Tri päťdesiat za mesiac a bachári neonacisti

Rozhovor s Michaelom Bobákom o jeho skúsenosti v slovenských väzniciach

Dalo by sa donekonečna polemizovať, či vôbec mal, alebo nemal sedieť, ale toto Michael Bobák nerieši. Za trávu a bitku dostal ako čerstvý dvadsiatnik takmer tri roky a vo väzbe si všímal systematické ponižovanie Rómov, zdieranie väzňov, korupciu a zvýhodňovanie papalášskych odsúdených. Tvrdí, že ako spoločnosť viac-menej vedome podporujeme novodobé otroctvo, keď sme sa bez štipky empatie rozhodli, že vo väzeniach budeme tolerovať také zásahy do ľudskej dôstojnosti, aké by nám inde pripadali nepredstaviteľné. Vysvetľuje, že o väzenskej šikane takmer nikto nechce zo strachu, alebo od úľavy, že ju má za sebou, hovoriť otvorene. On sa však rozhodol inak.

Prečo si bol vo väzení?

Asi v roku 2013 bol v Bratislave pochod za Tisa a my sme sa s kamošmi rozhodli, že budeme robiť blokádu neonacistov. Po ceste ma napadli náckovia. Kamoši mi prišli na poslednú chvíľu na pomoc, nejako sme sa ubránili, mal som teleskop, ním som jedného zranil. Samozrejme nás však chytili policajti. Dostal som ublíženie na zdraví s prečinom spolupáchateľstva a výtržníctva. To bol prvý paragraf, vlastne hneď tri, za ktoré ma odsúdili.

Koľko si mal vtedy rokov?

Vtedy som mal dvadsať. Dostal som podmienku dvadsaťjeden mesiacov, potom ma však chytili s trávou, ktorú som v živote nepredával, len sme mali kapelu a všetci sme húlili a chodili sme po marihuanu do Česka. Mňa s ňou chytili.

Bolo to veľa trávy?

Bolo toho dosť. Ale celý čas som sa opieral o to, že ju nepredávam, preto ma ani väzobne nestíhali. Bol som doma a sledovali ma, lenže potom mi začala pri dome parkovať tajná polícia, hocikde ma odstavovali, kontrolovali mi všetko, čo som mal pri sebe. Nakoniec som za tieto dva priestupky dostal dokopy tridsaťjeden mesiacov.

Najprv si bol v Bratislave.

Áno, tu som nastúpil na výkon trestu. Potom ma eskortovali do Leopoldova, odtiaľ do Trnavy a nakoniec späť do Bratislavy.

Neexistovala možnosť dostať úľavu napríklad pre prvý čin? Mne sa zdá, že to bola sebaobrana, a navyše pred neonacistami, čo prišli uctievať Tisa.

Vôbec nikoho nezaujímalo, že neonacisti ma napadli a my sme sa bránili, hoci je to zapísané aj v zápisnici.

Cítil si nejaké diskriminačné tendencie už v tomto bode procesu?

Je evidentné, že na Slovensku polícia inklinuje k pravicovému extrémizmu, že neonacisti robia policajtov. Cítiť, že pochádzajú z tohto prostredia – a ja som to pocítil už v momente, keď ma zatkli. Ľudia, ktorí majú podobnú skúsenosť, o tom nechcú hovoriť. Dôvodom je asi strach z ďalšej perzekúcie. Keď ma priviedli do väzby, mal som na sebe tričko s nápisom Antifa Hooligans. Prvý policajt, ktorý ma uvidel, ma hneď udrel. Potom ma dali na dvanásť hodín do cely. Nikto ma neprišiel ani pozrieť, hoci mi krvácal nos.

A toto sa ti potom dookola potvrdzovalo? Mali viacerí členovia policajného zboru neonacistické zázemie?

Jednoznačne. Mňa zatkli spolu s tými neonacistami, ktorí mali tiež nejaké zranenia, a tých ihneď ošetrili, zašili im ranu, zatiaľ čo mňa s krvácajúcim nosom nechali v cele dvanásť hodín. Ich pustili po ošetrení domov.

Oni nedostali podmienku?

Nie.

Čo sa deje, keď niekto nastúpi do väzenia?

Ja som bol vtedy v extrémnom šoku. Čakal som fakt zverinu, žiadny z mojich kamošov nikdy nesedel. Čakal som všeličo, ale predsa som nechcel veriť, keď som uvidel svoju prvú celu v Bratislave. Bola tam diera v zemi namiesto záchoda, odkiaľ vyliezali potkany, a plastová fľaša, ktorou sa tá diera upchávala, aby ti v noci neliezli po cele. Keď týpek v Justičáku otvoril celu, prvé, čo som uvidel, bol potkan a vybité okno. Tam som si ani nesadol, iba sme si s komplicom položili veci na posteľ a pozerali sme sa na seba. Fakt? Tridsaťjeden mesiacov mám stráviť tu?

To bol Justičák?

Hej. Teraz ho rekonštruujú. Možno tam už tie cely ani nie sú. Potom to pokračovalo, po týždni nás zobrali do Leopoldova, tam sme boli na cele šestnásti s jedným záchodom. Sprchu sme mali dvakrát za týždeň. Bol august, strašné teplo, potili sme sa v jednom kuse.

A sú toto už porušenia nejakého väzenského práva?

To je na tom najsmutnejšie, že nie. Reálne sú oprávnení ti dovoliť sprchovať sa len dvakrát za týždeň. Naše právo je tak nastavené. To je otrasné.

Ty si tam aj pracoval?

V Leopoldove nie. Chodil som akurát okopávať záhradu. Bola to dobrovoľná brigáda, iba preto, aby som sa mohol sprchovať – lebo len tí sa mohli, ktorí brigádovali. Tam si ani nemáš kde prať veci a dostávaš jeden pár ponožiek na týždeň.

A kto boli tvoji spoluväzni? Za aké veci sedeli?

Ja som bol v prvej nápravnovýchovnej skupine, to je tá najjemnejšia. Takže ja som sa tam nestretával s vrahmi a podobne. Boli tam ľudia za podobné veci ako ja, ale napríklad aj mnoho takých, čo ukradli v Tescu trikrát chlieb a zavreli ich na pol roka, lebo zákon znie: tri priestupky a dosť. To bolo najsmutnejšie, že tam sedeli ľudia, ktorí tam nikdy nemali byť.

Myslíš, že mnoho z nich doplácalo na chudobu?

Jasné, že áno. Však tam sedí množstvo Rumunov a Srbov, ktorí tu pracujú za 2,50 za hodinu dvanásť hodín denne. Taký človek si ráno ukradne pizza rožok – ktorý večer aj tak vyhodia do košov za supermarketom – a chytia ho. Ak ho chytia trikrát, ide do väzenia. Taký človek tam sedí pol roka, nikto sa mu nevenuje, nikto sa ho nepýta, odkiaľ pochádza, či vôbec rozumie reči, ktorou naňho hovoria. Nikto sa neunúva mu vysvetliť, čo sa bude diať: napríklad, že teraz ho eskortujú, presunú do inej cely a podobne. Akékoľvek informácie sú mu odopierané. Prosto, je za nejakú blbosť odsúdený a premení sa na vec, spoločnosť ním hýbe ako ja teraz hýbem týmto telefónom.

A nemalo by práve v tejto najnižšej nápravnej kategórii väznice dochádzať aj k nejakému vzdelávaniu a psychologickej podpore, aby neskôr nedošlo k opätovnej trestnej činnosti, ale skôr k úspešnému návratu do spoločnosti?

To je dosť ťažká otázka, lebo, napokon, nie je to resocializačné centrum, ľudia tam sedia vo výkone trestu odňatia slobody. Ale je pravda, že vo väzniciach nie sú žiadne podmienky na to, aby človek po návrate do spoločnosti nepáchal trestnú činnosť. Nič ťa k tomu v tom väzení nevedie. Ak si predtým predávala pervitín, vrátiš sa von a budeš predávať pervitín, lebo medzitým sa ti nikto nevenoval, a navyše, vo väzení môžeš robiť to isté – predávaš a pašuješ tam niečo iné, napríklad lieky. A hlavne, vo väzení je taká chudoba a taký hlad, že ľudia tam nemajú ani najmenšiu motiváciu premýšľať o nejakom polepšení sa, dokážu sa sústrediť len na tie najzákladnejšie potreby. Mnohí ludia, ktorí pochádzali z chudobnej rodiny či z ulice a sedeli tam so mnou, v zásade nepocítili veľkú zmenu. Prišli z biedy a poníženia, akurát získali strechu nad hlavou.

Hovoríš, že tam ľudia trpia viac než by mali.

Z môjho pohľadu týchto ľudí systém od absolútneho základu zle poňal. Práve to, že ľudí za malé priestupky trestáme, je od koreňa zlé. A navyše, v rozsudku sa píše, že ťa odsudzujú na trest odňatia slobody, ale nikto ti nepovie, že okrem toho z teba spravia aj otroka. A to sa deje. Ľudia prídu do väzenia a pracujú takmer zadarmo vo fabrikách. V Trnave šijú topánky pre firmu Rieker, ktorých pár stojí vyše sto eur a títo ľudia ich šijú za pätnásť centov. Osobne som videl výplatné pásky, kde stála suma 3,50 eur na mesiac. Ďalšie stovky väzňov v Trnave pracujú v Replaste, kde dostaneš tonovú zlisovanú kocku plastu, ktorá sa rozletí po miestnosti a po bradu zaliaty plastom sa hrabeš v odpadkoch a triediš, pričom často nahmatáš zlisované potkany. Akú má mať niekto snahu sa polepšiť, keď ho za drobnú krádež zdierajú a zarobí tri päťdesiat na mesiac? Celý deň, celý mesiac maká. Je to postavené na hlavu, pretože pri takýchto podmienkach sa nedá očakávať, že nedôjde k recidíve. V iných európskych krajinách sú väznice viac prepojené s resocializačnými inštitúciami, práve odsúdení za menšie, ale i väčšie priestupky môžu napríklad tvoriť, vzdelávať sa. U nás si zničia ruky vo fabrike a o pol roka ich vypustíme s tridsiatimi eurami von, kde onedlho opäť ukradnú jedlo, aby prežili.

Ty si sa aspoň mal kam vrátiť.

Áno, ja som strašne vďačný všetkým ľuďom, ktorí mi pomohli. Moja mamka pri mne zostarla o dvadsať rokov, ale stála pri mne až do konca. Prvý polrok na návštevách iba plakala, nič iné.

Mala pocit, že si tam nespravodlivo?

Možno áno, ale ja som tento pocit nikdy nemal. Ja som presne vedel, za čo sedím. Je otázne, či sú zákony týkajúce sa trávy v poriadku, čiže tam sa dá debatovať o spravodlivosti či nespravodlivosti, ale ja som dobre vedel, za čo som tam. Pre mňa to nebolo prekvapenie, vedel som, že som bol mladý blbec, teraz by som už bol opatrnejší. No nešlo ani o to, že som tam, ale o to, ako sa ku mne správali. Trest je samotné odňatie slobody, nikoho však zákon neoprávňuje šikanovať a dehonestovať.

A ako sa k tebe správali?

Prekážalo mi, že sa zo mňa stal kus veci, ktorú si oni posúvali bez akejkoľvek komunikácie so mnou. A prekážali mi bachári, ktorí si na ľuďoch vylievali svoju nenávisť. Viackrát mi len tak prikázali, aby som sa vyzliekol a stál nahý na chodbe pol hodinu. Na takéto veci vôbec nemajú nárok. Keď si prečítaš zákony, ktoré definujú povinnosti a práva vo výkone trestu, tak takéto opatrenie, príkaz vyzliecť sa, je prípustné len na to, aby ti niekto spravil osobnú prehliadku. Ale len vtedy, ak majú dôvodné podozrenie, že skrývaš napríklad drogy. Aj vtedy však potrebujú nejakú kabínu, kde ťa umiestnia, kde nesmú byť kamery, ktoré ťa snímajú, kým čakáš. Máš nárok na súkromie. Určite ťa nikto nesmie vyzliekať na chodbe pred ostatnými odsúdenými, vysmievať sa ti a nechať ťa stáť v prievane pol hodinu.

Načo to bolo dobré?

Stále ti dávajú pocítiť, kto si v ich očiach. A často porušovali naše práva. Napríklad nám robili osobné prehliadky našich vecí, kým sme boli na brigáde či v práci. To by bez vedomia väzňov nemali robiť. Na cele sme boli štyria, a keď sme sa vrátili po práci, káva, cukor a tabak boli vysypané na jednu hromadu, matrace poprevracané na podlahe. Ja som mal krabicu s poštou a fotkami, ktorá bola vysypaná v hromade kávy, knihy mi roztrhali. Mal som malú osobnú telku, ktorú mi za vlastné peniaze kúpila mama, a oni ju rozbili. Ja som si vtedy normálne z cely zavolal, aby som to ohlásil: „Dobrý deň, rozbili ste mi telku. Môžete to prísť, prosím vás, nafotiť, alebo niečo urobiť?” Natiahlo sa to na dva mesiace, najprv to vyšetrovali, potom zrazu nie, riešilo sa, či mi dajú-nedajú peniaze. Nakoniec za mnou prišiel zástupca výkonu trestu, zobral si ma do skladu a medzi štyrmi očami mi povedal, že on je ten, čo má vo väznici gule, takže ak sa mi to nepáči, zajtra ma posadí na eskort do Košíc. A to je, samozrejme, prúser, keď tvoja mamka má chodiť za tebou zo Šamorína, kvôli dvom hodinám, aby ťa videla. Košice sú navyše známe tým, že odtiaľ nikoho podmienečne neprepúšťajú, tam si ľudia proste odsedia svoje roky.

Oficiálnou, právnou cestou takéto veci asi nemá zmysel riešiť…

Aj môj právnik mi povedal, že môžeme podať sťažnosť aj na Ústavný súd, aj na Zbor väzenskej a justičnej stráže, ale oni tú sťažnosť hodia do koša a eskortujú ma preč. Preto som si to rozmyslel. Písal som aj list Amnesty International, ale pochybujem, že list vôbec odišiel z väzenia, keďže nám čítali poštu.

Čo sa s tým dá robiť, okrem medializácie? Podľa toho, čo hovoríš, si dosť dávajú pozor, aby sa vyhrážali a šikanovali bez svedkov.

Čím viac ľudí bude o tom hovoriť, tým to bude známejšie. Na Slovensku je deväťtisíc väzňov, a ďalších x tisíc čaká na odsúdenie. Ich osud sa dotýka osudu ich rodín, nejde predsa len o nich, sú tam mamky, otcovia, deti, frajerky a frajeri…

Na Slovensku je teraz intenzívna vlna zatýkania vplyvných podnikateľov a mafiánov. Ľudia majú všeobecne radosť, ak niekoho vidia sedieť, a často mu priamo želajú zvlášť zlé podmienky – nie je žiadna novinka, že na sociálnych sieťach pribúdajú statusy, kde sa ľudia smejú z toho, aké jedlo musí jesť Kočner, čo musí mať na sebe, a dúfajú, že bude „poriadne makať“. Predpokladám, že pre mnohých je výzvou zamyslieť sa nad ľuďmi vo väzení empaticky.

Ja som si tohto úplne vedomý. Chápem, že niekto nechce, aby sa väzni mali dobre. Lebo si to trápenie predstavujú ako súčasť trestu. Ale ak fakt nikoho nezaujíma, ako sa tam títo ľudia majú, ako často trpia aj za malé priestupky a ako ich tam šikanujú, viem to prijať, nemusíme byť všetci empatickí. No čo by mohlo zaujímať všetkých, je to, že väzenie kradne. Ministerstvo spravodlivosti si extrémne ulieva eurofondy a kradne, pričom podmienky vo väzniciach sa nijako nezlepšujú. V tomto sektore je korupcia. Konkrétne na rekonštrukciu Justičáku sa uliali milióny eur, ktoré som na vlastné oči videl miznúť. Videl som, ako za dvadsaťtisíc eur naoko vymieňajú stúpačky, ktoré v skutočnosti dali len premaľovať. K výmene došlo len na papieri. O týždeň sa z tých stúpačiek vyliali hovná väzňom na nohy. Ale tie peniaze niekde skončili – len to neboli stúpačky, ale niekoho vrecká.

S empatiou je celkovo problém. V mnohých európskych krajinách sa riešilo, ako ochrániť väzňov pred nákazou koronavírusom, konkrétne v Maďarsku, kde na ochranu práv odsúdených existuje špeciálne občianske združenie. O ničom podobnom u nás napríklad neviem. Tam som si ale čítala extrémne odpudivé reakcie občanov, ktorí sú ochotní nechať ľudí vo väzeniach aj zomrieť. Len čo je človek vo väzení, je im jedno, čo sa s ním deje – všetko zlo je akoby bez miery zaslúžené, súcit nie je na mieste.

Ja chápem, že väzenie nemá byť super dovolenka, človek sa tam nemá tešiť zo života, ale nemalo by tam dochádzať k sekundárnej trestnej činnosti – teda vykorisťovaniu zo strany autorít. Mňa najviac zo všetkého zaujímajú práva pracujúcich vo väzení. Akokoľvek môžeme mať problém s empatiou a priať im to najhoršie, tí ľudia pracujú za neľudskú výplatu napríklad v zlievarni. To si podľa mňa nikto nevie predstaviť, osem hodín za sedemnásť eur na mesiac prekladať päťdesiatkilové kotúče. Vo väzení si všetko, ako kávu, tabak, ovsené vločky na raňajky či mlieko, treba kúpiť. Inak sa k tomu nedostaneš. Potraviny ti nemôžu posielať blízki.

Nastavujú tam za ne, predpokladám, astronomické ceny.

Jednoznačne, potraviny sú vo väzení neuveriteľne drahé. Vysokohorská prirážka.

Stále sa vraciam v myšlienkach k tomu, že slovenský právny systém často na x rokov odsúdi niekoho za trávu, ale za umlátenie na smrť na bratislavskej Obchodnej ulici len na sedem rokov. Je pre mňa ťažké prijať predstavu, že niekoho za trávu alebo krádež potravín ako spoločnosť vykorisťujeme a necháme ho fyzicky sa zhumpľovať za pár centov na deň, a potom od neho očakávame, že sa po návrate zaradí do spoločnosti a ešte bude mlčať.

Ešte by som dodal, že keď už od nich chceme opätovné zaradenie, a k tomu ich nútime pracovať takmer zadarmo, tak by sme ich aspoň nemuseli ponižovať. Ak sa k tebe dva roky niekto správa ako k vreckovke, načisto ťa to pokorí. Ja som bol vo väznici šéf skladu a mojou úlohou bolo vydávať všetkým väzenské oblečenie a podobne. V sklade sa odsúdení aj prezliekali, a keď napríklad prišla eskorta a v kabínkach sa prezliekalo päť Rómov, došiel k nim bachár, zobral si osviežovač zo záchoda, prišiel k nim, nafúkal im ho zblízka do tváre a spieval pri tom Rež a rúbaj do krve. Akože, naozaj? Je nutné vo väzení spievať pesničky Hlinkovej gardy?

Bolo toto správanie bežné voči Rómom?

Absolútne bežné. Bachári nám všetkým nadávali, že smrdíme, ponižovali nás. Lenže jasné, že sme smrdeli, keď nás v lete do sprchy púšťali dvakrát za týždeň. Ako sa potom majú ľudia cítiť, keď im do ksichtu striekajú sprej a spievajú neonacistické pesničky? Ja chápem, že je to väzenie. A chápem aj to, že tam ľudia sú, lebo niečo spravili. Ja sa nezastávam Kočnera. Je tam, kde má byť. Lenže to, čím je, mu umožnila naša justícia – tá istá, čo umožňuje bachárom ponižovať Rómov.

Ale chcel by si, aby aj Kočner dostal za svoju prácu zaplatené.

Určite áno. Určite by som si neželal, aby pracoval doživotne za desať centov v kameňolome. Nezastávam sa ho, viem, že je to kokot. Nech si odmaká svoj trest, ak sa spoločnosť rozhodla, že takto trestá. Ale aj tak by pre nás mala byť dôležitá ľudská dôstojnosť. Ani Kočnerovi by som neprial, aby ho nechali holého prechádzať sa po chodbách väznice a správali sa k nemu ako k psovi. Lenže to sa pravdepodobne aj tak nestane, pretože vo väzení funguje zvýhodňovanie väzňov, ktorí majú peniaze. Môžu si uplatiť bachárov, kúpiť si lepšiu celu, vychádzky, všeličo. Peniaze ti existenciu vo väzení výrazne uľahčia. Kočner asi nebude šiť topánky. Takíto ľudia celý deň sedia vo väzení a pijú kávu. Iní, tí chudobní, makajú v zlievarni a v kameňolome.

V kameňolome? To znie ako osemnáste storočie.

Áno, ešte pred troma rokmi chodili väzni z druhej nápravnovýchovnej kategórie do kameňolomu.

Bolo by pre teba riešením, keby vôbec nepracovali, alebo keby pracovali za vyšší plat?

Nie je úplne zlá vec, keď pracuješ. Ten trest ti beží úplne inak, keď sa venuješ nejakej činnosti, nezamýšľaš sa nad blbosťami, a to je fakt dobré. Na druhej strane žiadny zákon neumožňuje, aby ťa donútili pracovať. Malo by to byť tak, že sa do práce môžeš prihlásiť dobrovoľne, ale nemusíš. Lenže na Slovensku je aj to dobrovoľné nasilu. V momente, ako odmietneš pracovať, sa dostávaš do najhoršej kategórie a nikdy ťa neprepustia domov podmienečne. A áno, ja som za to, aby tí ľudia pracovali, ale nie za tri päťdesiat na mesiac. A tie podmienky na prácu by mali spĺňať nejaké normy. Nemôžem súhlasiť s tým, že by väzni, ktorí už aj tak majú trest odňatia slobody, mali byť nútení robiť len tú prácu, ktorú ostatní ľudia nechcú robiť. Napríklad, keď sa vo väzeniach šili rúška, vtedy som si povedal, že dobre, presne toto je dôstojná práca, ktorou dokonca pomáhajú ľuďom. Považujem za užitočné, keď tí ľudia makajú preto, aby pomáhali, dáva im to pocit zmysluplnosti. Keď však z práce nemajú nič, len poníženie, a z výplatnej pásky pocit, že sú otroci, nie je to nič dôstojné. Je to výsmech. Navyše, vo väzení bývajú aj ľudia bez pracovných návykov zvonka. Narkomani, profesionálni zlodeji a podobne. Predstav si, čo s nimi spraví nútená práca v zlievarni alebo kameňolome. Keď sa taký človek odtiaľ dostane, v živote už nebude chcieť pracovať, iba sa mu to znechutí. Nebude robiť nič, vráti sa k ilegálnej činnosti, lebo predávaním drog zarobil tritisíc eur a vo väzení ho ponižovali za dvadsať eur. Ani ja by som v takom prípade nenastúpil s elánom do práce. Takže určite by som volil prácu, ale za vyšší plat.

Asi si ten elán získal vďaka láskavému prostrediu, do ktorého si sa vrátil. Však?

Podpora mojich blízkych mi dodnes vyráža dych. Keď som vyšiel z väzenia, mohol som bývať pol roka zadarmo v byte v Bratislave. Kamoši mi zohnali robotu. Dostal som peniaze na účet, pomohli mi zaplatiť právnika.

Znie to tak, že na to, aby si sa z tej traumy dostal, si potreboval masívnu emocionálnu a finančnú podporu desiatok ľudí. Predpokladám, že to má málokto a tento problém stojí za množstvom recidív.

Málo ľudí má takéto prostredie, do ktorého sa môže vrátiť. Ak aj majú svojich blízkych, zriedkakedy sú empatickí, pretrváva v nich skryté odsudzovanie za to, čo sa stalo. Keď vidíš, že ľuďom na tebe záleží, je to iné, ako keď máš vo vačku tridsať eur od väznice a nikoho, kto by ťa čakal. Ja som mal asi ten najideálnejší príchod z väzenia. V porovnaní s ostatnými som to mal fakt ľahké, hoci moja psychika sa zbierala dlhšie. Ale prakticky – bývanie zadarmo bolo extrémne dôležité, lebo keď ideš z nuly, trvá to pár mesiacov, kým si schopný zaplatiť nájom. Toto mnoho ľudí nemá. Končia na ulici a podobne.

Existujú nejaké väzenské odbory?

Vo svete to existuje, ale nie na Slovensku. Veď tu nemáme ani poriadne robotnícke odbory, nieto ešte väzenské.

Stále myslím na tých šikanóznych bachárov, ktorí sa k väzneným Rómom správajú ako náckovia. Čo sa podľa teba stane, keď vyzlečú uniformy a idú domov?

Stále ostanú náckami. Oni si to nosia v sebe. Keď prídeš do väzenia, bachári dostanú aj tvoju kartu z polície. Ja som na Slovensku vedený ako ľavicový extrémista, kvôli prvému priestupku. A to mi dávali pocítiť najviac.

Pre mnohých ľudí môže nenávisť k väzňom slúžiť ako akýsi legitímny ventil. Predsa len nie je úplne spoločensky prijateľné nenávidieť LGBTI ľudí, vždy budeš v dosť veľkej časti spoločnosti za to odsudzovaný. Väzňov sa však takmer nikto nezastáva. Akoby nám spoločnosť umožňovala nazerať na ľudí vo väzení zhora, akoby nám priam núkala možnosť beztrestne odsudzovať nejakú skupinu ľudí. Legitimizuje nenávisť.

Ja to tak cítim, ale nemôžem na to odpovedať za celú spoločnosť, môžem len klásť otázky. Kto som ja, aby som súdil niekoho iného? Každý si niečo myslíme. Ani neviem priniesť priame spoločenské riešenia. Moje postoje sa vlastne mnohým môžu javiť ako extrémne. Ja by som napríklad väzenia zrušil. To je asi úplne nereálne. Radšej by som riešil chudobu a týranie v rodine a podobné problémy ešte predtým, než väzenie treba. Chcel by som predísť zmareným životom, ktoré často vedú aj k tým najhorším činom, ako je vražda. Tie zmarené životy potom pokračujú a uplynú v jednej cele často až do konca. Nám sa to môže zdať ako dobré riešenie, nič iné nepoznáme a vďaka väzeniu sa zdanlivo zbavíme problémového elementu v spoločnosti. Ale bol by som radšej, keby sme mohli zasiahnuť skôr, ako sa tie životy uberú týmto smerom. Navyše si množstvo ľudí myslí, že vo väzení sa tí ľudia majú možnosť polepšiť, napríklad sa dovzdelať a podobne, ale to sa nedeje. My ich len sekundárne týrame. To je ako keď prikážem dieťaťu kľačať v rohu na legu. Áno, bude tým trpieť, ale bude trpieť hnevom, lebo ho to bolí. Pocit bezmocnosti a frustrácia sú najhoršie emócie, ktoré sprevádzali väzenie. Vonku v rodine sa dejú veci, život sa ti mení pred očami, hoci si v jednej cele, frajerka sa s tebou rozchádza cez mreže, mamka bola na operácii ako onkologická pacientka, píšeš listy, ale odpovede neprichádzajú, možno ich zhabali, ale ty nemáš dosah na nič. Ty len môžeš stáť a prikyvovať ako taký kokot a byť rád, že ti aspoň dali vedieť. Navyše ten systém je taký uzavretý, že nemáš žiadnu možnosť nikomu v ňom dôverovať. Nie je tam ani jeden väzenský psychológ, ktorý by nebol eštebák a nevynášal by. Prípadne ti predpíše lieky, z ktorých si celkom mimo. Je to skľučujúce. Potom odchádzaš sklamaný a frustrovaný von a zvykneš si na pocit, že na teba každý kašle.

Neviem si predstaviť ten konštantný pocit nedôvery. Bolo aspoň niečo, z čoho si mal radosť alebo ťa to držalo nad vodou?

Ja som sa tam celkom uzavrel do seba, čiže žiadne priateľstvá neprichádzali do úvahy, hoci tam boli aj sympatickí chalani. Vedel som, že som si to prišiel odsedieť a koniec. A neviem, či sa to dá nazvať radosťou, ale ako som tam po celý čas zažíval a videl tie opresie, vedel som, že jediné, čo mi pomôže, je zákon. Vypožičal som si z knižnice zákonník, naštudoval som si ho a podľa toho som sa správal. Nerobil som nič nelegálne, a zároveň som si dal za cieľ zabrániť tomu, aby oni robili niečo nelegálne so mnou. V tomto som sa našiel. Vedel som, čo môžu a nemôžu, a písal som sťažnosti. Nikto sa nimi nikdy nezaoberal, ale aspoň vedeli, že som sa v zákonoch vyznal.

Hovoril si o tom s ďalšími, že by tiež prehovorili o šikane, ktorú zažili?

Väčšina ľudí sa bojí. Písal som do väzenia niektorým ľuďom, ktorí tam boli už so mnou, lenže musel som to formulovať mimoriadne opatrne, keďže tam listy lustrujú riadok po riadku. Ale veľa ľudí nemá záujem o tom hovoriť. Majú rodinu, sedia celé roky a po tých rokoch to chcú mať za sebou, zahodiť to za hlavu. Neradi by videli ďalšie represie voči svojej rodine. Ja to mám s mamkou prediskutované, ona povedala, že je priama svedkyňa a ide do toho. Ale mama je jedna z tisíc osôb, ona je neoblomná. Mnohí sa boja a ja ich chápem.

Asi sa aj tešia, že môžu zabudnúť, nechcú sa retraumatizovať.

Jedného chalana som spoznal vo väzení a teraz som ho stretol vonku. Sedel päť rokov v Leopoldove. Tiež premýšľa, že o tom bude hovoriť, lebo tam sa dejú extrémne veci. Bachári tam pašujú steroidy a pervitín a zarábajú na tom. Myslím, že mnohí ľudia by boli zhrození, keby na vlastné oči videli, čo sa vo väzniciach deje.

Odkedy sme sa prvýkrát rozprávali, spoločnosť sa v otázke väzení poriadne posunula. Už to nie je len Kočner, ale množstvo papalášov za mrežami, mŕtvy policajný náčelník. Títo ľudia teraz dosť často upozorňujú na nevhodné podmienky vo väzbe. Čo si o tom myslíš?

Je super, že sa teraz ľudia zaujímajú o zmenu justície, ale je to preto, že sedia papaláši a vo väzenských celách trpia oni. Škoda, že nikoho netrápilo, keď pred štyrmi rokmi v Ilave zbil dozorca väzňa tak, že ostal v bdelej kóme. Toho človeka dokonca ani nedali okamžite mimo služby, prepustili ho až po výzve vtedajšej ministerky spravodlivosti. Dozorca bol odsúdený na sedem rokov, ale odvolal sa. Hoci to bol mediálne známy prípad, nikto vtedy nevolal po zmene podmienok vo väzeniach. Agresia v Ilave nie je ojedinelý prípad, celé roky sa ľudia okrem iného sťažujú aj na nedostatočnú zdravotnú starostlivosť vo väzniciach, no žiadna debata o tom sa nediala. Až teraz.

Rozhovor viedla Tímea Krekovič Beck