Súčasná vážna hudba: Piesne nešťastných detí

Michal Lipták20. apríla 2023371

Dá sa prejsť od postmoderny až pred modernu, a od postirónie až k neproblematickej priamočiarosti?

Sledovať vývoj hudby nemeckého skladateľa Hansa Thomallu je nesmierne zaujímavé. V jeho skoršej opere Fremd (2011) je mytologická postava Medey spracovaná ako archetypálne Iné. Hudba sama prechádza procesom odcudzenia – očakávaný atonálny idióm sa postupne rozpadá v anachronických bel canto operných číslach či detských riekankách. No poslucháčstvo oboznámené s postmodernou to až tak neprekvapí – modernistické ambície hľadajúce absolútne novú hudbu sa skrz takéto pseudocitácie kritizujú a podkopávajú, no v dvadsiatom prvom storočí je vlastne problematické hlásiť sa k takým ambíciám.

V novej opere Dark Spring (2019) však Thomalla zachádza ďalej. Až na štyri elektroakustické medzihry je celá nielenže tonálna, ale rovno založená na postupoch z populárnej hudby, nesená syntetizátormi a perkusiami, s áriami štylizovanými ako pop songs, pri ktorých si speváci a speváčky na javisku jedna po druhom berú mikrofón.

Libreto vychádza z Wedekindovej subverzívnej hry Frühlings Erwachen (Jarné prebudenie, 1891). Thomalla s libretistom Joshuom Cloverom z nej odstránili dospelých, takže ostali len štyri pubertálne deti sužované úzkosťami z tlaku na výkon v škole či budúcom povolaní, z očakávaní vo vzťahoch a v sexe, či z potreby budovania sociálneho kapitálu. Pre Thomallu sú archetypálnym obrazom mladých ľudí v neskorom kapitalizme.

V hudbe samotnej však úzkosť mizne. Konflikt a odcudzenie z Fremd sú vyriešené, vyhrali detské riekanky. Samotné piesne sú emocionálne silné – najmä Wendlin masochistický duet – no celkovo akoby Thomalla naznačoval, že je možné odhliadnuť od storočia atonálnych experimentov a prejsť k priamočiarej komunikácii emócií.

Historicky však autentickou hudbou nešťastných detí z Wedekindovej hry bola atonalita – napokon, Schönberg mal v roku 1891 šestnásť. Thomallova opera by bola nepravdivá, ak by deti po sto rokoch zrazu dokázali komunikovať bez problémov; neskorý kapitalizmus na to podmienky určite nevytvára. Úspech Thomallovej opery je presne v tom, že v nej napriek jednoduchému jazyku predsa len ostáva veľa nevypovedaného – a tie štyri medzihry akoby pripomínali medzery v medziľudských vzťahoch, ktoré nateraz stále nemožno zaceliť.

Hans Thomalla: Dark Spring (Nationaltheater-Orchester Mannheim / Alan Pierson / Shachar Levi / Anna Hybiner / Christopher Diffey / Magid El-Bushra). Oehms Classics, 2021.

Michal Lipták

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: