Nový film známeho čilského režiséra Pabla Larraína Ema s nomináciou na Zlatého leva z minuloročného festivalu v Benátkach evokuje pocit prevažujúcej formy, jeho naratívna a symbolická mnohovrstevnatosť neprvoplánovo rozohrávajúca jednotlivé motívy nám však vo výsledku predstavuje extatické dielo, ktorému rovnako svedčí označenie filozofické ako sexy. Podobnosť s estetikou Gaspara Noého na hranici gýča sa končí tam, kde sa začína naliehavá Larraínova reflexia východiskovej situácie súčasnej najmladšej generácie. Larraín patrí k najvýraznejším hlasom súčasnej svetovej kinematografie. Po Hollywoodom šmrncnutom životopisnom filme Jackie (2016) o Jackie Kennedyovej zamieril Larraín opäť do Čile.
Skupina tanečníčok okupuje verejný priestor v prístavnom meste Valparaíso, ktorý vypĺňa eklektickou tanečnou choreografiou — svojím spôsobom ňou ovláda mestský terén. Kamera pritom zdôrazňuje urbánny reliéf, ktorým efektne jazdí prenasledovaná tanečnou formáciou, čo umocňuje soundtrack od E$tado Unido a Nicolasa Jaara. Tanec v tomto prípade znamená nielen autentické cítenie svojho tela, ale aj prenikanie iným telom. Tanec sám je formou sexu, ako odznie aj vo filme. Tanec je formou sexu a sex je formou revolúcie. Larraín projektuje nové formy vzťahovosti v medziach radikálnej imaginácie. Jeho film ukazuje sebavedomú mladú komunitu, ktorá viac než zažitým vzorom verí svojmu konaniu. Sloboda, ktorej sa oddáva mladá generácia v Čile, môže životy iných zaplietať do neočakávateľných, a často nepríjemných konštelácií.
Hlavná protagonistka Ema (Mariana Di Girolamo) a skupina, v ktorej sa pohybuje, rozrušuje spoločenské schémy a normy. Manévrovanie na pomedzí absolútnej slasti a životnej tragédie je prítomné v každej situácii, ktorú Ema vedome rozohráva. Larraín narába veľmi zámerne s prvkami „coolovosti“. Generácia postmileniálov, ktorú Ema reprezentuje, sa ocitla vo vážnej situácii. Budúcnosť, ktorú im nachystala klimatická kríza, je komplikovaná a temná. Odmieta preto nabehnúť na konvencie a žije až zničujúco slobodne, lebo len to jej dáva zmysel. Larraínov autorský postoj je nevyhnutne politickým a nanovo premýšľa aj koncept rodiny. Ema vie byť, pokiaľ si ju pripustíte k telu, veľmi dotyková.
Ema, réžia: Pablo Larraín, Čile 2019, 102 min. Premiéra na MUBI: 1. 5. 2020
