Sýria: rok nula po diktatúre

27. 3. 2025

Každá vojna sa raz skončí. Konflikt, ktorý od roku 2011 pustošil Sýriu, dospel k predbežnému koncu pádom režimu, ktorý bol pri moci od roku 1970. Turecko sa v tomto mocenskom prevrate javí ako hlavný víťaz, zatiaľ čo pasivita doterajších spojencov zvrhnutého režimu – najmä Ruska a Iránu – vyvoláva otázky. Nová vláda v Damasku, ktorá tvrdí, že sa ideologicky posunula, teraz musí dokázať, že sa definitívne rozišla s džihádizmom.

„Vďaka Bohu, tyran utiekol!“ V noci zo 7. na 8. decembra sa táto správa šírila arabskými sociálnymi sieťami ešte skôr, než ju potvrdili sýrski predstavitelia. Prezident Bašár al-Asad opustil krajinu a zamieril na neznáme miesto – neskôr sa ukázalo, že jeho cieľom bola Moskva. Počas niekoľkých hodín sa opatrnosť a skepsa miešali s eufóriou, zatiaľ čo sa objavovali prvé zábery triumfálneho postupu vojakov Sýrskej národnej armády v predmestiach Damasku. Práve táto organizácia, spolu s Hajját Tahrír al-Šám (Organizácia za oslobodenie Levantu, ďalej HTC), zohrala kľúčovú úlohu pri zvrhnutí Asadovho režimu. Neistota však netrvala dlho. Po dvadsiatich štyroch rokoch nekompromisnej vlády nad svojimi oponentmi, muž, ktorý prevzal moc po svojom otcovi Háfizovi (prezidentovi v rokoch 1971 – 2000), nečakane utiekol. Blízky východ tak vstupuje do novej, neistej kapitoly svojich dejín.

Pochopenie príčin kolapsu Asadovho režimu môže naznačiť jeho geopolitické dôsledky – a to v čase, keď región sužujú masakre a ničenie v Pásme Gazy či Libanone spôsobené izraelskou armádou, ale aj vojenské neúspechy Hizballáhu a Hamasu. Okrem toho prebiehajú sporadické raketové výmeny medzi Izraelom a Iránom a v novembri Medzinárodný trestný súd vydal zatykače na izraelského premiéra Benjamina Netanjahua a jeho bývalého ministra obrany Yoava Galanta za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti spáchané v palestínskej enkláve.

Jednou z hlavných príčin pádu Bašára al-Asada bolo postupné rozkladanie sýrskej štátnej správy. Po tom, čo v roku 2011 brutálne potlačil ľudové povstanie, nedokázal zabrániť, aby jeho krajina stratila suverenitu v dôsledku neustálych vojenských zásahov zvonka – či už zo strany spojencov (Rusko, Irán, Hizballáh) alebo rivalov a otvorených nepriateľov (USA, Turecko, Izrael).¹ Situáciu ešte viac komplikovala strata kontroly nad celými regiónmi, ktoré ovládali rôzne neštátne skupiny – Kurdi na severe, Islamský štát na východe a džihádistická koalícia v severozápadnej enkláve Idlib. Tento rozklad štátu sa počas rokov prejavil rozvratom v administratívnych a vojenských štruktúrach. Korupcia zasiahla všetky oblasti života – dokonca aj také banálne úkony, ako je zápis dieťaťa do školy, si vyžadovali úplatky. Slabo platení dôstojníci si navyše privyrábali organizovaným pašovaním – predajom vojenského vybavenia či pohonných hmôt na čiernom trhu. Výsledkom bol oslabený režim, ktorý nedokázal svojim občanom ponúknuť žiadnu zjednocujúcu víziu, okrem neurčitého prísľubu opätovného ovládnutia celého územia Sýrie.

Na jar 2011, keď Asad čelil pokojným protestom po revolúciách v Tunisku a Egypte, si mohol zvoliť inú cestu. Namiesto toho sa krajina ponorila do občianskej vojny, ktorá si vyžiadala 500 000 obetí a vyhnala zo Sýrie 6 miliónov ľudí. K tomu treba pripočítať ďalších 7 miliónov vysídlených osôb v rámci sýrskeho územia – v krajine, ktorá mala pred vojnou 23 miliónov obyvateľov. Už jeho prejav v parlamente 30. marca 2011 naznačoval, čo bude nasledovať: chaos a násilie. Výhražky voči „výtržníkom“ sa miešali s rétorikou o zahraničnom sprisahaní, zatiaľ čo poslanci mu nadšene prisahali vernosť a prisľubovali „obetu krvi a duše“ – nie v mene vlasti, ale „Bašára, milovaného vodcu“. Klientelizmus, rozkrádanie verejného majetku ľudmi v okolí exprezidenta, zabavovanie majetku utečencov a vysídlencov, vydieranie a donášanie podporované úradníkmi či bezpečnostnými zložkami podkopávali režim. Na rozdiel od rozšírenej predstavy Asad nebol neobmedzeným vládcom – jeho závislosť od Ruska a Iránu ho oslabila a musel lavírovať medzi ambíciami svojho mladšieho brata Mahera a vplyvných bratrancov z klanu Makhloufovcov. Už začiatkom 90. rokov v Sýrii pod vedením Asadovho otca fungovalo približne desať viac-menej koordinovaných bezpečnostných služieb. O tridsať rokov neskôr ich počet dosiahol dvojnásobok. Každá významná postava režimu mala vlastné ozbrojené zložky, schopné kohokoľvek odstrániť alebo sa konfrontovať so súperiacimi skupinami v boji o peniaze a vplyv. Aj masová výroba captagonu – stimulačnej drogy, ktorá zaplavila Blízky východ, vrátane Arabského polostrova – sa dá pochopiť len v tomto kontexte². Táto psychotropná droga sa stala jednoduchým zdrojom osobného obohatenia i financovania zbraní, no zároveň podkopala stabilitu systému, ktorý sa dlho javil ako nezničiteľný.

Podpora arabských monarchií

Vzhľadom na úplnú dezorganizáciu takzvaných „lojálnych“ síl nebolo prekvapivé, keď 27. novembra skupina džihádistov – vyše tristo bojovníkov – obsadila Aleppo. Tento moment sa stal predohrou k zvrhnutiu režimu, ktorého druhým zásadným faktorom bolo úplné opustenie Bašára al-Asada jeho spojencami. A pritom sa zdalo, že režim už prekonal najťažšie obdobie a získal späť určitú medzinárodnú legitimitu. V máji 2023 sa Sýria po dvanásťročnom vylúčení opäť vrátila do Ligy arabských štátov. Exprezident, podporovaný monarchiami z Perzského zálivu, od ktorých požadoval financovanie obnovy krajiny, sa cítil sebavedome. Jeho pozíciu posilňovalo aj to, že viaceré západné metropoly, vrátane Ríma, oznámili opätovné otvorenie svojich ambasád v Damasku, aby okrem iného mohli čo najrýchlejšie rokovať o repatriácii sýrskych utečencov v Európe. Dokonca aj turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan, jeden z najhlasnejších kritikov sýrskeho režimu, postupne menil svoj postoj a viackrát vyjadril ochotu stretnúť sa so svojím sýrskym náprotivkom. Asad však so svojou typickou aroganciou trval na tom, že žiadne rokovania nebudú možné, pokiaľ turecké jednotky zostanú na sýrskom území. Z pohľadu Iránu udalosti v Gaze a Libanone posilnili presvedčenie, že Islamská republika si musí udržať dobré vzťahy so sýrskym režimom. Čo sa týka Ruska, ktoré sa vyčerpávalo v ukrajinskej vojne, Damask mu naďalej zaručoval nepretržitý prístup k Stredozemnému moru cez námorné zariadenia v Tartúse, ako aj strategickú vzdušnú základňu Humajmím, ktorá poskytovala významné operačné možnosti.

Tak prečo nebol režim Bašára al-Asada zachránený ako v roku 2013 Iránom a Hizballáhom? Prečo Vladimir Putin neprikázal svojej leteckej armáde zasiahnuť, ako to urobil v roku 2015 a následne pri krvavom znovudobytí Aleppa? Odpoveď spočíva v trojici faktorov: kontext, vôľa a prostriedky. Od februára 2022 vyčerpávajúca vojna na Ukrajine pohltila takmer všetky konvenčné kapacity a ľudské zdroje ruskej armády. Odkloniť ich časť na sýrske bojisko by znamenalo oslabiť sa práve vo chvíli, keď sa Západ a Kyjev snažia akýmkoľvek spôsobom zmeniť pomer síl pred rokovaniami, ktoré chce novozvolený prezident Donald Trump vnútiť bojujúcim stranám hneď po nástupe do funkcie. Okrem toho sa už najmenej dva roky v Moskve stupňovala nespokojnosť s neschopnosťou Asada stabilizovať krajinu a najmä viesť seriózne rokovania – či už s džihádistickou koalíciou ovládajúcou oblasť Idlibu, alebo s Kurdmi v Rojave. To všetko hralo proti ruskej intervencii, a to aj napriek naliehavým žiadostiam bývalého sýrskeho prezidenta. Väčšina medzinárodných médií tento významný neúspech Moskvy vyzdvihovala vo svojom obsahu. Rusko však dokázalo minimalizovať škody vďaka svojim rokovaniam s Tureckom, ktoré podporovalo časť povstalcov. V chaose, ktorý nasledoval po „oslobodení“ Damasku, sa ruské diplomatické misie nestali terčom útokov – na rozdiel od iránskych zastupiteľstiev. Na druhej strane Ahmed Al-Šaraa, známejší pod bojovým menom Abú Mohammad al-Džúlání, líder organizácie HTC a nový silný predstaviteľ Sýrie, sa dôsledne vyhýbal konfrontácii s ochrancom zosadeného diktátora a dokonca prijal vyslancov Vladimira Putina. Budúcnosť ukáže, či si Rusko udrží základne v Tartúse a Humajmíme, no isté je, že Moskva je dnes na sýrskej scéne závislejšia od Ankary než kedykoľvek predtým.

Podobné úvahy platia aj v prípade Iránu. Úrady Islamskej republiky nešetrili kritikou voči Bašárovi al-Asadovi. Už v decembri 2018 sa objavovali správy, že Teherán by privítal zmenu na čele Sýrie. Keďže iránska podpora sýrskeho režimu bola od roku 2012 odhadovaná na 5 miliárd dolárov ročne, exprezident sa vo februári 2019 vydal na svoju prvú návštevu Teheránu od roku 2010, aby si zabezpečil priazeň a preukázal lojalitu najvyššiemu vodcovi, ajatolláhovi Alímu Chameneímu. V roku 2024 však Iránci neustúpili. Hoci by boli radšej videli kozmetickú obmenu režimu namiesto úplného zosadenia ich spojenca z radov alavitov – náboženskej vetvy blízkej šiítizmu – Asad nakoniec stratil trpezlivosť aj u svojich patrónov, ktorí bez váhania uznali jeho pád. Okrem toho, izraelské útoky na Hizballáh oslabili schopnosť Teheránu zasiahnuť prostredníctvom svojich regionálnych spojencov. A aj keby na to mal ľudské a materiálne kapacity, libanonský Hizballáh by len ťažko mohol prísť na pomoc sýrskej vláde – ako by to po toľkých obetiach vo vlastných radoch ospravedlnil?

Ako by to mohol ospravedlniť po toľkých stratách medzi svojimi veliteľmi a bojovníkmi, navyše v čase, keď je libanonská verejnosť stále otrasená izraelskými útokmi? Jedinou možnosťou zostávalo mobilizovať priame iránske zdroje, avšak Teherán disponuje len obmedzenými leteckými kapacitami, ktoré by boli nevyhnutné na spomalenie postupu povstaleckých síl. Navyše, ako naznačujú bojovne naladené editoriály v konzervatívnej iránskej tlači, v najvyšších kruhoch Islamskej republiky prevláda presvedčenie, že Izrael nakoniec Donalda Trumpa presvedčí o potrebe útoku na iránske jadrové zariadenia – alebo dokonca o širšej vojne, ktorá by urýchlila zmenu režimu v Teheráne. Obava z destabilizácie nie je v iránskej politike ničím novým – objavila sa už v prvých mesiacoch po páde šacha v roku 1979 a odvtedy formovala iránsku obrannú doktrínu. V takomto kontexte by vynakladanie zdrojov na záchranu spojenca, ktorý sám neprejavoval ochotu zlepšiť svoju situáciu, bolo jednoducho stratou času a energie.

Šiítsky oblúk je zlomený

Podobne ako pre Rusko, aj pre Irán predstavuje pád Bašára al-Asada vážnu porážku. Teherán investoval obrovské sumy do jeho podpory bez akejkoľvek návratnosti a zároveň prišiel o tisíce príslušníkov Revolučných gárd a bojovníkov šiítských milícií. Hoci v krajine zostávajú šiítské komunity – najmä v Damasku a na severe Aleppa – a tiež alaviti na pobreží Stredozemného mora a v Damasku, druhá z nich už prišla o moc. Tú teraz dočasne prevzali bývalí džihádisti alebo tí, ktorí sa k nim hlásia, väčšinou sunnitského pôvodu. Týmto sa rozpadol tzv. „šiítsky oblúk“, ktorý spájal Irán s Libanonom cez Irak a Sýriu. Pre mnohých radikálnych sunnitov je boj proti „šiítskej heréze“ prioritou, dokonca dôležitejšou než konfrontácia s inými nepriateľmi, ako je Izrael. Hoci nový líder Ahmed Al-Šaraa verejne vyhlasuje, že nechce vojnu, stále ho čaká úloha presvedčiť svojich spojencov, aby neeskalovali napätie s Teheránom. Okrem otázky zahraničného dlhu – Damask údajne dlhuje Iránu 50 miliárd dolárov, najmä za dodávky paliva a zbraní – je tu aj problém súkromných iránskych hospodárskych záujmov. Tie sa týkajú napríklad obchodníkov z Teheránu, ktorí vlastnia významnú časť obchodov na damašskom bazári. Verejnosť v sýrskej metropole, ktorá podporuje nový režim, však už dala jasne najavo silné protiiránske nálady. V nasledujúcich mesiacoch sa tak môžu medzi Damaskom a Teheránom objaviť nové napätia.

Irak sa de facto v rámci regiónu mení na hlavný obranný val Iránu. Teherán v nasledujúcich mesiacoch bude naďalej upevňovať svoj už aj tak silný vplyv v tejto krajine. Washington už v januári 2024 varoval centrálnu vládu v Bagdade pred rastúcim vplyvom proiránskych milícií, ktoré sú zároveň otvorene protiamerické a čoraz viac sa správajú ako „štát v štáte“³. Iránska stratégia presunu ťažiska na Irak pravdepodobne vyvolá nové napätie v regióne. Nie je vylúčené, že tieto milície – ktoré vznikli ešte v časoch, keď sa Islamský štát blížil k Bagdadu – sa stanú aktívnejšími aj na iracko-sýrskej hranici. Ich cieľom môže byť predchádzanie možným prenikom džihádistických skupín do Iraku, no ich prítomnosť zároveň môže ďalej komplikovať bezpečnostnú situáciu v oblasti.

Zo všetkých aktérov v sýrskom konflikte vyšlo ako najväčší víťaz Turecko. Už v roku 2020 zabránili turecko-ruské rokovania úplnej porážke síl HTC, ktoré sa stiahli do enklávy v Idlibe. Bašár al-Asad si vtedy myslel, že rýchlo zlikviduje poslednú baštu povstania – no práve táto skupina dnes drží moc v Damasku, hoci musí spolupracovať aj s ďalšími organizáciami. Ankara tak získala výhodnú pozíciu, keďže jej hlavný partner v Sýrii jej zostáva zaviazaný. Medzi najnaliehavejšie otázky patrí osud sýrskych utečencov v Turecku. S počtom približne troch miliónov predstavujú pre prezidenta Erdogana vážny vnútropolitický problém, ktorý sa snaží čo najrýchlejšie vyriešiť ich návratom do Sýrie. Už 9. decembra, ešte pred akýmkoľvek oficiálnym dohodnutím podmienok, turecké úrady nariadili znovuotvorenie jedného z hraničných priechodov – čo naznačuje, že Ankara sa chystá urýchliť repatriáciu sýrskych utečencov bez ohľadu na politické okolnosti.

Hoci je pravdepodobné, že mnohí utečenci sa postupne vrátia domov, otázka územného usporiadania bude oveľa zložitejšia – pokiaľ teda Al-Šaraa nepristane na úlohu poslušného nástroja Ankary. Turecká armáda totiž nielenže naďalej okupuje rozsiahle oblasti Sýrie, ale zároveň sa pripravuje na ofenzívu proti takmer autonómnej oblasti Rojava s cieľom vytlačiť z nej kurdské sily – konkrétne Jednotky ľudovej ochrany (YPG), ozbrojené krídlo Strany demokratickej únie⁴. Otázkou zostáva, ako sa k tomu postaví Damask, keďže nový líder Sýrie prisľúbil, že s kurdskými autonomistami bude viesť mierové rokovania. Nejasná je aj pozícia Spojených štátov, ktoré boli spojencami Kurdov v boji proti Islamskému štátu. Po inaugurácii Donalda Trumpa môžu nastať zásadné zmeny. Počas svojho prvého prezidentského mandátu v októbri 2019 Trump otvorene bagatelizoval americké záväzky voči Kurdom a mylne tvrdil, že „nám nepomohli počas druhej svetovej vojny“. V súčasnosti majú USA v severovýchodnej Sýrii rozmiestnených približne dvetisíc vojakov, čím bránia Turecku v útoku na Rojavu. No nie je vylúčené, že chaos spôsobený pádom Asadovho režimu dodá Erdoganovi odvahu, aby sa pokúsil kurdský problém definitívne vyriešiť vojenskou cestou…

Mnohé z vyššie uvedených úvah závisia od toho, aký režim sa v skutočnosti etabloval v Damasku. Organizácia HTC bola dlho spájaná s džihádistickým hnutím – teda s ideológiou, ktorá odmieta národné štáty a hranice v prospech budovania kalifátu. Dnes sa však jej predstavitelia hlásia k „národno-náboženskej“ doktríne a tvrdia, že sa definitívne rozišli so skupinami ako Al-Káida či tzv. Islamský štát. Hoci odkazy na šaríu zostávajú prítomné, Ahmed Al-Šaraa tvrdí, že sa chce sústrediť výlučne na Sýriu. Tento posun – tak ideologický, ako aj teologický – vyvoláva medzi odborníkmi na islamské hnutia rozsiahle diskusie. Môže mu niekto veriť, keď sľubuje rešpektovanie práv náboženských menšín, najmä sýrskych kresťanov, ktorých počet za posledné desaťročie klesol z 8 na 2 % populácie? Dá sa dôverovať jeho vyhláseniam, že sa dištancoval od globálneho džihádu, ktorý inšpiruje teroristické útoky po celom svete? Správa enklávy Idlib, kde žili rôzne komunity vedľa seba, Al-Šaruu donútila k pragmatickejšiemu prístupu a určitej forme deradikalizácie, ba dokonca k postupnému odklonu od saláfizmu⁵. Zostáva však otázkou, či by sa podobná transformácia mohla uskutočniť v celonárodnom meradle. Západné mocnosti sa zatiaľ zdajú byť naklonené spolupráci s HTC – najmä preto, že jeho lídri sa vyhýbajú konkrétnym vyjadreniam o svojom postoji k Izraelu. A to aj napriek tomu, že židovský štát stále okupuje časť sýrskeho územia a pravidelne podniká nálety na sýrske ciele⁶.

V konečnom dôsledku sa opäť vynára otázka, či je islamistické hnutie schopné vládnuť krajine tak, aby rešpektovalo demokratické pravidlá a individuálne slobody. Vo väčšine prípadov sa podobné politické formácie – hoci majú silnú podporu voličov, čo dokazujú ich volebné úspechy – ocitli pri moci len krátko, aby boli následne násilne odstránené. Svedčia o tom príklady Alžírska (1992), Egypta (2013) či Tuniska (2021). Ale kto by mohol zosadiť Ahmeda Al-Šaruu a jeho hnutie? Armáda, ktorá prešla čistkami a zbavila sa prívržencov Bašára al-Asada, sa teraz musí reorganizovať a integrovať rôzne milície – vrátane tej, ktorá je napojená na HTC. To výrazne znižuje riziko vojenského prevratu. Na politickej scéne, mimo islamistického spektra, HTC a jeho spojenci prakticky nemajú konkurenciu. Kedysi všadeprítomná strana Baas (arabsky Strana národnej obrody), ktorá bola pilierom Asadovej diktatúry, sa rozpadla, a z panarabizmu, ktorý kedysi hlásala, zostala len prázdna fráza. Najväčšie nebezpečenstvo tak prichádza zvnútra – z ďalšej radikalizácie. Na východe Sýrie totiž Islamský štát stále existuje a predstavuje nielen hrozbu, ale aj magnet pre najextrémnejšie živly, ktoré odmietajú pragmatickejší prístup HTC. Ak sa tento trend prehĺbi, môže Sýria čeliť novému cyklu násilia, tentoraz v podobe súboja medzi islamistami rôzneho kalibru.

Sýria sa tak stane priestorom viacerých experimentov. Prvým bude nevyhnutná obnova štátu, ktorý sa po rokoch vojny a rozkladu musí znovu vybudovať. Druhým bude formovanie novej armády. A napokon, tretím – a azda najkontroverznejším – bude nástup islamistov k moci. Ide o hnutie, ktorého lídri sú stále na medzinárodných zoznamoch hľadaných džihádistov a ktorí, ak by boli Palestínčania, Libanončania alebo Sudánci, by aj dnes boli západnými krajinami a médiami odsúdení.

Preložil Michael Augustín (Ústav politických vied SAV, v. v. i.)