Teritórium s nejasnými hranicami

Hovoríte si: „Mne sa to nemôže stať.“ Ale potom vletíte so svojimi blízkymi do konfliktu, ktorý sa v jednej chvíli zdá neriešiteľný. Napríklad sa po rozchode nedokážete dohodnúť, ako budete vychovávať deti – koľko a kedy budú s každým z vás. Nezhodnete sa, ako naložiť s ich majetkom – či za úspory kúpiť pozemok, či ich nechať ležať na účte alebo risknúť investíciu. Nezhodnete sa na škole, do ktorej budú chodiť – možno preto, že keď ste ju ešte spolu vyberali, mali ste príjem na to, aby ste ju platili, ale teraz ho nemáte. Nezhodnete sa na starostlivosti o ich duševné zdravie ani na tom, či ich očkovať alebo nie. Alebo jeden z vás bude chcieť odísť do cudziny, aj s deťmi, tá druhá nie.

Najskôr vyjednávate, skúšate to uvoľniť, ale keď to nejde, keď cítite len tlak a nedôveru, v jednom momente padne veta: „Tak nech o tom rozhodne niekto nestranný.“

A do vášho života vstúpi štát.

Pozerať sa na procesy, ktorými administratívne autority rámcujú svoje zásahy do rodín, starostlivosti a výchovy detí v čase, keď sú ich rodičia buď indisponovaní, alebo vo vzájomnom konflikte, teda najmä na činnosť orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (ako sa volá ten zložitý systém, ktorý „zastupuje záujmy detí“ a poznáme ho pod jednoslovným názvom „sociálka“), by mala byť vlastne nuda. Podobne ako pri iných správnych konaniach štátu (to slovo je odvodené od slova „správa“, nie „správny“), aj v tomto prípade čakáte, že sú niekde verejne prístupné kódy, zrozumiteľné popisy toho, čo, kedy, v akej situácii a od koho sa bude vyžadovať. Postupy, zoznamy krokov a kritérií.

Lenže to tak nie je.

Spôsob, akým štát prostredníctvom ľudí v úradných funkciách posudzuje intimitu vášho prežívania v zlom čase, tú melu emócií, tie momenty, ktoré by ste si neskôr, keď vás „to“ prestane valcovať, najradšej vymazali z pamäti, lebo sa tak veľmi hanbíte za to, ako prebehli, je v zásade tajné. Také tajné, že všetko prebieha v režime bez rozhodnutí – ľudia z úradu vám nepovedia priamo: „takto si to štát želá, tu sú mantinely, v ktorých sa budete pohybovať“, neoprie sa o nejaký paragraf, nedostanete o tom, „ako to má ďalej byť“ rozhodnutie, voči ktorému by ste sa mohli legitímne odvolať podobne ako proti rozhodnutiu z daňového úradu či katastra, keď nájdete chybu. V zásade ide len o prípravu akýchsi podkladov, záznamov a zápisníc, ktoré sa potom posúvajú ďalej – na súdy či políciu. Alebo ostávajú len tak, v spisoch; bez odpovede, bez komentára.

Mimochodom: nejasnosť pravidiel sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zaujímala donedávna možno tak pár aktivistov a aktivistiek. Zásahy „sociálky“ sa (ešte pred 10 – 12 rokmi) týkali poväčšine ľudí s minimálnou schopnosťou vzdorovať. Riešili sa témy ako chudoba, záškoláctvo a (fyzické) násilie. Premýšľajme: kde by vzali ľudia z vylúčených komunít, ktorým boli odoberané deti „z bytových dôvodov“, peniaze na právne zastúpenie? Direktívnosť úradov začala mäknúť spolu so zmenou klientely „sociálky“. So stúpajúcou rozvodovosťou stúpal počet zastupovaných detí z „bežných“ rodín a ich rodičia začali vytvárať protitlak a vyžadovať od úradov kvalitné intervencie. Koniec koncov – presne takto vznikajú sociálne konštanty – pravidlá nestoja samy, ich vnútornú dynamiku vytvárajú ľudia, ktorých sa z nich vyplývajúce procesy priamo týkajú, z nejakých dôvodov a nejakým spôsobom.

Čo všetko si o nás a našich deťoch štát zapisuje?

„Chytil do ruky dva prázdne kornútky a pichol si ich do uší. Potom povedal, že tak si zmrzlinári čistia uši, a hlučne sa pritom smial. Potom si sadol na šmykľavku, ktorá však nebola určená pre dospelých. Keď sa vyklopil aj s korýtkom, vykríkol a použil vulgarizmus. Syn sa smial, ale celkové pôsobenie otca považujeme za nevhodné pre výchovu takého malého dieťaťa.“

– z úradného záznamu z tzv. asistovaného stretnutia otca a dieťaťa

Záznamov o osobnom živote ľudí, z ktorých nie je jasné, čo sa to vlastne skúma, prečo a podľa akých metodík, nájdeme v spisoch tisícky. Úlomky, chvíľky. Vytrhnuté z kontextu. Neanalyzované, len komentované. Keď si rozprestrieme na stôl všetky interné normy, ktoré sa používajú pri sledovaní „najlepšieho záujmu detí“, dôjde nám, prečo to tak je. Nenájdeme v nich takmer žiadne priame návody, žiadne batérie testov, žiadne protokoly, ktoré by úradníkov a úradníčky viedli jednotlivými procesmi. Agenda je ponechaná „na zvážení“. A tak sa ľahko stane, že si tí, čo rodiny pozorujú, zapisujú čokoľvek – a čokoľvek potom tvorí podklady pod správy pre súdy. Hore hlavička so štátnym znakom, dole pečiatka úradu, v obsahu logické nezmysly, vlastné predsudky, povrchnosť.

Rozhodnutia súdov vo veciach týkajúcich sa detí sú často postavené práve na tých posudkoch zo „sociálky“. Jednoducho „štát“ uverí oveľa rýchlejšie inej zložke štátu, neskúma, akým spôsobom tá k svojim zisteniam, a už vôbec nie k odporúčaniam, dospela. Súd, polícia, prokuratúra vezmú to, čo dostanú na stôl – veď hádam je to tak v poriadku, keď to toľko rokov funguje! Skúmanie posudkov z hľadiska pravdivosti, kontextuálnosti, nestrannosti, či sa niečo len účelovo nevytiahlo dopredu, iné zas potlačilo, aby vznikol želaný obraz, sa v zásade nevykonáva. Veď aj na základe čoho? Veľkú časť správ tvoria parafrázy odpovedí detí, no otázky, ktoré im sociálne pracovníčky či pracovníci kládli, sa sprístupňujú len málokedy. Pričom práve na nich by sa mohlo preukázať, či celý proces skúmania nebol rozpačitý, možno aj expertne nesprávny, ak boli formulované manipulatívne.

„My nevydávame rozhodnutia, my len hodnotíme.“

„Napísali o mne, že som rozprávala‚ trhanou rečou a neudržiavala očný kontakt. Lenže ja som bola vtedy, keď neohlásene prišli, po nočnej, unavená, spala som dve hodiny. Videli ma raz – potom až na súde, keď navrhovali presne taký rozsah styku, aký chcel môj ex. O ňom napísali, že sa aj počas rozhovoru „príkladne“ venoval deťom. Vytvorili čierno-biely svet vyčerpanej matky a fajn tatka. Žiadny ďalší záznam viac než rok nevznikol. Padlo rozhodnutie, ktoré deti nechceli, a trvalo ďalšie tri roky, kým sa zmenilo.“

– zo sťažnosti na postup úradu

Systém sociálnoprávnej ochrany detí je na Slovensku nastavený tak, že okrem inštitútu tzv. výchovného opatrenia a niekoľkých ďalších parciálnych procesov orgány, ktoré chránia práva detí a zastupujú ich v súdnych konaniach, nevydávajú formálne rozhodnutia. Ich výstupy pozostávajú najmä zo zhrnutých informácií, ponuky poradenstva a návrhov opatrení, ktoré by mali viesť k zlepšeniu života detí. Zdá sa to pružnejšie – žiadne lehoty, žiadne procesy, veľký priestor na zachytenie nových fenoménov. Rozhodne ide o celkom odlišný typ rozhodovania oproti tomu, s akým sa bežne stretávame v štátnej správe. Ale v štruktúrovaných, hierarchických prostrediach je to pasca. Neštandardizovaný proces zostáva prakticky bez kontroly, úradníci a úradníčky vo svojich podkladoch o živote ľudí môžu zrkadliť nielen všetko, čo subjektívne považujú za dôležité v ich osudoch, ale napríklad aj to, o čom si myslia, že práve to chce ich vedenie počuť. A potom je tu fenomén strachu: to úradnícke „radšej neurobiť nič, než spraviť chybu“. Pritom nemusí ísť o chybu v úsudku. Stačí formálny nedostatok. Proti erudovaným právnikom a právničkám rodičov sú bezmocní. Bez podpory, pod tlakom. Na to v minulosti neboli zvyknutí – mali síce moc, ale ľudia, ktorých kontrolovali, sa nebránili, skôr sa ich báli. To sa zmenilo.

Deti, ktoré sa v tejto mele ocitnú, môžu mať smolu.

Ako rozoznať dobrého človeka od dobrého herca

„V postupe zamestnankýň úradu sme nezistili žiadne pochybenie. Pripomíname, že stanoviská úradu nie sú pre súdy záväzné, a preto nemohlo na ich základe prísť k poškodeniu vašej dcéry, ako uvádzate. V čase, keď došlo k incidentu medzi otcom a dcérou, ktorý polícia uzavrela s tým, že skutok nebol trestným činom, úrad nedisponoval okrem vašich tvrdení žiadnymi indíciami, že otec používa telesné tresty. Odporúčame vám, aby ste sa vo veci obrátili na súd.“

– z vyhodnotenia sťažnosti na postup úradu

Stačí niečo vytiahnuť dopredu, niečo iné potlačiť – a príbehy ľudí sa zmenia. Štát presne nedefinuje, čo očakáva, keď dostáva rodiny pod kontrolu. Hranice medzi „správnym“ a „nesprávnym“ sú nastavené pružne. Napríklad postoj k telesným trestom. Je dokázateľné používanie telesných trestov prekážkou pre rozhodnutie o rovnocennej starostlivosti? Vo svete s pravidlami by bolo: rodič, ktorý používa násilie ako výchovnú metódu, by mal mať menší výchovný vplyv než ten, ktorý dokáže byť s deťmi bez neho. V systéme, kde sú stanoviská založené „na zvážení“, to môže vyzerať aj inak, napríklad ako otázka vyznievajúca ako obhajoba: „Veď ktorý rodič nikdy nedal dieťaťu po zadku?“ Zdá sa, že úradníci a úradníčky sa niekedy boja ráznych rozhodnutí práve tak, ako tie deti úderu. Podobne tekuté je hodnotenie „politického“ v rodinách. Keď sa jeden z rodičov zradikalizuje a podľahne konšpiráciám, púšťa aj k deťom prúdy dezinformácií. Ako štát hodnotí jeho rodičovské schopnosti, ako skúma prostredie, zaznamená to vôbec niekam? Alebo sa zaštíti vetou: „Nie sme oprávnení skúmať politické presvedčenie.“ a nechá deti napríklad v prostredí nenávisti?

Keď naše deti začína zastupovať štát, primkýname sa k nemu ako k niečomu solídnemu, dôveryhodnej autorite, ktorá nás môže zachrániť v ťažkej situácii. Keď máme strach a obavy, keď nás zmáha neistota, čo máme robiť, aby to bolo dobre a správne (a nenahovárajme si, takí a také sme veľmi často, keď ide o deti), neanalyzujeme, a ani na to nie je čas, aké hodnoty v sebe nesú metódy a postupy štátu. Potrebujeme to – tú ubolenú časť života – mať za sebou. Často preto konáme podľa toho známeho: „nepriateľov mám, potrebujem spojencov“ a namiesto poukazovania na polopravdy či chybné reflexie, ktoré si našli cestu do úradného hodnotenia našich rodičovských spôsobilostí, skloníme hlavy a prispôsobíme sa.

Manipulácia ako taktika ochrany?

„Úrad postupuje podľa svojho uváženia a volí metódy a taktiky, ktoré považuje za správne.“

– z vysvetľujúceho listu úradu

Tam, kde vo svete inštitúcií chýba čitateľná štruktúra, typizovaný „nudný“ svet pravidiel, otvára sa priestor pre manipuláciu. Nemusí ísť ani o krivenie systému polopravdami, postačí jeho procesy spomaliť či pozastaviť. Nech sa potom do nich dodá koľkokoľvek nových informácií, výsledok sa nezmení. Kto pozná ten systém – vie, kde má zatlačiť, kde naopak uvoľniť a len čakať –, má výhodu. Nastávajú paradoxné situácie, keď namiesto toho, aby vznikli jasné rozhodnutia, začnú sa používať obvyklé obštrukcie – nečinnosť, zbytočné úkony. Nejde vlastne o nič iné než o vyčkávanie, kedy sa všetko zmení tak nejako samo od seba. Je to akási mäkká sila. Ale zbytočné úkony, o ktorých je od začiatku jasné, že nikam nepovedú a, naopak, dostanú rodinu do ešte väčšieho konfliktu, sú silnejšie. Kým sa zavŕšia, môže uplynúť aj niekoľko rokov. Medzitým sa vytvorí priestor na to, aby sa situácia vyriešila sama. Pár mesiacov, rok-dva… a deti vyrastú, dokážu sa (pred určitými bezprostrednými hrozbami) obrániť i bez pomoci.

Nie je jednoduché skúmať, ako štát chráni deti. Systém, ktorý sám pripúšťa, že do veľkej miery funguje bez čitateľných či vôbec poznateľných pravidiel, pôsobí nanajvýš nekvalitne. Je ťažko napadnuteľný, ľudia, ktorí mu podliehajú, sú ustrašení – tí, ktorí sociálnoprávnu ochranu vykonávajú, rovnako ako tí, čo jej praktiky zažívajú na vlastnej koži. Vlastne na vlastných deťoch. Ten systém zrkadlí to, čo vznešene nazývame kultúrou spoločnosti – a nie je to pekný pohľad, ani keď si odmyslíme mená a tváre konkrétnych ľudí, ktorých poškodil. Jeho formálna aj obsahová uzavretosť, rigidnosť a koncentrácia moci ho robia neveľmi bezpečným. Ideálne je ho obísť, vôbec s ním neprísť do kontaktu.

Autorka je sociálna poradkyňa a analytička. Zaoberá sa najmä mechanizmami vzťahov medzi ľuďmi a inštitúciami. Pôsobí pod vlastnou značkou iné ako čierno-biele riešenia a vo voľnom združení kolektív neon. Je spoluautorkou viacerých publikácií, napríklad Engerau či Dieťa v súdnom konaní. Spolu s Máriou Rojko a Milošom Koptákom vedie projekt TOTO! je galéria.