Zmenili mi život bez môjho vedomia

Rómske ženy už vyše 20 rokov bojujú za spravodlivosť. Vláda sa za nezákonné sterilizácie ospravedlnila až v roku 2021, ale dodnes neprijala žiaden zákon o odškodnení.

Bol január 2000, keď 16-ročná Ingrid Giňová z rómskej osady v Richnave prišla do nemocnice v Krompachoch s pôrodnými bolesťami. Po vstupnej prehliadke ju previezli na chirurgickú sálu, kde jej druhá dcéra prišla na svet cisárskym rezom. To, že ju počas zákroku protizákonne sterilizovali, zistila až o tri roky neskôr, keď v sprievode advokátky nazrela prvýkrát do svojej zdravotnej karty.

Po prebudení z anestézy za ňou prišiel lekár do izby a požiadal ju o podpis papiera. „Povedal mi, že to musia podpísať všetky ženy, ktorým vykonali cisársky rez. Prišlo mi to zvláštne, pretože som pri prvom pôrode cisárskym rezom nič nepodpisovala. Bola som mladá, nerozumela som, čo sa deje a robila som to, čo mi povedali. Tak som sa podpísala,“ hovorí pani Giňová. V skutočnosti od nej doktor vyžiadal dodatočný podpis pod formulár so žiadosťou o sterilizáciu.

O tom, že jej vykonali tubálnu ligáciu a už nebude môcť mať deti, jej ošetrujúci lekár nič nepovedal. „Netušila som, čo to je sterilizácia, ani, že sa také praktiky vykonávajú. Nesúhlasila by som s tým. Chcela som mať aspoň štyri alebo päť detí,“ spomína pani Ingrid. Vzhľadom na to, že v tom čase bola maloletá, súhlas so zákrokom mali dať jej rodičia. Ani ich žiaden zdravotný personál neinformoval.

Po druhom pôrode dostala pani Ingrid závažnú infekciu, pre ktorú ju museli operovať v Košiciach. „Po cisárskom reze ma dobre nevyčistili a dostala som infekciu. Rana nebola dobre stiahnutá a zapálila sa mi. Museli mi vybrať maternicu a vaječníky, aby som prežila,“ hovorí. V košickej nemocnici jej tiež nepovedali, že bola sterilizovaná.

Nezákonné sterilizácie nie sú medicínsky, ale právny problém

Protizákonnosť sterilizácií vychádza z nedostatočného informovaného súhlasu pacientok. „Od začiatku upozorňujeme, že nejde o medicínsky, ale právny problém. Ženy v plnej miere nerozumeli, čo sterilizácia znamená, žiadosť o zákrok  podpísali často pod nátlakom zdravotného personálu počas pôrodných bolestí alebo na základe nepresných a zavádzajúcich informácií – napríklad, že je ohrozený ich život či život dieťaťa,“ vysvetlila právnička Vanda Durbáková z Poradne pre občianske a ľudské práva, ktorá sa problematike nezákonných sterilizácií venuje viac ako 20 rokov.

Inokedy, ako v prípade pani Ingrid, lekári vyžadovali podpísaný súhlas dodatočne po vykonaní zákroku, iným ženám o tom, že už viac nebudú mať deti, nepovedali vôbec. Dozvedeli sa to až o niekoľko rokov neskôr pri iných lekárskych vyšetreniach.

Tieto zistenia prvýkrát publikovala Poradňa pre občianske a ľudské práva a Centrum pre reprodukčné práva v publikácii Telo a duša v roku 2003. Z nej vyplýva, že vyše 140 žien v Košickom a Prešovskom kraji bolo sterilizovaných proti svojej vôli alebo má podozrenie na sterilizáciu. Približne 110 žien bolo sterilizovaných po páde komunizmu, zatiaľ čo zvyšným 30 ženám vykonali zákrok ešte počas bývalého režimu.

Jedna z autoriek Telo a duša, právnička a zakladateľka Poradne Barbora Bukovská zistila náhodou, že sterilizácie sa na Slovensku vykonávajú aj po prechode k demokracii. Pôvodne prišla do krompašskej nemocnice overiť, či v pôrodnici existujú segregované izby pre Rómky. Slovensko bolo vtedy kandidátskou krajinou do Európskej únie a Bukovská vypracovávala tieňovú štúdiu o stave ľudských práv rómskej menšiny na Slovensku.

„Keď som personálu oznámila, že som právnička a zaujímam sa o rómske témy, prišiel ku mne doktor, schmatol ma za krk a ťahal za vlasy preč. Môj doprovod zavolal policajtov, ale prvé, čo mi povedali, bolo, čo čakám, keď robím cirkus ohľadom sterilizácií,“ spomína na fyzický útok, po ktorom jej policajt omylom povedal o sterilizačných praktikách. „Vedela som, že sterilizácie sa diali za komunizmu, ale myslela som, že skončili so starým režimom. Rozhodla som sa to preskúmať.“

Pre krajinu, ktorá v tom čase usilovala o vstup do EÚ, bola správa Telo a duša medzinárodnou hanbou. Ženy v nej popisovali rasistický prístup zdravotníkov, verbálne a fyzické útoky: „Keď som bola na pôrodnej sále, kričala som od bolesti. Boli tam dvaja doktori a sestra. Jeden doktor mi začal nadávať do Cigánok a udrel ma, veľmi silno, do tváre. A tá sestra, čo tam asistovala, ma bila po nohách.“, ako aj odopieranie prístupu k zdravotnej dokumentácii a segregáciu na takzvané rómske izby: „Spolu so mnou boli na izbe v pôrodnici aj iné tehotné Rómky. Zaobchádzali s nimi ako so zvieratami, ktoré čakajú, kým im rozrežú brucho. Jedna z nich porodila na zemi, pretože jej nikto neprišiel pomôcť. Keď to videl doktor, povedal: ,Si sviňa, tak musíš rodiť ako sviňaʻ.“

Slovensko dodnes čelí ostrej kritike medzinárodných organizácií, predovšetkým OSN a Rady Európy. „Už vyše 20 rokov apelujeme na štátne inštitúcie, aby podrobne vyšetrili túto prax a prijali legislatívu, ktorá by ženy finančne odškodnila,“ hovorí Durbáková.

„Politici vnímali zverejnenie správy ako zradu,“ myslí si Bukovská, „Slovensko smerovalo do moderného európskeho spoločenstva a my sme tesne pred jeho vstupom kazili dobrú povesť krajiny.“ Bukovská čelila vyhrážkam, zastrašovaniu a bolo na ňu podané aj trestné oznámenie. Popisuje kafkovský prístup štátu: „Oznámenie bolo postavené na tom, že ak sa nepreukáže porušenie zákona, budem obvinená zo šírenia poplašnej správy, ak sa ale vyšetrovanie nášho výskumu potvrdí, budem obvinená z toho, že som nenahlásila trestný čin.“ Vyšetrovanie nakoniec zastavili.

Lekárom viac neverím

Pani Ingrid až tri roky po pôrode pochopila, že bola protizákonne sterilizovaná, keď do osady prišli terénne pracovníčky z Poradne a pýtali sa žien na zdravotné problémy: „Spočiatku som si myslela, že sa to stalo len mne, ale zistila som, že to robili aj ostatným Rómkam. Povedala som si, že to tak nenechám.“ Vtedy sa začali viaceré rómske ženy aktivizovať a dožadovať odpovede. Po zverejnení správy sa začalo trestné vyšetrovanie len v jednej nemocnici v Krompachoch. Túžba rómskych aktivistiek po spravodlivosti narazila na odpor ľudí z osád, ale aj inštitucionálny rasizmus zo strany polície a zdravotníkov. 

„Polícia prišla so zoznamom mien a naložila viaceré ženy do áut. Boli sme vydesené, pretože nám nepovedali, prečo nás berú. Keď to videli ostatní ľudia z osady, zľakli sa, že aj oni budú mať problémy,“ hovorí pani Ingrid a pokračuje: „Obávali sa, že ich v nemocniciach odmietnu vyšetriť. Lekári nám nadávali, čo si to dovoľujeme. Policajti mi zas povedali, že to robíme len pre peniaze. Nikto sa nezaoberal tým, akú psychickú ujmu na nás sterilizácie zanechali.“

Protizákonne sterilizované ženy čelili aj sociálnemu vylúčeniu zo svojej komunity. Mnohým sa rozpadli manželstvá, pretože nemohli mať viac detí. „S mužom sme sa kvôli tomu viackrát pochytili, ale ostali sme spolu. O tom, koľko budem mať detí, nemá rozhodovať žiaden doktor. To je predsa medzi mnou a mojím partnerom. Lekárom viac neverím. Zmenili mi život bez môjho vedomia,“ hovorí pani Ingrid.

Generálna prokuratúra uzavrela vyšetrovanie prípadu v krompašskej nemocnici s tým, že nedošlo k trestnému činu. Podľa jej záverov nebolo možné preukázať úmyselné porušenie zákona zo strany zdravotníckeho personálu. Právnička Durbáková však kritizuje prístup štátnych orgánov a tvrdí, že neurobili dosť. „Polícia vyzývala ženy, aby sa prihlásili, no v atmosfére, v ktorej ich skúsenosti popierala nielen široká verejnosť, ale aj ich vlastné komunity, im chýbala dôvera, aby sa na políciu obrátili.“

Nešlo o zlyhanie jednotlivcov, ale systematickú prax

Sterilizácie sa v bývalom Československu začali vykonávať v 60. rokoch. Hoci mal štát po druhej svetovej vojne záujem o nárast populácie, uplatňoval pri tom eugenické myšlienky. Cieľom bolo zdokonaliť ľudstvo a odstrániť takzvané sociálne neduhy prostredníctvom genetiky a dedičnosti. Eugenici verili, že metódy ako nútená sterilizácia, segregácia a sociálne vylúčenie pomôžu spoločnosti zbaviť sa jednotlivcov, ktorých považovali za nevhodných. Išlo predovšetkým o osoby s duševnými ochoreniami a príslušníkov menšín.

„Vtedy nikto nespochybňoval názor, že Rómovia sú geneticky menejcenní. Verilo sa, že sa medzi nimi rodí viac detí s postihnutím. Slovenskí zdravotníci vtedy navrhli, že ak by boli sterilizačné zákony flexibilnejšie, mohli by znížiť reprodukciu nežiaducich osôb,“ tvrdí americká výskumníčka Gwendolyn Albert, ktorá sa venuje skúmaniu problematiky sterilizácií od 90. rokov.

Tento naratív používalo už nacistické Nemecko a neskôr prevládal aj v ďalších európskych krajinách. Z eugeniky vychádzali aj vládne uznesenia z roku 1974 aj 1983, ktoré vyžadovali od slovenského ministerstva zdravotníctva venovať pozornosť „otázkam plánovania rodiny a znižovaniu nezdravej populácie“.

Zatiaľ čo sa sterilizácie vykonávali aj bielym ženám, rómske ženy sterilizovali práve preto, že boli Rómky. V spoločnosti prevažovala atmosféra obmedzenia počtu rómskeho obyvateľstva. Kľúčovú úlohu v presadzovaní sterilizácie zohrávali podľa Albert sociálni pracovníci. Ženám zákrok prezentovali ako dočasnú formu antikoncepcie, pričom ich dostatočne neinformovali, že ide o trvalý zásah. „Sociálni pracovníci navyše dostávali odmeny podľa počtu žien, ktoré presvedčili. Na ženy vyvíjali psychologický tlak – ak sterilizáciu odmietli, hrozili im odobratím detí. Bol to podvod.“

Bývalý režim motivoval najmä rómske ženy aj finančne, aby sterilizáciu podstúpili. Podľa vyhlášky o sociálnom zabezpečení z roku 1988 mohli dostať príspevok až do výšky 10 000 Kčs. Nie je známe, koľko prípadov sterilizácií sa vykonalo na Slovensku a v Česku. Hoci finančný príspevok, ktorý mal motivovať Rómky obmedziť počet detí začiatkom 90. rokov, zrušili, sterilizácie pokračovali aj po rozpade Československa na oboch stranách.

„Nie je to zlyhanie jednotlivcov, ako sa to štát donedávna snažil prezentovať, bola to systematická prax, ktorá začala počas komunizmu, a keďže nebola vyvodená žiadna zodpovednosť, pokračovala ďalej. Sterilizácie neboli špecifické len pre Slovensko, podobné prípady sa diali aj inde v Európe,“ upozorňuje Durbáková. Politiky nútenej sterilizácie boli v Európe implementované vo Švédsku, Nórsku, Rakúsku, Dánsku, Fínsku, Francúzsku, Nemecku či Švajčiarsku.

Rómske aktivistky: Bojujeme už vyše 20 rokov a nevzdáme sa

Veronika Duždová nás vedie uličkami Jarovníc, jednej z najväčších rómskych osád na Slovensku s vyše 6 000 obyvateľmi. Hoci pútame pozornosť domácich z vylúčenej komunity, vidno na nej, že je zvyknutá poskytovať rozhovory médiám. „Treba na to stále upozorňovať. Bojujeme už vyše 20 rokov a nevzdáme sa, kým nedosiahneme spravodlivosť,“ hovorí u seba doma v kuchyni. Kým sa zohreje voda na čaj, prídu ďalšie dve ženy, Jana Husárová a Zlatica Kalejová. Všetky tri sterilizovali počas druhého pôrodu cisárskym rezom bez ich informovaného súhlasu v prešovskej nemocnici.

Zatiaľ čo pani Veronika a pani Jana podpísali súhlas so zákrokom v pôrodných bolestiach, netušiac, čo vlastne znamená, pani Zlaticu sterilizovali bez jej vedomia. Hoci boj za spravodlivosť trvá už dve desaťročia, pani Veronika upozorňuje, že vďaka ich aktivizmu môžu mať ďalšie ženy štyri alebo päť detí. „Keď moja dcéra rodila prvé dieťa, ani na chvíľu som ju neopustila. Personál mi vravel, že tam nemám byť. Nezaujímalo ma to. Aj keby som mala zaplatiť, zostala by som,“ spomína.

Pani Jana súhlasne prikyvuje: „Pre nás, rómske ženy, sú deti obrovská radosť, boli by sme rady, keby sme ich mohli mať viac.“ Jej prvé bábätko zomrelo tesne po pôrode. To, že nebude môcť mať deti, zistila až neskôr pri inom lekárskom vyšetrení. S manželom sa kvôli tomu veľakrát pohádali. Napokon sa po rokoch rozhodli adoptovať si dve deti. „Syn už vyrástol, má svoju rodinu a nám s mužom bolo smutno. Zobrali sme si preto chlapca a dievča. Sú ako moje vlastné, nedala by som ich za nič na svete,“ usmeje sa pani Jana.

Zlatica Kalejová tiež prišla o svoje prvé dieťa po pôrode, druhý syn sa jej narodil v roku 1993. „Odvtedy nemôžem otehotnieť. Viete, koľko v sebe nosím žiaľu? Keď som videla matky s kočiarmi, závidela som im. Budem mať 50 rokov a stále sa s tým neviem vysporiadať.“ Tento hrubý zásah do reprodukčných práv jej spôsobil vážne psychické problémy, s ktorými bojuje doteraz. Okrem toho sa musí starať o svojho muža s ťažkým zdravotným postihnutím.

Za lepší prístup k zdravotným kartám vďačíme rómskym aktivistkám

Vanda Durbáková zastupovala viac než desiatku klientok pred domácimi súdmi aj na Európskom súde pre ľudské práva (ESĽP). Nemocnice v niektorých prípadoch odmietli vydať zdravotnú kartu, prípadne dovolili robiť si z nich len poznámky. „To pre nás nebola cesta, potrebovali sme fotokópie, ktoré sme chceli konzultovať s inými odborníkmi a použiť ich ako dôkazný materiál.“ V tom čase legislatíva prístup k zdravotnej dokumentácii výslovne neupravovala. S niektorými nemocnicami preto viedli súdne konania kvôli zdravotným kartám.

„Nemocnice argumentovali, že ide o citlivé údaje, my sme poukazovali na to, že predsa nemôžu chrániť informácie pred samotnými pacientkami,“ uviedla Durbáková. Ôsmim ženám, vrátane Veroniky Duždovej a Jany Husárovej, dal za pravdu až ESĽP v roku 2009 a priznal im odškodné.

Hoci štát doteraz nevyvodil žiadnu zodpovednosť, v roku 2004 vláda schválila nový zákon o zdravotnej starostlivosti. Durbáková upozorňuje, že vďaka aktivizmu rómskych žien dnes máme všetci lepší prístup k svojej zdravotnej dokumentácii a môžeme si z nej robiť fotokópie. Zákon tiež upravil podmienky sterilizácií – jasnejšie definoval povinnosť informovaného súhlasu a zaviedol 30-dňovú lehotu, počas ktorej si žena môže tento zákrok rozmyslieť.

Nie je však jasné, či prax nútených sterilizácií s prijatím zákona skončila. V Česku je potvrdený prípad nezákonne sterilizovanej ženy z roku 2012. Štát nemá zmapované, koľko žien bolo v Československu a samostatnom Slovensku sterilizovaných proti svojej vôli. Podľa Poradne by mala vláda zriadiť nezávislý orgán, ktorý by celoplošne prešetril praktiky a ich protizákonnosť.

Zatiaľ sa ženy môžu domôcť spravodlivosti len na súdoch, no konania sa ťahajú aj niekoľko rokov. Mnoho žien z marginalizovaných komunít počas svojho života odškodnenie nedostane. Jednou z výnimiek bol prípad Ingrid Giňovej. Domáce súdy jej žalobu zamietli a prípad skončil na ESĽP. Ten v roku 2012 rozhodol, že bola protizákonne sterilizovaná a priznal jej odškodné. „Bola to úľava, ale čo z toho, keď sa nič pre ostatné ženy nezmenilo? Nezmenil sa ani prístup lekárov, stále sa k nám správajú ako k menejcenným,“ opisuje svoju skúsenosť pani Ingrid.

Kedy sa protizákonne sterilizované Rómky na Slovensku dočkajú odškodnenia?

Zodpovednosť za protizákonné sterilizácie v rokoch 1966 až 2004 štát prvýkrát priznal až v roku 2021, keď minulá vláda Eduarda Hegera vydala oficiálne ospravedlnenie: „Vláda odsudzuje vykonávanie sterilizácií ako prostriedku na reguláciu pôrodnosti sociálne slabších vrstiev, ktoré sa uskutočňovalo najmä u rómskych žien. Regulovanie počtu detí pokladáme za zásah do osobnej integrity a vnímame ho ako zásah do ľudských práv.“

Doteraz však nebol prijatý žiadny zákon o odškodnení. Poslanec Peter Pollák ml. (Hnutie Slovensko) predstavil návrh zákona na odškodnenie žien v roku 2023, avšak kvôli predčasným voľbám ho parlament nestihol prerokovať. Po voľbách ho už ako opozičný návrh nedokázal presadiť.

Český senát schválil zákon o odškodnení v roku 2021, ktorý mal poškodeným ženám priznať 300 000 Kč (približne 12 000 eur). Podľa viacerých expertov/tiek a samotných žien však nenaplnil očakávania. Kritizujú vysoké administratívne bremeno, ktoré je uložené na obete, zdĺhavé procesy posudzovania aj krátku lehotu na podanie žiadostí. Tá skončila minulý rok a je otázne či ju vláda predĺži. Problém spočíva aj vo veľkom podhodnotení počtu žiadostí. Ministerstvo zdravotníctva počítalo s približne 400 žiadosťami, ozvalo sa však vyše 2 000 žien.

Nejednoznačný je aj počet odškodnených žien. Opakovane sme kontaktovali české ministerstvo zdravotníctva, ktoré nám poskytlo protichodné údaje. V prvom prípade zo 6. marca 2025 ministerstvo konštatovalo, že bolo odškodnených 799 žien, v druhom prípade však uviedlo, že do 19. marca 2025 bolo odškodnených 536 žiadateliek.

V mnohým prípadoch českým ženám žiadosť o odškodné zamietli. Navyše ženy, ktoré boli sterilizované počas Československa na slovenskej strane, nárok na odškodné nemajú. „Ak to mal byť pokus o uznanie spravodlivosti, tak sa to nepodarilo,“ zhodnotila výskumníčka Albert.

Eurokomisár pre ľudské práva: Už nesmiete čakať

Nútená sterilizácia bola predmetom rozhovorov aj komisára Rady Európy pre ľudské práva Michaela O’Flahertyho počas návštevy Slovenska v lete minulého roka. „Vláda už nesmie čakať, aby zahojila pretrvávajúce rany. Musí zabezpečiť spravodlivosť, a to aj vytvorením dostupného a účinného kompenzačného mechanizmu,“ uviedol s tým, že rómske ženy po mnohých desaťročiach naďalej trpia fyzickými, duševnými a sociálnymi dopadmi týchto činov. Poznamenal, že hoci zlepšovanie životných podmienok rómskej menšiny na Slovensku môže trvať dekády, problém nútených sterilizácií je možné vyriešiť rýchlo.

Rómske ženy by sa mohli dočkať spravodlivosti v tomto roku, zákon o odškodňovaní má pripraviť ministerstvo spravodlivosti. „Návrh zákona by sme chceli predložiť v polovici roka 2025. V tomto štádiu sa k návrhu zákona bližšie vyjadrovať nebudeme. Snahou ministerstva spravodlivosti je predložiť zákon, ktorý po dlhých rokoch aspoň čiastočne napraví škodu, ktorá bola týmto ženám spôsobená. „Na otázky ohľadom mechanizmu odškodňovania, výšky odškodného a toho, či nárok na odškodné budú mať aj české ženy sterilizované na Slovensku, ministerstvo neodpovedalo.

„Ako spoločnosť musíme jednoznačne odsúdiť takéto praktiky a ženy, ktoré nimi boli poškodené, aspoň symbolicky odškodniť, aby sme mohli uzavrieť túto temnú kapitolu našich dejín,“ upozorňuje Vanda Durbáková.

Žiadna z vládnych garnitúr nebola za vyše 20 rokov boja ochotná napraviť škodu spáchanú na rómskych ženách. Mnohé nútené sterilizované Rómky sa potenciálneho odškodnenia nedožili. „Kiežby sa to tento rok konečne podarilo. Niektoré sterilizované ženy, ktoré som poznala, už nie sú medzi nami. Ako sa budú cítiť ich deti, keď zistia, že my dostaneme odškodné a ich mamy sa toho nedožili? Stále na to myslím,“ zamyslene povie Veronika Duždová a pretrie si uslzené oči.

Text Anna Jacková
Foto: Soňa Maletz