Srdečné pozdravy z Londýna. Ako sa nám neonacisti smejú do tváre

Cez víkend zaplavili slovenské sociálne siete fotky a videá hudobníka Oskara Rózsu a generálneho tajomníka služobného úradu ministerstva kultúry Lukáša Machalu, ktorí v Londýne navštívili stíhaného extrémistu Daniela Bombica. Ako sa k týmto provokáciám postaví široká verejnosť?

Hranice toho, čo spoločnosť akceptuje ako legitímne správanie, sa posúvajú nenápadne, a v prípade Slovenska aj extrémne rýchlo. Problém je, že keď sa raz prekročia, je ťažké sa vrátiť späť. Boli časy, keď bolo nepredstaviteľné, aby sa vysoký štátny úradník a predstaviteľ vládnej garnitúry objavil vo vlogoch či na fotkách v spoločnosti medzinárodne hľadaného extrémistu ukrývajúceho sa v Londýne (na Bombica alias Dannyho Kollara boli vydané tri európske zatykače pre extrémizmus, nebezpečné prenasledovanie, ohováranie a online obťažovanie). To už však dávno neplatí. Názory neonacistu a antisemitu Bombica svojou účasťou v jeho vlogoch legitimizujú napríklad minister vnútra Matúš Šutaj Eštok (Hlas), minister obrany Robert Kaliňák (člen predsedníctva Smeru), jeho synovec, europoslanec Erik Kaliňák či splnomocnenec vlády pre vyšetrovanie pandémie a poslanec Národnej rady Peter Kotlár. V streame, ktorý šíril Bombic, sa ešte pred parlamentnými voľbami 2023 objavil aj predseda Smeru Robert Fico. Medzinárodne hľadaného Slováka označil za človeka, ktorý to so Slovenskom myslí dobre.

Ministerský úradník Machala s hudobníkom Rózsom však posunuli legitimizáciu na novú úroveň – nielenže stíhaného extrémistu navštívili v Londýne, navyše sa aj hrdo chvália fotografiou, na ktorej vedľa nich stojaci Bombic robí známe a jeho obľúbené neonacistické gesto White Pride (prstami vytvára písmená W a P). Ide o gesto, ktoré plní na alt-right scéne dve funkcie: jednak ide o akési „trollovanie“ názorových protivníkov, ktorí spravidla nemôžu dokázať, že ide o gesto s neonacistickými konotáciami – tí, čo ho používajú, totiž často zmenia nejaký detail (prsty otočia spôsobom, ktorý nie je pri tomto geste zaužívaný, prípadne pri tom žmurknú), čím sa v tejto absurdnej sémantickej hre svojho neonacistického presvedčenia naoko vzdávajú. Zároveň zasväteným odkazujú, k akej ideológii sa hlásia, a to bez toho, aby ich bolo možné stíhať. Výsledkom je bizarná, miestami detinská naháňačka s neonacistami, ktorí v poslednej chvíli zakričia „domček“.

Fakt, že sa k tejto symbolike hlási generálny tajomník služobného úradu ministerstva kultúry, je však výsmechom, ktorý prekračuje všetky doteraz známe medze a vytvára nebezpečný precedens. Ak sme ochotní akceptovať nacistickú symboliku u vysokých štátnych úradníkov, čo bude nasledovať? Hajlovanie pred každým zasadnutím parlamentu či vlády? Zoznamy nepohodlných občanov? Pracovné tábory? Dnes sa zdá, že nič z toho už neznie nerealisticky.

Je jasné, že zo strany Machalu, Rózsu a Bombica ide o prvoplánovú provokáciu, ktorá však nie je taká banálna, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Každá provokácia je totiž najmä ohmatávaním terénu, pokusom, čo sa ešte môže a čo už nie, čo vyvolá len pobúrené reakcie na sociálnych sieťach a čo aj zákrok zodpovedných štátnych orgánov. Preto je teraz zásadné sledovať, ako sa k tomu postavia vrcholní ústavní činitelia štátu, generálny prokurátor či polícia (hoci tá má asi plné ruky práce so zabíjaním ľudí v zadných miestnostiach supermarketov).

Nejde totiž len o nacistickú symboliku. Spomínanú fotografiu nasledovalo video, v ktorom Rózsa hovorí nielen to, že jeho nová úprava hymny nie je „pre nás“, ale že „náš“ čas sa radikálne kráti a preto máme radšej „zaliezť do dier“. Z Rózsových vyjadrení nie je celkom jasné, kto všetko sú tí „vy“ – patria sem všetci Rózsovi kritici? Alebo aj ľudia, ktorí sa nehlásia k hľadaným neonacistom? Ale oveľa dôležitejšia otázka je – čo znamená, že náš čas sa kráti? Máme očakávať, že nám jedného dňa za zvukov novej hymny zaklope na dvere partička náckov a ručne nám vysvetlí, ako sa veci majú?

Dnes je kľúčové premýšľať o možnostiach, ktoré má širšia verejnosť na obranu pred extrémizmom a radikalizmom, ak kompetentné štátne orgány nezakročia. Petície, otvorené listy a články, ako je tento, síce môžu prispieť k diskusii, to však voči takto otvorenej fašizácii štátu už nestačí. Treba zvažovať každý legitímny spôsob odporu a každú oprávnenú, no radikálnu formu občianskej neposlušnosti.

S neonacistami sa nediskutuje, neonacistom sa odporuje. A treba začať, kým nebude neskoro.