Existuje ešte ihrisko?

Šesťročné dievčatko prišlo domov s pokarhaním. Keď sa deti v škole hrali na obchod, nemohlo si pre nedostatok imaginárnych peňazí kúpiť imaginárnu vec, a tak sa začalo spolužiačkam a spolužiakom vyhrážať, že sa vráti so sekerou a rozseká ich, aby sa k imaginárnej veci dostalo hoci aj cez ich mŕtvoly.

V rovnakom školskom roku chceli online aktivisti a aktivistky z alternatívnej pravice (ako sa v tom období zvykli označovať) zosmiešniť dnes už notoricky známy liberálny umelecký projekt „He Will Not Divide Us“ (Nerozdelí nás) Luka Turnera, ktorý – zrejme nie práve z úprimného presvedčenia – zužitkoval aj slávu Shia LaBeoufa. Ľudia z alternatívnej pravice prichádzali na miesto realizácie projektu v Brooklyne, aby s divokou ľahkovážnosťou šesťročných anarchistiek a anarchistov porušili všetky značne prísne pravidlá projektu tým, že si napríklad počas toho, ako ľudia dvadsaťštyri sedem dokola nahlas opakovali „nerozdelí nás“, liali na hlavy mlieko, skryto dráždili diskutujúcich na online fórach a usilovali sa vyprovokovať „poctivé“ účastníctvo projektu k zahanbujúcemu násiliu a agresivite. Možno si zaslúžili dostať poznámku. Ale ako inak, označili ich za kriminálnych fašistov.

Tento polrok došlo na ihrisku opäť k výsmechu, keď niektoré britské školy rozposlali rodičom text s informáciou, že študentstvo podporujúce Andrewa Tata bude izolované od zvyšku a škola ho prešetrí. Z ľavicovo-liberálnej perspektívy zodpovedá podpora Andrewa Tata (napríklad na rozdiel od podpory Grety Thunberg) vedomým sympatiám k obchodníkom s deťmi a fašistickými (ako sa v tomto období zvyknú označovať) alfa mužmi z mizogýnnej minulosti. Z perspektívy posmievačných provokujúcich z diskusných fór tiež známych z protestov He Will Not Divide Us však nejde ani tak o politiku (s veľkým P) ako o buričskú hru. Je to väčšmi libidom motivovaná transgresia než racionálne motivovaná politická výpoveď. Vtedy sa zdalo, že pravica sa baví lepšie než ľavica – a bolo náročné sa argumentačne vymedziť voči pohľadu človeka v centre, že ľavica si označovaním tejto zábavy za pravicovú, urobila zlú službu. Taký vtip môže byť inštinktívne politický, ale nie je „pravicový“.

A podobne, tínedžer, ktorý na seba upriamuje pozornosť tým, že vyhŕknutie Tatovho mena na hodine prírodovedy zamaskuje za kašeľ, sa inštinktívne pokúša odhaliť pravidlá dozerania a trestania v stredoškolskej triede (Foucault a jeho mémy mali napokon pravdu). Ide práve o to, že oficiálny text adresovaný rodičom zakazujúci takéto konanie, môže podnecovať túžbu sa takto správať. Keď sa otec svojej šesťročnej dcéry opýtal, prečo sa vyhrážala svojim spolužiačkam a spolužiakom, vysvetlila mu, že jej nešlo ani tak o oháňanie sa sekerou ako o intenzívnu reakciu, ktorú v kontexte pravidiel „progresívnej“ školy očakávala v dôsledku svojej provokácie.

Dominantnú liberálnu kultúru súčasnosti to stavia do prekérnej situácie. Kontrola spoločenských priestorov má (už v ranom veku dieťaťa) vytesniť násilné a nebezpečné uvažovanie a vytvoriť precedens pre znesiteľnejšiu budúcnosť, teda vytlačiť fašizmus a násilie mimo systém. Súčasne je však čoraz jasnejšie, že zvyšujúca sa kontrola len prehlbuje radikalizáciu a rozširuje rady tých, ktorí a ktoré chcú provokovať. Za vyslaním provokatívneho tweetu do éteru sa nepochybne skrýva istý pôžitok. Očakávať možno reakciu Druhého, ktorá má podobu validácie dokonca aj vtedy – a najmä vtedy – keď vehementne odsudzuje samotný skutkový podnet. Na každý tweet, ktorý vyvolá problémy, pripadá tisícka nepovšimnutých. Vyhrážka školy, že bude „izolovať“ Tatovo podporovateľstvo, nie je nepodobná online taktike ľudí a inštitúcií, ktorí a ktoré na sociálnych sieťach nahlasujú, blokujú a izolujú transgresívne používateľstvo Twitteru s ich nestráviteľnými príspevkami. Toto zdvojenie odcudzenia zintenzívňuje túžbu užívateľov a užívateliek dopúšťať sa konania s možnosťou takýchto dôsledkov. Liberálkam a liberálom to, samozrejme, vyhovuje, pretože práve na týchto transgresívnych indivíduách závisí ich pozícia – aha, v akých problémoch by sa bez nás ocitla spoločnosť –, ktorá sa stala spoľahlivou stálicou liberálne kapitalistického myslenia.

Nanešťastie pre nich, schopnosť vzoprieť sa kontrole a romanticky si osvojiť transgresiu historicky oslavovala práve liberálna kultúra. Počas nepokojov v máji 1968, ktoré naďalej ostávajú ľavicovým symbolom, bol jedným z najpopulárnejších sloganov „jouir sans entraves“ – pôžitok bez obmedzení. Neuplatňovanie kontroly na úrovni kultúry a jej noriem bolo považované za pozitívne radikálne, zatiaľ čo logika kapitalizmu odmieta kontrolu na úrovni ekonomiky. Dnes sa dokonalá kontrola na úrovni kultúry (áno, správne) považuje za najlepšiu možnosť (môžeme to sledovať na problémových tweetoch v archívoch nepriateľského tábora), zatiaľ čo slobodné utrácanie peňazí naďalej ostáva v záujme kapitalizmu. Tento deprimujúci obrat ukazuje možnosť, že liberálna kultúrna revolúcia nemusí mať žiadne materiálne dôsledky. V tomto zmysle na tom, na ktorej strane sme, podobne ako pri rozruchu okolo projektu He Will Not Divide Us, ktorý zachytil dokument The Dividers (2022), v skutočnosti nezáleží.

Celá vec naberá na vážnosti vtedy, keď začneme uvažovať v protikladoch. „Kultúrne vojny“ predstavujú predovšetkým zahmlenie materiálnej reality tým, že povahu vecí maskujú ich usporiadaním do jednoduchých opozícií. Tate verzus Thunberg, monarchia verzus Harry a Meghan, Shia LaBeouf verzus Trump – takéto opozície vytvárajú moralistické poňatie etiky, ktoré výstižne charakterizuje našu súčasnosť. Vtláča nás to do systémom vopred vytýčených pozícií, pričom jedna aj druhá sú pre jeho chod životne dôležité. Keďže kariéru si možno vybudovať aj na antifašizme, fašizmus ostáva nevyhnutným. Polícia potrebuje ľudí páchajúcich zločiny a obchodníci nakupujúce a nakupujúcich. Skutočná hra detí – a možno aj dospelých – tieto opozície rozbíja. Sekera v obchode, mlieko počas umeleckého projektu, politika na prírodovede.

Zatiaľ čo v liberálnom zmýšľaní badať túžbu po návrate do detstva a liberálnych pravidiel, ktoré by mali eliminovať riziko neposlušnosti, takéto uvažovanie nedokáže rozpoznať, že výbuchy násilnej transgresie proti liberálnym kultúrnym kódom korenia v skutočnosti, že hry je primálo, nie primnoho.

Tri príklady z tohto článku – šesťročné dievčatko s imaginárnou sekerou, tweenagera kašľajúceho Tatovo meno na prírodovede a dvadsiatnikov oblievajúcich sa mliekom na umeleckej výstave – možno vnímať ako dôležité akty subverzie. Všetky sú nepochybne vtipné a pomáhajú zviditeľniť rozpory momentu, z ktorého vzišli.

Psychoanalytik Nicholas Abraham predstavil koncept „anasémie“, s ktorým neskôr – väčšmi než v samotnej psychoanalytická tradícii – pracoval Jacques Derrida – možno práve pre jeho spätosť s funkciou jazyka. Anasémia označuje premenu významu, ku ktorej dochádza vtedy, keď sa „staré slová“ vyskytnú v novom kontexte, keď dôjde k záblesku porozumenia, ktorý možno poňať aj ako interpretáciu a súčasne transformáciu našej reality. Samotná psychoanalýza funguje anasémicky. Keď si napríklad osvojíme nový koncept (napr. „nevedomie“), začneme svoje ja chápať inak a zároveň dôjde aj k posunu našej subjektivity pomocou interpretačného momentu, v ktorom máme možnosť nového videnia (sa).

Ak slovo anasémia pripomína amnéziu, možno je to preto, lebo anasemickú udalosť nemožno nevnímať až do bodu, keď je po tejto udalosti opätovný prístup k minulosti nemožný. Akonáhle si osvojíme niekoľko psychoanalytických konceptov, už sa na svojich „psychotických manželov“ či „hysterické manželky“ nedokážeme dívať rovnako ako predtým. V inej oblasti môže byť dobrým príkladom toho, ako môže anasémia fungovať, napríklad slovo autizmus – ide o takú interpretáciu symptómov, ktorá zároveň premieňa kultúru a znemožňuje návrat. Môže byť spoločensky či kultúrne užitočná alebo môže byť škodlivá a deštruktívna, ale zaiste prináša zmenu.

Sekera šesťročného dievčatka predstavuje anasémický moment. Ide o druh hry, ktorý zviditeľňuje štruktúru sveta, do ktorého exploduje. Aktivista oblievajúci sa mliekom je ďalším príkladom – nejde tu ani o stranu liberálnych umelcov, ani Trumpovej vlády, ale o zviditeľňovanie pravidiel a ich odsun do minulosti. V tomto zmysle je zdanlivo reakcionárske gesto mlieka stekajúceho po posmievačovi omnoho podvratnejšie ako rozlievanie mlieka vegánskymi aktivistkami a aktivistami v Selfridges (pričom je dôležité, že druhá skupina ho neleje na seba), ktoré pevne a moralisticky ostáva na jednej strane údajne binárnej množiny pravidiel.

Mémy sú azda vrcholným anasémickým kultúrnym fenoménom. Mém je interpretáciou, ktorá prekračuje situačné hranice práve preto, aby ich odhalila. Ide o druh hry dospelých, ktorá narúša pravidlá nie preto, aby potvrdila ich oprávnenosť, ale preto, aby sa od nich dištancovala. Zatiaľ čo tweety neznámeho provokatéra momentálnych situácií, ktoré pripomínajú mnohých jeho predchodcov, slúžia jednoducho tomu, aby zákonodarcovia liberálnej kultúry dostali to, po čom túžia. Takáto provokácia reštrukturalizuje pomocou interpretácie samotnú situáciu, do ktorej vstupuje. Hra – skutočná hra – je reinterpretáciou presne v tomto anasémickom zmysle.

To, čo sa javí ako transgresívne a nebezpečné, je nevyhnutnou súčasťou ihriska. Dnes riskujeme jeho samotnú likvidáciu. Bez ihriska nedokážeme zviditeľňovať pravidlá spoločnosti a umožňovať tým otvorenú diskusiu a pokusy ich vylepšiť. Tým, že hru regulovanú pravidlami didaktického moralizmu vnucujeme stále menším deťom, riskujeme budúcnosť, v ktorej neprídu na to, ako žiť podľa vlastných pravidiel – alebo ich vôbec tvoriť. S najväčšou pravdepodobnosťou práve táto represívna spoločnosť stvorí fašizmus, ktorého sa údajne bojí, no v skutočnosti je na ňom závislá jej samotná existencia.

Autor vyučuje v odbore digitálne médiá na Royal Holloway University London

Z angličtiny preložil Martin Makara