V posledných rokoch môžeme pozorovať zvýšený záujem o objavovanie a aktivizovanie vlastných uší, a nie je to len otázka spoznávania sveta okolo nás pomocou nahrávacieho zariadenia, terénnych nahrávok (field recordings) s umeleckou či dokumentárnou ambíciou. V soundartových vodách badáme nárast záujmu o lovenie zvukov, ktoré nezastaviteľne miznú z nášho sveta alebo ho naopak pretvárajú na vyprahnutú industriálnu krajinu. S tým súvisí snaha popularizovať aktivity akustickej ekológie a upozorniť na zvukové javy determinujúce náš každodenný život v meste aj mimo neho. Na druhej strane spektra stojí fenomén s názvom ASMR (autonomous sensory meridian response), čo sa dá voľne preložiť ako nekontrolovateľná zmyslová odpoveď na určitý podnet, v tomto prípade zvukový. ASMR je bizarná terapia, fetiš a zároveň čisté potešenie z šepkajúceho hlasu, klepkajúcich nechtov, prelievajúcej sa vody v sklenenej fľaši, je to fenomén, ktorý má na YouTube miliónové počty pozretí. Dnes už si volíme obľúbené ASMR kanály, tešíme sa na každé nové video, každý novoobjavený zvuk, dokonca si objednávame príbeh, ktorý nám má byť pošepkaný. Jednotliví prispievatelia sami seba nazývajú „ASMR artists“, čo môže znieť zvláštne, ale pri nočnom preklikávaní zvukových videí (vizuálna stránka a rozhranie, v ktorom sa odohráva zvuková stimulácia, sú tiež dôležité a ani tu sa kreativite medze nekladú) natrafíte na množstvo momentov, ktoré pripomínajú radikálne postupy súčasnej experimentálnej hudby. Ak chce prispievateľ udržať svoj kanál v povedomí, musí neustále vymýšľať nové príbehy (hocijako by boli banálne), nové kontexty a roly (obľúbené sú hlavne roly doktora, kaderníka a maskéra), v rámci ktorých zvuky manifestuje, a hlavne objavovať nové zvuky a objekty z overenej kombinácie tapping (ťukanie, tľapkanie), crinkling (krčenie, ohýbanie) či scratching (škrabanie). V niektorých príkladoch tak ustupuje terapeutická funkčnosť kreativite na pomedzí audiovizuálnej performance, tichej improvizácie či premyslenej kompozície, kde hudobné nástroje strieda mydlo zabalené v plastovom obale, bublinková fólia, inteligentný piesok alebo plná kozmetická taštička.
Jonáš Gruska patrí medzi nadšencov zvuku, ktorí sa plynule pohybujú na hraniciach medzi soundartom, dokumentárnym zberom a čírym entuziazmom. Akademické vzdelanie z Inštitútu sonológie dokázal zúročiť napríklad v outdoorových inštaláciách, keď rozozvučal viacero ikonických miest Bratislavy – okrem iných zvonkohru na Kamennom námestí, fontánu na Námestí slobody či ventilačný systém pod tržnicou na Trnavskom mýte. Podobné site-specific práce spojené s excitáciou mŕtvej architektúry nielenže oživujú neviditeľné alebo opomínané miesta, ale zároveň umožňujú okoloidúcemu chodcovi zažiť mesto cez uši. To je napokon podstata terénneho nahrávania – nebyť ľahostajný k okolitým zvukom, revitalizovať vlastné uši, naučiť sa opäť počúvať a tvorivo selektovať. Výber lokality, spôsob nahrávania a umiestnenie mikrofónov definujú Grusku skôr ako poslucháča-nadšenca, ktorý do prostredia nezasahuje, radšej volí pozíciu tichého účastníka. V prípade čistých nahrávok bez nasledujúcej úpravy, akými sú ZUŠ (2017), Chočské vrchy a doliny (2016) alebo Lúky (2015), môže poslucháč nadobudnúť pocit neuchopiteľnosti súvisiacej s absenciou či nejasnosťou autorského zámeru. Archivácia, dokumentácia či nezúčastnená (nezasahovať, len načúvať) observácia akustickej krajiny bez výraznejšej postprodukcie je však relevantnou súčasťou terénnych nahrávok a v mnohých prípadoch v sebe ukrýva zážitkovosť a stopu atmosféry, ktorú v generických ambientných kompozíciách prekrývajú nánosy emócií s nostalgickým pátosom. Gruska síce tiež pracuje s nostalgiou – vedome vyhľadáva miesta a situácie zo svojho detstva, nahráva bukolické výjavy zo slovenskej prírody –, radšej však volí idylický než kritický postoj, čo potvrdzuje jeho záujem o zvuk ako taký, v čistej podobe, previazaný s jeho osobným životom. Jeho nahrávky nie sú konceptuálne ani ekologické, reflektujú predovšetkým samotné osobné počúvanie pomocou nekonvenčných mikrofónových techník (sám napokon pod značkou LOM vyrába rôzne druhy mikrofónov).
Dlhoročné aktivity a skúmania tvorivých prístupov Gruska prepojil do uceleného artefaktu vo svojom aktuálnom albume Spevy, ktorý je vlastne svojím spôsobom zavŕšením jednej etapy. Nahrávky tu slúžia ako stavebný materiál a spolu s mikroimprovizáciami a elektronickými kompozíciami vytvárajú veľmi osobitý vesmír, pretekajúci zo syntetických, abstraktných plôch do organického chaosu prírody (obal Spevov to pekne vizualizuje). Počuť tu gamelanový orchester, spev cvrčka, pontón na Dunaji, plechovky cengajúce vo vetre na odstrašenie krtkov, khen (ústny organ), prežúvanie morských prasiat, kňučanie psa Zora pri česaní srsti, rôzne nádoby naplnené vodou, vlaky a netopiere. Sám Gruska hovorí o skladbách z albumu ako o pesničkách neživých objektov. V každej z nich vieme jasne identifikovať zdroj zvuku, je to však predovšetkým ich následné kombinovanie, čo prináša neopočúvané zážitky a prekvapenia – ešte podčiarknuté precíznosťou a čistotou nahrávok, ako aj masteringom na formát vinylu, o ktorý sa postaral zvukový inžinier a guru Rashad Becker. V pesničke Pontón počujeme spomínané podvodné dunenie pontónu, na ktorý naráža voda, tikot hodiniek a improvizáciu s kontaktným mikrofónom a kávovarom. Ani nie dvojminútovú pesničku Gruska dopĺňa poznámkou: „Neváhajte a predstavte si nás ako trio vystupujúce na javisku.“ Vyznieva to ako dadaistické stretnutie dáždnika so šijacím strojom na operačnom stole, ale opak je pravdou – všetky nahraté jednotlivosti spolu vytvárajú prirodzené univerzum, ktoré sa pri každom ďalšom vypočutí javí ako stále iná pulzujúca hmota aj napriek tomu, že poznáme jeho zloženie. A verte, že zvuky pripomínajúce fenomén ASMR vás prinútia opätovne sa vrátiť k Spevom. Po dopočúvaní odporúčam prekopať sa celým katalógom vydavateľstva LOM – môžete tak objaviť ďalšie a ďalšie nečakané perspektívy, kontexty a prepojenia.
Autor je poslucháč, teoretik a kurátor hudobného vydavateľstva
