokej palety ďalších populárnych požiadaviek do politiky ochrany klímy a napokon vytvorenie celosvetovej súťaže v ochrane klímy. Hoci niektoré z uvedených prostriedkov sú v domácom prostredí využiteľné viac a iné menej, každý môže poslúžiť dosiahnutiu našich cieľov a závisí najmä na dôvtipe klimatického hnutia, ako túto paletu prostriedkov ďalej obohatí a tvorivo využije.

 

 

Prechod na čistú energetiku nemusí mať obete

 

Boj proti klimatickej kríze a environmentálna spravodlivosť sú dve strany tej istej mince. Nádejať sa, že verejnosť sa ku klimatickej iniciatíve pridá bez plánu na takú ekonomickú transformáciu, ktorá nenechá nikoho na dlažbe, je ako vydať sa preplávať jazero so zviazanými rukami aj nohami. Koordinácia prostriedkov na zvládnutie všetkých aspektov ekologického obratu je pre dosiahnutie cieľa nevyhnutná, inak sa môže ľahko stať, že sa uprostred trasy utopíme. Stačí málo – napríklad náhly skok v nezamestnanosti, finančná kríza alebo prudký prepad životnej úrovne –, aby sa už vydobytá priazeň verejnosti od klimatického hnutia odvrátila a podľahla náporu fosílnej loby. Preto je potrebné dôsledne sa pripraviť na spravodlivú transformáciu, ktorej sa Brecher venuje v jedenástej kapitole.

 

Je kľúčové trvať na tom, že prechod na tzv. čistú energetiku pracujúcich vo fosílnom priemysle neohrozí, a zdôrazňovať to za každých okolností spolu s plánom, ako to zaistiť. Autor knihy poukazuje na štúdiu Čistá energetika budúcnosti, ktorá informuje, že prechod na obnoviteľné zdroje energie môže vytvoriť až päťnásobok pracovných miest oproti tým, ktoré zaniknú. Inšpiratívny návrh konkretizujúci spravodlivú transformáciu v amerických podmienkach predložili v americkom Senáte v roku 2017 traja senátori, medzi nimi aj Bernie Sanders, nádejný nominant Demokratickej strany na tohtoročný súboj o Biely dom. Opatrenia, ktoré tvoria súčasť návrhu zákona, sú v európskom sociálnom štáte viac-menej samozrejmosťou (štátom garantované zdravotné aj sociálne poistenie; nárok na bezplatnú rekvalifikáciu pre bývalých zamestnancov fosílneho priemyslu; úľavy na daniach pre podniky, ktoré zamestnajú rekvalifikovaných pracujúcich ap.), ale pobádajú k premyslenému a spravodlivému plánu na podobnú transformáciu aj na starom kontinente. Prechod na čistú energetiku je možný aj bez obetí – ak medzi ne nerátame zisky a moc petrochemickej oligarchie.

 

 

Občianska neposlušnosť – vzbura v súlade s ústavou

 

Záverečná časť knihy približuje právnu obhajobu občianskej neposlušnosti. Tá vychádza z tézy, že vláda, ktorá nechráni svoje prírodné dedičstvo, sama koná protiústavne a je preto plne legitímne – v súlade s duchom ústavy –, ak sa občania domáhajú plnenia záväzkov voči prírode garantovaných v základnom zákone štátu. V prvom odseku článku štyri Ústavy SR čítame: „Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto bohatstvo, šetrne a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich občanov a nasledujúcich generácií.“ Podobnú formuláciu by sme zaiste našli v ústavách väčšiny krajín sveta. Ako v Spojených štátoch, tak aj na Slovensku preto „[ž]ádat, aby vláda plnila svou svěřenskou povinnost a chránila sdílené přírodní zdroje, znamená vykládat ústavu v souladu se smyslem pro zdravý rozum.“ To je dôvod, prečo autor knihy označuje občiansku neposlušnosť za ústavnú vzburu. Za Atlantikom beží niekoľko súdnych procesov, v ktorých sa klimatickí aktivisti a aktivistky dostali do konfliktu s vládou či nižšími štátnymi inštitúciami čeliacimi obvineniu, že uprednostňujú záujmy súkromných korporácií pred verejným právne záväzným záujmom.

 

Vzpouru proti zkáze Brecher uzatvára dvoma scenármi, ktoré nazval prosto: ZkázaBudoucnost bez fosilních paliv. Popisuje v nich budúcnosť nielen ľudského života na Zemi v závislosti od toho, nakoľko úspešné bude klimatické hnutie a či sa podarí stihnúť termíny a vmestiť sa do limitov deliacich nás od definitívnej straty kontroly nad situáciou. V prípade, že to nevyjde, nás do konca storočia čaká minimálny nárast globálnej priemernej teploty o 4,5 stupňa Celzia (v porovnaní s obdobím pred prvou priemyselnou revolúciou), vzostup hladiny oceánov o viac než poldruha metra, strata domovov miliónov ľudí, hladomory a nedostatok pitnej vody. O tridsať rokov sa očakáva štvrť miliardy klimatických utečencov a utečeniek, Medzivládny panel OSN pre klimatickú zmenu (IPCC) predpokladá celkový ekonomický úpadok, zrútenie mnohých štátov, občianske konflikty i vojny o prírodné zdroje. Brecher upozorňuje aj na kriminalizáciu ekologických hnutí, rozšírenie autoritárskych vlád a diktatúr, teror ozbrojených gangov a súkromných milícií tam, kde sa štáty zosypú, nehovoriac o zrýchľovaní celého cyklu čoraz agresívnejšími metódami extrakcie nerastného bohatstva.

 

Ak však klimatické hnutie uspeje, pôjde to cez „záplavu tisíců blokád a okupací fosilní infrastruktury, sídel korporací i vládních úřadů, z nichž některé budou obsazeny či vyřazeny z provozu i dlouhodobě.“ Médiá budú klimatickú krízu pokrývať čoraz viac a verejnosť sa podarí presvedčiť o nevyhnutnosti zastavenia ťažby fosílnych palív a prechodu na udržateľnú energetiku. Drobné úspechy ako zablokované infraštruktúrne projekty privedú ľudí k uvedomeniu si svojej moci a koordinácii ich úsilia k čoraz väčším cieľom. Fosílny priemysel stratí svoju podporu a perzekúcie klimatických hnutí sa budú stretávať s čoraz väčším odporom verejnosti.

 

Pri charakteristike oboch scenárov by sa dalo dlho pokračovať: nesmierne komplexné prírodné aj spoločenské javy možno konkretizovať do najmenších detailov – o to tu však nejde. Dôležité je uvedomiť si bezodkladnosť konania a organizovania sa, nevyhnutnosť strategického postupu aj taktických stránok boja proti klimatickej kríze a tým, ktorí na nej profitujú. V jednom aspekte je celá vec ale skutočne jednoduchá: „Jediné, co musíme pro uskutočnění […] katastrofického scenáře udělat, je nedělat nic.“

 

 

 

Autor je poslucháčom literatúry na FF PU v Prešove

 

Jeremy Brechcer: Vzpoura proti zkáze. Jak může občanská neposlušnost zabránit klimatické katastrofě. Preložil Josef Patočka. Praha: Neklid, 2019.

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *