Keď som Tomáša Moravanského stretla prvýkrát osobne, zdal sa mi divný. Môže za to jeho charakter alebo ide o pózu? Nevedela som celkom, ako s ním komunikovať. Keď som ho stretla druhýkrát, stále sa mi zdal divný. Zháňali sme vtedy koberec na jeho performance Carpet Stories počas festivalu Kiosk. Neustále nám rozprával, ako v noci nemôže spávať a cez deň pôsobil ako zombie. O rok neskôr dotiahol na Kiosk klauna, ktorý si na žilinskej plavárni vymenil miesto s plavčíkom. Bolo to vtipné, ale aj trochu desivé. Divné sa mi to už nezdalo, lebo bariéry sa vytratili a s Tomášom sme v tom čase už veselo aj vážne viedli diskusie o post-tanci či zmysle tvoriť umenie. „Stále rozmýšľam, že s tým skončím,“ hovoril mi raz pri pohári zmrzliny, ale to bolo dávno a stále neskončil. Naopak, akceleroval. Nasledovný rozhovor je pokusom preniesť jeho špecifický humor do písaného slova. Tomáš v čase rozhovoru písal dizertačnú prácu na rezidencii v Banskej Štiavnici a tak ho poňal ako tvorivú prokrastináciu: „Asi by tomu pomohlo, keby je z toho poznať trochu performance, pokus o vtipnosť (z mojej strany). Tie otázky by potom nemuseli byť úplne ťažké.“ Neplánovane na ne odpovedal písomne, lebo sa mu to zdalo autentickejšie. Odpovede sme upravovali minimálne, keďže podľa Tomáša „korektúry zabíjajú poetickú dušu“. Výsledok nášho dialógu je miestami vtipný, miestami zdanlivo bezobsažný a vlastne aj trochu trápny. Ale kedy, keď nie v tomto čísle Kapitálu?
Považuješ sa za vtipného človeka?
V poslednej dobe oznamujem všetkým dopredu, že vtipný som. Považujem to za formu emancipácie. Podobne, ako keď človek vekom zisťuje, že je dobré hovoriť, čoho všetkého je schopný, napriek tomu, že to môže vyznieť ako machrovanie, ktoré málo ľudí berie, bohužiaľ, vážne. Vraj to pomáha, keď napríklad potrebujete alebo si chcete zohnať prácu. Pri tom, koľko toho dokážem robiť ja, mi príde škoda o tom nehovoriť. Zatiaľ som ale na začiatku procesu vnútorného boja proti skromnosti a iným „cnostiam“. Chcel by som napríklad urobiť hudbu k poriadnemu celovečernému filmu. Minimálne titulnú skladbu na začiatku záverečných titulkov – epické. Takú prácu mi nikto nedá, pokiaľ nebude vedieť, že som tá najlepšia voľba. Bohužiaľ, aj ten film musí byť ako-tak dobrý, aby sa mi chcelo. Hoci… už sa mi podarilo zachrániť aj veľmi zlý materiál a to preto, lebo tomu rozumiem. Kľudne scenár opravím alebo napíšem sám. Podobne to mám aj s výstavami, predstaveniami, no vyberte si. Dôležitý je obsah, ale tiež to, ako sa podá. Je dobré vedieť spraviť si reklamu, predstaviť sa, plánovať veci. Človek, samozrejme, riskuje, že bude znieť ako raper, ktorý sa len opičí. Ale je určitý typ humoru – a nepreferujem len jeden – keď niekto zbytočne vysvetľuje vtip aj napriek tomu, že ho okolie pochopilo. Skúste si to. Čo najviac polopatisticky. Polopatisticky je alternatíva k slovu populisticky. Pretože sa tie slová na seba podobajú, aj významovo.
Humor je vnímaný ako ústredný motív tvojej umeleckej práce. Často ho v recenziách zvyknú popisovanť ako satirický, ironický, nevhodný, dokonca divný. Chápeš to aj ty tak? Je humor niečo, s čím vedome pracuješ?
Tak to preto nemám žiadnych imaginárnych kamarátov či kamarátky?! Osobne ma najviac pobaví, keď je niečo nápadité. Môže to byť aj smutný film alebo dobre položená otázka, reakcia. Ten nápad ma proste dostane, podobne ako pripitého človeka rytmus. A smiech je prejav radosti, pretože sa pri ňom zdá, že ako ľudia máme ešte šancu.
Humor v mojej práci by som asi bezpečne označil ako vedľajší produkt mojej osobnosti. Urobiť ale niečo vtipné a zároveň kvalitné je mnohokrát ťažšie než urobiť drámu. „Najradšej mám seriózny smiech,“ spievalo by sa v neexistujúcej pesničke. A ja sa vážne snažím prekonávať sa. Človek, aby udržal smiech, potrebuje dostatok empatie, odvahy, rytmus a kto vie, čo ešte, aby to fungovalo. Peniaze? Humor je forma kreativity a svet nie je našťastie čiernobiely. Má päťdesiat odtieňov čiernej a päťdesiat odtieňov bielej. Je to podobné, ako keď sa v dieťati miešajú rodičovské gény. Nie je to päťdesiat a päťdesiat, ale variácia sto vyšľachtených dalmatíncov a každý z nich má deväťdesiatdeväť problémov.
Na streamovacích platformách je možné odnedávna vyhľadávať pod žánrom dramedy. No nie je super, ako sme sa posunuli? Humor je naozaj možné prirovnať k hudbe. Rozdiel je len v tom, že pesničku si pustíme aj viackrát a stále nás baví. Niekedy nám ani nenapadne, že sme ju už raz počuli. Humor sa musí naopak neustále snažiť o niečo nové, čo je dobré pre mozog aj pre spoločnosť. A preto sa nemusí vždy vydariť. Pokiaľ sa stretávate s rôznymi ľuďmi, chvíľu vám jeden repertoár vydrží (od toho sú turné a reprízy v iných mestách, na ktoré nikto nepríde, ale našťastie na to máte grant).
Čo dokáže humor v umení lepšie či inak, než keby si vytváral seriózne, vážne veci?
Humor chápem ako prejav alebo pokus o úprimnosť. Dajú sa pomocou neho rozprávať aj vážne veci. Dá sa cezeň hľadať alebo aj stratiť spoločnú reč. Láme bariéry, zachraňuje Willyho (trikrát). Horšie je ale vynútiť si smiech dlhým, smutne autoritatívnym, výrazne prázdnym pohľadom alkoholika do očí druhému, viac-menej triezvemu človeku, keď sa smeje na vlastnom otrepanom vtipe neprirodzene dlho a nahlas, pretože si myslí, že v živote dokázal niečo významné. Napríklad, že pomohol miestnej kultúrnej komunite.
Úprimne si myslím, že na svete by nemala existovať téma, z ktorej by sa nemohla alebo nemala robiť sranda. Ak existuje, niečo nie je v poriadku. Je veľmi zaujímavé hľadať správny jazyk, aby to neznelo iba ako vzájomné urážanie sa. V tom je rozdiel. Občas je ale zosmiešnenie úplne na mieste.
Pôsobíš ako kurátor, výtvarník, performer, choreograf, režisér, hudobník… líši sa tvoja práca s humorom naprieč týmito žánrami, oblasťami? Ak áno, v čom?
… filmár, básnik, dramaturg, pedagóg, producent, „coach“, výborný kuchár, skvelý milenec… Nápad si u mňa vyberá žáner, nie naopak. Humor a vtip sú ako tanec a choreografia – pointa je na mieste, ale niekedy stačí vedieť dobre tancovať alebo vykročiť o trochu skôr jednou nohou na prechod, spustiť reťazovú reakciu a následne paniku. Ak vie človek rozprávať vo viacerých ohraničených jazykoch/spôsoboch, ponúka to veľa slobody. A humor je jedným z prejavov slobody, či už spoločenskej alebo osobnej. Ako mnoho ľudí, keď som bol mladší, aj ja som chcel byť braný oveľa vážnejšie. Všimol som si, že dnes sa to veľa deťom akosi darí. Čím som však starší, spätne vidím, prečo mi to stále nevychádza, ale som rád. Našťastie nie som ešte tak starý, aby som to mohol posúdiť objektívne, a preto ma veľmi bavia aj vážne polohy. Tvoja otázka ale vyznieva tak, že som nepretržite vtipný a tu by som to asi tak aj nechal. Si tacuisses, philosophus mansisses.
Chceš divákov a diváčky pri kontakte so svojím dielom rozosmiať, vyvolať v nich pocit trápna, dovoliť im hrať sa alebo…? Ako veľmi myslíš pri práci na možné divácke odozvy?
Baví ma, pokiaľ je spektrum reakcií a výrazov široké, z kolektívnej alebo individuálnej perspektívy a tiež, keď objavujeme myšlienkové, estetické kontexty, pozadia rovnako ako aj skepticizmus. Aj o tom to môže byť. Keď človek netuší, je to tiež výborné, ale nemusí to byť hneď moja vina. O tom to nie je. Nemusí so všetkým názorovo súhlasiť, aby pochopil. A o tom to je. Ak prichádza diváčka – poslucháč – návštevníčka do kontaktu s mojím (doplň, čo robíš), ja (väčšinou) nie som súčasťou diela. Ideálne má dielo hovoriť za seba. Síce som v tej situácii nejako prítomný, ale rovnako som pozorovateľ, ktorý to možno len prežíva inak, intenzívnejšie. Ak sa ale niekto začne veľmi úprimne, intelektuálne zabávať (ako ja) na mojej práci, chcem s tou osobou mať sex. Sex! Alebo sa minimálne kamarátiť. Ideálne spolupracovať. Vôbec sa ti moje veci nemusia páčiť. Ani mne tvoje. Sex je preceňovaný a ja vyhľadávam kreatívne a kriticky zmýšľajúce tvory. Intelektuálny orgazmus. Prásk!
V prvom rade sa nesnažím vytvárať silou-mocou komédiu. Ak sa deje, deje sa prirodzene. Okrem toho sa snažím reflektovať každý možný aspekt situácie, učím sa všímať si aj o nevedomé procesy (svoje i cudzie). Komédia sa deje často sama, Samozrejme, ja sa jej snažím pomôcť nejakým vľúdnym slovom. My, ľudia, sme smiešne tvory aj bez toho. Je ale možné, že prvky humoru sú rezíduá toho, že som buď vtipný a neviem si pomôcť, alebo potrebujem pomoc, prípadne, že ma práca úprimne a autenticky baví, aj keď to tak niekedy nevyzerá. To sa môže v tej veci, samozrejme, často alebo čiastočne odraziť. Humor beriem smrteľne vážne. Niekedy pracujem s motívmi, ktoré sú nepatričné alebo paradoxne veľmi bežné, alebo na prvý pohľad úplne triviálne, ale vychádzajú z úprimného záujmu o ľudí, spoločnosť a svet, v ktorom žijeme (veľmi zjednodušene). „Môže za to spoločnosť!“ ako „radi“ tvrdia sérioví vrahovia pred vykonaním rozsudku smrti (na svojich obetiach). Keď sa však človek nedokáže zasmiať na irónii, mám tendenciu byť ešte ironickejší. A to môže niekedy zájsť paradoxne do extrémnej trápnosti, a teda napatričnosti. Odtiaľ sa vyhrabávať je ako plávať v pohyblivom bahne. Humor, trápnosť, nepatričnosť a latinské citáty dokážu odkrývať charakter situácie. Podobne ako choreografia dokáže (de)konštruovať tanec, alebo dym vyhnať králika z nory.
Smiech je intertextuálny. Humor precvičuje dlhodobú aj krátkodobú pamäť, reflexy, otvory. Možno humor a trápnosť môžu lámať rozdiely medzi poučeným a bežným publikom. Nájdi päť rozdielov! Vždy (občas) všetkým (pár ľuďom) radím, aby sa vykašlali na to, ako sa podľa nich budú ľudia správať a sústredili sa na to, aby tú svoju časť aspoň dokončili na základe obsahu. Všetko ostatné sú buď pravdivé stereotypy alebo predsudky. Tak či tak sa to dozvedia po dokončení, ak vôbec publikum príde, a (aj z toho) sa môžu poučiť. Niekedy ale dielo potrebuje, aby bolo v rámci obsahu trochu vypočítavé. Občas ho treba postrčiť. Nečakaj uspokojujúcu odpoveď na zle artikulovanú otázku! Predpovede, že kto ako bude reagovať sme už aj tak prenechali sociálnym sieťam, algoritmom, AI, systémovým analytičkám a analytikom.
Máš rád to napätie medzi vtipom a trápnosťou, ktoré je príznačné pre mnohé tvoje diela? Čo si sľubuješ od toho, keď uvádzaš diváčky a divákov do rozpakov? Napríklad keď na plavárni vymeníš plavčíka za klauna či necháš publikum, aby sa hodinu pozeralo na prázdny koberec…
Ak vzniká napätie, niečo sa asi deje. Možno je to ale len pocit zotrvačnosti z predchádzajúcej skúsenosti. Mám vraj prirodzene dobrý zmysel na uvedomovanie si aretácie na hrane, nielen trápnosti a humoru. Človek sa na to musí ale veľakrát vychýliť, skúšať, byť zvedavý. Pokus – omyl. Ak sa niekto kvôli nejakej situácii dostáva do rozpakov, tie dôvody sú väčšinou veľmi zaujímavé, ale bohužiaľ málokedy má možnosť zistiť, že aké sú, aby s nimi mohol pracovať ďalej ako s niečím, čo ponúka realita. Niektoré moje práce sú preto o vytváraní prostredí, kde sa tieto veci dejú samé tak, že sa v nich zvýrazňujú bežné prirodzené preferencie, normatívy, afekt, prerieknutia, výraz, spoločenské zvyky a tak ďalej. Chápem to však tiež ako skloňovanie možností žánru, spoločenskej situácie, informácií, inštitucionálnej kritiky, formu impulzu k otvorenej diskusii, alebo jednoducho, a teda skôr hlavne, spôsob napĺňania ideového zámeru. Za týmito dielami je vždy veľmi veľa práce, ktorá je alebo nie je (v diele) viditeľná, čo môže alebo naopak nemusí byť vôbec dôležité. Tu však skutočne záleží od situácie. Každá vec vzniká inak, z iného typu impulzu, z rozdielnych východísk, pozadí a kontextov, bez precedensu. Baví ma, keď sa dá zhrnúť aj takto do jednej vety „nechať publikum, aby sa hodinu pozeralo na prázdny koberec“, ale „vtip“ môže byť aj v tom, že kým to nadobudlo túto konkrétnu formu, ubehol rok a pol dlhý proces, výskum, prebehli spolupráce a minuli sa na to aj nejaké grantové peniaze – a väčšina z toho pri koberci zaznie. Ten koberec je tam napríklad namiesto vatry. Pre mňa, minimálne pre mňa, je to hľadanie tej správnej formy k obsahu, bez toho, aby sa človek nechal sám sebou alebo okolím obmedzovať. Ach tie nuansy…
Nedávno mala premiéru performance No, It Does Not Happen, ktorá tiež pracuje s ambivalentnými diváckymi pocitmi. Pri jej sledovaní som zažívala najskôr akési vzrušenie a zábavu z hry, neskôr nastúpili frustrácia, hnev aj únava. Bol to zámer?
Museli sme sa pred premiérou naučiť s týmito a inými pocitmi vyrovnať. Dôležité bolo, že sme ich vedeli identifikovať ako súčasť naratívu a boli sme pripravení aj na to, že nám ho budú chcieť ľudia následne vysvetliť, poučiť nás, vylepšiť, že to nebude pochopené ako súčasť, čo ale vlastne vôbec nevadí. Ide o dôsledok toho, keď diváčka alebo divák získa pocit autority, že vie viac ako ľudia na scéne. Bolo veľmi zaujímavé, keď sa miestami podarilo dostať pozornosť ľudí skoro do kŕčovej polohy a ich fantázia sa tomu očividne vzpierala, až sa dusila ako nevyvenčený pes. Tých emócií, frustrácie, ambivalencie z (ne)logického pnutia v predstavení, ktoré je postavené na princípe pokus – omyl, bolo naozaj mnoho. Predstavte si to skúšanie! Samozrejme, všimol som si, že to napríklad jedna diváčka nevydržala a prepla sa do režimu scrollovania na mobile. To ale rušilo mňa. Práca s diváckou pozornosťou, ako aj pozornosťou aktérok a aktérov predstavenia, je motív, ktorý sa v poslednej dobe objavuje v mojej práci často. Pre tie a tých z vás, čo ste predstavenie nevideli, tu je komprimovaná anotácia: Nie!
Kedy a aký tanec, pohyb je pre teba vtipný?
Tanec, ktorý je tak vážny a precízny, až sa snaží skryť svoj skutočný zámer. Baliaci tanec opitého bodybuildera na diskotéke. Môj tichý, veľmi rýchly a energický tanec osamote, ideálne vtedy, keď je niekto vo vedľajšej miestnosti a vôbec o mojom tancovaní netuší. Keď sa stratím a zúfalo sa snažím zorientovať. Nezaujatý tanec skupiny nahých ľudí. Keď niekto s prázdnymi rukami a mierne extatickým výrazom v tvári predstiera skladanie Rubikovej kocky. Pohyby, ktoré sú pozostatkom alebo vedľajším produktom evolučných procesov, a ktoré dnes nemajú zmysel alebo praktické využitie – niečo, ako keď pes zahrabáva zadnými nohami na betóne. U ľudí sa takých, často inštitucionalizovaných rituálov nájde habadej.
Môže byť humor angažovaný?
Samozrejme. Rasistické vtipy sa využívajú aj pri nábore ľudí, ktorí sa potrebujú niekam zaradiť. Ani sa človek nenazdá a zrazu u seba na záhrade páli knihy s novými kamarátmi a kamarátkami. Nemyslím také vtipy, ktoré si robia srandu z rasizmu, ani také, ktoré si robia srandu z toho, že rasistické vtipy nie sú v pohode. Ani také, ktoré si robia srandu z toho, že niektorí také rasistické vtipy chápu. Samozrejme, záleží, aké knihy sa pália a či má človek záhradu. Pokiaľ si niekto myslí, že má dostatok informácií, chápem, že ďalšie už nepotrebuje. Humor naozaj dokáže spájať ľudí! Na všetkých frontoch.
Aká inscenácia či performance ťa naposledy rozosmiali? Vyhľadávaš humor aj v dielach iných?
Úprimne si nedokážem na žiadnu spomenúť. V poslednej dobe nič moc. Ale keď nepríde hora… aktuálne mám opäť vymyslených pár nových predstavení. Medzi nimi je napríklad séria performancií venovaná detským chorobám a úprimne, deti na tom nie sú úplne najlepšie. No a ako sa vyhľadáva humor? Rád sa nechám prekvapiť. Je dobré nechodiť len na miesta a do situácií, kde je dopredu jasné, že súhlasia s mojím preferovaným naratívom. V poslednej dobe sa dostávam do mnohých takých udalostí. Ale ak to správne chápem, o tom sú tie cieľové skupiny. Humor sa dá nájsť aj tam, kde nechce byť a možno práve tam by byť mal a je v pohode sa smiať aj tam, kde sa to nehodí. Podobne ako sa dá všetko kritizovať, aj to „dobré“. Veď čo najhoršie sa môže stať? Mne osobne sa nie vždy darí takto pozitívne veci vyriešiť. V poslednej dobe mi mnohé udalosti, diela či diskusie medzi náhodnými dvomi ľuďmi v električke pripomínajú sebapotvrdzujúce skupinové monológy na sociálnych sieťach. Chápem, je to proces. Úprimne ma to donútilo oveľa viac čítať knihy alebo sa nudiť. Pretože nuda je veľmi dôležitý moment pre sebarozvoj. Rovnako dôležité je niekedy zájsť niekam, kam by sme radšej nikdy nešli. Alebo sa nebáť spýtať možno nevhodnú otázku namiesto toho, aby sme ostali potichu, domýšľali si a nakoniec súhlasili.
Tomáš Moravanský (Panáčik, INSTITUT INSTITUT) je etablovaný autor mladšej strednej generácie na scéne súčasného umenia, súčasného tanca a nezávislej hudby (pod hudobným pseudonymom Panáčik). V súčasnosti je doktorandom na Katedre dejín a teórie umenia Fakulty výtvarných umení v Brne. V jeho tvorbe sa stretávame s naratívnymi štruktúrami, sofistikovaným vizuálom, interaktívnym prostredím aj subverziou či alternatívnymi komediálnymi prvkami. Vo svojom výskume sa dlhodobo zaujíma o post-tanečnú choreografiu a psychogeografiu vo vzťahu k poverčivosti, poruche pozornosti či interaktívnemu rozprávaniu príbehov. V prostredí jeho diel sa publikum – návštevníctvo – poslucháčstvo prirodzene stáva aktivizujúcou premennou a ich súčasťou. Tieto situácie možno podľa Moravanského prirovnať k modelovým experimentom istého typu intelektuálnych a kognitívnych cvičení s odborným presahom do súčasného umenia.
Rozhovor s Tomášom „Panáčikom“ Moravanským viedla Michaela Hučko Pašteková
Autorka je estetička a jej strýko si myslí, že nemá zmysel pre humor
