Poľudštiť step

Audio verzia článku

Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením.
 Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives. Viac o audioverzii

V Patagónii žijem takmer rok. Po Kukučínových textoch som siahla, pretože som hľadala patagónsku Jalovicu či stepného Ondráša Machuľu. Chcela som vedieť, ako sa počas šestnástich rokov svojho pôsobenia literárne aj osobne vysporiadal s ustaľujúcim sa koloniálnym projektom, ktorý tu bol uskutočnený prostredníctvom etnickej čistky, genocídou pôvodného obyvateľstva a masakrami anarchosyndikalistov*iek začiatkom 20. storočia. Kukučín poslovenčil čilsko-argentínsku Patagóniu, poľudštil step a previedol ma jej extatickou pustotou. Bencúrovo meno som však objavila aj na listine aktivít fašistickej Vlasteneckej ligy a figuruje i v pozícii vlastníka farmy, v ktorej blízkosti sa odohral masaker proti štrajkujúcim anarchosyndikalistom.

Step sa vraj podobá šľachovitému kúsku zožltnutého mäsa. Oksana Vasjakinová tak popísala tento bióm v knihe Step, keď so svojím otcom kamionistom putovala naprieč Euráziou. Keď sa pozerám von oknom na Patagónsku step, vidím, ako sa do tej metafory vteľuje. Pozorujem jej mäsitú permeabilitu aj pórovitosť stepných trsov. Step vrastá do tiel uhynutých lám, roztrhaných koňov aj kostí oviec. Všetko mení v samú seba. Keď to pojme, v okolí dokonca rastú huby a tráva je zelenšia ako predominantná hnedo-zlatá flóra. Vidím pŕhľavu a na jar aj kvety.

Počas prvých týždňov na tomto mieste som mala každú chvíľu intenzívne nutkanie zastaviť sa a vstrebať rozpustený horizont. Nebo bez kupoly mám len pár metrov nad hlavou. Mám pocit, že sa nad nami čosi roztrhlo a hemisféra je skôr priamka než oblúk. Objavila som tu nostalgiu po dojme zaoblenia. Nebo tu totiž neobjíma tak ako v severnej zemepisnej šírke. Nie je to tá vajcovitá kupola, ktorá si ťa ozónovo privinie, aby si nevypadla z orbitu. Európanmi definovaná nehostinnosť Patagónie sa spája práve s istým dojmom nekonečna, ktoré znepokojuje. Step bola pre nich nepredvídateľnou prázdnotou, ktorú si bolo treba podmaniť.

Nie sú tu stromy ani hory. Ale miestami sa zo stepi dvíhajú elegantne zaoblené drumliny, pahorky z nahromadených sedimentov, ktoré sem navláčili odsúvajúce sa ľadovce pred desiatkami tisíc rokov. Majú formu prevrátenej lyžičky, bruška veľryby alebo vajca napoly zahrabaného v zemi. Skrátka, je potrebné sa zmieriť s pocitom radikálnej horizontality.

Kukučínova step

Podľa Martina Kukučína je step nevyčerpateľná. Uvedomoval si jej „schopnosť raniť“, ale rozoznal aj to, že v nej „zas nájde balzamu do rán, zahojí ich skoro, vynahradiac škodu nastokrát“. Keď čítam Prechádzky po Patagónii, ktoré rozpísal pod týmto nebom, mám pocit, že sa niekedy musel cítiť osamelo a chcel z tejto priamky vystúpiť a vyhľadať kupolu oravskej oblohy. Step pozoroval zblízka. Všímal si, ako sa môže otvoriť, ako v nej vrchy odstupujú na stranu, iné zas rastú alebo čakajú na vývoj. „Pampa je tichá a šerá, nechce vnuknúť ani súcej myšlienky,“ písal z perspektívy brala, ktoré myslelo, odsudzovalo, durdilo sa, pokrytecky sa krútilo. Stepným ľuďom závidel „mier duše a tela a nadovšetko slobodu, ktorá je väčšia tuná, než tam, kde sa sveta natislo husto“.

Mateo Bencur, ako ho tu poznajú, sa patagónskou stepou túlal hlavne v letách v rokoch 1907 až 1923. Bola mu predlohou pre trojzväzkové Prechádzky po Patagónii aj päťzväzkovú Mať volá. Jeho túlanie však nebolo celkom bezcieľne ani čisto rekreačné. Prvé dielo dokumentuje cesty na ovčiu farmu, estanciu Quien Sabe, blízko mesta Calafate, ktorej bol podielnikom. Estancie sú veľké farmárske komplexy s rozlohou tisícov hektárov pôdy a boli prostriedkom aj cieľom európskej kolonizácie Patagónie.

Do stepi putoval zo vznikajúceho kozmopolitného centra Punta Arenas na pobreží Magalhaesovho prielivu, kde pôsobil ako lekár a bol súčasťou vyššej sociálnej triedy európskych prisťahovalcov. Mnohí z nich tu hľadali útočisko pred európskymi vojnami či ekonomickou tiažou. Vieme tiež, že viedol Červený kríž a dodnes poliklinika nesie jeho pseudonym. Pri príležitosti 150. výročia jeho narodenia si doktora Matea Bencura Puntaarenčania pripomenuli ako „vzdelaného, rozvážneho a láskavého človeka, ktorý za svoje konzultácie často nič neúčtoval a chudobnejším pacientom dokonca z vlastného vrecka hradil lieky“. O jeho podnikateľských aktivitách či politickej pozícii počas anarchosyndikalistických štrajkov známych ako Patagonia Rebelde sa dozvedám iba v útržkoch, ktoré sa snažím poskladať.

Proti hluchonemej kulise

Pendlujem medzi mestom Punta Arenas, rurálnymi stepnými oblasťami kontinentu a ostrovnej Ohňovej zeme, kde sa venujem výskumu k dizertačnej práci o zelenom energetickom extraktivisme. Často sa prechádzam po vulkanických poliach. Kukučínovské poslovenčenie stepi mi padlo vhod. Niekedy chcem vidieť skôr plesá než lagúny, ovce z levočského salaša skôr než Angličanmi vyšľachtené rasy a veriť, že tieto kruto červené západy slnka by sa mohli odohrávať za dedkovým humnom. V priebehu dvoch poobedí som prečítala Sprievodcu K od Michaely Rosovej. V knihe putuje Kukučínovou tvorbou a životom a približuje sa k tomu, čo ostalo v priestoroch biografického ticha – najmä rokom jeho pôsobenia v Latinskej Amerike. Rosová mi z Kukučína na chvíľu spravila spolubývajúceho. Predstavuje mi ho v chatrči, v akej aj ja teraz prečkávam, kým chlapi dokončia plot a vezmú ma späť do dediny. Kukučín pozerá na západ slnka, popisuje ovce aj lamy a dokáže vyjadriť kvalitu patagónskeho ticha. Michaela Rosová v knihe na základe komentára iného literárneho kritika premýšľa nad tým, že Kukučín poľudšťovaním zvierat a neživých objektov zatláča do pozadia ľudí. Niektorí tvrdia, že tak ruší zaužívanú hierarchiu a človeka sníma z nadradenosti zabezpečenej osvietenským rozdelením prírody a kultúry. Teda vytrhnutím človeka zo zeme, mora, púšte aj stepi a jeho uzatvorením do intelektu, morálky a dejín. Rosová váha a dume: A nemôže to byť tak, že Kukučín tak skutočne svet vníma? Že je step živá a schopná mu odpovedať?

Celkom určite. Svet bol a je plný osôb a komunít, ktoré odmietajú žiť v krajine ako v hluchonemej kulise. Posledné mesiace som participatívnou pozorovateľkou neprerušovaného dialógu medzi ženami, svetom húb a vtákov, zberačkami morských plodov, rybármi a prílivmi a odlivmi, medzi guanakmi a ostnatými plotmi. Step stimuluje aj skúsenosť milosti, ktorá kategórie ľudskosti aj zvierackosti  na čas suspenduje a telá aj krajiny v sebe rozoznajú dojem zaoblenia. Podobáme sa územiu, v ktorom žijeme. Ako sa však stať súčasťou územia, ktoré obsadzujeme, na ktoré nás vyslali, alebo do ktorého sme sa uchýlili?

Poľudštenie stepi ako animalizácia ľudí

Metaforu stepi ako nevyčerpateľnej prázdnoty možno udržať len, ak vymažeme politickú a environmentálnu pamäť tohto územia. Práve táto metafora za uplynulých 150 rokov umožnila vytvoriť verziu Patagónie, ktorá je priestorom masovej deštrukcie či akumulácie tiel, území a vzťahov medzi nimi.

„Dobytie púšte“ v Argentíne a „Pacifikácia Araukánie“ v Čile boli názvy systematických vojenských operácií z konca 19. a začiatku 20. storočia, s cieľom step a s ňou celú Patagóniu začleniť do kapitalistickej produkcie národných štátov. Extraktivistické násilie, ktoré započalo zlatom, rozvinulo sa ovčiarskym priemyslom, ropou a zemným plynom a dnes pokračuje výstavbou infraštruktúr zeleného vodíka či dátových centier, začalo hromadnou čistkou pôvodného obyvateľstva a reorganizovaním lokálnych socio-ekológií. Teda hlbokých vzťahov, vďaka ktorým toto klimatické a spoločenské útočisko vzniklo. Napriek tomu, že územie bolo obývané posledných 11-tisíc rokov, „pioniersky ráz“ a koloniálnu identitu mu vtlačili vedci a dobrodruhovia ako Charles Darwin, hľadači zlata ako Julius Popper alebo podnikatelia s ovčou vlnou a mäsom ako José Menéndez. Metaforizovaná krajina je náchylnou stať sa zraniteľnou voči estetickému rojčeniu, ktoré ju uzatvára do romantického turistického zízania zvonka a voči kapitalistickej exploatácii, ktorá ju vykorisťuje zvnútra.

„Dobytie púšte“ si vyžadovalo infraštruktúru. Alfred Ébelot, jeden z jej strojcov, v roku 1881 tvrdil, že investície do chovu dobytka a poľnohospodárstva si vyžadujú predchádzajúce „vyčistenie“ územia od pôvodných obyvateľov. Súčasťou stratégie bolo územie rozparcelovať a oplotiť. „Taký plot, ak chcete vedieť, záleží obyčajne zo siedmich drôtov, rovnobežne jeden nad druhým idúcich. Nesú sa v celej tej ceste, čo vedie celou Patagóniou,“ hovorí nám Kukučín v Prechádzkach. Design plotov bral do úvahy výšku ovce, silu vetra, odolnosť materiálu aj relatívnu jednoduchosť a rýchlosť výstavby. Táto koloniálna fikcia ekonomického potenciálu „zeme nikoho“ vyústila do genocídy a systematického útlaku pôvodných národov: Selk’nam, Haush, Yagán, Kawésqar či Aónikenk. 

Genocída

Genocída pôvodného obyvateľstva sa uskutočňovala prostredníctvom viacerých prepojených mechanizmov, priamym vraždením, za ktoré estancieri vyplácali odmeny a vyžadovali dôkaz v podobe uší či iných častí tela, sústreďovaním preživších do saleziánskych misií, ktoré plnili funkciu koncentračných táborov alebo vytlačovaním na stepný sever. Poslednú saleziánsku misiu zatvorili v roku 1916. Súčasťou genocídy bolo taktiež násilné odvliekanie pôvodného obyvateľstva do Európy, kde bolo vystavované v tzv. ľudských zoo. Vyhladzovanie bolo exotickým spektáklom pre európske publikum.

Noviny El Chileno mi poskytnú scénu odoberania selk’namských detí, ktorú autor označuje ako to „najotrasnejšie, čo v živote zažil“. Rodičia zo strachu o svoje deti „vystúpili zo svojej obvyklej pokojnosti a s hrozným krikom a zúfalými gestami sa ich pokúšali brániť“. Antropológ Martín Gusinde neskôr písal o rozšírenom spoločenskom konsenze zámožných rodín, prijímať unesené selk’namské deti do svojich domácností ako sluhov a slúžky. Väčšina umierala na čierny kašeľ, osýpky a tuberkulózu.

„Všetky deti v tomto dome sme tak či onak vďačili za život doktorovi Mateovi Bencurovi. Pomohol nám vyliečiť sa zo šarlachu a strašného čierneho kašľa. Vo svojom hrubom nepremokavom plášti, so širokým klobúkom, palicou, špicatou briadkou a v čižmách, s hrubým vlneným šálom omotaným okolo krku, sa počas krutých zimných nocí štveral strmými ulicami plnými zamrznutých kaluží či lepkavého blata. (…) Kedykoľvek, ktorýkoľvek deň, v ktorúkoľvek hodinu,“ píše chorvát Nicolás Mihovilović v knihe Desde lejos para siempre. Či medzi Bencúrových pacientov patrili aj selk’namské deti, sa mi zatiaľ nepodarilo dohľadať. Neviem ani, či sa v roku 1911 v Punta Arenas stretol so Saleziánkami a Saleziánnmi a 25 preživšími ľuďmi z národa Selk’nam na ceste do misie La Candelaria v Argentíne. Premiestňovali ich tam po tom, čo zvyšok ich komunity zahynul na kiahne, tuberkulózu, syfilis a šarlach.

„Kedysi tu boli nepreniknuteľné hory a bahniská. Bydlisko Indiánov a skrýša divých zverov. Teraz tu máme polia takmer holé, ako inde v okolí miest. Hory vyhoreli, vlastne ich vypálili, a čosi iste i vyrúbali. Indiáni vymreli alebo vyhynuli. Niečo sa ich, nebodaj, i vykynožilo: možno áno, možno nie, ak áno, tak neostane, len ľutovať, že sa to stalo.“

Prechádzky po Patagónii

V Kukučínovej Mať volá sa dozvedáme najmä o vnútornom svete slovanských prisťahovalcov a prisťahovalkýň a novovznikajúcej Juhoslávskej diaspóre na konci sveta. Čítame o ich smútku za matkou-domovinou, ale aj o ich vynaliezavosti a podnikavosti. Škultétymu v osobnej korešpondencii spolu s prvým draftom knihy píše: „Tam som sa zoznámil s juhoslávskymi boháčmi a korifeimi a poznal som ich, že sú to všetko znamenití ľudia, na ktorých môže byť ich národ pyšný. Je to najkrajší kvet dalmátskej nadanosti, ktorý tu rozkvitol pod cudzím nebom a v cudzej pôde ako dôkaz, že Slavian je schopný ako máloktorý národ na svete.“

Práca na juhoslávskych, anglických a španielskych estanciách však pripadala na bedrá inej sociálnej triedy migrantov. Medzi nimi boli aj tí, ktorí do Ameriky exportovali Európou nechcený anarchizmus. „Švajčiarsko a iné európske krajiny sa anarchistov zbavujú tak, že ich deportujú do Ameriky,“ sťažoval sa v roku 1901 brazílsky policajný dôstojník.

Kukučín si vo svojich textoch všíma ľudskú chamtivosť, zobrazuje ju a vysmieva sa jej. A to nielen doma – je si vedomý aj skorumpovanosti a nenásytnosti koloniálnej nadvlády. V Mať volá, ktorá vychádza po Kukučínovom návrate do Európy, hovorí aj o podstate spoločenskej nerovnosti, ktorá v regióne panovala ako dôsledok ekonomickej krízy po otvorení Panamského prielivu v roku 1914.

„Na pleciach pocítil ako nikdy dosiaľ ťarchu nanútenej práce. Bolo mu temer, akoby padol do otroctva. (…) Záhorskému roľníkovi nespieva škovránok za pluhom; musí sa spúšťať do útrob zeme po čierne diamanty. Iného roľníka vyzlečú temer donaha. (…) Kde je moc, rozviazať pracovnému ľudu ruky a vrátiť mu slobodu práce?“

O politickej rezistencii a následných masakroch páchaných na týchto migrantoch sa však dozvedáme len málo.

Báčikovia, Ondrášovia a anarchisti*ky

Pracovať na estancii začiatkom 20. storočia, znamenalo drieť v 18 stupňoch pod nulou  16 hodín denne, s rukami skrehnutými od mrazu a vetra, 30 dní mesačne – za jedlo, kúpené od majiteľa, a studený, nepohodlný nocľah. Zdieľanie takýchto podmienok v polootrockom zamestnaní pomohlo vzniku nezvyčajnej solidarity. Tá prerástla do najvýznamnejšej podoby anarchosyndikalistického odporu v regióne Cono Sur.

Európski anarchisti spolu s migrantmi z čilského ostrova Chiloé, a pravdepodobne asimilovanými indigénnymi pracovníkmi, založili v roku 1901 na argentínskej strane patagónie Federación Obrera Regional Argentina (FORA) a v roku 1911 Federáciu robotníkov Magallanes (FOM) so sídlom v čilskej Punta Arenas. Okrem politického druženia, ktoré sa materializovalo vo vydávaní subverzívnej tlače, sa tieto organizácie podieľali aj na procese alfabetizácie. Tú do Patagónie prišla podporiť aj držiteľka Nobelovej ceny za literatúru Gabriela Mistral, s ktorou sa Bencúr stretával. Do týchto politických procesov sa aktívne zapájali aj ženy, hoci ich úloha je v histórii udalostí Patagonia Rebelde chabo zdokumentovaná. Syndikáty čoskoro pristúpili k protestným akciám. Úradná moc aj majitelia estancií odpovedali represívnymi krokmi. V júli 1920 vypukol na čilskej strane štrajk, ktorý bol potlačený, v auguste nasledovali štrajky v provincii Santa Cruz na argentínskej strane. Tie vyvrcholili vypálením sídla FOM – ktoré s podporou estancierov zorganizovali polícia a Vlastenecká liga (nacionalistická a paraštátna organizácia, ktorú v roku 1919 založil Manuel Carlés ako reakciu na štrajk a následnú represiu mäsiarov v čilskom Puerto Natales) – a vraždou minimálne desiatich syndikalistov.

„Treba i pripustiť, že ak sú bohatí, zasluhujú svojho bohatstva plným právom. Dosť sa oni najedli kobylieho mäsa, kým vybŕdli z ohromných ťažkostí prvých počiatkov. Tu nebolo ničoho, iba prázdna pampa; ešte horšie, keď sa premenila celá v hradskú a po nej sa preháňali húfy Indiánov na svojich koňoch, poľujúc na guanaka a pštrosa. Ciest nebolo, nebolo z čoho stavať domy, nebolo kde predávať vlnu a mäso. Viedli život pustovnícky, plný nepohodlia, práce a odriekania. Pozdejšie sa, pravda, všetko zmenilo. Premávka sa uviedla, mäso a vlna počala sa predávať obstojne. A dnes ujde sa i na dobrú pečienku, ba i na koláče. Tí, čo sa prestrašili prvých ťažkostí a dali sa na druhý, pohodlnejší a výnosnejší obchod, teraz sa škrabú za ušima a banujú.“

Prechádzky po Patagónii

Tŕňová ovca a Machuľa – zemepán

Na estanciu v Ohňovej zemi sme dorazili v noci. Naše izby sú studené a nevetrané. Kúri sa len v spoločnej jedálni. Dnes vstávame o piatej. Raňajky o pol šiestej. Chlieb s rebarborovým džemom a káva s práškovým mliekom. Ovocie tu nevidno a zelenina sa je hlavne počas sezóny. Ešte za tmy ideme do maštale plnej oviec. Mladí svalnatí muži s potetovanými rukami a tričkami s logami rôznych strihačských olympiád si pripravujú strojčeky. Strihači sú stepní freelanceri. Každý má vlastnú mašinku v cene trojmesačného platu, vlastnú stratégiu aj techniku. Ich práca je hodnotená za ostrihanú ovcu a nie za hodiny, ako platia mne a mojej priateľke Siene, zametačke a zberačke vlny. Rytmus naberá tempo. Táto estancia má 2500 oviec a každá z nich je tehotná. Aj preto sa tento cyklus volá pre-parto – predpôrodné strihanie. Strihajú sa, aby sa jahniatka dostali jednoduchšie k bradavke, aby sa na leto odľahčili, aby sa zbavili parazitov a tŕňov a aby sa majiteľ udržal na klesajúcom trhu s Merino vlnou.

Začína prvé strihanie. Vojdeš do preplnenej ovčej ohrady. Otočíš ovci hlavu do strany, chytíš ju za papuľu, v tom istom pohybe ju prevrátiš na chrbát, chytíš pod pazuchy a rýchlym, vycvičeným ťahom ju stiahneš dozadu, akoby si ju prepadol niekde na ulici. Vezmeš si ju medzi nohy. Začneš bruchom. Potom hlavou a lícami. Partie ostriháš dočista a vlnu hodíš bokom. Jej huňaté telo je plné tŕňov kalafátu. Keď si ju položíš medzi nohy, musíš ich poriadne stlačiť, aby si znehybnil jej tehotné telo. Tŕne sa ti zarývajú do kolien, do stehien, do rúk. Máš ich pod nechtami. Keď ovce vzdorujú, vrývajú ti do kože rany a ak by si nemal pevné rifľové nohavice, videla by som tvoje potôčky krvi. „Zraňovanie je pri tejto práci obojstranné,“ vysvetľuješ mi. Tým ma skopneš z môjho prímestského moralizačného trónu a moju afinitu roztiahneš ľudským aj neľudským smerom. Vtedy sa priblížim a kľaknem si vedľa ovce. Vezmem metlu. Vyzerá ako univerzálna hokejka, ktorej štít sa rovnomerne rozdeľuje na obe strany. Musím pracovať rýchlo, aby som udržala tvoje tempo. Bruškovú vlnu hodím do vreca a vraciam sa. Ty medzitým striháš vnútorné strany stehien, ktoré ja zametám. Jej hlavu máš stále zakliesnenú medzi kolenami. Niekedy jej päsť vložíš do slabín, aby nohu vystrela, inokedy jej ju zaboríš do brucha, aby sa prestala hýbať. Ak vzdoruje, pristúpiš jej krk. A vzdoruje takmer neustále. Celý rok žije na nekonečnej stepi a uzatvorenú architektúru budov nepozná. Samozrejme, že má strach. Je arisca, zdivočená, vysvetľuješ. Ide sa na krk, potom pravá predná noha, pravá zadná, chrbát, ľavá predná a napokon ešte ľavá zadná. Zahrešíš, zbavíš sa tŕňa z predlaktia, uterákom si utrieš pot z čela a pokračuješ. Hodíš na zem rúno a ideš po druhú ovcu. Za deň ich ostriháš dvesto.

Ja a Siena máme asi 10 sekúnd na pozbieranie rúna bez toho, aby sa pretrhlo a vlna z predných nôh sa nezmiešala so zadnými. Najprv ho treba upraviť: kľaknem si, vytiahnem časť, ktorá odievala predné nohy a krk, chytím ich medzi ukazovák a palec, potiahnem k sebe, potom bez toho, aby som ich pustila, ich stiahnem nadol, spravím oblúk a rúno obopnem spodnou časťou. Moja kolegyňa hokejkuje to, čo opadne z vlneného rúna, zatiaľ čo ja bežím k hodnotiteľke vlny. Rúno hodím na stôl tak, aby kopírovalo tvar nahého ovčieho tela. Tam ho povrchovo očistia od mastných škvŕn, tŕňov, krvi a kúskov kože. Niekoľkými dotykmi na rôznych miestach sa definuje kvalita: jemnosť, dĺžka a všeobecný stav. Pletené ponožky, Zara alebo H&M? Potom ide vyprázdnený obrys tela do lisu. Stlačia ho a keď je vrece plné, zabalí sa. Táto estancia má hydraulický lis, no na väčšine iných miest je potrebné vrecia manuálne stláčať a zošiť. Ako kedysi. Po šichte sa otvára brána maštale stovkám ružovkasto holým ovciam. Odtiaľ sa so zbesilou chuťou po slobode rozutekajú do stepi.

Večer si vyberáš tŕne z rúk, mažeš chrbát eukalyptovým gélom, naťahuješ sa a pukáš rôznymi spojeniami končatín. Masíruješ si zdurené väzy, šľachy a kríže. Vyhrievaš sa vedľa kozuba. Som jediná, ktorá svoju bolesť verbalizuje. Sťažujem sa, s úsmevom, no zároveň fňukám, mrnčím, ujúkam. Ty mi hovoríš, že to bolí len spočiatku, potom si na bolesť zvyknem. Že sa stane mojou súčasťou, dodáš pateticky a rozrehoceš sa. Všetci  sme zničení, no napriek tomu si zahráme karty, budeme chvíľu fajčiť, dáme si pivo a pohovoríme o veľkostiach oviec, hustote tŕňov a znecitlivených prstoch. Potom, okolo pol desiatej, sa ide spať. Ráno zas vstávame o piatej. Teba čaká ešte celá sezóna, mňa len týždeň.

Kukučínova estancia mala rozlohu 17 000 hektárov, 10 000 oviec rasy Romney Marsh a 50 000 metrov drôtu na oplotenie a vnútorné delenie. Mala tiež strižňu so šiestimi strihacími stanovišťami. Dvakrát takú veľkú ako tú, na ktorej som pracovala ja. Strihanie bez elektrického strojčeka tam muselo trvať mesiace. Kúpil ju spoločne s bratmi Stipičićovcami. Podľa všetkého mali priateľský vzťah a pani Stipičićová bola jedna z mála priateliek Kukučínovej manželky Perice. „Dnes príde milostivá Stipičić z Janova s Júliom Cesarom a koncom tohto mesiaca bude pokračovať v ceste do Punta Arenas. Bude to potešenie pre moju ženu, že zostane aspoň nejaký deň s nami.“

Farmu kúpili od Williama Dickieho, jedného z najznámejších škótskych kolonistov a popredného člena argentínskej pravicovej paraštátnej Vlasteneckej ligy. Jeho estancia, tak ako všetky ostatné farmy podľa anglického modelu, bola hierarchicky delená. Honosnejšie sídlo patrilo majiteľovi a jeho rodine. Obďaleč stáli skromné domy, v ktorých bývali stáli aj sezónni robotníci. V tej, na ktorej som pracovala, bývali v takýchto domoch kuchár a ovčiar. Blízko vysadenej topoľovej aleje stáli odolné skleníky. Vďaka tomu som vstup do nej rozpoznala cestou do argentínskeho mesta Calafate. Na brehu jazera Argentino navyše fungoval samostatný prístav určený výlučne na prepravu vlny, ktorý niesol meno Puerto Bencur.

Do svojej usadlosti cestoval najmä v čase strihania. Aj dnes sa majitelia z mesta vracajú na svoj statok práve v období, keď sa zaplní sezónnymi pracovníkmi. Okrem počítania vlastného majetku, ide aj o formu dohľadu nad pracovníkmi. 

„Tá robota, ktorá sa tak neďaleko ozýva, je striženie, najdôležitejšia ročná robota na týchto stranách. Jej pôvaby a výhody môže oceniť najlepšie ten, kto bude za ostriženú vlnu čítať peniažky. Ako u nás gazda vďačne sa zimí na holohumnicí, keď sa mláti, a vďačne hlce prach spod vejačiek; bez reptania znáša, keď sa mu ôstie zabáda za golier; ani gazdiná nehundre, že zapadla prachom, keď cúdi zbožie na riečici. Vie, že sa to všetko vynahradí, keď bude čítať turáčky za to zbožie.“

 Prechádzky po Patagónii

Civilizovanému svetu

„Vyhlasujeme všeobecný štrajk na kampe. Bude úplný a absolútny: od tohto momentu sa nebude vykonávať žiadna z prác vrátane prepravy súvisiacej s chovom a využívaním dobytka, ktorý je jediným zdrojom príjmov na tomto území.“

Al mundo civilizado (Civilizovanému svetu), manifest robotníkov a vyhlásenie štrajku anarchosyndikalistami FORA, 1921.

Anarchistickí ovčiari, strihači, mäsiari a drotári štrajkom požadovali dôstojné podmienky: ubytovanie, hygienu, stravu, ochranu pred nepriaznivým počasím, lekársku pomoc a minimálnu mzdu 100 pesos mesačne. Zároveň žiadali uznanie Sociedad Obrera de Río Gallegos, možnosť odborového zastúpenia a ochranu pred svojvoľným prepúšťaním.

V roku 1921 vypukol druhý štrajk. Represiu žiadali predovšetkým estancieri, až na ich nátlak sa za ňu postavil aj štát. Proti anarchosyndikalistom zasiahla argentínska polícia, paramilitárne zložky Vlasteneckej ligy a napokon armáda pod velením podplukovníka Héctora Benigna Varelu. Na potlačenie odporu bola totiž nevyhnutná súčinnosť mocných. Doprava, palivo, ubytovanie, zbrane, ľudia. Majitelia estancií sa zoskupovali v rámci Vlasteneckej ligy, ktorá  združovala predovšetkým elitné vrstvy a mohla počítať s „brigádami“, ktoré vykonávali hliadkovanie, udávanie a ozbrojené kroky voči štrajkujúcim imigrantom a odborárom, ako to bolo aj pri vypálení FOM.

Robotníci, ktorí predtým zadržali niekoľkých statkárov a správcov ako rukojemníkov, sa v decembri 1921 stiahli na estanciu La Anita pri hranici s Čile. Tá bola od Kukučínovej vzdialená niekoľko desiatok kilometrov. V kanonickej knihe Patagónia Rebelde Osvaldo Bayer popisuje tieto udalosti a poskytuje perspektívu plukovníka vo vojenskej správe: „Vyrážam s celým oddielom smerom k estancii La Anita vzdialenej približne 11 líg, kde sa sústreďujú skupiny z oblasti jazera odhodlané klásť odpor. Po príchode k estancii Quién Sabe vyčleňujem podporučíka Frugoniho Mirandu s 25 mužmi smerom na La Anitu.“

Podľa mapy vytvorenej na základe správ o udalostiach robotníckych štrajkov je naznačená trasa vojakov, ktorá prechádza aj územím patriacim ku Kukučínovej estancii. Neviem, do akej miery o vojenskej prítomnosti na svojej farme vedel, či vojakom poskytol zázemie, alebo im len dovolil prejsť cez pozemok. Rozhodoval o tom vôbec on alebo to celé zabezpečil skúsenejší spoluvlastník Stipičić? Škultétymu z Punta Arenas 16. augusta 1921 píše: „Tuším som Ti bol i udal, kedy asi by som sa vrátil do Európy. Malo to byť práve v tieto mesiace, takže som mal v pláne toto leto tráviť už na Slovensku. Bol som i  porobil kroky vypredať čo tu mám: dom, čosi kampa so statkom a pod., keď zrazu zaľahla na Chile a Argentínu kríza ekonómska taká, že darmo by bolo v tom ohľade čo podnikať. Čilenská valuta dodnes klesla o 40 %, argentínska klesá tiež, hoc menej, a krem toho sťahujú sa mraky vnútorných otrasení a vonkajších komplikácií, takže dnes nie je tu náchylný nikto čo kúpiť ani odpoly darmo, lebo sa je báť všetkého, i úplnej straty majetku ako vidíme i v druhých krajoch. S takýmito výhľadmi nerád by aj tu ostal kvôli výpredaju toho mála, čo mám, lebo ostanúc tu, nikdy nevieš, či utratíš len majetok a či neprídu i veci horšie. Látok ku veľkým výbuchom jesto tu, ako kde inde a o príležitosť, keď veci dozrejú, tiež nebude núdze.“

Hnoja je u nich dosť

Bayer nás zavedie aj do archívu, v ktorom vystopoval reakcie jednotlivých majiteľov estancií z obdobia štrajkov. Jeden z dokumentov je žiadosť majiteľov o povolenie, vyvesiť na svojich estanciach argentínsku vlajku ako gesto súdržnosti proti štrajkujúcim robotníkom. Evidovaný je aj Bencur, zaznamenaný ako Rakúšan a člen ligy. Podľa Bayera stáli majitelia estancií voči štrajkujúcim, až na drobné výnimky, jednotne. Bencurovo meno sa objavuje aj v zoskupení estancierov, vytvorené priamo v období nepokojov, s cieľom brániť svoje hospodárske záujmy v argentínskej provincii Santa Cruz. Podpísaní Stipičić & Bencur.

Je podpis doplnok názvu spoločnosti alebo konsenzuálny Kukučínov súhlas? Medzi jeho menom v zozname a mlčaním v Prechádzkach je celý neprebádaný priestor. Škultétymu v liste píše:

„Čo sa týka narážok na pomery v Chiliach, z toho už na žiaden pád nič sa uverejniť nesmie, lebo to by sa tu dozvedeli, zle, alebo zlomyselne vysvetlili, obrátili proti mne a mohli by ma tým oškodiť, alebo aspoň vystaviť preháňaniu a nepríjemnostiam. (…) Ja ako cudzinec nerád by vložil prsty do ich vecí, lebo to je nie moja úloha, ani povinnosť. Svoju stajeň nech si čistia sami, ja im veru ich hnoj kydať nemôžem. A je ho u nich dosť. Teraz už mi neostane ako Ti doložiť, že ja sa mám ináč veľmi dobre, užívam dosť dobré meno a som dosiaľ zdravý a veselý, ako moja žena a hľadím cele pokojne budúcnosti v ústrety.“

Nechcel byť Kukučín skôr anarchista?

Medzi 6. a 7. decembrom 1921 bolo len desiatky kilometrov od Kukučínovej farmy zavraždených 250 štrajkujúcich strihačov oviec, drotárov, mäsiarov a ovčiarov. Predtým ich vojaci a členovia paramilitárnych hliadok prinútili vykopať si vlastné hroby. Iných podrezali, zviazali drôtom alebo upálili.

„Na mňa pôsobilo trápne toľké strieľanie bez príčiny a zmyslu. Vyzeralo to viac ako vražda (…) a to v prvú slávnosť vianočnú. Obeť je cele trpná, nebráni sa, ba ani nehľadí sa stratiť. Neveril by, kto to nevidel. (…) ani netuší, že sa doň strieľa, lebo bolo privyknuté vidieť ľudí, už či peších, či na koni, čo mu nikdy neublížili. Mal vieru v dobrotu všetkých, odučil sa ich báť. Nevedel mať už k nim nedôvery. Jeho vina bola, že považoval nás všetkých za dobrých a jednakých. (…) Taký výstrel je jednému duchaplný žart alebo kratochvíľa, druhému snáď užitočné cvičenie v strieľaní, inému surovosť a urážka ľudského citu. Bolo by sa hádam obišlo na tom, čo bolo dosiaľ, keby nie tie výbuchy smiechu. Tie boli bodnutím, výsmechom a potýčkou.“

Prechádzky po Patagónii

Prečo, ak dokáže týmto spôsobom zachytiť poľovačku na guanakov, nepopísal udalosti Patagonia Rebelde?

Od Osvalda Bayera sa dozvedám aj o tom, že pred odchodom z Patagónie estancieri usporiadali na Varelovu počesť obed v Grand Hoteli v Río Gallegos, o masových hroboch aj o odvete anarchistu Kurta Wickensa. Zaujme ma časť v ktorej píše o „Putas de San Julián“, teda „sexuálnych pracovníčkach“, ktoré odmietli svoje služby poskytnúť vojakom, ktorí sa na masakri podieľali.

„Poddôstojník aj branci to berú ako urážku, ako pohŕdanie uniformami vlasti. Radia sa medzi sebou a navzájom sa povzbudzujú. Všetci sa v tlupe pokúšajú vniknúť do nevestinca. Ale odtiaľ vyjde päť dievčat s metlami a palicami a postavia sa im na odpor s pokrikom: ,S vrahmi nespávame!ʻ (,¡Con los asesinos no nos acostamos!ʻ). Tieto ženy v tom mali jasno: s vrahmi sa nekšeftuje.“

Autorka je doktorandkou sociokultúrnej antropológie.