Ako ma rozplakal človek v triku vod hoven 

Werona Gogola24. mája 2023368

Alebo jeden trápny fanfik namiesto recenzie

Čepeľ noža sa mäkko vnára do brucha. Jedno pichnutie, druhé a zrazu sa do toho pustím, akoby som pripravovala nedeľné rezance, a nie bodala do brucha svojho nebohého muža. Kúsky jeho rozčlánkovaného tela padajú na podlahu. Oči mi žiaria. Chrčím ako besný pes.

Alebo

INAK.

To on berie do rúk reprák, zdvihne ho ako postavička v anime, kvapka potu mu steká po čele – a jeb! Jeb, jeb, jeb! Presný úder do hlavy a lebka sa roztriešti. Jej časti sa v obývačke rozprsknú na štyri strany. Očné buľvy sa plazia v krvavej mláke a utekajú pod posteľ.

Je to možné?! Je to vôbec možné??!!!

Detektív s omrvinkami moravského koláča na brade sa pri vyšetrovaní škrabe po hlave. Čo bolo dôvodom tohto ohavného zločinu?

Velikánky vedy ani najlepší detektívi v celej V4 v živote nerozlúštia túto záhadu.

Dôvodom tohto hanebného zločinu spáchaného v malej dedinke niekde na juhu Poľska bol…

NUTRILON.

Aby som bola presnejšia – zle zohriaty Nutrilon.

Jeho teplota prevýšila 37 stupňov Celzia o celý jeden stupeň!

A ešte pred štyrmi rokmi to bolo také pekné, dala som sa zbaliť na album Rap Life. Bola som síce „tlustá a neměla nohy“ (trochu mi chýbal pohyb), ale zase môj frajer bol od malička „nemocnej“ a „měl chronický angíny“ – tak sme sa našli. Ako sa hovorí v Poľsku: „Każda potwora znajdzie swego amatora.“

A tak láska pokračovala, počúvali sme MC Geya počas lenivých sobotných dopoludní. Boli to časy, kedy sme si dávali na raňajky palacinky a bublinky, a nie kus rozžužlanej žemle. Niekedy v tom čase sa naše cesty s obľúbeným poľským rapom rozišli. Stal sa z neho starý nudný boomer. Poľský rap mi začal pripadať príliš seriózny, depresívny a smrteľne nudný. Prišel čas povedať poľskému hip hopu: „Thanks dude, ale s tebou mě nebaví svět.“ Počas horúceho bratislavského leta mi nič tak dobre nepadlo, ako jedna epizóda so smrťou.

Bála som sa, že som taká tlstá, že keď otehotniem, tak praskne vesmír. Ale stalo sa, nebudem sa tu rozpisovať, pri akom podmaze sa to celé stalo, ale stalo sa.

Ako hovoríme po poľsky: „Jakie życie, taki rap.“

Na svet prišla naša dcéra, s ktorou to na začiatku vôbec nebola sranda. Nejde o to, že zrazu sme mali tričká od hovien, to by nebolo také zlé, s tým sme rátali, dokonca sme patrili k sekte, čo používala látkové plienky. Nie, to nie hovná nás doviedli k absolútnemu šialenstvu, teda do pamätnej noci, počas ktorej mal Nutrilon 38 stupňov. Žili sme vtedy v Poľsku u mojej mamy, pretože sme mali „spoustu práce na baráku“.

Naše dieťa už skoro rok odmietalo spať. Na všetky otázky typu: Skúšali ste už hojdaciu sieť? A biely šum? A skúšali ste prestať kojiť? Na všetky tie otázky sme mali len jednu odpoveď: „Nie, kurwa, nie! Skúšali!“

Jediné, čo nás vtedy zachránilo a vďaka čomu sa scéna, ktorú popisujem na začiatku tejto podivnej recky, nikdy neudiala, jediné, čo vtedy zachránilo našu rodinu bol Rap-life Epizoda 2.

Není čas bejt v pohodě

Jsem nasranej skoro furt

Strčím dcéru do kočíka, prikryjem ju troma vrstvami kožušiny, lebo marec sa rozhodol stať ľadovým kráľovstvom, dávam si na uši slúchadlá, staré timberlandy, ktoré som našla u mamy na verande, nastavím zvuk na neodporúčané decibely a idem do fujavice. Tety v našich obecných potravinách si prvé dni myslia, že do dediny sa vrátila predavačka šrotu, ktorú naposledy videli v deväťdesiatom ôsmom. Nie, do piče, bola som to ja a náklad v kočíku bolo moje dieťa.

Přestaň mě srát už
Já jsem král Artuš
Vytáhnu z Tebe meč
Jako z blbýho šutru
Jedu na skútru
A ty na piku
Při šukání s tvojí holkou
Máš pinďoura v aspiku

Kto vie, ako by dopadol náš život, keby sme si denno-denne nedávali terapiu Rap-lifom, počas pätkilometrovej cesty do vedľajšej dediny a naspäť.

Týmto chcem naznačiť, že album Rap-life Epizoda 2 by sme mali oficiálne mali uznať za hodnú všeobecnej a povinnej posvätnej úcty, lebo zachránil minimálne tri ľudské bytosti a moravskému detektívovi ušetril cestu do južného Poľska.

Ale život je lajf (mini recenzenčný featuring). Naša dcéra začala spať, hovoriť a mať fekálny humor, a tak sme pochopili – a tu sa dostávame na tenkú hranicu gýču –,  že čo je v živote najdôležitejšie.

A tu sa dostávam sa k téme banálností. Obdivujem a závidím, ako sa MC Gey v celom albume dokáže vyhýbať banálnostiam a napriek tomu zanecháva v človeku pocit vyrovnanosti, kontinuity a – akokoľvek to znie – lásky.

Keď som zbadala info na sociálnych sieťach, že má vyjsť jeho nový album a bude sa volať O tatínkovi, který usnul, hneď som vedela, že na rozdiel od mojich kedysi obľúbených poľských reperov, sa MC Gey nachádza presne v tom istom životnom bode ako ja. Tak som začala rátať dni do premiéry albumu.

Zaujalo ma už grafické spracovanie obálky a klipy odkazujúce na nočné bdenie, ktoré je pre rodičov jediným momentom samoty jedinou príležitosťou – prerušovanou odplašovaním nočných môr a strašidiel vyliezajúcich spod postele a zo skríň – na prácu. V takých podmienkach sa tvorí úplne inak. Možno kvôli tomu, že práca sa odohráva za šera, pri svetle displejov a chladničky, prerušovaná nočným žúrovaním kuny (ak ste mali detskú izbu na povale, viete). Mozog pracuje v špecifickej intenzite a na vlne, ktorá je ťažko dosiahnuteľná za normálnych podmienok nahrávacieho štúdia.

Vďaka týmto (mohli by sme povedať) prekážkam, sa album dostáva na takú úroveň intimity, ktorá – a to vravím bez ostychu – vie človeka rozplakať počas bieleho dňa. Prvýkrát v živote sa mi stalo, že ma rapová doska tak rozcitlivela, a to som nemala PMS.

Sila, lebo určite nie stratégia, MC Geya spočíva v tom, že v textoch svoj starý dobrý humor strieda s jednoduchou úprimnosťou. A len vďaka tej miešanej, kombinovanej a hlboko verím, že organickej technike, jednoduché pravdy – ako to, že všetko má svoj začiatok a koniec, že všetko je kontinuita, že sa bojíme smrti svojich blízkych – neznejú banálne.

Kľúčovým bodom v celom príbehu, ale aj celom inštrumentáriu, je synťák. Syntetizátor má napodobňovať. To znamená, že získaný zvuk je umelou interpretáciou toho, čo nie je naozajstné, čo „nie je úplnou pravdou“, lebo práve jednou z najväčších výhod synťáku je to, že sa ním dá tvarovať napätie. Počas modelovania charakteru každého jednotlivého zvuku sa tak človek dostáva do čistej fázy tvorivého procesu, vytvára celý zvukový obraz. Podobne to má človek, keď sa rozhodne rozmnožovať. Samozrejme, nie je bezvýznamným faktom, že synťák, ktorý MC Gey použil pri tvorbe albumu, je starý a ako všetci tí, čo zbierajú staré elektronické nástroje vedia, starý synťák znie organicky. Nebudem sa tu hrať na odborníčku, pre mňa ako poslucháčku je najdôležitejšou informáciou, že ten synťák je od „táty, kterého mám rád“. Privolaný do života v novom kontexte aj v novej dobe pridáva albumu sentimentálny charakter a pre nás, čo si pamätáme časy, keď sa internet pozeral na vypálených cédečkách, pre nás znie až retro.

Celý album je plný najntís nostalgie, ale aj mileniálnej pohody, ktorá sa už, vole, nevráti.

Za tú neuveriteľnú atmošku môže elektronické inštrumentárium, ale aj texty. Najkrajšou spomienkovou skladbou sú Osmimílový boty, ktoré by sme mohli v pohode vyhlásiť za hymnu našej generácie:

Moje máma mi koupila prvního skejta
Objížděl jsem skatepark, byl tam nějakej reprák
A v něm nějakеj rap hrál a v něm nějakej rap hrál
Nevěděl jsem jakеj, ani jsem se neptal
Oni byli starší a já skejtoval jak mentál
Internet byl v plenkách, jenom Chaozz jsem znal tenkrát (Tenkrát)
Objevil jsem Wu-Tang a začal jsem hned srát.

Najviac najntísovou skladbou, čistým masterpiece je „lietajúce“ Možná, že příšery nežijí ve skříních. Charakter tejto skladby, ktorý jednoznačne privoláva obraz lietajúceho superhrdinu, prináša spomienky na všetky televízne seriály, na príšerné super efekty, v ktorých do záberov zle vsadená hlavná hrdinka či hrdina lietajú vo vesmíre alebo sa vznášajú nad lesmi a kopcami s vlniacimi sa vlasmi, do ktorých fúkal pokazeným fénom nejaký začiatočnícky filmár.

Táto „lietajúca“ skladba patrí k mojim obľúbeným. A aby som sa vrátila pekne na začiatok tohto textu, mojou hymnou každodenného života je Sám s sebou. Je to návrat k starému vtipu, ktorý poznáme z predošlých dosiek, vtipný dialóg, ktorý MCGey vedie sám so… sebou, ktorý ak ste nezažili disociatívne rozpoltenú osobnosť, hlavne po tom, čo ste sa stali mamou či otcom, nepochopíte.

A tak ďalej a tak ďalej. Nechcem ale, aby si ľudia mysleli, že je to album určený výlučne pre mladých rodičov. Rozhodne nie. MC Gey sa nesnaží vyhovieť všetkým, konzekventne ide svojou cestou, napriek dnešným trendom. Svoju tvorbu každým albumom približuje k individuálnemu rozprávaniu a paradoxne vďaka tomu sa nevzďaľuje širšiemu publiku. To naopak, stále získava. Nie je  to boomerský album, je to album pre všetky osoby, ktoré pochopili, o čo v živote ide. No, tak nakoniec som sa nevyhla gýču.

MC Gey: O tatínkovi, který usnul. Ty Nikdy Label, 2023.

Autorka je spisovateľka, a prekladateľka 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: