Taiwan. De facto krajina

Tomáš Hučko1. júla 2024228
Foto: David Konečný

Keď sa človek prechádza po Taipei, hlavnom meste ostrovného štátu Taiwan, takmer by nevytušil, že krajina má akokoľvek napäté vzťahy so svojím veľkým susedom, Čínou. Taiwan je známy najmä ako technologický gigant, jednotka vo výrobe počítačových čipov a ázijský pionier v oblasti ľudských práv.  A to je v meste cítiť – je technologicky vyspelé, plné majestátnych mrakodrapov, moderných kaviarní a na ulici môžete hocikedy naraziť na uvoľnene pôsobiaci kvír pár.

Keď som však v meste strávil zopár dní, uvedomil som si, že takmer na každom druhom dome je akási tabuľka a keď som podišiel bližšie, zistil som, že označuje protiletecký kryt. A čím viac som sa rozprával s miestnymi, tým častejšie sa hovorilo o Číne, hoci väčšinou jej meno nepadlo. Počul som ho však, keď mi mladí ľudia vraveli, že pre istotu chodia na kurzy sebaobrany, aj keď mi lokálna politička vysvetľovala, prečo je na Taiwane slovo nezávislosť tabu. Čína je ako slon v miestnosti, o ktorom nikto nehovorí, ale všetci o ňom dobre vedia. Tých niekoľko dní, čo som na Taiwane strávil, som sa snažil zistiť, ako sa s takým slonom v miestnosti žije.

Generácia prirodzenej nezávislosti

Pred desiatimi rokmi, v marci a apríli 2014, sa na Taiwane konali masové protesty študentov, ktoré sú dnes známe ako Revolúcia slnečníc. Mladí ľudia sa vtedy snažili zabrániť obchodnej zmluve s Čínou, ktorá by krajinu dostala pod výraznejší čínsky vplyv, a zároveň bojovali za liberalizáciu krajiny vo viacerých oblastiach, vrátane kvír práv. Jednou z výrazných osobností hnutia bol aj Brian Hioe, v tej dobe študent anglickej literatúry. Teraz oproti mne sedí tridsiatnik Brian na gauči v malom a v tejto chvíli úplne opustenom kultúrnom centre, ktoré pôsobí ako kaviareň a priestor na kultúrne podujatia, sídli tu však aj redakcia ľavicového časopisu New Bloom. Ten spolu s kamarátmi založil počas nástupu študentského hnutia a dodnes ho vedie. Hovorí bezchybnou angličtinou, ale tak rýchlo, akoby mi chcel povedať viac, než je slovami možné.

Brian Hioe

New Bloom sme založili, lebo sme cítili, že potrebujeme ľavicovejší pohľad na samotné hnutie a chceli sme nadviazať aj medzinárodné spolupráce. Mali sme pocit, že mnoho problémov, ktorými sa hnutie zaoberalo, sa dá riešiť len v medzinárodnom kontexte. Zdalo sa nám, že na väčšinu z nich sa poukazuje len v súvislosti s Čínou, pričom treba skôr upozorňovať na globálny kapitál a podobné javy. Časopis sme začali publikovať v angličtine, pretože existuje veľa čínsky písaných médií, no publicistiky o Taiwane v angličtine je veľmi málo. V rámci anglicky písaných médií sme dnes asi v prvej päťke najčítanejších, čo je vlastne zvláštne, keďže sme malá organizácia, fungujúca na dobrovoľníckej báze,“ vychrlí zo seba.

Pred tromi rokmi si uvedomili, že sa potrebujú stretávať aj offline a otvorili si vlastný priestor, v ktorom práve sedíme. New Bloom je stále malý časopis, redakcia má päť či šesť stálych členov, ktorí sú veľmi aktívni, no širší okruh má asi ďalších desať až pätnásť. Fungujú bez akejkoľvek štátnej podpory. Brian tvrdí, že o ňu ani nikdy nežiadali, prijímať peniaze od štátu by pre nich predstavovalo dilemu. Navyše písanie grantov vyžaduje kapacity, ktorými redakcia nedisponuje.

Zo začiatku rozbehli crowdfunding, z čoho zaplatili nájom za priestory, neskôr dosiahli udržateľnosť vďaka tomu, že predávajú na bare alkohol. „Sme ľavicový časopis, ktorý sa drží pri živote predajom alkoholu“, smeje sa. „Veľa aktivistických kaviarní predáva len kávu, no tú si kúpite jednu za celé poobedie, alkoholu si kúpite viac, je to udržateľnejší model. No i tak sme nakoniec na nule.“ Brian sa okrem časopisu venuje novinárčine na voľnej nohe a prekladá, New Bloom vníma ako dobrovoľnícku činnosť. Spomeniem si na to, ako sa u nás neustále sťažujeme na nedostatočné ohodnotenie kultúrnej publicistiky, no myšlienku rýchlo zapudím a radšej sa Briana spýtam, akým témam sa v časopise najviac venujú.

„Snažíme sa upozorniť na spoločenské hnutia, ktoré inak na Taiwane nedostávajú priestor. Často sa hovorí o geopolitickej situácii, ale neriešia sa spoločenské problémy, problémy chudobných a pracujúcich, LGBTI komunity – a práve o nich píšeme. Venujeme sa však aj geopolitickým témam, najmä vzťahom s Čínou. Tie sú v iných médiách často pokryté povrchne a aby tému priblížili zahraničným čitateľom, nejdú do detailov. O geopolitických problémoch Taiwanu sa často píše bez toho, aby sa opýtali samotných Taiwancov, čo si o tom myslia. Venujeme sa najmä spravodajstvu, komentárom či kultúrnym recenziám. Nepublikujeme príliš veľa reportáží z terénu, lebo na to nám chýbajú kapacity. Také články publikujeme častejšie v prekladoch. Hĺbkové analýzy ponúkame skôr z akademickej perspektívy,“ vysvetľuje.

V klube navyše poriadajú veľa prednášok, panelových diskusií, filmových premietaní, organizujú čitateľský klub a zorganizovali viacero výstav a koncertov.  Pripravujú aj niekoľko podujatí k desiatemu výročiu Hnutia slnečníc – prednášku, panelovú diskusiu, ktorá porovná situáciu Taiwanu, Ukrajiny a Hongkongu a performance , ktorá bude reflektovať umeleckú stránku tohto hnutia.

Na Čínu sa ani nemusím spýtať, Brian sa o nej rozhovorí sám. „Taiwan dal v posledných voľbách jasne najavo, čo si myslí o vzťahoch s Čínou. Je tu však stále veľa starších ľudí s čínskymi väzbami, ktoré pochádzajú ešte z príchodu KMT po druhej svetovej vojne. Aj moja rodina má takéto väzby. Títo ľudia majú často zidealizovaný pohľad na Čínu, tvrdia, že krajina sa zdemokratizovala, zlepšila, čo vôbec nie je pravda. Oni sú však presviedčaní o opaku, keďže najväčšie taiwanské mediálne domy odkúpili čínski biznismeni. Kritické pohľady na Čínu sú cenzurované a správy z Číny hovoria len o tom, že je to krajina, kde nie sú žiadne problémy.

Mladí ľudia sú voči Číne oveľa kritickejší, pretože sa vedia dostať k rozmanitejším informáciám. Silnie u nich aj pocit taiwanskej identity, keďže na Čínu už nemajú tie spomienky, ako mali napríklad ich starí rodičia. Príliš sa však nezaujímajú o vyhlásenie samostatnosti Taiwanu, boja sa, že ak by niečo také nastalo, Čína by reagovala vojenskou akciou. Uprednostňujú de facto nezávislosť. Existuje na to aj termín: natural independence generationgenerácia prirodzenej nezávislosti. Označuje sa ňou generácia mileniálov a generácie po nich, po Hnutí slnečníc, ktorá už prirodzene vníma Taiwan ako nezávislú krajinu, takže nepociťuje potrebu vyhlásenia nezávislosti,“ popisuje. Vidí teda vyhlásenie nezávislosti Taiwanu v blízkej či vzdialenej budúcnosti ako reálne? „Nie, to zatiaľ v kartách Taiwanu nevidím. Museli by nastať masívne geopolitické posuny a aj nastavenie taiwanskej spoločnosti by sa muselo zmeniť. Máme stále veľa nevyriešených otázok ohľadne našej identity,“ dodáva skepticky.

Hoci vzťah k Číne mnohé ovplyvňuje, nie je zďaleka jediným, čo ľudí trápi. „V zahraničí sa často nesprávne tvrdí, že sa zaoberáme len vzťahom s Čínou. Je to, samozrejme, dôležité, ale nie je to tak, že by sme sa o tom aktívne rozprávali, skôr to máme neustále niekde v pozadí mysle. Je to nevedomé, no niekedy sa to vynorí a ovplyvňuje to politiku, často v kľúčových chvíľach, ako sú napríklad voľby. Ľudí však dnes zaujíma ekonomická nerovnosť v spoločnosti, fakt, že mladí ľudia si nemôžu dovoliť mať deti, bývanie je nedostupné. Tým by sa mala zaoberať ľavica, ktorá je však veľmi slabá, a tak tieto témy preberá populistická pravica. To je podľa mňa veľmi nebezpečný fenomén súčasnosti.“

Taiwanci sa však nezaujímajú len o vnútroštátne problémy, citlivo vnímajú aj konflikty v zahraničí, hovorí mi Brian a osvetľuje to na príkladoch Ukrajiny a Palestíny: „Je zaujímavé, že taiwanská spoločnosť sa okamžite postavila na stranu Ukrajiny, no zároveň stojí aj na strane Izraela. Nedáva to zmysel. Taiwan však veľmi často preberá zahranično-politické postoje od Spojených štátov, takže v tomto ohľade je to pochopiteľné. My naľavo podporujeme Palestínu aj Ukrajinu, je pre nás prirodzené podporovať štáty, ktoré bojujú o právo na sebaurčenie,“ uzatvára.

Právo na sebaurčenie, to sú slová, na ktoré na Taiwane často myslím.

Hlavne nevoliť status quo

Gino Lopez

O pár hodín neskôr sa v kaviarni, ktorej dvere sú polepené plagátmi na podporu Hongkongu, stretávam s mladým aktivistom Ginom Lopezom. Gino je Filipínec, no jeho rodičia majú čínske korene. Na Taiwan prišiel kvôli štúdiu počas covidovej pandémie, dnes je už v treťom ročníku univerzity. Gino prekypuje dobrou náladou, srší z neho pozitívna energia, neustále sa usmieva, najmä očami. Je cítiť, že aktivizmus vníma ako svoje bytostné poslanie, rozpráva o ňom s nadšením a nebojím sa povedať – s láskou. Na Taiwane plánuje zostať nejaký čas aj po škole, chce organizovať hnutie za práva imigrantských pracujúcich, najmä Filipíncov a Filipínok. Práva týchto ľudí boli za minulej vlády veľmi oslabené, mimovládne organizácie na ich ochranu, ktoré sa kriticky vyjadrovali na adresu vlády, sa stali terčom útokov. Chcel by sa opäť pustiť aj do žurnalistickej práce, ktorej sa venoval ešte na Filipínach.

„Najväčším problémom je, že neexistuje systém priameho zamestnávania medzi zahraničnou vládou a vládou Taiwanu. Pracujúci musia stále využívať agentúry, ktoré  zamestnávajú pracujúcich v ich domácich krajinách, Filipínach či Indonézii a za svoje služby si pýtajú premrštené sumy. Pracujúci musia často zaplatiť tridsať až štyridsať tisíc taiwanských dolárov, aby sem vôbec prišli. Potom z každej výplaty, ktorá je menšia, než minimálna taiwanská mzda, ide agentúre ďalších desať percent. Tieto agentúry by mali dohliadať na dodržiavanie práv pracujúcich, ktorých zastupujú, ale väčšinou je to úplne naopak a agentúry stoja na strane zamestnávateľov. Objavilo sa množstvo prípadov zneužívania pracujúcich, v poslednom čase to boli najmä prípady filipínskych a indonézskych imigrantov, pracujúcich v oblasti morského rybolovu, ktorí boli na mori zneužívaní svojimi kapitánmi. Navyše sa to dialo mimo taiwanských teritoriálnych vôd. Naša kampaň teraz bojuje za to, aby mali títo pracujúci prístup k wifi, aby mohli okamžite nahlásiť akýkoľvek prípad zneužívania či nezákonného správania. Podarilo sa nám presadiť ich právo zmeniť zamestnávateľa, lebo donedávna platilo, že ak chceli zmeniť pôsobisko, museli sa vrátiť na Filipíny a celý proces podstupovať odznovu. Dnes majú viac možností, hoci je to stále dosť obmedzené, stále sú vydaní na milosť agentúram,“ popisuje mi svoje aktivity.

Agentúry, o ktorých rozpráva, majú základňu na Taiwane a pobočky na Filipínach. Je obzvlášť smutný z toho, že v nich pracuje aj veľa Filipíncov, ktorí neváhajú zodierať vlastných krajanov. Pre takú agentúru mohli donedávna pracovať dvanásť rokov. Počas trvania úväzku jej platia spomínaných desať percent zo svojej mzdy, za čo by mala agentúra poskytovať akúsi ochranu, to však nerobí. Ak sa pracujúci dostane do právne problematickej situácie, musí vyhľadať neziskovú organizáciu, ktorá mu pomôže.

V takej organizácii pracuje aj Gino. „Nezameriavame sa na právne poradenstvo, ale na poskytovanie útočiska. Staráme sa o možnosti ubytovania pre imigrantských pracujúcich, ktorí trpia zdravotnými problémami, najmä rakovinou. Tieto zdravotné komplikácie neraz pochádzajú z toho, v akých prekarizujúcich podmienkach v továrňach pracujú. Snažíme sa zabezpečiť, aby im bola poskytnutá náležitá zdravotná starostlivosť. Takých ľudí je niekoľko stoviek. Dokopy je imigrantov na pracovnom trhu približne sedemstotisíc. Najviac ich je z Indonézie, Vietnamu a Filipín. Samotných Filipíncov je tu asi stopäťdesiattisíc,“ približuje Gino.

„V súčasnosti sa snažíme presvedčiť vládu, aby zrušila systém agentúr alebo ho aspoň reformovala, aby nebol založený na predátorských poplatkoch a aby sa posilnila ochrana pracujúcich. Taktiež sa snažíme presadiť antidiskriminačné praktiky u zamestnávateľov. Je to beh na dlhú trať, no verím, že na Taiwane je priestor na zlepšenie a pokiaľ bude za zmenu bojovať veľa ľudí, vláda bude musieť reagovať. Pred dvadsiatimi rokmi by bolo nereálne, aby filipínsky imigrant získal trvalý pobyt, dnes to už možné je, hoci je to veľmi ťažké. Musí zarábať mesačne viac než tridsaťtisíc dolárov po dobu aspoň piatich rokov – a to zďaleka nie je mzda, akú by väčšina filipínskych pracujúcich dostávala. Je tu však priestor na protest, na rozdiel od Hongkongu či Stredného východu, kde sú mimovládne organizácie, starajúce sa o migrantov, úplne zakázané. Napríklad občianska spoločnosť v Hongkongu je po prijatí nových zákonov značne oslabená,“ dodáva Gino a mne je jasné, že o pomoci migrantom by vedel zanietene rozprávať celú noc. Zaujíma ma však aj to, ako z pozície filipínskeho študenta vníma taiwanskú spoločnosť a miesto mladých ľudí v nej.

„Občianska spoločnosť je dosť živá, no stále je priestor na zlepšenie, najmä na upevňovanie solidarity medzi občianskou spoločnosťou a pracujúcimi migrantami. Mladí ľudia sa však už do občianskej spoločnosti nezapájajú tak ako predtým, napríklad pri Hnutí slnečníc. Je to asi aj tým, že Tawian má v porovnaní s ostatnými juhoázijskými krajinami pomerne stabilnú politiku. Mladí ľudia si užívajú mnoho privilégií, najmä mnohé demokratické práva a dnes sú skôr apolitickí. Zaujímajú ich ekonomické problémy, kríza bývania, stabilné zamestnanie. Kariéra a zarábanie peňazí je na prvom mieste. Podobné trendy sa dajú vysledovať v Japonsku či Južnej Kórei.

Je zároveň ťažké povedať, ako sa tu mladí ľudia politicky identifikujú. U nás sa totiž nedá hovoriť o jasnej pravici či ľavici. V rámci KMT sú viac pravicovo i viac centristicky založení ľudia, v DPP nájdete ľudí skôr pravicových, ale aj pomerne ľavicových. Preto sa nedá povedať, že existuje nejaká jedna skupina, s ktorou sa mladí ľudia väčšinovo identifikujú. Keď množstvo mojich rovesníkov dosiahlo dospelosť, DPP už bola pri moci, pre nich je to strana reprezentujúca status quo. Preto aj niektorí mladí z protestu volia KMT. V každom prípade, budúcnosť Taiwanu nie je taká temná, ako si to niektorí ľudia katastroficky predstavujú. Aj napriek všetkým hrozbám čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga, ktorý vyhlasuje, že do roku 2028 či 2032 napadne Taiwan. Vidím to nádejne,“ uzatvára Gino a ospravedlňuje sa, že už musí ísť, lebo o chvíľu začína diskusia o ľudských právach, ktorú organizuje. Vôbec ma to neprekvapuje.

Rocková hviezda politickej scény

Miao Poya

V Taipei som sa stretol s viacerými spisovateľmi, autorkami, prekladateľkami či novinármi a vždy, keď som spomenul, že mám naplánovaný rozhovor s Miao Poya, všetci sa ma šokovane pýtali, ako sa mi to podarilo. Najmä medzi mladými ľuďmi je totiž táto sociálnodemokratická politička a prvá otvorene lesbická poslankyňa takmer rockovou hviezdou. Stretnúť sa s ňou v skutočnosti nebolo vôbec také ťažké, stačilo napísať jej asistentke, a tak som sa v jedno ráno ocitol v sivej, nevýraznej budove mestskej radnice v Taipei a po pustých a sterilných chodbách, ktoré mohli byť pokojne aj v Námestove, som hľadal jej kanceláriu. Privítala ma vo svojej typickej koženej bunde (pozrite si s ňou akýkoľvek rozhovor na youtube, nosí ju takmer vždy), so štýlovým účesom na krátko, akoby len pred hodinou prišla od barbera a podala mi fľašu vody, na ktorej bola jej fotografia. Bolo hneď zrejmé, že na imidži rockovej hviezdy miestnej politiky si dáva záležať. Za politickými úspechmi Miao Poya je však oveľa viac než len imidž.

V roku 2014 začínala ako sociálna aktivistka v Hnutí slnečníc, v skupine bojujúcej za súdnu reformu, obzvlášť za zákaz trestu smrti. Hnutie slnečníc bolo najväčším spoločenským hnutím v dejinách Taiwanu, zúčastnili sa ho takmer všetky grasrootové organizácie. V uliciach vtedy bolo viac než päťstotisíc ľudí. Požadované zmeny sa im však nepodarilo presadiť. „A práve preto som sa rozhodla stať političkou,“ začína svoje rozprávanie. „V roku 2015 vzniklo na Taiwane viacero menších strán. V tej dobe vládla strana KMT a nebola šanca presadiť niektoré z našich požiadaviek, ako napr. manželstvá pre páry rovnakého pohlavia. Rozhodla som sa vstúpiť do Sociálnodemokratickej strany a kandidovať do kongresu. Verím, že Taiwan potrebuje politickú reformu a na to potrebuje aj iné strany ako DPP a KMT. Potrebovali sme, aby si ľudia mali z čoho vybrať, aj keď nechcú voliť DPP. Viac než osemdesiat percent našich občanov sa hlási k tomu, že sme Taiwanci, nie súčasť Číny. Keď sú však nespokojní s DPP, koho majú voliť? KMT? Tí chcú znovuzjednotenie s Čínou. Taiwan potrebuje stranu, ktorá bude stáť za jeho suverenitou a nezávislosťou, a zároveň riešiť aj domáce problémy, či už sa týkajú ekonomiky, sociálnej starostlivosti alebo vzdelávania.“

Poya priznáva, že kandidovať za malú stranu bolo riskantné, podľa nej to však bola cesta, po ktorej sa už konečne niekto vydať musel. Je to dôležité najmä pre mladú generáciu, ktorá verí, že je nevyhnutný systém bŕzd a protiváh. „Stále sme veľmi malou stranou. Dnes máme len jedného zvoleného člena mestského zastupiteľstva, a to som ja. Nie je to ľahké, naše politické nastavenie nahráva systému dvoch strán a na zmenu by sme museli zmeniť ústavu.“

Zaujíma ma, či sa vníma ako ľavičiarka. Na to mi opatrne odpovedá, že je skôr stredoľavá, no agenda, ktorej sa venuje, by sa vo väčšine západných krajín dala charakterizovať ako ľavicová: boje za práva pracujúcich, menšín či kvír osôb. „Snažíme sa riešiť ťažké životné podmienky pracujúcich, najmä mladých. Súvisí to s vysokou cenou bývania. Najmä v hlavnom meste sa snažím dotlačiť mestské zastupiteľstvo k vybudovaniu väčšieho počtu sociálnych bytov. Verím, že verejné bývanie je kľúčovým prostriedkom, ako uľahčiť život pracujúcim ľuďom v hlavnom meste. Dôležitým je aj boj za práva pracujúcich imigrantov. Na pracujúcich z iných krajín sa u nás nazerá ako na cudzincov, ktorí tu môžu zostať len pár rokov a potom sa musia vrátiť domov. Nie sme k nim veľmi priateľskí, neumožňujeme im získať trvalý pobyt. Tento prístup by sa mal zmeniť. V priebehu najbližšej dekády budú pracujúci z cudziny zásadným prvkom v udržaní našej ekonomiky, preto by sme mali systém zmeniť tak, aby k nim bol ústretovejší, najmä k tým z juhovýchodných krajín,“ vysvetľuje mi jeden z pilierov svojej politickej agendy.

Obľúbenosť u mladých ľudí však nepramení v jej bojoch za práva pracujúcich, je skôr vnímaná ako výrazná advokátka práv kvír ľudí. Bola aj súčasťou úspešnej kampane za prijatie zákona o manželstve pre páry rovnakého pohlavia. Taiwan je prvou ázijskou krajinou, ktorá takýto zákon prijala.

„Bol to veľmi ťažký boj. Máme za sebou špecifickú skúsenosť: konalo sa referendum, rozhodoval ústavný súd, nakoniec o celej otázke rozhodol kongres, ktorý schválil zákon o gej manželstvách. Myslím si, že je to dobrý príklad nielen boja za rodovú rovnosť, ale samotnej demokracie. Dokázali sme, že demokratická krajina dokáže vyriešiť veľmi radikálnu spoločenskú otázku demokratickými prostriedkami. Často sa hovorí, že obyvatelia Ázie nie sú spôsobilí na demokraciu, no my sme dokázali, že to neplatí. A pritom viaceré európske krajiny ešte manželstvá párov rovnakého pohlavia nemajú!“ hovorí a ja si bolestne uvedomujem, že medzi tie krajiny patríme tiež. Akoby mi čítala myšlienky a chcela ma upokojiť, dodáva: „Viete, vaša krajina bola pre nás jedným zo vzorov. Pre Taiwan je dôležitá otázka suverenity a spôsob, ako dokázať, že sme nezávislá krajina. To, že ste sa ako Československo rozdelili a dnes ste dve suverénne krajiny s dobrými vzájomnými vzťahmi, je pre nás dobrý príklad.“

To, že sa na Taiwane podarilo uzákoniť manželstvo pre všetkých, však nie je konečné víťazstvo. Miao mi vysvetľuje, že teraz sa snaží presadiť vzdelávanie o rodovej rovnosti na školách. „Verejná podpora je základom reforiem a ak si chceme túto podporu udržať, musíme sa zamerať na vzdelávanie. Takisto sa musíme zamerať na sociálne zabezpečenie detí z rodín párov rovnakého pohlavia. To je pre Taiwancov a Taiwanky úplne nová skúsenosť, preto musíme dohliadnuť na to, aby sa im dostalo rovnakého zaobchádzania v školách, nemocniciach či iných inštitúciách.“

Zmeny sa dejú aj v taiwanskom parlamente či mestských zastupiteľstvách. V tom, kde pôsobí Poya, sa po jej príchode určite zmenila aj atmosféra. Kým bola zvolená, viacerí konzervatívni poslanci sa na mestských zhromaždeniach vyjadrovali nevhodne, sexisticky. Ale odkedy je ich kolegyňa a sedia spolu v jednej zasadacej miestnosti, títo konzervatívci už nič diskriminujúce nepovedia. Vedia, že ak by sa vyjadrili negatívne na adresu LGBT ľudí, mnohí by to vnímali ako výrok proti nej. To bola jedna z výhod coming-outu, hovorí. Dnes už má Taiwan aj prvú otvorene bisexuálnu poslankyňu v kongrese. Tá však nespravila coming-out dobrovoľne, spravili to za ňu paparazzi.

Keďže sme na Taiwane, rozhovor sa nevyhnutne zvrtne na nezávislosť. Pýtam sa Poya, prečo je to slovo často tabu. „Pojem „nezávislosť Taiwanu“ je tabu možno pre medzinárodné spoločenstvo. Viem, že hlavný prúd myslenia v Európe je držať sa konceptu „Jedna Čína“. U nás však tento termín v podstate znamená udržiavať status quo. My sme fakticky nezávislí od Číny, nie sme súčasťou Číny, takže zachovanie status quo to len potvrdzuje. Ja v podstate súhlasím s konceptom „Jedna Čína“ – tou je Ľudová republika Čína, no Taiwan nie je jej súčasťou. Ide teda o nedorozumenie medzi Taiwanom a medzinárodným spoločenstvom. Naša nezávislosť neznamená revolúciu či vojnu, chceme si zachovať svoje demokratické procesy, našu vlastnú vládu, vlastnú armádu, vlastné hranice a vlastnú menu.“ Čiže udržanie status quo? Potichu prikyvuje, vidím, že už sa k tomu nechce vyjadrovať.

Lekcia stíhačiek

Po niekoľkých dňoch v Taipei som sa vlakom presunul na juh ostrova, do mesta Tainan, bývalého hlavného mesta krajiny. Tainan je v porovnaní s Taipei pokojné prímorské mesto, obľúbená dovolenková destinácia domácich. Z pobrežia hľadíte cez pokojné more smerom na čínsku pevninu. V meste je oveľa menej značiek protileteckých bunkrov, znervózňuje ma tam však niečo iné: každú chvíľu nám nad hlavou preletí niekoľko stíhačiek. V priebehu dvoch dní, ktoré tam strávim, to zažijem nespočetne veľakrát. Domácich to očividne vôbec nezaujíma, keď nad nami zahrmia, už ani nezdvihnú hlavy k oblohe. A ja si zvyknem tiež. Ten ostrý zvuk stíhačky, ktorý človeku najprv stiahne žalúdok a inštinktívne ho prepadne strach, sa časom otupí. A keď odchádzam z Tainanu, zdá sa mi, že práve toto je lekcia, ktorú mi Taiwan dal – aj keď žijete v tieni rozpínavej veľmoci, nesmiete sa poddať strachu. A to je dobrá lekcia obzvlášť pre Slovensko – aj nám totiž hrozí, že možno budeme mať jedného dňa takéhoto suseda priamo za dverami. Ľudia na Taiwane si dobre uvedomujú, čo im hrozí a niekde vzadu v hlave to nosia neustále so sebou, to im však nebráni v tom, aby žili odvážne, slobodne a nezávisle. Aj preto je Taiwan krajina, ktorú sa oplatí sledovať – a v mnohom aj nasledovať.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: