Blockbuster priťažký na emancipáciu?

Michael Papcun9. júla 2020567

Jednou z hlavných blockbusterových udalostí roku 2018 bol Black Panther, projekt spoločnosti MARVEL vychádzajúci z pôvodného komiksu zo šesťdesiatych rokov. Súčasnú sériu filmových adaptácií obohatil o prvého černošského superhrdinu v rámci konceptu „emancipačného“ blocksbusterového filmu. Prirodzene, na základe udalostí a iniciatívy Black Lives Matter, ktoré posledné týždne hýbu Amerikou aj celým svetom, sa stáva adaptovanie Black Panthera opäť aktuálnym a o slovo sa hlási tiež potenciálny kritický postoj voči spôsobu, akým projekt svoje ciele napĺňa, alebo ich míňa. Cesta do budúcnosti v ozvenách 60. rokov. 

Pri projekte, akým je Black Panther, je dobré predstaviť a roztriediť korene, z ktorých vychádza jeho mimoriadne eklektické DNA. Pôvodný komiks o Black Pantherovi siaha do tvorby Marvelu zo šesťdesiatych rokov, konkrétne z roku 1966. Postava Čierneho Pantera sa objavuje v súvislosti s postavami Fantastickej štvorky, voči ktorým je v antagonistickom, neskôr v spojeneckom postavení. Komiks tak vzniká v podobnom období (v tom istom roku) ako (afro)americké revolučné hnutie Black Panther Party. To je pre dobovú spoločensko-politickú klímu oveľa symptomatickejšie než obsah a koncepcia postavy Čierneho Pantera v marveláckom komikse, ktorý si stále zakladal skôr na prvkoch exotizmu, divošstva a vyslovene emancipačné prvky by sme v ňom spätne našli azda iba so značným posilnením (nad)interpretačných snáh a citlivosti pre uchopenie a nafúknutie jeho detailov.

Druhým kinematografickým koreňom, taktiež spadajúcim do obdobia prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, je prúd blaxploatačných filmov – filmov od afroamerických režisérov pre afroamerické publikum, ktorý zažil vzostup najmä počas krízy hollywoodskeho štúdiového systému a prirodzene v sebe zachytil aj dobovú politickú klímu – spomeňme kultový psychedelický pamflet Sweet Sweetback Badass Song Melvina Van Peeblesa (1971), divoké krimi filmy so ženskými hrdinkami Foxy Brown (1974) alebo Coffy (1973) Jacka Hilla, alebo tiež bizarné variácie na žánrové klasiky ako Blacula Williama Craina (1972). Z dnešného hľadiska môžeme polemizovať o konštrukcii hlavných postáv v týchto filmoch. Často nimi boli Afroameričania v stereotypizovaných úlohách gangstrov a pasákov, čomu sa podrobnejšie venuje napríklad Jiří Flígl vo svojom článku Blaxploitation jako paralelní kultura v magazíne Cinepur. Kľúčová je však istá analógia s Čiernym Panterom ako modernou variáciou na túto kinematografickú líniu – film s afroamerickým hrdinom od afroamerických tvorcov pre masové globálne publikum, nad ktorým však stále stojí kultúra komiksu bielych autorov, z ktorej námet vzišiel a stále je jej vlastníctvom.

Do tretice sa tento kontext obohacuje o prvky, respektíve kolektívnu identitu filmov spoločnosti MARVEL, ktoré v posledných rokoch dominujú na poli mainstreamovej kinematografie: špecificky extravagantná, ale nie ťažko prijateľná scénografia a kostýmy, dominancia ohromujúcej spektakulárnosti na jednej a nekomplikovanosť príbehu a postáv na druhej strane, programové cielenie na čo najväčšiu divácku základňu bez hazardu s nejednoznačnými signálmi a obava z vybočenia z radu ostatných snímok, tvoriacich obrovské univerzum, do veľkej miery určujúce aktuálnu podobu zábavného priemyslu. V danom výpise všeobecných znakov narazíme na prvky, ktoré sa už vo svojej povahe priečia emancipačnej, buričskej, alebo nebodaj revolučnej povahe diela a práve to je paradox, na ktorom stojí aj padá snímka Black Panther.

Afrofuturizmus v službe show

Film je v niektorých bodoch skôr exploatáciou, než emancipáciou – zasadením prvkov, ktoré v sebe nesú emancipačný potenciál do služieb trhákového kolosu, ktorý si tak môže navonok konštruovať spoločensky zodpovedný a senzibilný image (podobne ako streamovacie spoločnosti, ktoré v posledných týždňoch zo svojej ponuky sťahujú filmy s rasovo problematickým obsahom). Ide o film afroamerického režiséra Ryana Cooglera a afroamerického scenáristu Joa Roberta Colea, ktorý vo veľkom využíva prvky afrofuturistickej estetiky (jej počiatky môžeme poznať napríklad z filmu Sun Ra: Space is the Place z roku 1974), prepájajúcej africkú kmeňovú vizuálnu identitu so science fiction prvkami, v soundtracku (opäť akoby po vzore blaxploatačných filmov) spája popredných afroamerických interpretov (Kendrick Lamar, Vince Staples či SZA), pričom rozpráva príbeh o mýtickej africkej krajine Wakanda, bohatej na špeciálnu surovinu vibranium – film vytvára analógiu k historickému naratívu afrických krajín, v ktorých bolo nerastné bohatstvo exploatované koloniálnymi mocnosťami (príkladom môže byť trochu prvoplánová scéna, v ktorej sa vedie kritický dialóg o získaní kmeňových artefaktov do múzea) – ďalším interpretačným priestorom je príbeh o Wakande ako o krajine raziacej výsostne izolacionistickú politiku, z čoho plynie jeden z ústredných konfliktov filmu. Motívy obsiahnuté v Black Pantherovi sú podnetmi k historicko-spoločensky reflexívnemu tónu, v logike (marvelovského) filmu však slúžia v prvom rade ako motivácia k dynamickej akčnej jazde, ktorá premieňa priestor reflexie na priestor jednoduchých hesiel a gest podľa žánrovej formuly. Vo filme je tak stále prítomný exotizujúci naratív o „černošských divochoch“ obývajúcich nemenej divokú krajinu, typický pre neokoloniálnu optiku príbehov z pulpových magazínov 50. rokov, alebo práve pre tón pôvodných marvelovských komiksov o Čiernom Panterovi.

Black Panther tak vyznieva najmä ako film, ktorý nebojuje o niekoho práva, alebo o spôsob reprezentácie etnika. Zvádza boj hlavne so svojimi vnútornými paradoxmi. Ako film, ktorý sa snaží byť emancipačnou správou pre masové publikum sa skôr stáva nevoľníkom marveláckych stereotypov a vonkoncom aj marveláckej tradície – ktorá sa nad jeho snahami týči ako priťažká, svetelne nepriepustná kupola. Aj pri tohtoročných snímkach na tému segregácie a rasizmu (napríklad BlacKkKlansman Spika Leeho) vyznieva Black Panther ako sám v sebe zaseknutý hybrid, vzbudzujúci primárne kritiku smerujúcu do jeho radov. Ak ho vnímame hlavne ako strednoprúdový sci-fi film, môže byť zaujímavé jeho porovnanie s minulý rok zavŕšenou, novou trilógiou Star Wars – ďalším veľkorozpočtovým sci-fi od giganta Disney. Nové Star Wars, podobne ako ich klasická trilógia (epizódy IV – VI), sú v princípe jednoduchou alegóriou partizánskeho odboja a jeho finálnej výhry — výhry diverzity a rovnoprávnosti, v ktorej všetky humanoidné aj nehumanoidné bytosti žijú v harmónii. Príklad Star Wars je ukážkou, že termín „emancipačný blockbuster“ nemusí byť v praxi ťažko predstaviteľný oxymoron.

Science fiction je spoločensky relevantným žánrom aj vďaka svojej schopnosti slúžiť ako pomôcka pri našom špekulatívnom anticipovaní alebo reflektovaní možných podôb budúcnosti – jednoduchšie povedané – science fiction je nástroj, ktorý spoluvytvára a rozširuje naše povedomie a predstavu o podobe a témach budúcich časov. V prípade filmu Black Panther ale prevažuje skôr zaseknutie sa vo vlastnej histórii — minulosti a pôvode, ktorá naďalej pretrváva v marvelovskej DNA a neumožňuje Čiernemu Panterovi skutočnú emancipáciu a vlastný nezávislý život.

Autor je filmový kritik, študuje filmovú vedu na VŠMU

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: