Po takmer dvadsiatich rokoch som sa konečne dočkal oficiálnej nahrávky druhej opery od fínskej skladateľky Kaijy Saariaho Adriana Mater (2005), ktorá je pre mňa jednou z najlepších v rámci povojnovej opery. Nahrávky dlho existovali len v bootlegovej podobe, čo sa konečne podarilo napraviť.
Adriana Mater kompozične zapadá do veľmi riedko obývanej línie francúzskych „konverzačných“ avantgardných opier, ktorá začína od Debussyho Pelléasa a Melisandy (1902) a pokračuje k Saariaho v podstate len cez Messiaenovho Sv. Františka z Assisi (1983), možno ešte so vstupmi od Francisa Poulenca či neskoršími dielami Philippa Boesmansa.
Čím sa tieto opery vyznačujú, je absencia árií, pričom vokálne party sa prispôsobujú plynutiu prirodzenej reči. Hudba koloruje konverzácie, a postupne smerom k atonalite – ako je to u Messiaena a následne aj Saariaho – sa stáva abstraktnejšou a akoby statickejšou.
Adriana Mater sa odohráva v generalizovanom vojnovom konflikte a jej ústrednou témou je generačný prenos traumy v brutálnom a brutalizujúcom kontexte vojny. V prvom dejstve Tsargo znásilní Adrianu, ktorá si dieťa nechá napriek naliehaniu sestry Refky. O sedemnásť rokov neskôr sa Adrianin syn Yonas v druhom dejstve v stále trvajúcej vojne snaží vyhľadať Tsarga a pomstiť sa.
Aj keby príbeh nebol dôsledne zbavený referencií k reálnym predlohám, opera ako žáner nie je priestorom na sociálne komentáre. Adriana Mater tak ani nie je aktuálnou vo vzťahu k dnešným vojnám v Sudáne, na Ukrajine či v Gaze. Filter hudby v žánri opery neumožňuje nijako lepšie pochopiť traumy z reálnych vojnových konfliktov. To opera nedokáže.
Kompozičný prístup Kaijy Saariaho v podstate len umožňuje, aby takto tematicky postavená opera nebola absurdnou a neprístojnou. No to v opere, či už súčasnej alebo tradičnej, naozaj nie je málo.
Naratívna bezčasovosť opery jej tak len dáva šancu na nadčasovosť, ktorá tkvie v hudbe. Na prirodzene plynúce ubolené monológy a drastické dialógy sa priliepajú hutné, dezorientujúce atonálne textúry. Tie vytvárajú labyrint, v ktorom máme dojem, že nádej, že sa z neho dostaneme – čo si od nás vyžaduje veľké sústredenie sa a výkon – je homologická s nádejou, že z Yonasa sa nestane monštrum, akým bol jeho otec. Takáto nádej je to najviac, čo nám vie opera ponúknuť.
Nahrávka vychádza z poloinscenovanej koncertnej verzie, ktorá zaznela v San Franciscu v júni 2023. Kaija Saariaho zomrela na rakovinu mozgu týždeň pred koncertom vo veku 70 rokov.
Kaija Saariaho: Adriana Mater (Sanfranciský symfonický orchester / Esa-Pekka Salonen / Fleur Barron / Axelle Fanyo / Nicholas Phan / Christopher Purves). Deutsche Grammophon, 2024.
Michal Lipták
