2020 07 Politický komiksTematický KapitálTrump je oveľa horší ako naša fikcia

Kristína Kállay9. júla 2020358

Rozhovor s Kelly Sue DeConnick

 

Už tento rok sa na knižnom trhu objaví slovenský preklad amerického feministického intersekcionálneho exploatačného dystopického sci-fi komiksu Bitch planet. Hovorili sme s Kelly Sue DeConnick, spisovateľkou a autorkou tohto subverzívneho politického komiksu, dlhoročnou prekladateľkou japonských manga komiksov a autorkou komiksov Pretty Deadly, Captain Marvel alebo Aquaman

 

Vaša kariéra je veľmi zaujímavá. Na jednej strane ste písali pre veľké vydavateľstvá ako  Marvel alebo DC, ale ste aj autorkou intersekcionálneho feministického komiksu Bitch Planet, ktorý sa svojím obsahom značne vymyká mainstreamovému komiksu… 

 

Mojím prvým autorským komiksom bolo Pretty Deadly (2014, 2016, 2020). Vďaka tomu, aký bol úspešný, som mohla potom pracovať na Bitch Planet. V roku 2012 som začala písať Captain Marvel, v ktorej si hrdinka Carol Danvers na seba oblečie plášť Kapitána Marvela a skúma svoju minulosť. Bitch Planet ako časopisový komiks vychádzal medzi rokmi 2014 a 2017. V roku 2018 som napísala Aquamana.

 

Ako ste sa vlastne dostali k písaniu komiksov?

 

Nemala som to vôbec v pláne, ako dieťa som nikdy nehovorila, že chcem písať komiksy. Chcela som byť herečkou, a herectvo som napokon aj vyštudovala. Zároveň som vždy mala iné záujmy a vždy som bola veľmi súťaživá. Zbožňovala som komiksy. Vyrastala som v zahraničí, kde sme nemali prístup k americkej televízii ani internetu. V tých rokoch som čítala hromadu komiksov. Keď už bol prístup k internetu, objavila som platformu, kde sa dali publikovať vlastné amatérske komiksy, a začala som prispievať. V jednom momente som si uvedomila, že herečka určite nebudem, a musela som prijať, že to, čo ma baví, je písanie komiksov a vlastne ma to už aj veľa rokov živí.

 

V komiksovom  priemysle dominujú muži. Forma a obsah sa mali väčšinu času existencie tohto žánru zameriavať na „prevažne mužské čitateľstvo”, napriek tomu, že minimálne od šesťdesiatych rokov je pomer žien a mužov medzi čitateľmi vyrovnaný.  

 

To je pravda.

 

Spôsob zobrazovania žien sa od päťdesiatych rokov, keď sa začali tlačiť prvé mainstreamové komiksy, dosť zmenil. Na začiatku boli ženy v príbehoch najmä milostné objekty alebo pomocníčky mužov, posledné dve desaťročia sa ale objavujú aj ako superhrdinky, napríklad Captain Marvel alebo postavy Alysia Yeoh (DC), ktorá je prvou otvorene transrodovou postavou vo vesmíre DC. Čo je v súčasnosti pre mainstreamový komiks a pre komiksový priemysel politickou výzvou? 

 

Aj v komiksovom priemysle v USA takmer každý deň pribudne nejaký nový škandál sexuálneho obťažovania. Tento týždeň bol, konkrétne pre mňa, osobným peklom. Niekoľko žien obvinilo môjho dobrého priateľa a mentora zo sexuálneho obťažovania. A nie sú to falošné obvinenia, všetky ženy majú dôkazy. Je ťažké také niečo len tak spracovať, obzvlášť v záplave prípadov a obvinení, ktoré každým dňom pribúdajú aj vo vysokej politike a inde.

 

Toto sa musí zmeniť, sexuálne obťažovanie sa musí odsúdiť a komiksový priemysel by sa  pre mladých ľudí mal stať bezpečným miestom. Jediný spôsob, akým dosiahneme zmenu, je  bolestivý proces, ktorým práve v spoločnosti prechádzame.

 

Skutočne to bolí, keď sa človek sklame v ľuďoch, ktorých pozná a ktorým dôveroval. A zrazu vie, že títo blízki ľudia nezaobchádzali s inými ľuďmi dôstojne. Ja však nechcem, aby ma takýto agresori používali ako nejaký štít. Nechcem, aby sa ohradzovali mojím príkladom, ktorý by mal dokázať, že sa k ľuďom správajú dobre. Je to všetko veľmi ťažké a aj komiksový priemysel sa bude musieť s týmto vývojom vysporiadať. Ľuďom pri moci pravdepodobne nedokážeme úplne zabrániť v tom, aby svoju pozíciu voči druhým zneužívali, ale aspoň by sme sa mohli snažiť o to, aby to nebolo na dennom poriadku.

 

V období, keď začal vychádzať komiks Aquaman, sa v niektorých médiách objavili obavy z toho, aký vplyv bude mať na postavu Aquamana to, že ste žena a že sa sama identifikujete ako feministka. Je bežné, že ženy pre mainstreamové platformy ako sú Marvel Comics alebo DC píšu mužské postavy?

 

Nie je to vôbec bežné. Určite nie som prvá, ale je to veľmi zriedkavé, že žena píše príbeh, v ktorom hlavnou postavou nie je žena.

 

Písali ste okrem Aquamana aj inú mužskú postavu?

 

Keď som so svojou kamarátkou Emmou Rios (s ktorou som spolupracovala aj na svojom prvom autorskom komikse Pretty Deadly) robila na komikse o Normanovi Osbornovi, spolu sme písali postavu superzloducha – muža. Bola to veľmi “butch” kniha (smiech). Strašne sme sa z toho projektu tešili. Aj pri tejto spomienke sa však vždy pozastavím nad vlastným uvažovaním, ktoré je tiež vlastne odrazom kultúry, kde je prestížnejšie, ak dve ženy zostavia knihu s mužskou hlavnou postavou, než keď žena napíše knihu s hlavnou hrdinkou. Ako keby bolo chvályhodné, keď žena dokáže „prekonať svoju identitu ženy”.

 

Nedávno som počúvala podcast o ženách v umení, kde citovali Pieta Mondriana. O expresionistke Lee Krasner povedal, že bola taká dobrá, až by človek ani nespoznal, že je autorkou žena. Rovnaké podpásové komplimenty som dostávala aj ja. Preto nikdy nechcem utláčať do úzadia komiksy ktoré som písala so ženskými hlavnými postavami. Často som si ich vybrala zámerne práve preto, že v superhrdinských komiksoch takéto postavy stále chýbajú. A je pravda, že je veľmi málo komiksov s mužskou hlavnou postavou, ktoré píšu ženy.

 

Etický kódex Comics Code Authority Act bol právne nezáväznou alternatívou k štátnej cenzúre, ktorý prijali mnohé americké komiksové vydavateľstvá v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Marvel Comics od tohto kódexu odstúpil v roku 2001 a niektoré vydavateľstvá ako DC alebo Archie až v roku 2011. Tieto pravidlá napríklad odmietali vyobrazovanie „sexuálnych abnormalít”, ale aj grafického násilia alebo vampirizmu. Ako je možné, že k odstúpeniu od kódexu došlo iba nedávno?

 

Kódex prijali priposraté vydavateľstvá, ktoré nechceli byť cenzúrované vládou, tak sa rozhodli dobrovoľne cenzúrovať samy. Cieľom bolo posilniť predstavu, že komiksy sú pre deti – to je ten dôvod, prečo bol kódex v platnosti tak dlho. Aby „chránil deti”. Posilňoval predstavu o komiksoch ako o čítaní pre deti, snažil sa ich kategorizovať ako „nie skutočné knihy” na čítanie. Výhradne detské čitateľstvo je však ilúziou. Keď sa bavíme o „cieľovke”, v skutočnosti od začiatku vzniku mainstreamového komiksu hovoríme o bielych mužoch stredného veku. Oni tvoria v dejinách komiksu najväčšiu skupinu čitateľov. Čitateľky zas tvoria už niekoľko desaťročí približne polovicu čitateľského publika. Za posledných desať rokov sa vďaka komiksovým salónom, digitálnemu komiksu, MCU (Marvel Cinematic Universe) a cosplay ženy v komiksovej scéne zviditeľnili, a sú prítomné aj v nezávislých, i v mainstreamových komiksoch.

 

Komiksy Bitch Planet sú akýmsi žánrovým kombom. Akú úlohu v ňom zohráva element sci-fi? 

 

Sci-fi prostredie nám v Bitch Planet pomohlo vytvoriť väčší odstup a posilniť satirické aspekty príbehu. Príbeh sme vnímali ako satiru, drsnú, ale aj vtipnú aspoň do takej miery, aby príbeh nebol pre ľudí traumatizujúci. Aby som povedala príklad, k akému sme sa snažili priblížiť, poviem RoboCop, jeden z mojich obľúbených filmov. Nie je feministický, je to však satira korporátnej kultúry, kapitalizmu a militarizovanej polície. Na jednej strane je to sladký príbeh, ale pod romantikou je drsná satira plná násilia. Samostatne by tieto zložky boli na diváka priveľa, ale spolu to funguje. To sme sa snažili docieliť s Bitch Planet. 

 

Úspešne? 

 

V tejto súvislosti sa nám stala jedna zaujímavá vec, ktorá zásadne ovplyvní ďalšie pokračovanie komiksu. Bitch Planet je v zásade zbierkou komiksových poviedok. Hrdinky sú najmä ženy tmavej pleti . Príbeh však napísala biela žena a ilustroval ho čierny muž. (Valentine De Landro). To znamená, že ani jeden z nás nezastáva hlas postáv, ktorých príbeh hovoríme. Preto cítime, že máme voči týmto postavám dlh. Dnes sa ho snažíme splatiť. Jeden zo spôsobov by mohla byť antológia, v ktorej by sme svet Bitch Planet otvorili pre autorov a autorky komiksových poviedok a v ktorej by sme uprednostnili autorky tmavej pleti. Bola by to pre nich aj príležitosť publikovať svoju prácu, vďaka ktorej by sa potom mohli v komiksovom priemysle ľahšie zamestnať.

Ukážky, ktoré sme dostali, však vôbec nezodpovedali mierne satirickému tónu, o ktorý sme sa v komikse usilovali. Boli, naopak, veľmi temné a ťažké. Museli sme s autorkami príbehy prepracovať tak, aby pomocou humoru dokázali vytvoriť potrebný odstup od otázok, ktoré tematizovali. Chceli sme sa vyhnúť traumatizovaniu čitateľstva. Je to súčasťou snahy sústrediť sa na ženské čitateľstvo – pracujeme s predpokladom, že ide o jednotlivkyne, ktoré sa s postavami budú identifikovať. Nechceme však nikomu ubližovať alebo romantizovať zobrazované násilie, snažíme sa abstrahovať pocity tak, aby sme potom mohli násilie dostať do takých momentov, keď sa ženy vzopnú držiteľom a držiteľkám moci. Vtedy estetizácia neprekáža.

 

V každom prípade sme si v tomto procese uvedomili, že sa nám v prvých dvoch dieloch Bitch Planet nepodarilo našu predstavu satirického podtónu odovzdať ďalej. Dúfame, že v treťom diele sa nám to už podarí.

 

Zadné obálky boli výbornou satirou sexistického marketingu „ženských produktov”. 

 

No a to je presne ten tón, o ktorý sme sa usilovali v celom komikse. Spomínané úryvky boli ale naozaj veľmi depresívne, plné beznádeje, a to nás prekvapilo. My sme nikdy nechceli komunikovať beznádej. Jedna vec je pre nás vždy daná: v našich príbehoch ženy vždy zvíťazia, aj keď za vysokú cenu. Ale nemôžeme ďalej podávať beznádej, aj keď sa niekedy zdá, že svet nám niekedy inú možnosť nenecháva. Príbeh by mal komunikovať, že ide o veľa, a preto musia pôsobiť postavy uveriteľne. Vo filme RoboCop má človek s Alex súcitiť. Ja som si aj poplakala. Napriek tomu, že prostredie, v ktorom je príbeh zasadený, pôsobí nadnesene, vnútorné prežívanie postáv musí byť ukotvené v realite.

 

V tejto súvislosti som sa chcela opýtať na prítomnosť Donalda Trumpa v médiách a v Bielom dome. Trump bol inaugurovaný v roku 2017 v tom istom roku, v ktorom prestal vychádzať komiks Bitch Planet . Súviselo to nejako?

 

Poslednú časť druhého dielu sme dokončili krátko po jeho nástupe. Voľby v roku 2016 boli pre mňa trpkým ponaučením. Predtým som si ani na sekundu nedokázala predstaviť, že by vyhral. Veľa som o voľbách hovorila so svojou dcérou, pretože som chcela, aby si pamätala historický moment, kedy sa žena stane prezidentkou Spojených štátov. Potom som cítila hanbu a žiaľ. Trvalo mi dlho, kým som dokázala prijať, čo sa stalo a na jeden rok som úplne prestala písať. Celkom ma to odrovnalo. Myslím si, že Otec Josephson (hlavný antagonista v Bitch Planet) je v mnohých ohľadoch rozumnejší ako Trump. Je to postava, ku ktorej budeme musieť v ďalších dieloch komiksu pristupovať inak, pretože Trump, ktorý je reálne pri moci, je dnes oveľa horší než naša fikcia. Josephson bol doslova to najhoršie, čo som si dokázala predstaviť. Smola pre satirikov.

 

Je nejaká postava v príbehu, s ktorou sa najviac stotožňujete? 

 

Ani nie, aj keď občas vtipkujeme, že Whitney je moja “white guilt”. Postava Kam je určite jednou z mojich hrdiniek, a je to postava, ktorú píšem a obmieňam už dlhé roky. Je silná, ale tichá. Je to celkom náročné, pretože na to, aby prehovorila, musím ostatné postavy nútiť rozprávať. Ja som úplne iná, všetko spracovávam verbálne, veľa rozprávam. Postavy ako Kam bývajú tiež fyzicky silné. Presný opak mňa.

 

V diskusnej prílohe na konci prvej knihy hovoríte o intersekcionálnom feminizme a citujete aj filozofku a aktivistku Kimberlé Crenshaw. Aké ďalšie teoretičky ovplyvnili vaše myslenie o nerovnosti a o feminizme?

 

V jednotlivých dieloch komiksu, ktoré vychádzali ako časopis (zhruba mesačne) sme mávali sekciu so „slovníkom” alebo zoznamom odporúčanej či použitej literatúry, ktorá nás ovplyvnila. Patrili medzi ne napríklad knihy ako Trampoty s rodom od Judith Butler, Všetci by sme mali byť feminist(k)ami od Chimamandy Ngozie Adichie, The Oven (Sporák) od Sophie Goldstein, The Real Cost of Prisons Comix od Lois Ahrens, Queer Injustice: The Criminalisation of LGBT People in the United States od kolektívu Kay Whitlock, Joey L. Mogul, Andrea Ritchie, The New Jim Crow: Mass Incarceration in the Age of Colorblindness od Michelle Alexander, Captive Genders: Trans Ambodiement and the Prison Industrial Complex od dvojice Eric A. Stanley a Nat Smith, a knižka od autora Steva Almonda s názvom Against Football: One Fan’s Reluctant Manifesto.

 

Ako sa časopis volá? 

 

Bitch Fest. Na začiatku je vždy list odo mňa, nejaká esej a potom správy, ktoré nám poslali čitatelia a čitateľky. Na zadnej strane občas mávame fotky cosplayeriek.

 

Kedy sa môžeme tešiť na ďalšie pokračovanie komiksu?

 

Rada by som vám dala presný dátum. Pracujeme na komikse veľmi pomaly, no je pre mňa aj ilustrátora Valentina veľmi ťažké písať v takejto spoločnosti. Navyše, nechceme nič publikovať, kým so svojou prácou nebudeme úplne spokojní. Viem, že nikdy nebudeme bez chyby, ale určite sa nechceme ani zbytočne ponáhľať.

 

Rozhovor pripravila Kristína Kállay

 

Komiks Bitch Planet vyjde v auguste vo vydavateľstve APART v preklade Kristíny Kállay.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *