Hanbiť sa s Derridom

Na pultoch kníhkupectiev sa nedávno objavil prvý slovenský preklad knihy Jacquesa Derridu L’animal que donc je suis pod názvom Zviera, ktoré teda som. Derrida v knihe skúma, ako dominantná západná filozofická tradícia vytvárala hierarchickú hranicu medzi ľudskými a mimoľudskými zvieratami.

Od Aristotela po Lacana sleduje opakujúcu sa schému, v ktorej si „Človek“ vyhradzuje reč, rozum, myslenie a mnohé ďalšie schopnosti, kým „Zviera“ definuje ich údajným nedostatkom. Derrida túto opozíciu dekonštruuje. Rozdiely medzi rozličnými formami života nepopiera; spochybňuje však predstavu jedinej a nepriepustnej hranice medzi abstraktnými kategóriami „Človeka“ a „Zvieraťa“. Namiesto všeobecnej kategórie „Zvieraťa“ zdôrazňuje mnohosť živočíchov a rozdiely medzi nimi. Novotvarmi „l’animot“ a „limitrofia“ zároveň ukazuje, ako zdedený jazyk hranicu medzi ľuďmi a inými zvieratami nielen opisuje, ale aj vytvára a udržiava.

V kúpeľni s mačkou 

Východiskom textu sú Derridove ranné stretnutia s mačkou, pri ktorých sa ocitá nahý. V tej chvíli si uvedomuje, že nie je jediný, kto sa pozerá. Tak ako on vidí mačku, mačka zároveň vidí jeho. Mačka preňho nie je iba predmetom ľudského pozorovania, ale bytosťou s vlastným pohľadom. Tradičná filozofia podľa Derridu uvažovala o mimoľudských zvieratách ako o bytostiach, ktoré ľudia pozorujú, opisujú a posudzujú. Neuznala však, že aj niektoré z nich sa môžu pozerať na ľudí a majú vlastnú perspektívu. Pohľad mačky tak narúša tradičné rozdelenie rolí, ktoré robí zo „Zvieraťa“ pasívny objekt a z „Človeka“ suverénny subjekt.

Derrida zdôrazňuje jedinečnosť mačky, ktorá stojí pred ním. Nejde o abstraktný symbol ani zástupkyňu mačacieho druhu. Označenia „mačka“, „druh“ a „zviera“ ju niekam zaraďujú, ale nikdy ju úplne nevystihnú ako konkrétnu bytosť. Kto je však táto mačka, keď sa jej jedinečnosť vymyká bežným „škatuľkám“? A kto som pred jej pohľadom ja? Na akom základe si pripisujem schopnosti, ktoré odmietam priznať iným zvieratám?

Tieto otázky ponecháva Derrida otvorené a vracia sa k vlastným rozpakom. Pod pohľadom mačky sa cíti nepokojne, hanbí sa za svoju nahotu. Zároveň sa hanbí za to, že sa hanbí. Prečo by sa však mal hanbiť, keď filozofická tradícia mimoľudským zvieratám odopiera vedomie nahoty? Hanbí sa preto, že stojí nahý ako iné „zviera“, ako tá mačka oproti nemu? Alebo preto, že si ako „človek“ svoju nahotu uvedomuje? Derrida nerozhoduje, či mačky dokážu prežívať hanbu. Spochybňuje však istotu, s akou filozofická tradícia hanbu ľuďom vyhradila, ako aj odievanie a vedomie nahoty, a premenila ich na ďalšiu hranicu medzi „Človekom“ a „Zvieraťom“.

„Človek“ a „Zviera“ v opozícii

Pri pohľade na dejiny Derrida skúma, ako vybraní vplyvní filozofi vytvárali hranicu medzi ľuďmi a inými zvieratami. Túto logiku nachádza v knihe Genesis a neskôr u Aristotela, Descartesa, Kanta, Heideggera, Levinasa a Lacana. Filozofi vyhlasujú za rozhodujúce tie schopnosti, ktoré považujú za výlučne ľudské. Ľuďom pripisujú rozum, reč, myslenie, schopnosť odpovedať či symbolicky myslieť. Absenciu týchto schopností označujú ako nedostatok a zavádzajú tak hranicu medzi ľudskými a mimoľudskými zvieratami.

Derrida si nemyslí, že všetky živočíšne druhy disponujú rovnakými schopnosťami ani, že medzi nimi neexistujú rozdiely. Zdôrazňuje však, že rozdiel oproti človeku nemusí byť nedostatkom. Kritizuje filozofické koncepcie, ktoré zlučujú všetky mimoľudské zvieratá do homogénnej kategórie „Zviera“, nepriznávajú im určité schopnosti a tento údajný nedostatok používajú na vytvorenie hierarchickej hranice. Na narušenie všeobecnej kategórie „Zviera“ vytvára novotvar „l’animot“.

Pri tomto termíne ide o slovnú hru. „Animaux“ vo francúzštine znamená „zvieratá“, množné číslo od „animal“. Animot sa vyslovuje rovnako ako animaux, pretože koncové „t“ sa nevyslovuje. V písanej podobe však „mot“ znamená „slovo“. Derrida tak pripomína, že všeobecná kategória „Zviera“ je výsledkom ľudského pomenovania. Zhrnutie všetkých mimoľudských zvierat pod takúto všeobecnú kategóriu považuje nielen za myšlienkovú chybu, ale aj za zločin voči nim. Mimoľudské zvieratá predstavujú mnohosť spôsobov života, vzťahov a rozdielov; ich „pluralita sa nedá zoskupiť do jednej zvieracej figúry jednoducho v opozícii k človeku“. Alebo inak, „neexistuje žiadne Zviera vo všeobecnom jednotnom čísle“.

Používaním pojmu „zviera“ ako všeobecného označenia všetkých mimoľudských zvierat sa staviame mimo tejto kategórie, akoby sme s nimi nemali nič spoločné. Vzniká tak priepasť medzi „človekom“ a „zvieraťom“. Podľa Derridu sú takéto opozičné termíny zvyčajne v mocenskej nerovnováhe. Navrch má strana, ktorá pomenúva, zatiaľ čo pomenovanej strane nepriznáva možnosť hovoriť. „Človek“ si tak privlastňuje právo kontrolovať životy iných bytostí. Zároveň im nepriznáva schopnosť pomenúvať či odpovedať.

Derrida pokračuje v slovnej hre. Člen „l’“ označuje jednotné číslo, hoci animot znie rovnako ako množné číslo animaux. Toto napätie ukazuje, že jedno všeobecné slovo nedokáže obsiahnuť „mnohorakosť“ bytostí, ktoré ním pomenúvame: rozdiely medzi jaštericou, psom, slonom či mačkou môžu byť veľké. Nejde však o to, aby sme odstránili všetko, čím sa „človek“ líši od ostatných „zvierat“. Navrhuje preto iný postup, limitrofiu: zmnožiť a skomplikovať podoby hraníc a zároveň skúmať ich vznik, dejiny a premeny.

Súcit ako možné východisko etiky

Filozofi, ktorých Derrida kritizuje, hľadajú aktívne schopnosti, ktorými by sa ľudia mohli od iných zvierat odlíšiť. Niečo, čo je možné vlastniť a používať. Snaží sa narušiť logiku, ktorá postavenie bytosti odvodzuje od toho, čo dokáže. Zameriava sa na niečo pasívne, čo sa ľuďom a iným bytostiam môže prihodiť. Niečo, nad čím živý tvor nemá úplnú moc. Vracia sa tak k Benthamovej otázke, či môžu mimoľudské zvieratá trpieť.

Derrida pripisuje možnosti trpieť mimoriadny význam. Poukazuje na nepopierateľné utrpenie určitých mimoľudských zvierat a našu zodpovednosť voči nim, napriek ich údajnému nedostatku schopností považovaných výlučne za ľudské. Jasne odsudzuje priemyselné chovy, zabíjanie a experimentovanie na mimoľudských zvieratách, ako aj organizované zakrývanie tohto násilia. Súcit považuje za možné východisko prehodnotenia etiky, práva a politiky. Okrem toho sa sústredí na zraniteľnosť a smrteľnosť, ktoré ľudia zdieľajú s inými zvieratami.

Na utrpenie mimoľudských zvierat upozorňovalo hnutie za práva zvierat už dávno pred Derridovým textom. Ten považuje politický a etický impulz tohto hnutia za významný. Problém však vidí v samotnom pojme práva. Dominantná právna a filozofická tradícia ho spája s autonómnym subjektom, schopným niesť povinnosti, a preto mimoľudské zvieratá nepovažuje za bytosti, ktoré môžu mať práva. Aj rozšírenie práv na mimoľudské zvieratá môže zachovať opozíciu medzi človekom a inými zvieratami. Človek totiž naďalej zostáva normou, podľa ktorej posudzujeme ostatné bytosti. Je tak vôbec možné rozšíriť pojem práva na mimoľudské zvieratá bez prehodnotenia samotného práva? Derrida hlboko rozvinul kritiku antropocentrizmu, nepovedal však, ako by malo nové chápanie práv a povinností konkrétne vyzerať.

Pohľad mačky prezrádza viac

I keď je výzva k súcitu žiaduca, ako ju naplniť, keď ľudia dokážu súcit veľmi účinne potlačiť a ignorovať utrpenie vlastného aj iných druhov? Derridov prístup má aj ďalšie limity. Pri uvažovaní o pohľade mačky sa nedostatočne venuje jej vlastným pocitom či túžbam. Nie, že by sa o ňu vôbec nezaujímal, väčšiu časť jeho pozornosti však pohltia vlastný pocit hanby a kritika iných filozofov. Mačkin pohľad sa tak napriek uznaniu jej jedinečnosti stáva najmä zrkadlom Derridových vlastných úvah. Jej pocity, túžby a záujmy zostávajú bokom. Podľa Donny Haraway Derrida nevyužíva možnosť dozvedieť sa vo vzájomnom kontakte s mačkou niečo nové od nej, o nej a spolu s ňou.

Samotná prítomnosť mačky v Derridovom byte taktiež poukazuje na niečo dôležité. Mačky, ale i iné domestikované mimoľudské zvieratá, sa v ľudských obydliach nevyskytujú len tak, bez príčiny. Derrida naznačuje, že domestikácia má za sebou dlhú históriu spojenú s ľudským násilím. Krotenie, výcvik, klonovanie či akulturácia do ľudského prostredia vyrábajú nové zvieracie figúry, ktoré pôsobia až „monštruózne“. Túto tému však Derrida ďalej systematicky nerozvíja, čo je škoda. Bolo by zaujímavé sledovať, akým spôsobom by sa vyrovnal s domestikáciou ako mocensky nevyváženým vzťahom, v dôsledku ktorého sa mnoho ľudí každé ráno stretáva s pohľadmi „svojich zvierat“ a v mene starostlivosti naďalej reprodukuje ich poslušnosť, závislosť, ľuďmi vytvorenú „monštruozitu“ a upevňuje vlastnú moc. Pri domestikácii ľudia rozhodujú o chove, rozmnožovaní, pohybe a životných podmienkach bez predchádzajúceho súhlasu mimoľudských zvierat. Táto črta je charakteristická aj pre iné spomínané praktiky ľudskej nadvlády, voči ktorým sa Derrida v texte vyhradzuje.

Premeniť hranice

Predstavu jednoduchej hranice medzi človekom a ostatnými zvieratami Derrida odmieta. Namiesto toho chce sledovať premenlivé rozdiely medzi rozličnými formami života a skúmať, ako sa hranice členia a nadobúdajú rôzne podoby. Znie to krkolomne, ale nejde o nič zložité. Vezmime si predstavu filozofa Jacquesa Lacana, že ľudia vedia odpovedať, zatiaľ čo mimoľudské zvieratá iba reagujú na podnety. Derrida namieta, že aj ľudská odpoveď obsahuje prvky reakcie, ako sú opakovanie, návyk, nevedomé procesy a automatizmus. Rozdiel medzi reakciou a odpoveďou neruší. Spochybňuje však predstavu, že medzi nimi vedie čistá a nedeliteľná hranica, ktorá zároveň oddeľuje všetkých ľudí od všetkých mimoľudských zvierat.

Aj keď Derrida túto hranicu komplikuje, rozdiel medzi ľudskými a mimoľudskými zvieratami zostáva v centre jeho pozornosti. Prečo však vychádzať práve z neho? Filozof Matthew Calarco navrhuje odložiť hľadanie rozdielu medzi človekom a inými zvieratami. Jednotlivé bytosti a ich vzťahy možno skúmať bez vopred pripravenej hranice medzi ľudským a mimoľudským. Namiesto toho možno skúmať, ako konkrétna bytosť v konkrétnej situácii reaguje, odpovedá, učí sa alebo mení svoje správanie. Rozdiely, ktoré sa pri skúmaní ukážu, nemusia kopírovať hranicu medzi ľuďmi a ostatnými zvieratami. Z tejto myšlienky možno vyvodiť aj to, že mimoľudské zvieratá napokon vôbec nemusíme skúmať ani kategorizovať, môžeme ustúpiť od potreby zasahovať do ich životov a jednoducho ich nechať žiť.

Ľudia však nevytvorili hranicu iba medzi sebou a inými zvieratami. Vstupujú do vzťahov aj s ďalšími mimoľudskými entitami, ako sú rastliny, huby, mikroorganizmy, druhy, ekosystémy, rieky či hory. Môže sa zdať, že Derrida o ne nejaví veľký záujem, pretože sa vo svojej práci sústredí predovšetkým na živočíchy. Ale nie je to úplne tak. V rozhovore s filozofom Jean-Luc Nancym z roku 1989 tvrdí, že „nič by nemalo byť vylúčené“. Pojem „zviera“ použil z praktických dôvodov ako „referenčný bod, ktorý je rovnako klasický ako dogmatický“. V knihe sa dotýka aj hraníc medzi človekom a prírodou, zvieracím a rastlinným, živým a mŕtvym či organickým a anorganickým. Je pravda, že sa týmto hraniciam venuje len okrajovo, ale jeho spôsob uvažovania možno použiť aj na ich spochybňovanie. Na Derridu v tomto smere nadväzuje súčasný filozofický prístup označovaný ako eko-dekonštrukcia.

Nejde len o jazyk

Zviera, ktoré teda som nie je oddychovým čítaním. Súvislú líniu v knihe nájdeme len ťažko. Derridova argumentácia pripomína strom, ktorý sa nepredvídateľne rozrastá do množstva prepletených vetiev. Pri prvom čítaní knihy som sa často pozastavoval a premýšľal, či vetvy pred chvíľou nerástli inak alebo, či sa stále pozerám na ten istý strom. Rozvetvenosť knihy však čiastočne súvisí s tým, že vznikla z dlhého konferenčného vystúpenia a jej posledná kapitola je prepisom improvizovanej prednášky. Čitateľstvu, ktoré nie je zvyknuté na Derridove texty, odporúčam zásobiť sa trpezlivosťou, zvedavosťou a najmä sekundárnou literatúrou. Dnes možno nájsť veľa kvalitných textov, ktoré Derridove myšlienky objasňujú a ukazujú, že bývajú menej zložité než spôsob ich podania.

Na mieste je otázka, prečo sa vôbec trápiť s čítaním tejto knihy. Možno preto, že praktiky, ktoré kritizuje, naďalej pretrvávajú a každý pohľad, ktorý ich dokáže spochybniť, má význam. Derrida však nezačína otázkou, ako by sme sa mali k iným zvieratám správať. Najprv skúma predpoklady, z ktorých táto otázka vyrastá. Ako sme vôbec dospeli k predstave, že na jednej strane je vládnuci „Človek“ a na druhej ovládané „Zviera“? Derrida skúma jazykové a filozofické predpoklady hierarchie, ktorá takéto správanie ospravedlňuje. Jeho postrehy môžu inšpirovať zmeny v každodennom správaní aj spoločenských štruktúrach. Takýto spôsob uvažovania ovplyvnil aj súčasnú filozofiu, v ktorej na Derridovu kritiku nadväzujú viaceré posthumanistické a novomaterialistické prístupy. Jeho myšlienky ďalej rozvíjajú alebo kritizujú aj niektoré ekofeministické smery a oblasť critical animal studies.

Derrida síce uznáva jedinečnosť mačky, ale väčšiu pozornosť venuje svojmu pocitu hanby z nahoty. Zvyčajne sa hanbíme a červenáme, keď niečo na nás nemusí byť prijateľné pre iných ľudí. V istých situáciách v západnej spoločnosti vyvolá tento pocit práve nahé telo. Mačka pravdepodobne neposudzuje jeho nahotu podľa ľudských noriem, napriek tomu ho pozoruje. Derridova hanba preto nie je iba reakciou na porušenie ľudských pravidiel obliekania, ale vyjadruje aj neistotu človeka, ktorý sa pod pohľadom inej bytosti sám stáva pozorovaným.

Hanbu však môžeme vnímať aj širšie. Táto emócia sa stáva úplne primeranou pri pohľade na naše správanie voči mimoľudským zvieratám a iným entitám. Spolu s Derridovou kritikou antropocentrizmu môže hanba viesť k zmene spôsobu, akým o iných bytostiach premýšľame a hovoríme, a tým narušiť vzťahy založené na nadvláde. Pocity a myšlienky však samy osebe nestačia, pokiaľ nevedú k zmene nášho konania. Napokon i samotný Derrida si uvedomoval, že nejde len o emócie a jazyk.

Autor sa snaží porozumieť vzťahom ľudského a mimoľudského

Poznámka od autora:
Na zdôraznenie toho, že ľudia biologicky patria medzi zvieratá, sa v texte používajú spojenia „človek/ľudia a ostatné/iné zvieratá“ a „ľudské a mimoľudské zvieratá“. Bežné označenia „ľudia“, „človek“ a „zvieratá“ sa tam, kde vystupujú ako protikladné kategórie, uvádzajú v úvodzovkách. Tie vyjadrujú kritický odstup a upozorňujú, že v takomto použití nejde o neutrálne pomenovania, ale o historicky ukotvené, zovšeobecňujúce a hierarchicky usporiadané kategórie. „Človek“ a „Zviera“ s veľkými úvodnými písmenami označujú abstraktné kategórie tradičnej filozofie, nie konkrétne bytosti. Úvodzovky opäť vyjadrujú kritický odstup, zatiaľ čo veľké začiatočné písmená zdôrazňujú všeobecnosť a abstraktnosť týchto kategórií.