Marti, si tam?

Keď som Ti naposledy volal, aby sme sa dohodli na výbere účastníkov a účastníčok pre Medziriadky, čosi nás uprostred hovoru prerušilo. Dobrú chvíľu som hovoril do prázdna, kým som si uvedomil, že na druhej strane už nie si. 

Dnes hovorím do prázdna práve preto, že na druhej strane už si. 

Čítam po sebe tú vetu a dúfam, že mi ju Marta navrhne vymazať ako nezmysel, až jej svoj text pošlem na redakciu. A keď ho od nej dostanem späť, vymažem ho celý. Ničoho, čo som kedy napísal, by som sa nevzdal radšej. 

Ak po vzore iniciačnej skúsenosti existuje aj iniciačná osobnosť, v literatúre ňou bola pre viaceré generácie práve Marta. Ako vysokoškolská pedagogička, lektorka, porotkyňa a redaktorka venovala neúnavnú pozornosť stovkám mladých ľudí a tisíckam ich textov, ktoré dlhé roky čítala, komentovala a uvádzala do „veľkej“ literatúry. Hovorím z osobnej skúsenosti – moja prvá recenzia pre Fraktál prešla jej klávesnicou. Marta bola jedným z dôvodov, prečo som sa po bakalárskych štátniciach rozhodol pokračovať v štúdiu v Prešove. 

Práve na jej seminároch a prednáškach som spolu s mnohými ďalšími študentmi a študentkami pochopil, že existujú dva spôsoby čítania: pred Martiným predmetom Slovenská literatúra po roku 1989 a po ňom. Na konci nášho prvého spoločného semestra som sa jej v duchu poďakoval: so všetkým, čo som dovtedy prečítal, som mohol začať odznova. Keď som sa vrátil k beletrii, ktorú som si požičiaval počas gymnázia, zdalo sa mi, že do tých románov povkladal ktosi nové strany.  

Martin odchod nie je bolestnou stratou len pre jej blízkych, ale aj pre celú domácu literárnu kultúru. O tom, že nejde o frázu, svedčia už prvé ohlasy na správu, ktorú sa všetko vo mne prieči prijať. Marta bola nezameniteľná literárnokritická osobnosť, no navyše sa v súčasnej slovenskej literatúre stala v najlepšom význame slova inštitúciou. Všestrannosť je v umeleckej oblasti tak trochu nutnosťou, ale Marta akoby posúvala hranice možného. Okrem písania vlastnej beletrie robila takmer všetko, čomu sa v literatúre dá venovať – a to s nasadením, na ktoré sme sa nedoťahovali ani my o generáciu či viac mladší. 

Vymenovanie všetkých jej aktivít by rozsah tohto textu zdvojnásobilo. Neviem o nikom inom, kto by slovenskú literatúru formoval naprieč generáciami: od Nicol Hochholczerovej cez Maroša Krajňaka až po Karola Horáka. Jej prínos pre slovenskú literatúru nemožno preceniť. Nepreženiem teda, ani keď napíšem, že bez jej práce by slovenská próza ostatného desaťročia bola iná, ako sme ju čítali po Martiných nespočetných redakciách rukopisov, spätných väzbách na literárnych súťažiach a dielňach tvorivého písania pre začínajúcich autorov. 

Štyri z desiatich kníh v tohtoročnej desiatke Anasoft litera obsahujú v tiráži Martino meno. Ale čo je podstatnejšie – v každom z týchto textov sa dajú rozpoznať jej nároky na umelecký jazyk. Ak by to takto s úspechom „jej“ textov išlo naďalej, skôr či neskôr by sa jej živnosť dostala do hľadáčika protimonopolného úradu. (Niekedy som to na skúškach u nej skúsil aj s vtipom.)

Ako doktorand som sedel o dve či tri kancelárie ďalej od jej kabinetu. Na to, ako často sme sa stretávali na univerzite aj mimo nej, sme obaja mali pocit, že príležitostí na „poriadny“ rozhovor nikdy nie je dosť. Keď sme si volali, málokedy to trvalo menej než tridsať či štyridsať minút, ale predsa to akosi nestačilo. Hovoriť s Martou o osobnom živote bolo neraz ešte pohlcujúcejšie, ako sa roztárať o literatúre. 

Pred týždňom som od nej dostal mail. Písala v ňom o nedávnej dovolenke, o rukopisoch, na ktorých pracuje, a plánoch, ktoré má pred sebou. Koncom augusta sme spolu mali ísť na letnú školu literatúry. A tak celkom na záver dodala: „Teším sa na stretnutie, verím, že sa konečne normálnejšie porozprávame.“ 

Aj ja v to dúfam, hoci to zrejme bude neskôr, ako sme obaja predpokladali. Dovtedy nám ostávajú texty – nielen tie, ktoré si po sebe zanechala, ale aj tie, ktoré vďaka Tebe ešte len vzniknú. 

Marti, budeš nám nenahraditeľne chýbať. 

Do poslednej bodky.