Svet sa nezastavil

Bol to len pes je citlivá reportáž o smútku, láske, starostlivosti a vzťahu k bytostiam, ktoré s nami zdieľali život. Knihu vydávame v preklade Samuela Marca a v grafickej úprave Barbary Kowalczukovej. Vznik knihy môžete podporiť tu.

Sestra pomáhala vo varšavskom útulku Na Paluchu a poprosila ma, či by som sa nepostarala o približne ročnú divokú sučku. Tymid takmer nevychádzala z klietky. V útulkoch vtedy panovali oveľa horšie podmienky ako dnes. Sučka sedela v rohu zahrabaná v sene. Nechcela sa dať vyviesť na prechádzku. Zamestnanci mi požičali prepravku, v ktorej sa cítila bezpečne.

V mojom byte si vybrala miesto za práčkou, takže spotrebič som od steny vysunula do stredu kúpeľne. Naukladala som tam vankúše, psie hračky. Takmer pol roka to bola Tymidina skrýša.

Pravdepodobne ju bili. Pri pohľade na vôdzku sa od strachu pomočila. Na prvú prechádzku sme vyšli takmer po mesiaci, keď začali účinkovať upokojujúce lieky, a aj to o tretej či štvrtej ráno, aby sme nikoho nestretli. A predsa ju vyľakal padajúci list. Prechádzka trvala len chvíľu. Na prvý výlet mimo mesta sme vyrazili po niekoľkých rokoch. Cesta na Mazury bola veľkou výzvou. Tri hodiny od Varšavy, no nám to trvalo dvakrát dlhšie. Auto som musela vydrhnúť od jej zvratkov. Práve vtedy som však pred sebou zrazu uvidela celkom iného psa: s vrtiacim chvostom, zvedavého, s chuťou hrať sa.

Ukázalo sa, že Tymid je pes-cestovateľ. Zdolali sme trasu Camino de Santiago – prešli sme viac než šesťstodvadsať kilometrov, zabralo nám to mesiac. Chodili sme do Beskýd, Krkonôš, prebádali slovenské Tatry, zdolali sme spolu Hlavnú sudetskú magistrálu. Navštívili sme Španielsko, Francúzsko, Severné Macedónsko, Čiernu Horu, Nemecko, Albánsko. Do Tirolska a do Benátok sme sa vybrali vlakom. Milovala vlaky.

Tymid bola so mnou jedenásť rokov, keď som si všimla, že si akosi často prikladá labku k oku. Veterinár – oftalmológ jej diagnostikoval zápal a predpísal antibiotiká. Po štyroch týždňoch sa to zlepšilo, avšak Tymidina labka sa opäť vracala k oku. Ďalšie vyšetrenia odhalili malý výrastok, ktorý odstránili laserom. Išlo o nádor, zhubný, ale vyoperovaný aj s veľkou rezervou. Uplynul štvrťrok a labka sa zasa dotýkala oka. Tentoraz sa niečo objavilo na treťom viečku. Znova operácia. Histopatologické vyšetrenie odstráneného viečka potvrdilo nádor, prognózy však boli dobré.

O tri mesiace neskôr sme sa vydali do Chorvátska, odkiaľ som plánovala pokračovať smerom do Srbska a ďalej. Keď si Tymid opäť začala labkou šúchať oko, vrátili sme sa do Poľska na vyšetrenie. Ďalší nádor. Lekár odporučil náročnejší zákrok, nasledovalo odstránenie očnej gule spolu s časťou okolitých mäkkých tkanív a kostí.

Tymid sa ukážkovo zotavila. Po vybratí stehov a konzultácii s onkológom, ktorý ma upokojil, že nie sú žiadne kontraindikácie, sme teda zamierili do Chorvátska a následne do Talianska, kde sa nachádza jedna z najlepších onkologických kliník pre zvieratá v Európe. Kontrolné vyšetrenia priniesli veľmi dobré výsledky, takže sme pokračovali v ceste a vybrali sa do Čiernej Hory. Tam som si všimla, že sa Tymid jemne deformuje lebka. Podľa miestneho veterinára mohlo ísť o následok operácie; prišla predsa o oko, svaly aj časti kostí. Po istom čase, už v Macedónsku, som jej však na krku nahmatala zhrubnutie. Vyhľadala som onkológa…

A to bol koniec našej cesty.

Už v Poľsku jej lekári odobrali vzorky z uzlíkov na krku aj z tej malej zmeny na hlave. Výsledok – veľmi agresívny nádor. Spýtala som sa onkológa, čo teraz. Odpovedal, že do úvahy prichádza už len paliatívna liečba.

O Tymid a jej pohodlie sme bojovali niekoľko mesiacov. Lekár nám dokonca odporučil špeciálne lieky z opačného konca sveta, ktoré by jej uľavili od bolesti a umožnili čo najdlhšie tešiť sa zo života.

Prežila ešte niekoľko mesiacov bez utrpenia.

Po jej odchode som často ležala na podlahe skrútená do klbka bez toho, aby som tušila, ako som sa tam dostala. Svet som videla akoby cez sklo. Hnevala som sa, že sa nezastavil, keď Tymid zomrela.

Všetko ma privádzalo do šialenstva. Keď som na priechode čakala na zelenú a niekto vedľa mňa telefonoval, mala som chuť udrieť ho do ramena, aby stíchol. Každý zvuk ma dráždil. Ženu, ktorá predo mnou stála v rade v obchode, som chcela postrčiť, pretože sa posúvala príliš pomaly.

Na výročie Tymidinho úmrtia som si kúpila letenku na opačný koniec sveta, aby som bola odtiaľto čo najďalej.

Ale pred smútkom sa nedá ujsť.