Socialistická rodinná a populačná politika na Slovensku

Preplnené jasle a materské školy či dvojzmenné vyučovanie na prvom stupni základných škôl sú dodnes pre mnohých dokladom úspešnej populačnej politiky socialistického režimu. Tzv. Husákove deti však neboli len výsledkom rôznych propopulačných opatrení (dekriminalizácia interrupcií, uvoľnenie rozvodovej legislatívy) a pronatalitných sociálnych politík (rodinné prídavky, predĺženie materskej dovolenky, mladomanželské pôžičky).

Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov totiž dospievali a zakladali rodiny silné ročníky, ktoré sa narodili po druhej svetovej vojne. Pri absencii možností štúdia, zvyšovania si kvalifikácie či kariérneho rastu, ale aj sklamaní z vývoja po roku 1968 sa mnohí z tejto generácie zamerali na uspokojenie a naplnenie svojich životov práve pri budovaní rodiny a rodinného zázemia. Socialistický režim po roku 1948 sa dynamicky menil a vyvíjal, prinášal so sebou mnohé negatívne, ale aj pozitívne javy. Spomienkový optimizmus pamätníkov nám často podsúva práve tie pozitívne, najmä v kontexte rodinnej a sociálnej politiky. Aká však bola realita?

Pohľad do minulosti

Československá republika vznikla v roku 1918 spojením území s rôznou hospodárskou, spoločenskou a kultúrnou úrovňou, ale aj s odlišným reprodukčným správaním obyvateľstva. Táto rôznorodosť sa premietla tiež do nejednotnej, či až výrazne protichodnej (porov. P. Tišliar) populačnej politiky československého štátu, v ktorom sa spojili populácie v rozdielnej etape prechodu od starého demografického režimu k novému, modernému. Zmeny v pôrodnosti a úmrtnosti, ktoré túto tranzíciu po demografickej stránke charakterizovali, v českej populácii nastúpili podstatne skôr ako v populácii Slovenska a Podkarpatskej Rusi.

V českých krajinách sa začiatok demografického prechodu datuje už do prvej polovice devätnásteho storočia a primárne súvisí so znižujúcou sa manželskou plodnosťou, reguláciou pôrodnosti a zvyšujúcim sa sobášnym vekom.

Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia sa v Česku objavili aj prvé odborné práce o negatívach tohto procesu. Pokles plodnosti však naďalej pokračoval aj v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Táto demografická transformácia odrážala celkovú modernizáciu, zvyšovanie hospodárskej a kultúrnej úrovne spoločnosti, t. j. celkovú zmenu v populačnej klíme.

Opatrenia na účinnú populačnú politiku preto mali v západnej časti republiky výrazne propopulačné smerovanie. Situácia na Slovensku, resp. vo východnej časti republiky však bola odlišná. Tu sa so začínajúcimi zmenami v reprodukčnom správaní môžeme stretnúť na konci devätnásteho storočia, v Hontianskej župe, Tekove a na Gemeri. Výraznejší pokles pôrodnosti a zmenu populačnej klímy badať zreteľne od prvej dekády dvadsiateho storočia, čo sa prehĺbilo počas prvej svetovej vojny. Výraznejšie znižovanie manželskej plodnosti na Slovensku naďalej pokračovalo v medzivojnovom období a venovali mu pozornosť najmä odborné kruhy (napríklad lekár a univerzitný profesor Alojz J. Chura publikoval k tejto problematike trojzväzkovú prácu s výstižným názvom Slovensko bez dorastu).

Oživenie pôrodnosti po prvej svetovej vojne bolo iba dočasné a následne opäť pokračoval nastúpený trend jej kontinuálneho znižovania, čo bolo dôsledkom rôznych faktorov. Najčastejšie sa spomínajú externé ekonomické faktory, ako sú hospodárske problémy nového štátu, nezamestnanosť či v tridsiatych rokoch dôsledky a dozvuky hospodárskej krízy. Demografi tiež upozorňujú, že dôležitým aspektom, ktorý na Slovensku vplýval na zmenu populačnej klímy, bola zásadná transformácia podmienok vlastníctva pôdy súvisiaca s dedením, ku ktorej došlo v druhej polovici devätnásteho storočia. Dedenie, a tým aj delenie pôdy, znemožňovalo obživu obyvateľstva, viedlo ku schudobneniu, preľudneniu na vidieku a následným početným migráciám za prácou. Analýza údajov jasne ukazuje, že dochádzalo k vedomému a zámernému obmedzovaniu plodnosti. V tom čase sa stretávame s ideovou inováciou v kontrole plodnosti prostredníctvom interpersonálnej komunikácie, ktorá sa zakladá na troch východiskách. Po prvé, plodnosť začína byť medzi ženami a mužmi vnímaná ako akt vedomej voľby, t. j. počet detí a čas otehotnenia je možné voliť a je to legitímna voľba. Po druhé, redukcia plodnosti je vnímaná ako sociálne a ekonomicky prínosná. A po tretie, musia byť známe efektívne techniky kontroly pôrodnosti a medzi partnermi musí existovať dostatočná komunikácia a spoločná vôľa na jej úspešné používanie. Postupný pokles plodnosti bol predovšetkým výsledkom vedomého obmedzovania rodenia detí.

Významnou brzdou týchto zmien boli nepochybne vysoká religiozita obyvateľstva a odmietavý postoj cirkví k antikoncepcii, nižšia gramotnosť obyvateľstva, nízky stupeň urbanizácie, ako aj pevné kontrolné mechanizmy rurálnych spoločenstiev. Územie Podkarpatskej Rusi malo podobný populačný vývoj ako Slovensko, no nástup transformačných zmien sa ešte viac oneskoroval.

V medzivojnovom období sa preto v Československu do praxe aplikoval súbor viacerých protichodných opatrení súvisiacich s kontrolou populácie a determinujúcich postavenie a každodenný život žien. Štát sa usiloval podporiť pôrodnosť v prípade sociálne zabezpečených rodín. Veľká pozornosť sa sústredila na starostlivosť o matky s deťmi a mládež, skvalitnenie zdravotníctva a hygieny, s dôrazom na znižovanie detskej a dojčenskej úmrtnosti. Čoraz intenzívnejšie sa v odborných kruhoch diskutovalo aj o kvalite populácie, čo najvýraznejšie reflektovalo československé eugenické hnutie prostredníctvom predmanželských poradní. Na druhej strane však štát aktívne podporoval pracovnú migráciu do zahraničia, najmä medzi obyvateľstvom Slovenska a Podkarpatskej Rusi.

Dôležitým faktorom populačného správania sa stávali samotné ženy. Demokratické ovzdušie medzivojnovej republiky vytvorilo priaznivé prostredie na ich emancipáciu, možnosti vzdelávania, pracovného uplatnenia. Pre najambicióznejšie z nich aj možnosti rozhodovania o vlastnej existencii, plánovaní kariéry a rodinného života napriek očakávaniam a tlaku prostredia a komunity. Mnohé zamestnané vydaté ženy, ženy s kariérou či jednodetné matky boli odsudzované okolím a nepochopené. Medzi samotnými ženami, ale aj v odborných kruhoch sa však už v tomto období kládol veľký dôraz na zdravé a podnetné prostredie pre výchovu dieťaťa v rodine a jeho ekonomické a sociálne zabezpečenie. Tomu malo byť prispôsobené aj plánovanie počtu detí v rodinách, vedomé uvažovanie o početnosti potomstva a s tým súvisiace využívanie antikoncepčných praktík s cieľom regulovať svoju plodnosť. Tieto úvahy a spôsob života však boli kritizované zo strany propopulačných odborných kruhov a politikov najmä z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorí vyslovovali obavy z depopulácie Slovenska, a tým aj jeho ohrozenia.

V rokoch 1938 až 1945 došlo k zásadným zmenám v nastavení populačnej politiky. Predstavitelia vojnovej Slovenskej republiky sa pri definovaní koncepcie aktívnej propopulačnej politiky inšpirovali nemeckými vzormi realizovanými v Tretej ríši, avšak vo veľmi religióznom a konzervatívnom kontexte. Režim sa pokúšal podporiť pôrodnosť propagovaním viacdetných rodín a obetavých matiek aj sprísnením protiinterrupčnej legislatívy, ktorá sa v medzivojnovom období neliberalizovala, napriek mnohým pokusom najmä ľavicových poslankýň a poslancov parlamentu (zákon úplne zakazoval umelé prerušenie tehotenstva aj v prípade ohrozenia života ženy, trestná sadzba bola zvýšená u slobodnej ženy z dvoch na tri roky a u vydatej ženy z troch na päť rokov väzenia, vykonávateľ interrupcie mohol byť odsúdený až na desať rokov väzenia).

Nové výzvy československej populačnej politiky

Komunistická strana Československa postupne po roku 1945 ovládla hlavné oblasti hospodárskeho a spoločenského života a po februárovom prevrate v roku 1948 monopolizovala svoju moc, čím dovŕšila proces radikálnej transformácie spoločnosti. Už medzi rokmi 1948 a 1950 vláda veľmi rýchlo prepracovala celé rodinné právo, vytvorila systém mladomanželských pôžičiek, ktoré mali skoncovať s inštitúciou vena a triednou endogamiou, podporovala väčšiu zamestnanosť žien, zjednodušila rozvodovú legislatívu a prax, pokúsila sa kolektivizovať domáce práce či zakázala činnosť Československej eugenickej spoločnosti. V manželských príručkách vydávaných v päťdesiatych rokoch sa kládol dôraz na lásku ako jediný správny základ zväzku partnerov. Presadzovalo sa aj nové usporiadanie vzťahov, v ktorom si manželskí partneri mali byť vo všetkých oblastiach života úplne rovní. Rovnosť bola vnímaná ako nutná súčasť šťastného manželstva a práve rovné postavenie žien malo novú, socialistickú spoločnosť odlišovať od tej predchádzajúcej, resp. od buržoáznych spoločností. Zvyšovanie rodovej rovnosti, a to tak normatívne (podľa zákona, vo verejnom diskurze), ako aj v bežnom každodennom živote, sa stalo realitou.

Veľkou výzvou pre socialistický režim bol nepriaznivý demografický vývoj. Kým v štyridsiatych rokoch sa odborníci a následne štát museli vyrovnávať najmä s problémom vysokej dojčenskej úmrtnosti, v päťdesiatych rokoch to bola najmä vysoká potratovosť a s ňou súvisiaca klesajúca pôrodnosť. Keďže medzi časté príčiny úmrtí novorodencov patrili bližšie neurčené choroby a poranenia pri pôrode, štát presadzoval neustále zvyšovanie počtu pôrodov v nemocniciach. V priebehu päťdesiatych rokov úmrtnosť dojčiat postupne klesala. Regionálne rozdiely však boli naďalej evidentné a najvyššiu mieru v spomínanom ukazovateli dosahovali Prešovský, Košický a Žilinský kraj. Podľa odborných analýz tento stav súvisel s nižším hygienickým štandardom obyvateľstva, ale aj vyššou úmrtnosťou detí rómskeho pôvodu.

Problémom bol najmä úbytok ekonomicky aktívnej časti populácie. Československá ekonomika, založená na extenzívnom využívaní pracovnej sily, bola z hľadiska dlhodobej perspektívy odkázaná na trvalý populačný rast. Režim teda zaviedol vyplácanie prídavkov na deti (ich výška bola odstupňovaná podľa počtu detí), novomanželských pôžičiek, ktoré sa využívali najmä v neskoršom období normalizácie, a mimoriadnych príspevkov pri narodení dieťaťa. Postupne sa predlžovala tzv. materská dovolenka (z 18 na 22, neskôr až 26 týždňov) a v roku 1964 bola zavedená tzv. ďalšia materská dovolenka (dnes známa ako rodičovská dovolenka) až do jedného roka života dieťaťa, pričom nadväzovala priamo na materskú dovolenku. Zároveň sa navyšovala peňažná pomoc v materstve. V roku 1969 bola tzv. ďalšia materská dovolenka predĺžená na dva roky. V roku 1970 začal platiť zákon o materskom príspevku. Bola to peňažná dávka vyplácaná ženám, ktoré sa starali aspoň o dve maloleté deti, z ktorých staršie bolo do veku zahájenia povinnej školskej dochádzky a mladšie do jedného roka. V roku 1971 bolo vyplácanie materského príspevku predĺžené z jedného na dva roky. V roku 1979 sa zvýšili prídavky na deti a výchovné, v roku 1982 aj výška materského príspevku a niektorých sociálnych dávok na deti. Režim tak priznal rodine výchovnú funkciu a automaticky očakával pokles záujmu o jasle. Výchova najmenších detí sa mala preniesť späť do rodín. Okrem zlepšenia sociálno-ekonomického postavenia rodín s deťmi, ale aj samotných žien režim týmito opatreniami sledoval snahy „udržať“ ženy v domácnosti a pri starostlivosti o dieťa. Cieľom bolo oživiť reprodukciu, zvýšiť populáciu a znížiť zamestnanosť matiek, ktorá bola v normalizačnom období vnímaná ako nepriaznivo vysoká.

Dôležitú úlohu v populačnej politike štátu zohrávali sociálno-zdravotné zariadenia pre deti, ako boli predškolské výchovno-vzdelávacie zariadenia (jasle, škôlky) a detské útulne (družiny, školské jedálne), ale aj dostupná a kvalitná zdravotná starostlivosť a sieť poradní (predmanželské, pre matky s deťmi, antikoncepčné, neskôr aj manželské). Opatrenia a nástroje sociálnej politiky sa v mnohých prípadoch viazali práve na uzatvorenie sobáša. Socialistický režim podporoval sobášnosť a preferoval manželskú rodinu pred inými formami rodinného života a jednotlivcami. Manželstvo a následné narodenie dieťaťa zvyšovali pravdepodobnosť prednostného získania bytu alebo povolenia na výstavbu rodinného domu, poskytovali sa mladomanželské pôžičky s odpisom za každé narodené dieťa a podobne. Vysokú mieru sobášnosti a pôrodnosti podporovali napríklad aj rozvoj bytovej výstavby, zvyšovanie prídavkov na deti, dotácie detského tovaru, úľavy na daniach pre rodiny s deťmi a mladomanželské pôžičky.

Zvolené stratégie a konkrétne podoby intervencie boli vonkajšou kulisou, ktorá však výrazne ovplyvňovala aj osobné a intímne postoje mužov a žien k otázke plánovania rodiny. Socialistický režim ovplyvňoval procesy individuálneho rozhodovania o uzavretí manželstva, počatia dieťaťa či umelom prerušení tehotenstva. V odbornej literatúre, tlači a televízii sa prezentovali idealizované obrazy socialistickej rodiny a manželského života. Príkladom inštitucionálneho prístupu k populačnej politike bolo založenie Štátnej populačnej komisie v januári 1958, ktorá mala za cieľ systematicky riešiť problémy populačného vývoja v Československu a navrhovať účinné opatrenia.

Režim využíval aj symbolickú rovinu na dosiahnutie želaného cieľa a oceňoval materstvo, napríklad prostredníctvom inštitútu zaslúžilých matiek. V tomto duchu bol formulovaný zákon o čestnom odznaku materstva, ktorý sa udeľoval pri príležitosti MDŽ matkám s piatimi a viac deťmi. Mal pritom výlučne symbolickú hodnotu, keďže s ním nebola spojená nijaká materiálna podpora. Propagovanie viacdetných rodín však narážalo v spoločnosti na veľmi rozšírený názor, že malý počet detí je prejavom kultúrnosti rodičov. Hoci režim tieto predstavy označil za prežitok meštianskej morálky z medzivojnového obdobia, tieto názory a predsudky sa v spoločnosti udržiavali.

Ženy medzi plateným zamestnaním a materstvom

V období socializmu došlo v porovnaní s predchádzajúcim obdobím k rýchlemu a intenzívnemu rastu zamestnanosti, ktorý súvisel so snahou o dosiahnutie plnej zamestnanosti ako jedného z nevyhnutných krokov k zvýšeniu životnej úrovne obyvateľstva. Kým v roku 1930 bol na Slovensku podiel ekonomicky aktívnych na obyvateľstve v produktívnom veku 54,3 %, v roku 1970 to bolo už 78,3 %. Tento ukazovateľ bol za celé Československo približne o 15 % vyšší ako vo väčšine európskych krajín. Intenzívna industrializácia („sovietskeho typu“) spoločne so združstevňovaním a kolektivizáciou dediny a budovaním socialistickej poľnohospodárskej veľkovýroby boli metódami utvorenia materiálno-technickej základne socializmu, ktorá zaisťovala zamestnanie pre všetkých. Kým v päťdesiatych rokoch pracovali ženy aj v ťažkom priemysle a najmä v poľnohospodárstve, postupne sa presúvali do iných (fyzicky menej náročných) pracovných pozícií alebo predstavovali ekonomicky neaktívnu rezervu pracovných síl (napríklad viacdetné matky).

Vzhľadom na orientáciu československého hospodárstva na priemysel (mala sa z nás stať nová strojárenská veľmoc) došlo k obrovskému presunu mužskej pracovnej sily z tradičných odvetví ľahkého priemyslu a služieb do baní, hút a ťažkého strojárstva. Začal sa pociťovať nedostatok pracovných síl na uvoľnených pracovných miestach – a na ich obsadenie bol potrebný masívny pracovný nábor žien. Ženám sa ich pracovná mobilizácia predkladala ako spôsob na dosiahnutie rovnosti, ako prostriedok emancipácie. Súčasťou zmien sa tak stala aj tzv. kultúrna revolúcia, ktorá prinášala rozvoj oblastí súvisiacich s postavením a miestom žien v spoločnosti (porov. Londáková). Ženy sa stali súčasťou propagandy, ktorá im a ich rodinám za plánované radikálne zvyšovanie zamestnanosti a v záujme ich optimálneho pracovného výkonu sľubovala veľkorysé sociálne a zdravotné zabezpečenie. Prostriedkami boli rovnaká šanca na zamestnanie a rozsiahly program „na oslobodenie žien od handicapu materstva“ realizovaný výstavbou siete predškolských zariadení (škôlok a jaslí). Zvládanie a zosúladenie rodičovskej (materskej) a pracovnej roly mal umožniť práve rozvoj služieb. Mal pomôcť znížiť mieru dvojitého zaťaženia žien (tzv. dvojité bremeno) tak, aby im zabezpečovanie starostlivosti o domácnosť neodčerpávalo energiu, ktorá sa od nich očakávala a požadovala na pracovisku. Po niekoľkých rokoch sa ukázalo, že totálna mobilizácia ženskej pracovnej sily je ekonomicky problematická. Matky malých detí chronicky absentovali v práci pre častú chorobu dieťaťa a náklady na jedno miesto pre dieťa v jasliach boli vyššie ako vyčíslená nadhodnota z práce zamestnanej ženy. Keďže sa príjmy mužov znížili natoľko, že základnú životnú úroveň si udržala len rodina, v ktorej boli zamestnaní obaja rodičia, opätovná pracovná demobilizácia žien neprichádzala do úvahy. Hľadal sa kompromis, a ten sa od polovice šesťdesiatych rokov začal otvárať v možnosti predĺženia neplatenej materskej dovolenky na dva roky. Tie isté expertné skupiny, ktoré sa pokúsili oživiť socialistickú plánovanú ekonomiku, vypočítali daňové zvýhodnenie a rodinné prídavky a navrhovali reformy, vďaka ktorým budú môcť matky zostať v domácnosti. Socializmus s ľudskou tvárou mal aj menej známu, rodinnú tvár: tvár ženy, ktorá sa má vrátiť k povinnostiam spätým so starostlivosťou o deti a domácimi prácami (porov. Lišková).

Zamestnané manželky a matky museli zladiť platenú prácu a rodinný život, zamestnanie a kariéru s úlohou matky a gazdinky, čím režim reálneho socializmu udržiaval kontinuitu rodového usporiadania. Už v medzivojnovom období sa v ženskej komunistickej tlači stretávame s názorom, že domácnosť je príťažou zárobkovo činnej ženy. Predstaviteľky ženského komunistického hnutia, odvolávajúc sa na sovietsky vzor, považovali domácnosť za prechodný útvar, ktorý nemal mať budúcnosť. Zrovnoprávnenie ženy preto malo vyplynúť zo zjednodušenia domácej práce alebo jej úplného odstránenia a z umožnenia nástupu žien do plateného zamestnania.

V socialistickom Československu však zamestnané ženy pri absencii efektívnych služieb a výchovno-vzdelávacích zariadení (práčovne, vývarovne, predaj polotovarov, jasle, materské školy a družiny) nemohli ani len snívať o odstránení domácej práce. Práve naopak, neustále boli vystavené obrovskému tlaku, pretože museli skĺbiť platené zamestnanie so starostlivosťou o domácnosť. Zamestnané ženy sa preto domáhali skrátenia pracovnej doby a skvalitnenia a rozšírenia služieb, ktoré im mali uľahčiť starostlivosť o domácnosť a rodinu.

V slovenskom prostredí pretrvával konzervatívny postoj niektorých žien, ako aj mužov k zamestnaniu a platenej práci žien mimo domácnosti. Podľa odborného prieskumu publikovaného v roku 1961 mnohé ženy na Slovensku naďalej uprednostňovali výlučnú starostlivosť o rodinu.

Jedným z následkov enormného pracovného, rodinného a spoločenského zaťaženia žien boli nepochybne aj problémy v manželskom súžití. K veľkým problémom socialistickej rodiny patril rýchly nárast rozvodovosti.

Postoj československých komunistov k rozvodom sa počas desaťročí postupne menil, pričom odrážal aktuálne oficiálne názory a situáciu v Sovietskom zväze. V medzivojnovom období sa v ženskej komunistickej tlači objavili názory, ktoré predpovedali „odumretie“ rodiny. Tradičný zväzok muža a ženy mal nahradiť slobodný a voľný pomer, ktorý sa bude dať ľahko ukončiť. Po komunistickom prevrate bola prijatá pomerne prísna právna úprava, ktorá viedla k spomaleniu nárastu rozvodovosti v prvej polovici päťdesiatych rokov. V druhej polovici päťdesiatych rokov v dôsledku rozvoľnenia pravidiel začal počet rozvodov stúpať. Nový zákon o rodine z roku 1963 sa pokúsil tento trend zvrátiť tým, že zaviedol zmierovacie konanie pred samotným rozvodom. Na Slovensku bola miera rozvodovosti v porovnaní s českou časťou republiky nižšia. Väčšia stabilita manželských zväzkov mohla súvisieť s vyšším zastúpením vidieckeho a malomestského obyvateľstva a s tým spojenými kontrolnými mechanizmami dedinských a malomestských komunít, ako aj s vyššou mierou religiozity a konzervativizmu.

Rodina, pôrodnosť, antikoncepcia

Univerzalita rodinného správania, prejavujúca sa vstupom do manželstva a následným založením rodiny, mala v socialistických štátoch niekoľko špecifických čŕt, ktoré ju odlišovali od rodinného a sobášneho správania v západoeurópskych krajinách. V našej spoločnosti boli v tomto období prevládajúcim činiteľom rodinnej zmeny odlišné impulzy – najmä ekonomické a sociálne donútenie a existenčná nevyhnutnosť, z ktorých vyplývala unifikácia vzorov rodinného správania. S tým súvisela napríklad aj malá rozšírenosť mimomanželského spolužitia, nízky podiel rozvedených, jednorodičovských rodín či plánovane bezdetných párov. Z takejto univerzality však vyplývajú aj nezamýšľané dôsledky, ako napríklad stereotypná podriadenosť či opakovanosť tejto formy plánovania a realizácie životnej/rodinnej dráhy, jej generačná prenosnosť, stabilita voči zmene, nemožnosť výberu odlišnej formy alebo jej striktné odsúdenie, absencia pokusov o narušenie stereotypov, mystifikácia manželstva a rodiny vo vedomí populácie a v neposlednom rade zvýšené zdôrazňovanie formy nad obsahom.

Podobne ako kresťanstvo, aj komunistická ideológia prevrátila význam manželstva a rodiny. „Posvätenie“ aj štátne preferovanie manželstva a manželského zväzku ako základného komponentu rodiny nad rodičovstvom znamenali v konečnom dôsledku nadiktovanie životnej voľby a životnej dráhy pre väčšinu mladých žien a mužov podľa predstáv určitej ideológie. Manželstvo bolo jednak „nanútené“, ale sobáš bol aj „slobodnou“ voľbou. Vysvetlením takéhoto paradoxu je, že jedine manželstvo umožnilo mladým ľuďom osamostatniť sa od rodiny pôvodu a získať prístup k niektorým zdrojom, ale rovnako umožňovalo, ako jeden z mála životných priestorov, konať slobodne a samostatne.

Územie Slovenska vykazovalo oproti českej časti republiky odlišnosti v populačnom správaní obyvateľstva. Napriek doznievajúcej transformácii plodnosti, ktorej výsledkom bol prechod k dvoj- až trojdetným rodinám, si Slovensko udržiavalo v porovnaní s Českom vyššiu mieru sobášnosti a pôrodnosti. Aj na Slovensku však existovali veľké lokálne rozdiely. Najviac detí sa rodilo v rodinách na východnom Slovensku (v Prešovskom a Košickom kraji) a na severe Slovenska (v Žilinskom kraji), teda v oblastiach s veľkým zastúpením vidieckeho a rómskeho obyvateľstva. Naopak, demograficky nepriaznivá situácia bola v Bratislave, kde pôrodnosť klesala výrazne už koncom päťdesiatych rokov. V okresoch východného a severného Slovenska nastal tento pokles neskôr a bol pozvoľnejší.

Dôležitým faktorom ovplyvňujúcim reprodukčné správanie v krajinách východného bloku, teda aj na Slovensku, bola postupná liberalizácia interrupcií a možnosť požiadať a umelé prerušenie tehotenstva aj z iných ako zdravotných dôvodov. Od 1. januára 1958 bolo možné prerušiť v Československu tehotenstvo na žiadosť tehotnej ženy po predchádzajúcom povolení interrupčnej komisie. Prijatie zákona č. 68/1957 je považované za významný zásah do populačného vývoja v Československu. Zákon bol prijatý s cieľom zabrániť nelegálnym interrupciám, zachovať a ochrániť reprodukčné zdravie žien a umožniť im v neskoršom období ich života otehotnieť a donosiť zdravé dieťa. Zákon bol teda vnímaný ako propopulačný. Pri absencii efektívnej a dostupnej antikoncepcie a nedostatočnej sexuálnej výchove sa však stal práve akousi náhradou zodpovedného plánovania rodičovstva.

Potom ako nový interrupčný zákon vstúpil do platnosti, začal dramaticky narastať počet žiadostí o umelé prerušenie tehotenstva. Úroveň potratovosti však bola na Slovensku zhruba dvakrát nižšia ako v českých krajinách. Táto štatistika odráža pravdepodobne lepšiu informovanosť žien o novom zákone v českej časti republiky než na území Slovenska, kde sa ženy pravdepodobne naďalej často rozhodovali pre nelegálne prerušenie tehotenstva, ktoré sa v štatistikách ukrývalo v kolónke samovoľné potraty. Slovensko totiž v porovnaní s českou časťou republiky evidovalo podstatne vyšší počet samovoľných potratov. Ženy na Slovensku boli naďalej pripravené podstúpiť, napríklad v prípade zamietnutia žiadosti o legálny zákrok, nelegálne prerušenie tehotenstva.

Pri pohľade na jednotlivé kraje Slovenska môžeme sledovať isté rozdiely v počte realizovaných interrupcií. Najvyšší počet registrovaných umelých prerušení tehotenstva evidovali v oblasti západného Slovenska (v Nitrianskom kraji a v Bratislave). Naopak, najnižší počet zaznamenali na východe Slovenska v Prešovskom kraji. Do veľkej miery sa pod tento stav podpísal postup interrupčných komisií, ktoré v týchto oblastiach posudzovali žiadosti prísnejšie, najmä v porovnaní s Bratislavou a jej okolím, kde bolo zaznamenaných najviac kladne vybavených žiadostí o umelé prerušenie tehotenstva.

Z hľadiska názorov a postojov slovenských žien k otázke umelého prerušenia tehotenstva priniesol zaujímavý materiál výskum, ktorý zorganizovalo ministerstvo práce a sociálnych vecí v januári a februári 1969. Celkovo sa výskumu zúčastnilo 962 žien, ktoré v tomto období navštívili ženského lekára alebo boli ošetrované na ženskom oddelení v nemocnici. Výsledky naznačili, že väčšina slovenských žien uznávala potrebu zákona o umelom prerušení tehotenstva. Pritom však 21,5 % opýtaných žien sa vyslovilo za jeho zrušenie (v Česku to bolo len 5 %). Väčšina respondentiek sa vyslovila za jednotný postup interrupčných komisií v rámci celého štátu. Postoje slovenských žien v otázke umelého prerušenia tehotenstva boli na rozdiel od českých žien prísnejšie či konzervatívnejšie a zároveň boli výrazne diferencované. Ženy s vyšším vzdelaním, slobodné a tie, ktoré podstúpili interrupčný zákrok, boli liberálnejšie a zaujímali zmierlivejší postoj k umelému prerušeniu tehotenstva. Naopak, ženy s nižším vzdelaním, staršie a tie, ktoré nemali za sebou skúsenosť s interrupciou, boli konzervatívnejšie.

Pri bližšom pohľade na vidiecke ženy na Slovensku (konkrétne v oblasti východného Slovenska) bola zaznamenaná neochota týchto žien navštevovať antikoncepčné poradne. Ženy sa snažili rôznymi spôsobmi brániť otehotneniu (napríklad predlžovaním dojčenia, v mnohých prípadoch dokonca až do školského veku detí), ale pravdepodobne v dôsledku rôznych spoločenských a náboženských predsudkov odmietali navštevovať antikoncepčné poradne. Podpísala sa pod to najmä ostýchavosť vidieckych žien prameniaca z ich osobného intímneho života. V rôznych analýzach a hodnotiacich správach sa konštatovalo, že mnohé vidiecke ženy nedosahovali hygienickú a vzdelanostnú úroveň žien v mestskom prostredí a boli výrazne menej gramotné v otázkach sexuality a zdravia. Tieto faktory preto mali byť zohľadnené pri zdravotníckej osvete. Ideálnymi osvetovými pracovníčkami v otázke antikoncepcie mali byť pôrodné asistentky a detské sestry ako terénne pracovníčky, ktoré prichádzali do kontaktu so ženami v ich súkromnej sfére. Cieľom ich aktivity bolo nielen šíriť informácie o antikoncepcii, ale zároveň aj motivovať ženy k pravidelným návštevám ambulancií a poradní.

V priebehu času sa ukázalo, že veľkou slabinou interrupčného zákona bola činnosť interrupčných komisií. Vykonávacími vyhláškami sa v priebehu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov menilo zloženie komisií a postup posudzovania žiadostí. Cieľom komisií bolo posúdiť žiadosti, podchytiť žiadateľky o interrupciu, a tým zabrániť tomu, aby podstúpili nelegálne, neodborné prerušenie tehotenstva. Komisie však mali zároveň presviedčať tehotné ženy, aby v prípade rôznych sociálnych či rodinných problémov hľadali iné riešenie, ako bola interrupcia. Komisia tiež určovala každej žiadateľke výšku poplatku za vykonanie zákroku (v rozmedzí 200 – 500 Kčs). Už v hodnotiacej správe o stave umelého prerušenia tehotenstva z roku 1959, ktorá bola spracovaná pre potreby rokovania sekretariátu ÚV Komunistickej strany Slovenska, sa konštatovalo, že komisie pri posudzovaní žiadostí nepostupovali jednotne. A táto pripomienka sa v hodnotiacich správach o činnosti interrupčných komisií objavovala opakovane. Niekde pristupovali k žiadateľkám prísnejšie, inde oveľa benevolentnejšie. S tým potom súvisel aj často reflektovaný a zásadný problém: zatiaľ čo prísnejšia prax komisií mohla viesť k nárastu počtu nelegálnych interrupcií, benevolentný prístup spochybňoval samotnú existenciu komisií. Nerovnaký prístup jednotlivých interrupčných komisií využívali mnohé ženy, ktoré si podávali žiadosti na viaceré komisie (do rôznych okresov), aby si zaistili priaznivé vybavenie žiadosti u benevolentnejšej komisie, ako z hľadiska udelenia súhlasu, tak aj z hľadiska výšky poplatku.

Rómske ženy pod kontrolou režimu

Pretrvávajúce problémy s vysokou dojčenskou a detskou úmrtnosťou najmä v okresoch východného Slovenska viedli úrady k snahám analyzovať rodinné, zdravotné, hygienické, sociálne a ekonomické pomery v rómskych komunitách, a tiež pracovné zaradenie a kvalifikačné predpoklady ich príslušníkov a príslušníčok. Tento záujem vyústil do rôznych odborných aj politických analýz, ktoré režim označoval ako tzv. „riešenie otázok cigánskeho obyvateľstva“. Na začiatku šesťdesiatych rokov sa v rámci týchto analýz štátne orgány zameriavali najmä na monitorovanie hygienickej, epidemiologickej a zdravotnej situácie rómskeho obyvateľstva. Súčasťou prieskumu boli aj otázky súvisiace s pôrodnosťou rómskych žien a ich schopnosti starať sa o deti. Vo všeobecnosti režim podporoval pôrodnosť a motivoval rodiny k porodeniu väčšieho počtu detí. V šesťdesiatych rokoch však postupne pribúdali úvahy, že nie je potrebné lipnúť za každú cenu na kvantite, ale do popredia by sa mala dostať aj otázka kvality populácie. Vysoká pôrodnosť rómskeho obyvateľstva začala byť v priebehu šesťdesiatych rokov najmä lokálnymi odbornými autoritami (lekári, sociálne pracovníčky), ale aj politickými predstaviteľmi a predstaviteľkami kritizovaná a začali sa objavovať prvé návrhy na jej reguláciu – antikoncepciou, interrupciami, sterilizáciami.

Komunistický režim si chcel zabezpečiť kontrolu nad rómskym obyvateľstvom, najmä prostredníctvom kontroly nad ženami. Preto boli navrhnuté pravidelné kontroly tehotných Rómok prostredníctvom poradní, následne včasné hospitalizácie v zdravotníckych zariadeniach pred pôrodom. V prípade rómskych dojčiat a detí zdravotnícke autority navrhovali zabezpečenie zdravotníckej starostlivosti tzv. dispenzarizáciou (aktívnym a systematickým sledovaním zdravotného stavu osôb, u ktorých je predpoklad zhoršenia), cielenými návštevami detských sestier v rómskych rodinách. Odborná lekárska správa predložená na zasadnutí kolégia Povereníka pre zdravotníctvo Slovenskej národnej rady v apríli 1967 bola veľmi kritická voči rómskym ženám. Tie boli obviňované z toho, že nenavštevovali prenatálne poradne a niektoré tak robili len pod hrozbou, že nedostanú prídavky na deti. Mnohé údajne odmietali pred pôrodom včasný prevoz do zdravotníckeho zariadenia a rodili v nehygienických podmienkach alebo v sanitkách. Správa na viacerých miestach upozorňovala na zanedbávanie starostlivosti o novorodencov zo strany matiek, ktoré odmietali po pôrode zotrvať na novorodeneckom oddelení v nemocniciach. Dojčatá preto údajne museli byť živené výlučne umelou výživou. Rómske ženy si však nevedeli poradiť s prípravou umelej dojčenskej výživy, najmä v osadách. Podľa tejto správy niektoré dokonca zámerne zanedbávali starostlivosť o dieťa, aby vznikol dôvod na jeho umiestnenie v zdravotníckom zariadení alebo dojčenskom ústave. Terénne sestry uvádzali problémy pri zaškoľovaní rómskych matiek, napríklad pri príprave umelej výživy, hygiene novorodenca, zdravotnej starostlivosti. Mnohé matky odmietali aj následnú starostlivosť o dieťa a podceňovali nastupujúce príznaky chorôb. Veľa rómskych dojčiat zomieralo doma, pretože ich matky neboli schopné rozpoznať náznaky zhoršujúceho sa zdravotného stavu.

Chorobnosť rómskych detí súvisela so zlými bytovými a hygienickými pomermi, nedostatočnou stravou, oblečením, zlou starostlivosťou. Tá sa však v katastrofálnych podmienkach osád na okrajoch miest a obcí, bez kanalizácie, tečúcej vody, elektrickej energie nedala zabezpečiť. Veľkým problémom bola aj nedostatočná vzdelanostná úroveň rómskeho obyvateľstva. Preto ani výsledný účinok zdravotníckej osvety a vzdelávania rómskych žien a matiek nemohol byť uspokojivý. Správy a hodnotiace analýzy však tieto problémy len sumarizovali a režimu sa ich nedarilo efektívne riešiť. Pretrvávali tak aj v období normalizácie v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch.

Štátom riadená a podporovaná emancipácia mala za cieľ zrovnoprávniť československé ženy v súkromnom aj verejnom živote. Mala im priniesť rovnaké možnosti ekonomického a sociálneho uplatnenia, realizácie v platenom zamestnaní, v partnerskom a rodinnom živote, pri výchove detí, ale aj pri rozdelení domácich prác či nárokov na sexuálne uspokojenie. Žitá realita však bola oveľa zložitejšia, pretože odrážala nielen štátne politiky vychádzajúce primárne z ekonomických cieľov, individuálne predstavy a očakávania, ale aj regionálne tradície a východiská. Mnohé slovenské ženy aj po roku 1948 preferovali výlučnú starostlivosť o deti a rodinu, väčší počet detí v rodine, dokonca so zachovaním tradičných rodových rolí. V období normalizácie ich v tejto voľbe ešte výrazne podporilo vymazanie pokrokového naratívu rodovej rovnosti presadzovanej od päťdesiatych rokov. Došlo tak k retradicionalizácii roly ženy (porov. Lišková), vrátila sa predstava ženy predovšetkým ako matky, ktorej hlavnou úlohou je starostlivosť o deti. Československú spoločnosť to nasmerovalo k rodovému rozdeleniu, ktoré pretrvalo niekoľko desaťročí.

Roman Džambazovič je sociológ, pôsobí na FiF UK v Bratislave, venuje sa intimite, rodinnému a partnerskému správaniu a sociálnym nerovnostiam

Eva Škorvanková je historička, pôsobí na FiF UK v Bratislave, venuje sa dejinám žien, ženskému vzdelávaniu, populačnej a rodinnej politike v 20. storočí