Klasifikácie ovplyvňujú celý športový svet. Prostredníctvom váhových, rodových, výškových či iných kategórií vytvárajú podmienky na to, aby medzi sebou mohli zápoliť (aspoň zdanlivo) porovnateľné telá. Osobné zápisky telesne znevýhodnenej basketbalistky a akademičky v odbore disability studies Danielle Peers popisujú bolestivú stránku klasifikačných procesov, ktorými sú hodnotení športovci a športovkyne s hendikepom.
Som na národnom šampionáte v basketbale vozíčkarov, v hlučnej telocvični, ktorá páchne potom. Keď sa hra skončí, tlačím pred sebou vozík a zastaví ma jedna z oficiálnych klasifikátoriek turnaja. „Aké máte postihnutie?“ pýta sa, v ruke pero a papier. „Žiadne nemám“, odpovedám. Prezrie si ma, trocha nedôverčivo, akoby mala pohľadom na moje telo odhaliť niečo, čo pred ňou skrývam. „Vždy ste takto kráčali?“ pýta sa. „Ako?“ odpovedám. Požiada ma, aby som sa prešla po telocvični. Sleduje ma, akoby moje kroky čosi skrývali. Cítim sa pod jej pohľadom nepríjemne, takmer nahá, no spolupracujem: je milá, múdra, expertka a má v rukách moc, ktorou ma môže klasifikovať, vyhlásiť za dostatočne telesne postihnutú, aby som sa mohla uchádzať o miesto v národnom tíme.
„Máte nejakú slabosť alebo bolesť v nohách?“ pýta sa ma a naznačuje, aby som si sadla. Obe nohy mi skontroluje základnými cvičeniami, aby zmerala ich silu. „Mala som veľa nehôd,“ vysvetľujem. Padla som zo schodov, z bicykla, zo stoličky. Často padám. Vždy, keď som športovala, boleli ma kolená. Rodičia ma vzali k lekárovi, keď som mala sedem, deväť, jedenásť, a každý ďalší rok. Doktori mali vždy kopu otázok a spravili kopu testov. Povedali mi, že mám patelárnu tendonitídu a potrebujem každodennú fyzioterapiu na vyrovnanie svalovej nerovnováhy. Tak som každý deň chodila na fyzioterapiu. Bezvýsledne. Potom mi doktori povedali, že moja svalová nerovnováha je spôsobená tým, že sa ako dievča venujem športovaniu. Po dvanástich rokoch fyzioterapie som sa vzdala a basketbal som začala hrať na vozíčku.
Klasifikátorka trpezlivo počúva a prikyvuje. „Len kvôli patelárnej tendonitíde vás nemôžem klasifikovať ako postihnutú,“ prehlási. Ale to už dávno viem. Aby som bola klasifikovaná, potrebujem konkrétny a merateľný dôkaz o permanentnej poruche, ktorá mi zabraňuje športovať normálne. Bolesť sa neráta, pretože nie je kvantifikovateľná. Znevýhodnenie sa dá očividne preukázať a zmerať. „Možno však existuje niečo, čo tendonitídu spôsobuje, a to by sme mohli klasifikovať,“ pokračuje klasifikátorka a mnou naraz lomcuje radosť i beznádej. Nasledujú ďalšie otázky: „Vždy ste tak chodili? Je ešte niekto vo vašej rodine, kto takto chodí? Začali ste chodiť neskôr ako je bežné? Máte problémy s učením? Boli ste niekedy na neurológii?“ Snažím sa odpovedať pravdivo, ako to len dokážem, aj keď si nie som istá, či všetko, čo hovorím, je pravda. Hoci je to môj vlastný príbeh, nedokážem sa v ňom zorientovať. Zatiaľ. Potom, čo sme si všetko povedali, klasifikátorka vysloví vetu, ktorá mi zmení život: „Myslím si, že by ste mali ísť na neurológiu. Mohli by ste byť klasifikovaná.“
Som v stiesnenej ambulancii. Milý a sebavedomý neurológ si prezerá spis lekárskych správ, ktoré som pre túto príležitosť zhromaždila. Jeho otázky pokračujú tam, kde klasifikátorka prestala: „Kedy ste začali chodiť? Prečo ste šli k týmto doktorom? Kde to bolí? Ako veľmi? Ako dlho? Ako často? Prečo?“ Tentokrát som na ne pripravená. Odpovedám, akoby som hovorila o faktoch známych od detstva, akoby som vždy cítila, že som abnormálna, a nie len ubolená. Výsluch má prestávku a pošlú ma na ihlovú elektromyografiu, svalovú biopsiu a klinický posudok sily: „kráčajte takto, stojte takto, zohnite sa, zdvihnite toto, tlačte toto, spravte toto, spravte to znova, snažte sa viac, a čo toto… toto je zaujímavé“.
Doktor si ma posadí a smutne na mňa hľadí. „Želám si, aby som mal lepšie správy.“ Pripravujem sa na to najhoršie: nenašiel nič merateľné, povie mi, aby som prestala športovať, povie mi, že je to všetko len v mojej hlave, zhodí to na moje pohlavie a nebude mi vedieť pomôcť pri klasifikácii. „Máte progresívnu, genetickú myopatiu,“ vyhlási. „Potrebujeme spraviť viac testov, aby sme zistili presný typ, ale pravdepodobne to je svalová dystrofia pletencového typu.“ Ťažko sa mi skrýva, že mi odľahlo. Na perách sa mi objaví úsmev. Prosím ho, či by napísal list s diagnózou a poslal ho klasifikátorom spolu s výsledkami testov. Kým zo seba dostane odpoveď, že list pošle, vyzerá byť zdesený mojou reakciou. Povie mi, že nerozumiem. Možno má pravdu. „Je to progresívne,“ opakuje, „momentálne neexistuje liek. O pár rokov pravdepodobne skončíte na vozíčku“. Posledné slovo povie zreteľnejšie, akoby to bol najhorší možný osud. Donútim sa tváriť o trochu rozrušenejšie. Trošku sa mu uľaví: „Nebojte sa, pôjdete na fyzioterapiu, aby ste sa čo najdlhšie vedeli hýbať normálne.“ Keď sa staviam na odchod, spýta sa ma poslednú otázku: „Plánujete mať deti?“ Krútim hlavou. „O. K., keby ste si to rozmysleli,“ varuje ma, „mali by ste zájsť za genetikom, aby ste sa uistili, že vaše deti budú normálne.“ Tam to končí. Do jeho ambulancie som vošla v zdravom tele a vychádzam v postihnutom.
——
Som v neveľkej hotelovej izbe, niekoľko dní pred kvalifikáciou na Paralympiádu. Sedím na podlahe s dvoma ďalšími športovkyňami. Spoločne sledujeme, ako štvrtú z nás dusí malá klasifikačná komisia. Pýtajú sa jej: „Cítite tam dole všetko? Máte normálne sexuálne funkcie?“ Športovkyňa sa na nás nervózne obzrie. Premýšľam, čo to má spoločné s vozičkárskym basketbalom.
Odkedy mám diagnózu, dozvedela som sa viac o klasifikácii v mojom športe. Čítala som o tom, ako dávajú športovcom a športovkyniam hodnotenie medzi 1,0 a 4,5 podľa ich schopností a zručností na basketbalovom ihrisku. No teraz sedím v hotelovej izbe, bez lopty a vozíka. Nemám nič viac, len svoje lekárske správy a strach. Športovkyňu predo mnou prepustia so zamietnutím žiadosti o preklasifikovanie. Komisia ma zavolá k stolu. Kráčam k nim a vidím, ako ma s opovrhnutím v očiach sledujú, akoby som im klamala ešte predtým, než vôbec prehovorím. Podám im svoj spis. Jeden z nich sa letmo pozrie na lekárske správy, akoby boli podpriemerným magazínom v akejsi čakárni. Ďalší si ma celú preskenuje pohľadom: „Aké postihnutie si nárokujete?“ Snažím sa prísť s čo najúprimnejšou odpoveďou: „Mám zatiaľ nešpecifikovanú myopatiu dolných končatín“. „Nešpecifikovanú?“ opakuje jeden z nich. Z tónu jeho hlasu mi je jasné, že nešpecifikovaná znamená nemerateľná, čo znamená neklasifikovateľná, a to znamená, že je to všetko len v mojej hlave. Snažím sa brániť: „Mám typ pletencovej svalovej dystrofie.“ Lož je to len spolovice, je predsa naozaj možné, že mám LGMD. „Takže svalová dystrofia, hej?“ pýta sa klasifikátor, „podľa mňa vyzeráte v poriadku.“ Ďalší sa pripojí: „Ako sa vám to stalo?“ Ako? Moja myseľ sa usiluje prísť s vierohodnou odpoveďou, označiť za vinnú nejakú udalosť či nehodu. Moja myseľ ma zavedie tak blízko k začiatku, ako sa len dá: „Stala sa nehoda,“ prehovorím. „Asi pred stodvadsiatimi rokmi, a možno ešte predtým. Jedna z kľúčových genetických informácií v svalovom kóde ktoréhosi z mojich prastarých rodičov, alebo možno ešte ich prastarých rodičov, sa pozmenila. Zdedili ju ďalšie tri generácie mojej rodiny. Doteraz bola neobjavená, len pociťovaná…“ „Bude sa to zhoršovať? Neexistuje liek?“ preruší ma klasifikátor. „Je to progresívne,“ začnem opakovať slová môjho neurológa, „momentálne neexistuje liek. O pár rokov pravdepodobne skončím na vozíčku.“ Posledné slovo vyslovím zreteľnejšie, akoby to bol najhorší možný osud. Nálada komisie sa zmení. Jedna klasifikátorka hodí peračník na zem. „Zdvihni to,“ prikáže mi. Zohnem sa, zodvihnem peračník a vrátim jej ho. Sledujú moje pohyby, tentokrát skôr nezaujato ako s opovrhnutím. „4,5,“ vyhlási. Zvyšok panelu prikývne. Jeden z nich číslo zapíše na oficiálny dokument a ďalší mi vracia môj spis. Keď sa postavím na odchod, jedna žena povie: „Nefajčite. Svalová dystrofia môže prejsť aj na pľúca. Na to sa zomiera.“ Prikývnem, snažím sa čo najrýchlejšie odísť. „A žiadne deti!“ kričí na mňa, keď prechádzam okolo čakajúcich, „mohli by skončiť ako vy!“
——
Som v Amsterdame na Majstrovstvách sveta. Sledujú náš tím na klasifikačnom tréningu a overujú, či sme klasifikované správne. Tréner nám povedal, aby sme hrali ľavou rukou, dúfajúc, že naše slabé stránky budú viditeľnejšie. Je sklamaný, že viem používať obe ruky rovnako dobre. Na rade je moje číslo. Zovrie mi žalúdok. Spomeniem si na hotelovú izbu, v ktorej som pred dvomi rokmi stretla klasifikačnú komisiu. Na vozíku prejdem k stolu. V rukách držia môj spis. Začína výsluch: „Kedy sa to začalo zhoršovať? Prečo sa to zhoršuje? S čím mávate problémy? Ako to ovplyvňuje váš výkon?“ Odpovedám vážne, vyjadrujem sa lekársky. Panel pôsobí chápavo, zdá sa, že rýchlosť zhoršovania ich vydesila. Dávajú mi robiť rôzne cvičenia, tentokrát bez peračníka: „zoberte loptu, držte ju takto, teraz takto, spravte to znova, ťahajte najsilnejšie ako viete“. Sledujú ma, prikyvujú, a nakoniec ma pošlú späť na tréning, ktorý chvíľu pozorujú. Nakoniec si ma ešte raz predvolajú a oznámia mi: „Zmenili sme vám klasifikáciu zo 4,5 na 3,5. Počas súťaže sa ešte môže zmeniť“. Roztrasú sa mi ruky a oči mi zalejú slzy. Očakávajú úsmev: aj posun o 0,5 môže človeku zmeniť športovú kariéru. Poďakujem komisii a zvládnem vyjsť na chodbu predtým, než sa rozplačem. Zníženie klasifikácie predstavuje všetko to, čo strácam: každý oslabený sval, každú zručnosť, o ktorú som prišla, každú ovplyvnenú schopnosť a strach z toho, čo bude nasledovať. Na chodbe ma nájde tréner. Moje slzy chápe ako slzy šťastia: „Gratulujem!“ skríkne a objíme ma. Preňho moja nová klasifikácia znamená, že ku mne do tímu môže priradiť silnejších hráčov. Prinútim sa na neho usmiať. Som športovkyňa na majstrovstvách sveta, hovorím si, mala by som sa tešiť spolu s tímom. Nie ľutovať sa.
Autorka je profesionálna basketbalistka a akademička v odbore disability studies
Článok tvoria výňatky z textu Interrogating disability: the (de)composition of a recovering Paralympian, ktorý bol prvýkrát uverejnený v časopise Qualitative Research in Sport, Exercise and Health v roku 2012.
Z anglického originálu preložila Simona Stopková
