Asi málo čitateliek a čitateľov Kapitálu prekvapí informácia, že LSD, MDMA (známe pod názvom extáza) či účinná látka z halucinogénnych húb sa skúšajú v klinických testoch pri niektorých psychiatrických ochoreniach. Napriek tomu je táto skutočnosť relatívne málo známa a široká verejnosť k takýmto informáciám pristupuje prinajmenšom s istou dávkou rezervovanosti. V horších prípadoch s pobúrením a tvrdením, že drogy by nemali patriť do výbavy lekára a to, čo je zakázané, by malo zakázaným aj ostať. Akoby pozabúdali na to, že v medicíne sa bežne používajú psychoaktívne alebo návykové látky, ako napríklad morfium či benzodiazepíny, a pomáhajú pacientom a pacientkam pri liečbe alebo úľave od ťažkostí.
Archeologické nálezy, ako napríklad časti meskalínových kaktusov z texaskej jaskyne, ukazujú, že psychedelické látky sa minimálne od roku 3700 pred n. l. používajú ako lieky a rituálne pomôcky. Doteraz sa v určitých sociálnych skupinách, najmä v Strednej a Južnej Amerike takto využívajú. Najznámejšie je užívanie meskalínových kaktusov (peyotl) či nápoja zvaného ayahuasca. Hojne rozšírené boli aj už spomínané psychedelické huby obsahujúce psilocybín resp. psilocín. Táto látka bola izolovaná chemikom Albertom Hofmannom v roku 1958 a v roku 1959 sa začala produkovať ako liečivo Indocybin. Albert Hofmann je známy najmä svojím neočakávaným objavom LSD v roku 1943.
História a výskum psychedelík v krátkosti
LSD svojimi neobvyklými účinkami relatívne rýchlo zaujalo psychiatrov. Najprv ho využívali ako látku, ktorá dokáže dočasne navodiť stav podobný psychóze. Neskôr si britský psychiater Ronald Sandison všimol jej potenciálny psychoterapeutický účinok a v roku 1954 uskutočnil prvú psychoterapeutickú štúdiu. Netrvalo dlho a LSD sa stalo stredobodom záujmu, v šesťdesiatych rokoch sa žiadnej inej látke nevenovalo toľko výskumov. Otvárali sa kliniky, najmä na severnej pologuli, kde sa terapeuticky podávali rôzne psychedelické látky. Toto trvalo do roku 1971, keď boli psychedeliká, napriek protestom lekárov a psychológov, ktorí s nimi pracovali, zaradené na zoznam kontrolovaných látok. Táto skutočnosť nakoniec viedla k úplnému zastaveniu terapeutického podávania psychedelík. V roku 1985 bola zakázaná aj látka MDMA, s ktorou pracovalo v sedemdesiatych rokoch pravdepodobne až štyritisíc psychiatrov. Nemálo z nich považovalo psychedeliká za látky s potenciálom pomôcť v prípadoch, keď bežné postupy zlyhávajú. Aj v Nemecku či vtedajšom Československu boli kliniky, ktoré sa na psychedelickú terapiu špecializovali a vytvorili nové terapeutické postupy či hypotézy (napr. model patologickej konfrontácie Milana Hausnera).
Posledných pätnásť rokov sa však pomaly opäť rozbiehajú štúdie, ktorých výsledky nemožno ľahko prehliadať. Veľká pozornosť sa venuje najmä dvom látkam – psilocybínu a MDMA. Terapeutické podávanie týchto látok klasifikovala Americká lieková agentúra ako prelomové, tzv. breakthrough therapy.
Hoci sa diskutuje o rôznych psychických ochoreniach, pri ktorých by mohla byť liečba psychedelikami účinná, MDMA dostalo toto označenie na terapiu posttraumatickej stresovej poruchy a psilocybín na terapiu rezistentnej depresie a recidivujúcej depresívnej poruchy. O prelomovú terapiu ide z viacerých dôvodov. Nejde len o ich robustný terapeutický účinok – v prípade MDMA 56 % pacientov a pacientiek po dvoch mesiacoch a až 66,2 % po roku nespĺňalo diagnostické kritériá pre PTSD, pričom až polovica pacientov a pacientiek dovtedy nereagovala na bežne dostupnú liečbu, pri psilocybíne to je 67 % resp. 42 % – ale aj o to, že účinok nastupuje prakticky ihneď. Látky sú podávané iba niekoľkokrát a na dosiahnutie účinku je potrebné psychoterapeutické vedenie. Hovorí sa o nich skôr ako o katalyzátoroch psychoterapie. Z pohľadu psychofarmakológie je výnimočné aj to, že jedna látka, ako sa zdá, účinkuje pri ochoreniach, na liečbu ktorých sa štandardne používajú rôzne skupiny látok, ako napríklad antidepresíva pri depresii, benzodiazepíny alebo antiepileptikum pri úzkostných stavoch, antipsychotiká pri ťažkých depresívnych stavoch atď. Unikátne je aj to, že pri takejto terapii, najmä počas sedenia s látkou, hrá dôležitú úlohu hudba a duchovné zážitky. K tomu sa ešte dostaneme.
Čo sa deje v mozgu a mysli?
Klasické psychedeliká sa viažu na serotonínový receptor (5-HT2A) na bunkovej membráne v špecifických častiach mozgu a tento receptor potom vysiela do bunky signál, čím sa bunka „vzruší“, vysiela svojim spárovaným neurónom ďalšie signály a spustí celú neurochemickú kaskádu. Ako už však bolo spomenuté, samotným účinkom na receptory sa komplexný účinok psychedelík nedá celkom vysvetliť.
Robin Carhart-Harris z London College University, jedna z vedúcich postáv „psychedelickej renesancie“ to vysvetlil na neurónových sieťach. Po podaní psilocybínu sledoval v prelomovej štúdii prepojenia rôznych častí mozgu pomocou nových zobrazovacích metód. V štúdii ukázal, že centrálnu úlohu pri účinku klasických psychedelík zohráva tzv. default mode network (DMN), sieť viacerých oblastí mozgu, ktorá je zodpovedná za autobiografické informácie, ako napríklad vzťahovanie informácií či emócií k vlastnej osobe. Tiež je zodpovedná za myslenie o druhých či premietanie minulosti a plánovanie budúcnosti. Povedané klasickým psychoanalytickým jazykom, je to biologický korelát ega.
Psychedelické látky vyradia DMN z funkcie, čo má za následok, že mozog začína pracovať „chaotickejšie“, dochádza k rozvoľneniu zaužívaných mozgových prepojení a vytvoreniu nových.
Český filozof Vít Pokorný popisuje tento fenomén psychedelickej skúsenosti takto: „Každá bytost se jeví jako tkanina, jako soubor uzlů, v nichž se splétají jednotlivá vlákna utvářejících a nesoucích sítí cyklů, procesů a vztahů. Během psychedelické zkušenosti je tato tkanina rozpletena, uzly rozvázány a centrum pozornosti je přeneseno k naší širší, hlubší a starší situovanosti než je pouze situovanost mého osobního života a individuálního živého systému (mysli/těla).“
Týmto dôjde k rozrušeniu zabehnutých – dysfunkčných – neurónových okruhov a k zvýšeniu flexibility, čo môže mať kľúčový význam najmä z toho dôvodu, že mnoho duševne trpiacich je „zaseknutých“ v rigidných dysfunkčných vzorcoch a maladaptívnych stavoch. Následnou integráciou psychedelického zážitku v psychoterapii sa nové vhľady stabilizujú do adaptívnejšieho stavu. Psychedeliká prispievajú k reintegrácii psychických procesov, preto sa v tomto medicínskom kontexte nazývajú psychointegrátory.
Hoci sme hovorili o účinku klasických psychedelík, zdá sa, že aj pri použití MDMA, ktoré medzi ne nezaraďujeme, dochádza k podobným prelomovým terapeutickým účinkom, napriek tomu, že účinkuje neurochemicky odlišne. Pravdepodobne nezáleží na tom, ako sa zmenený stav neurobiologicky dosiahne, za hlavný účinný faktor sa považuje empatické prepojenie so sebou a s ostatnými, teda vytvorenie „vzťahovej homeostázy“.
Dôsledky psychedelického terapeutického zážitku
Jedinečnosťou psychedelík, a zároveň jedným z dôvodov skepsy konvenčnej psychiatrickej obce voči nim, je ich navodzovanie mystických zážitkov. Zatiaľ čo pri klasickej klinickej psychiatrii sú spirituálne zážitky opomínané, prípadne patologizované, vedecké štúdie z Univerzity Johna Hopkinsa v Baltimore presvedčivo ukázali, že v terapii psilocybínom výskyt duchovných zážitkov pozitívne koreloval so zlepšením psychického stavu.
Psychedelická terapia teda narúša doterajšiu konceptualizáciu liečby viacerých psychických ochorení, podľa ktorej je rekonvalescencia dlhodobý proces, s opakovanými zhoršeniami stavu a často vyžadujúci dlhodobú farmakologickú liečbu. Takúto klasickú terapiu nazýva zürišský neurovedec, psychiater, filozof a jazzový klavirista Milan Scheidegger substitučnou terapiou. Substitučná terapia vychádza z predpokladu, že príčina mnohých ochorení je neurobiologicky ukotvená v narušenom metabolizme neurotrasmiterov, najmä serotonínu a noradrenalínu v spojeniach medzi neurónmi, ktorý je možné korigovať napríklad antidepresívami (SSRI, SNRI a podobne).
Ako protipól k tejto terapii kladie svoj koncept transformatívnej psychoterapie. Z jeho perspektívy prelomový, napríklad psychedelický zážitok „rozpustenia hraníc ega“, je bázou pre silnú psychoterapeutickú transformáciu, teda odučenie sa podmienených sebareferenčných vzorcov správania. „Pacienti a pacientky získajú časť kompetencie svojho vedomia a vyslobodia sa z dysfunkčných oblastí vedomia vďaka zvýšenej kognitívnej flexibilite… Iba tie a tí, ktorí sa vzoprú totalite svojho vedomia, naučia sa v ňom opäť vďaka korektívnej skúsenosti suverénne a bez strachu pohybovať.“ Mnohé chronické psychické ochorenia majú pôvod v raných, preverbálnych traumách alebo poruchách vzťahových väzieb. Klasickými psychoterapeutickými postupmi, založenými na rozhovoroch, sú takéto traumatizujúce skúsenosti ťažko ovplyvniteľné a majú skôr zmierňujúci charakter. Práve transformatívne zážitky zamerané na emócie majú byť základom pri nadobúdaní sebaakceptácie a starostlivosti o seba či pri odstraňovaní sebadeštruktívnych vzorcov.
„Transformačná psychoterapia necieli na symptómy, ale na príčinnú dynamiku ležiacu pod nimi,“ hovorí Scheidegger. Ukazuje sa však, že transformačná, psychedelická terapia (resp. užitie psychedelík všeobecne) nemá len dopad na jedinca v podobe pozitívnych zmien osobnosti či životného postoja, ale ovplyvňuje aj jeho okolie. Po takomto zážitku sa ľudia cítia byť viac súčasťou prírody a správajú sa k nej ohľaduplnejšie. Možno ešte dôležitejšie zistenie pre spoločnosť prináša Carhart-Harris, keď uvádza, že po psychedelickej skúsenosti dochádza k zníženiu sympatií k autoritárskej politike. Práve tieto zistenia poukazujú na to, že transformatívna (psychedelická) terapia môže mať zásadný celospoločenský dopad na svet, ktorý práve v súčasnosti potrebuje proenvironmentálne a neautoritársky orientovaných aktívnych ľudí.
Kam vedie králičia nora
Slovami Milana Hausnera, českého psychiatra, ktorý dlhé roky pychoterapeuticky pomocou psychedelík liečil viac ako tritisíc pacientov a pacientiek: „Halucinogény představují jeden z nejefektívnějších prostředků k přeprogramování jedince a k léčbě duševních poruch.“
Doterajšie výsledky štúdií potvrdzujú nadšenie psychiatrickej obce zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov a okrem ojedinelých výskumných projektov sa začínajú spúšťať výskumy účinku psychedelík na rôzne ďalšie diagnózy, pri ktorých sa predpokladá ich úspešné uplatnenie. Ide napríklad o výskum účinkov MDMA pri závislosti od alkoholu a nedávno prebehla aj diskusia o uplatnení psilocybínu pri liečbe stavov bdelej kómy.
Zatiaľ čo v minulom storočí boli psychedeliká prejavom kontrakultúry, momentálne sa zdá, že postupne, ale isto, sa začínajú integrovať do (pod)vedomia spoločnosti. Nielenže boli vytvorené psychedelické výskumné centrá, ako napríklad na už spomínanej Univerzite Johna Hopkinsa v Baltimore alebo Zürišskej Univerzite, ale za posledný rok prvé mestá v USA – Denver, Oakland a pravdepodobne k nim čoskoro pribudne aj Chicago – legalizovali prírodné psychedeliká. Dá sa teda dobudúcna predpokladať používanie psychedelík nielen v undergroundovom či prominentnom výskumnom prostredí, ale aj vznik nových terapeutických centier, ktoré nebudú zamerané výlučne na liečenie najťažších psychických stavov. Možné je ich uplatnenie napríklad pri osobnom rozvoji, pravdepodobne v kombinácii s ďalšími terapeutickými modalitami, ako sú rôzne mindfullnes prístupy, jóga či telesné terapie. Ostatné vedecké výsledky totiž tiež ukazujú, že z psychedelickej skúsenosti môžu ťažiť aj ľudia, ktorí sa intenzívne venujú meditácii. Populačné štúdie na veľkých vzorkách tak isto poukázali na istý protektívny účinok psychedelík pri samovražedných sklonoch či vzniku psychických ochorení. Až budúcnosť ukáže, či psychedelická terapia prinesie zmenu paradigmy v prístupe k psychickým ochoreniam, alebo ostane iba jej okrajovou súčasťou. Určite však s využívaním psychedelickej terapie vyvstanú nové otázky, aké dnes nevieme predvídať a možno povedú k vytvoreniu nových transdisciplinárnych odborov, ktorým sa podarí na ne odpovedať.
Autor je psychiater a zakladajúci člen Slovenskej psychedelickej spoločnosti (SAPAS)
