Storočie predstieraných mierových rozhovorov

Koncom januára Trumpova administratíva predstavila svoj „mierový plán“ pre Izrael a Palestínu. Plán bol entuziasticky prijatý izraelským premiérom Netanjahuom a obratom odmietnutý palestínskym prezidentom Abbásom ako zlý vtip. Tieto odlišné reakcie priamo zodpovedali nevyváženosti plánu, ktorého účelom bolo v podstate zmraziť a legitimizovať súčasný status quo, v ktorom Palestínčania na okupovaných územiach ostávajú bez základných politických práv.

Kľúčovým problémom však nie sú ani tak detaily plánu, ako samotný rámec, v ktorom sa uvažovanie o mierovom procese pohybuje. Dodržiavanie medzinárodného práva či ľudských práv je vnímané ako odmena za dobré správanie, a nie ako univerzálny, bezpodmienečný nárok. Ukončenie okupácie zo strany Izraela je v týchto plánoch vnímané ako jedna strana „kompromisu“, a nie ako splnenie nevyhnutnej povinnosti. Palestína je aj pre liberálov akousi „slepou škvrnou“: čo by bolo kdekoľvek inde vo svete, pri akýchkoľvek iných aktéroch, neprijateľné, nie je pri Palestíne vnímané ako problematické. Aby sme situáciu pochopili, je potrebné odraziť sa od často prehliadaného, no kľúčového faktu, že Izrael je v prvom rade oneskorený koloniálny projekt.

Pôvod palestínskej neústupčivosti

Kolonizácia Palestíny mala od počiatku triedny rozmer. Po osmanskej pozemkovej reforme v roku 1858 prešla väčšina pôdy spod vlastníctva malých roľníkov, felahov, ktorí ju vlastnili na základe zvykového práva, z väčšej časti do vlastníctva veľkostatkárov. Cieľom bolo prejsť aj v poľnohospodárstve na kapitalistický spôsob výroby. Veľkí vlastníci pôdy však miesto zefektívňovania hospodárenia uprednostnili rýchly spôsob kapitalizácie tejto pôdy, umožnený záujmom o jej kúpu zo strany sionistických organizácií.

Pre felahov sa pôvodne pri týchto zmenách vlastníctva veľa nezmenilo, pričom sionisti z prvej imigračnej vlny často Palestínčanov naďalej zamestnávali. Zmena nastala s druhou alijou v rokoch 1904 až 1914. V rámci tejto imigračnej vlny prichádzali do Palestíny zväčša sekulárni, socialisticky orientovaní Židia. Ich socialistické presvedčenie ich však paradoxne neviedlo k hlásaniu triednej solidarity naprieč etnickou príslušnosťou, ale k využívaniu práce ako kolonizačného nástroja. Palestínski roľníci a robotníci boli postupne nahrádzaní židovskými pracujúcimi a Palestína tak mala byť „dobytá prácou“. Odpor Palestínčanov proti strate živobytia postupne silnel, ale zároveň ostával nekoordinovaný. Po prvej svetovej vojne, počas Britského mandátu, bol brutálne potláčaný britskou koloniálnou armádou.

Keď po druhej svetovej vojne čerstvo vzniknutá OSN navrhla rozdelenie Palestíny na židovský a arabský štát, z pohľadu Arabov šlo o kulmináciu dlhodobého sociálneho inžinierstva a koloniálnych nespravodlivostí.

Plán rozdelenia navyše nedával žiadnu istotu ohľadom sionistických dlhodobých zámerov či osudu arabského obyvateľstva v novovzniknutom Izraeli. Počas predchádzajúcich dekád Palestínčania videli židovskú komunitu, jišuv, konštantne expandovať, napriek prítomnosti Britov či Turkov. Prvý návrh rozdelenia Palestíny z roku 1937 rátal s núteným presídlením cca 225-tisíc Palestínčanov zo židovského štátu. Neistota Palestínčanov bola odôvodnená. Sionisti od počiatku vnímali židovský štát na časti územia Palestíny ako základný stavebný kameň židovského štátu na celom území Palestíny. Budúci prvý izraelský premiér David Ben-Gurion písal v roku 1937 svojmu synovi: „Židovský štát v časti Palestíny nie je cieľ, ale začiatok. (…) Vlastníctvo nie je dôležité len o sebe; (…) cez neho zvyšujeme svoju moc, a každé takéto posilnenie nám napokon umožní zmocniť sa celej krajiny.“

Po vyhlásení nezávislosti Izraela v roku 1948 tak okolité arabské štáty vyhlásili Izraelu vojnu; na jej konci Egypt okupoval Gazu, Jordánsko okupovalo Západný breh, Izrael existoval vo fixných hraniciach a 750-tisíc Palestínčanov bolo izraelskou armádou vyhnaných zo svojich domovov. Vyháňanie palestínskej populácie pritom sporadicky prebiehalo už od roku 1947. Vojna o nezávislosť sa klasicky prezentuje ako boj Dávida proti Goliášovi; v skutočnosti však vyhral Goliáš: dobre vycvičená, vyzbrojená a motivovaná izraelská armáda nemala problém so slabo vyzbrojenými palestínskymi jednotkami či okolitými arabskými štátmi, ktoré, ostatne, nemali skutočný záujem bojovať proti Izraelu a vojnu vnímali skôr ako nástroj vlastnej územnej expanzie.

Izraelská expanzia

Izrael samotný sa však takisto, ani po vojne, nevzdal expanzionistických ambícií. Testovacie kolo prebehlo v roku 1956, keď v kooperácii s Britmi a Francúzmi napadol Egypt a obsadil Suezský prieplav. Izraelská armáda sa stiahla až po koordinovanom tlaku tak zo strany USA, ako aj ZSSR. V roku 1967 bol už Izrael úspešnejší.

O vojne z roku 1967 sa ustálilo povedomie ako o „preventívne obrannej“. Išlo pritom o klasickú dobyvačnú vojnu, čo preukazuje aj právny vedec John Quigley v práci The Six-Day War and Israeli Self-Defense (2013). Napríklad často spomínané egyptské uzatvorenie Tiranskej úžiny právne ani fakticky neobstojí ako casus belli. Ostatne, ani Izraelčania najprv neboli presvedčení o životaschopnosti tejto zámienky; sprvu jednoducho klamali, že Egypt ich napadol, keď vraj deň predtým ostreľoval izraelské dediny Kisufim, Nahal Oz a Cur Maon. Napokon, keď Izrael o pár dní nato napadol Sýriu a Jordánsko, už sa ani neunúval konštruovať nejaké dôvody. V roku 1967 jednoducho Izrael viedol dobyvačnú vojnu, ktorá je podľa medzinárodného práva zakázaná.

Izrael hneď po vojne začal podnikať kroky k anexii Západného brehu. Už v roku 1967 bol vypracovaný prvý plán anexie, tzv. Alonov plán. Dôvodom, prečo k anexii nedošlo, je práve skutočnosť, že by definitívne odhalila vojnu z roku 1967 ako dobyvačnú. Izrael tak bol nútený kreatívne pracovať s okupačným právom. Po nástupe pravicovo-nacionalistického Likudu sa od roku 1978 začalo na Západnom brehu aj v Gaze s rozsiahlou výstavbou osád a s presunom izraelského obyvateľstva, podporovaným najmä ortodoxným osadníckym hnutím Guš Emunim.

Architekt Eyal Weizmann v práci Hollow Land (2007) detailne opisuje, ako pod falošnými zámienkami preventívnej obrany či bezpečnosti postupne dochádzalo a dochádza ku kolonizácii Západného brehu. Čo vzniká ako vojenské stanovište sa postupne mení na civilné sídlo, a to následne musí byť – „kvôli bezpečnosti“ – obohnané múrom, ktorý postupne fragmentuje palestínske územie. Ariel Šaron v roku 1980 výstižne vyjadril túto kolonizačnú logiku slovami: „Chcem, aby Arabi každú noc videli židovské svetlá, nie ďalej ako 500 metrov od nich.“

Zrod kompromisu

Palestínčania postupne pochopili, že vo vzťahu k tomuto expanzionizmu sa nemôžu spoliehať na pomoc ostatných arabských krajín. Ako argumentuje Yezid Sayigh v najkomplexnejšej štúdii palestínskeho ozbrojeného odboja, Armed Struggle and the Search for State (1997), ozbrojený odboj hral dôležitú rolu vo formovaní palestínskeho národného povedomia, aj keď sa v exile často zamotával v interných politických bojoch – v Jordánsku, Sýrii či Libanone – a inokedy zas uchyľoval k terorizmu. Organizácia za oslobodenie Palestíny (OOP; v angličtine PLO, Palestine Liberation Organisation) však paralelne viedla aj efektívnu diplomatickú kampaň za uznanie palestínskeho práva na sebaurčenie a už v roku 1974 jej vodca Jásir Arafat vystúpil v OSN. Táto legitimizácia palestínskych požiadaviek v kontexte práva na sebaurčenie bola pre Izrael oveľa nebezpečnejšia ako samotný ozbrojený odboj či terorizmus.

Dohody z Osla v rokoch 1993 a 1994 ale prišli vhod tak OOP, ako aj Izraelu. OOP – ktorá sa počas masovej, spontánnej a väčšinovo nenásilnej intifády (povstania) na okupovaných územiach v roku 1987 ocitla úplne mimo hlavného diania – potvrdila svoju relevanciu ako kvázi štátna inštitúcia tým, že dostala územie, ktoré mohla v obmedzenej miere spravovať. Izrael zas mohol vyvolávať dojem, že robí ústupky a je naklonený mierovému riešeniu. Tieto dohody v podstate vychádzali z logiky Alonovho plánu a Palestínčanom pripomínali skôr podmienky kapitulácie. Dohody potvrdili izraelské bezpečnostné a vojenské záujmy na okupovaných územiach a natrvalo podriadili všetkých palestínskych obyvateľov a obyvateľky týchto území izraelskému vojenskému právu. Tieto údajné bezpečnostné záujmy pôsobili zároveň naďalej ako zámienka pre ďalšiu expanziu osád, čiže umožnili aj pokračujúcu kolonizáciu. Oslo však, a to je kľúčové, natrvalo kodifikovalo naratív kompromisu. Nemalo sa už diskutovať o naprávaní nespravodlivostí či o dodržiavaní medzinárodného práva, ale o vyvažovaní záujmov.

Izrael tak upevnil rámec, v ktorom mohol pravidelne prenášať vinu za pokračovanie konfliktu na Palestínčanov, a to aj bez toho, aby v akomkoľvek bode Palestínčanom ponúkol životaschopný štát (v sérii článkov pre New York Review of Books to zdokumentovali vyjednávači Robert Malley a Hussein Agha). Užitočným z tohto hľadiska v podstate bol aj vzostup Hamasu, ktorý v roku 2006 vyhral voľby a po krátkej občianskej vojne v roku 2007 natrvalo obsadil pásmo Gazy. S Gazou „ovládanou teroristami“ Izrael konečne necítil potrebu ani simulovať pokusy o kompromis. Na husto obývanú enklávu, kde takmer tri štvrtiny populácie tvoria utečenci vysídlení zo svojich domovov na území dnešného Izraela, uvalil brutálnu blokádu a v rokoch 2008, 2012 a 2014 Gazu opakovane bombardoval, v dôsledku čoho izraelská armáda (IDF) zabila viac ako tritisíc civilistov. Medzinárodný trestný tribunál nedávno naznačil, že IDF sa týmto pravdepodobne dopustila vojnových zločinov. Izrael však stále dokáže pred medzinárodným publikom úspešne argumentovať, že sa len „bráni pred terorizmom“ alebo že „nemá partnera pre mier“.

Výnimočný Izrael

Izrael v skutočnosti z hľadiska medzinárodného práva nemá nárok pýtať „partnera pre mier“. Okupácia má byť podľa medzinárodného práva dočasná a povinnosť stiahnuť sa z okupovaných území je bezpodmienečná. Izrael nemá právo „brániť sa“. Palestínčania sú okupované obyvateľstvo, nie občania iného suverénneho štátu, a Izrael má povinnosť počas trvania okupácie starať sa o okupované obyvateľstvo. Tomu zas prináleží právo na odpor, a to vrátane ozbrojeného odporu – toto právo samozrejme nezahŕňa terorizmus, avšak útoky na okupačných vojakov, aj keď možno z pragmatického hľadiska kontraproduktívne, sú z hľadiska medzinárodného práva legitímne. V bežnom diskurze sa napriek tomu zdá, akoby sa tieto základné poučky, ktorým rozumieme napríklad pri ruskej okupácii gruzínskeho mesta Poti či anexii Krymu, na Izrael nevzťahovali. Izrael má výnimku. Ostatne, je to údajne „jediná demokracia na Blízkom východe“ – a zároveň jediná „demokracia“ na svete, kde sa základné politické práva voliť a byť volený nevzťahujú na väčšinu jej obyvateľov. V princípe má pravdu palestínska právnička Noura Erakat: „Izrael nemá problém s Hamasom. Izrael má problém s Palestínou.“

Erakat vo svojej knihe Justice for Some (2019) tematizuje práve túto „výnimočnosť“ Izraela, ktorý bol opakovane vnímaný ako prípad sui generis, počnúc vyňatím Palestíny spod práva na sebaurčenie počas britského mandátu. Kolonialistický projekt v dvadsiatom storočí sa totiž dá obhájiť jedine ako výnimka z celkového procesu dekolonizácie.

Potrebu takejto obhajoby možno nájsť v špecifickej západnej kultúrnej imaginácii, ktorá si „svätú zem“ predstavovala ako niečo, čo by malo prináležať k západnému kultúrnemu rámcu. Zároveň ju treba hľadať v geopolitických motiváciách západných mocností, a nepochybne aj v pocite viny po holokauste. Pre Palestínčanov to však v praxi znamenalo – a dosiaľ znamená – útlak, utrpenie a vyhnanstvo.

Po druhej svetovej vojne je fungovanie Izraela ako výnimky vysvetliteľné aj cynickejšími motívmi. Ako bledli spomienky na hrôzy druhej svetovej vojny, medzinárodný právny rámec ustanovený pod ich vplyvom sa začal štátom javiť ako príliš rigidný, príliš zväzujúci. Quigley presvedčivo ukazuje jeden dôvod, prečo mnohé západné štáty boli naklonené izraelskej, zjavne absurdnej koncepcii dobyvačnej vojny ako „preventívnej obrany“. Táto právna inovácia totiž umožnila jednoduchšie vedenie vojny aj západným mocnostiam – jej využitie sme naplno videli počas americkej invázie do Iraku v roku 2003.

Izrael je skutočne do určitej miery právnym laboratóriom. Eyal Weizman v knihe The Least of All Possible Evils (2011) cituje izraelského profesora etiky Asa Kashera, ktorý pre IDF vypracovával právne a etické zdôvodnenie cielených atentátov. Táto prax bola medzinárodnými inštitúciami ešte v roku 2000 odsudzovaná; nielen kvôli tomu, že išlo v podstate o mimosúdne popravy, ale aj kvôli množstvu nevinných civilistov, ktorí pri takýchto útokoch zomierali. Kasher komentuje: „V Izraeli zohrávame kľúčovú úlohu pri vytváraní tohto odvetvia medzinárodného humanitárneho práva, pretože sme v prvej línii vojny proti terorizmu, a tak taktiky, ktoré používame, sa postupne stávajú prijateľnými pred izraelskými aj medzinárodnými súdmi. (…) To, čo robíme, sa stáva právom.“ Bývalý zamestnanec Pentagonu Weizmanovi opísal program, ktorý vyrátaval „vedľajšie škody“ pri bombových útokoch: „Ak počítač vypočítal, že pri útoku zomrie 30 [a viac] civilistov, nálet sa mohol vykonať len po osobnom schválení Rumsfeldom alebo Bushom. Čokoľvek pod 30 zabití sa mohlo vykonať priamo.“ Ako „ľudské štíty“ nešli tieto civilné obete na vrub tých, ktorí ich zabili. Prvých 50 útokov počas vojny v Iraku nezasiahlo svoj cieľ – každý osve však nezabil viac ako 29 nevinných civilistov. Táto právna téza o akceptovateľných „vedľajších škodách“ bola dizajnovaná práve v Izraeli. Bolo by nesprávne tvrdiť, že Izrael je špecificky zodpovedný za eróziu medzinárodného a humanitárneho práva – pravdepodobne by k nej dochádzalo aj tak. Palestína je však miestom, kde sa metódy tejto erózie testujú.

Izrael ako osadnícko-koloniálny projekt

Ak Izrael pochopíme ako pokračujúci osadnícko-koloniálny projekt, nie je izraelsko-palestínsky konflikt vôbec „komplikovaný“. Kolonizácia vo všeobecnosti nie je z dnešných liberálnych pozícií teoreticky obhájiteľná, avšak existencia koloniálnych projektov minulosti sa dá dnes už akceptovať ako fakt. Ide o zavŕšené projekty, v rámci ktorých osadníci prečíslili domorodé obyvateľstvo, a tak akékoľvek politicko-etické dilemy týkajúce sa postavenia tohto obyvateľstva, a aspoň nejakého naprávania hriechov z minulosti, nevyvolávajú potrebu prehodnotenia povahy týchto koloniálnych štátov. Otázka postavenia domorodého obyvateľstva sa rieši na periférii.

Izrael sa v podstate takýto stav pokúša dosiahnuť, preto analógie s juhoafrickým apartheidom či národnooslobodzovacími dekolonizačnými hnutiami (India, Alžírsko) nie sú presné. Utláčané subjekty v týchto prípadoch, na rozdiel od Palestínčanov, neboli konfrontované s režimom, ktorého ultimátnym cieľom je vyhnanie domáceho obyvateľstva a obsadenie uvoľneného územia (v jazyku izraelských politikov: „Judey a Samárie“ – čo sú biblické označenia pre Západný breh). Najpresnejšou analógiou z minulosti je tak odpor domáceho obyvateľstva voči západnej kolonizácii Amerík a Austrálie.

Západné uvažovanie tu nevyhnutne naráža na limity predstavivosti. Jeho deklarované princípy príliš bolestivo kolidujú s jeho minulosťou a dôsledne anti-koloniálny postoj sa zdá byť prakticky nemožný. Analogicky aj palestínske trvanie na spravodlivosti a dôstojnosti pôsobí pre liberálne svedomie frustrujúco a iracionálne. Liberálne svedomie tu však bojuje len s vlastnými deklarovanými hodnotami uplatňovanými v praxi. Ak sa napríklad Palestínčania odmietajú vzdať práva na návrat, tak sa len dovolávajú práva garantovaného Ženevskými konvenciami či čl. 13 Všeobecnej deklarácie ľudských práv.

Chápanie Izraela ako výnimky je v skutočnosti aj hlavným praktickým dôvodom, prečo akýkoľvek mierový proces nemá šancu na úspech. Dá sa povedať, že aj OOP v súčasnosti predstavuje prekážku mieru, nakoľko pristúpením na jazyk kompromisu implicitne akceptuje sui generis postavenie Izraela.

Bez ohľadu na to, či by mierové riešenie spočívalo v jednom demokratickom štáte postavenom na občianskom princípe, alebo v dvoch koexistujúcich štátoch, arabskom a židovskom, alebo v nejakej forme federácie a podobne, vo všetkých prípadoch sa bude vyžadovať súžitie Palestínčanov a Izraelčanov, resp. Arabov a Židov. Je preto potrebné vytvoriť spoločný naratív, pričom rámec dekolonizácie práve takýto naratív ponúka. Treba sa zhodnúť na očividnom fakte, že akýkoľvek izraelský nárok na sebaurčenie prišiel za cenu brutálneho pošliapania prvotného práva domáceho palestínskeho obyvateľstva na sebaurčenie. Akceptácia tejto prvotnej viny je dôležitým krokom k zmiereniu. Takisto je možné na ľavom spektre prepojiť tento naratív s triednym rozmerom kolonizácie a vytvoriť tak triednu solidaritu bez ohľadu na etnicitu, ktorá tu takmer vždy chýbala. Morálne zadosťučinenie je pritom kľúčové; väčšina Palestínčanov jednoducho chce žiť normálny život a Izrael už dávno akceptovala, avšak pod povrchom vždy hrajú rolu aj politické nároky na spravodlivosť a dôstojnosť. Palestínsku otázku nie je možné odpolitizovať; Erakat to upresňuje: „Základný palestínsky nárok nie je niečo ovládať, ale niekam patriť.“

Je nutné, aby sa na Izrael aplikovalo medzinárodné právo rovnako konzistentne, ako sa aplikuje na akúkoľvek inú krajinu. Aby sa nekonečná okupácia, vojnové zločiny, porušovanie základných ľudských práv nestretali len s bezzubými rezolúciami OSN a deklarovaným znepokojením predstaviteľov EÚ, ale aj s efektívnymi krokmi ako sú sankcie a postupná medzinárodná izolácia. Izrael chce byť súčasťou „západného sveta“, preto sankcie budú mať efekt. Jazyk kompromisov a ústupkov treba nahradiť jednoducho jazykom práv a povinností.

Napokon, tento naratív plne korešponduje s príbehom o progrese a rozvoji ľudských práv, ktorý ako Západ o sebe chceme rozprávať. Bez zahrnutia Palestíny do tohto príbehu sa medzinárodné právo a ľudské práva stanú len nástrojom oportunisticky a cynicky využívaným na dosahovanie mocenských cieľov. Uplatňovanie dvojakého metra na Palestínu vedie len k tomu, že sa „meter“ mení v celom svete, z čoho proti liberálom a demokratom nevyhnutne ťažia autoritári a diktátori.

Autor je filozof