O mieste náboženstva v demokratickej spoločnosti (nielen) v časoch krízy
Pandémia koronavírusu ovplyvnila životy tisícok ľudí, veriacich aj neveriacich. Súčasná kríza je však bezprecedentná vo svojich dopadoch na náboženský život slovenských kresťanov, ktorým štátne nariadenie zakázalo verejnú činnosť. To sa nestalo ani počas stredovekej morovej epidémie a dokonca ani počas socialistického režimu v druhej polovici dvadsiateho storočia. Akým spôsobom vysvetľuje rozšírenie pandémie kresťanstvo? Ako sa žije kresťanstvo v čase korony? Čo nám to ukazuje o súžití kresťanského sveta so sekulárnou demokraciou?
Podľa českej religionistky Zuzany Kostićovej môžeme vo svete pozorovať tri stratégie, pomocou ktorých sa náboženstvá vyrovnávajú so svetovou epidémiou koronavírusu. Všetky tri spája odmietnutie náhodného rozšírenia choroby po svete a ponúkajú jeho vysvetlenie náboženskou optikou. Prvý prístup chápe koronavírus ako trest. Objavuje sa nielen v tradičných monoteistických náboženstvách, predovšetkým v jeho fundamentalistických odnožiach, ale pomerne prekvapivo aj v niektorých ekologicky zameraných nových náboženských hnutiach v podobe hesla „pomsta matky Zeme“. Druhý prístup vníma koronavírus ako konšpiráciu. Korona je len chrípka, ktorú stačí vyležať. Núdzový stav je podľa nich zbytočný a je snahou o oslabenie ekonomík. Alebo vírus zámerne vytvorili Američania/Rusi/Číňania ako súčasť ideologického boja proti tradičnej náboženskej spoločnosti. Konšpirácie sa opäť najviac uchytili medzi náboženskými fundamentalistami. Tretí prístup interpretuje vírus v pozitívnom svetle a vníma ho ako druh požehnania. Korona sa nerozšírila náhodne, ale jej účelom je spomalenie konzumnej kapitalistickej spoločnosti. Voľný čas máme využiť na meditácie, modlitby či domáce štúdium náboženských textov. Ďalej sa môžeme venovať viac našim rodinám a žiť viac v duchu morálnych odporúčaní konkrétnej vierouky.
Streamujeme pápeža
Práve poslednú zmienenú stratégiu – vírus ako požehnanie – si zvolili ako interpretačný rámec vrcholní predstavitelia slovenského kresťanstva. Naprieč špičkami všetkých cirkví (snáď len s výnimkou pravoslávnej cirkvi a jej prvotného medializovaného antipostoja) panuje od začiatku zhoda v povinnosti dodržiavať zvýšené hygienické opatrenia. Kresťania výrazne obmedzili svoju verejnú činnosť, omše zrušili. A čo ďalej? V nadväznosti na pápeža Františka I., ktorý vyzval kresťanov k solidarite a k odvrhnutiu falošných a pominuteľných istôt, aj Konferencia biskupov Slovenska (KBS) publikuje články na tému efektívneho využitia času v karanténe. Bez problémov nájdete na pár klikov články o tom, ako katolícke rodiny s deťmi využívajú voľno na upevnenie viery. Skromnosť sa propaguje ako cnosť vhodná do doby obmedzeného konzumu. Katolícke noviny publikujú články pre veriace mamičky, v ktorých im odporúčajú pôst od virtuálneho sveta či pravidelné modlitby. Existujú rôzne linky podpory, na ktorých dostane človek radu od farára, ak nezvláda izoláciu či stratu práce.
Kňazi žehnajúci v autách
Slovenskými médiami preleteli v poslednej dobe bizarné fotografie kňazov, ktorí žehnali svojim farnostiam z lietadla či z auta. Zákaz stretávania sa väčšej skupiny ľudí bráni farárom vo vykonávaní ich povolania, a tí sa tak uchyľujú k neortodoxným technikám. Mimochodom, práve ruský pravoslávny patriarcha Kirill obišiel autom Moskvu a modlil sa za skorý odchod vírusu. Na druhú stranu, omše u nás neboli priamo zrušené a kostoly nie sú zamknuté. Došlo len k zákazu hromadných stretnutí. A to sa dá ľahko obísť natočením omše v kostole na video a jej následným odvysielaním. Keď si človek zadá na Facebooku heslo „svätá omša“, tak snáď každá farnosť na Slovensku má svoju facebookovú skupinu a uverejňuje streamovanú bohoslužbu. Ako bonus Matovičova vláda rozšírila náboženské vysielanie v RTVS. Rádio Regina vysiela omše každý deň a dáva priestor katolíkom, evanjelikom a pravoslávnym. K nedeľnej televíznej bohoslužbe pridali aj sobotnú. Iné viery, ako judaizmus, islam či bahaizmus, priestor nedostali, čo opäť potvrdzuje dominanciu kresťanstva v slovenskom mediálnom priestore. Cieľom týchto vládnych opatrení nie je len starostlivosť o blaho kresťanov či podlizovanie sa KBS, ale aj celkom pragmatická snaha udržať veriacich doma.
Spoveď treba. Či?
Otvára sa otázka, ako sa kresťania vyrovnali s nemožnosťou prežiť podľa zažitej tradície druhý najvýznamnejší kresťanský sviatok vôbec – Veľkú noc. Cirkev síce ďalej spovedá, ale človek sa musí objednať dopredu a treba dodržiavať prísne hygienické opatrenia. Taktiež by sa nemalo spovedať doma, čo sa často dialo v prípade starších a menej pohyblivých ľudí. Príklad z marca (keď polícia musela zasiahnuť v Trenčianskej Teplej proti farárovi, ktorý organizoval súkromné omše aj pre ľudí) naznačujú rozpor medzi kresťanskou a občianskou povinnosťou. Kňazi a aj veriaci stoja pred dilemou. Čo je prednejšie – kresťanstvo (ktoré prikazuje pred Veľkou nocou spoveď), alebo svetská povinnosť ostať sedieť doma na zadku? Hlavne na malých dedinách bude prakticky nemožné držať hliadku nad farármi a veriacimi, ktorí budú chápať vírus ako konšpiráciu a Matovičov zákaz Veľkej noci ako sabotáž tradičnej kresťanskej slovenskej spoločnosti. Mnohých ateistov či nábožensky nevyhranených ľudí mohlo pobúriť hlasné uvažovanie Jaroslava Danišku v relácii Do kríža (8.4.2020) o otvorení kostolov pre psychické potreby veriacich čo najskôr bez ohľadu na riziko šírenia vírusu. Nakoniec prevážila občianska poslušnosť a k žiadnym väčším prípadom nelegálnych náboženských zhromaždení nedošlo. Otvára sa ale iná otázka – prečo vôbec dochádza k možnosti, že by mohli byť kresťania „neposlušní“?
Práva verzus povinnosti
Kľúč k porozumeniu situácie sa ukrýva v pochopení rozdielov medzi demokratickým a náboženským zmýšľaním o spoločnosti a občanoch. V náboženstve má človek povinnosti. Dokonalým príkladom je legendárnych desať božích prikázaní či islamské právo šaría. Spoločnosť v minulosti bývala dôležitejšia ako jednotlivec. Moderné demokratické štáty, ktoré vychádzajú z ideálov francúzskej revolúcie, človeku garantujú od narodenia balík práv. A to napríklad na dostupné vzdelanie, zdravotnú a sociálnu starostlivosť či právo voliť si svojich zástupcov vo voľbách. Odrazu človek dostal spoločenský význam. Moderné štáty sú vlastne súbory jedincov zjednotené pomocou konceptu národa. V rozpore medzi právami a povinnosťami sa podľa talianskeho filozofa politiky Alessandra Ferrara ukrýva jadro napätia medzi demokraciami a náboženstvom, medzi sekulárnou spoločnosťou a veriacimi. Bude zaujímavé pozorovať, či kresťania v praxi vydržia uprednostňovať príkaz štátu, alebo či sa začne v súčasnom kresťanstve prejavovať hlas odmietajúci nariadenia sekulárnej spoločnosti.
Súčasná kríza nepochybne zvýraznila aktuálnu podobu vzťahu štátu a náboženstva na Slovensku. Ukazuje sa, že cirkvi nie sú v pozícii moci, žijú so štátom v symbiotickom vzťahu a v prípade potreby sa stavajú na jeho obranu. Platí to nielen pre Slovensko, ale aj pre celú Európu. A to by cirkev pokojne mohla byť hypotetickou hlasnou opozíciou, ktorá by podporovala premorenie spoločnosti v duchu hesla „odovzdajte sa do rúk Božích“. Skupina veriacich, ktorá vírus chápe ako konšpiráciu, však našťastie tvorí hlučnú menšinu. Slovenské cirkevné autority tento postoj odmietajú. Už zmienený Jaroslav Daniška v televíznej relácii Do kríža skúšal arcibiskupa Zvolenského, keď sa ho pýtal, či má stáť štát nad cirkvami a čokoľvek im prikazovať, ale on sa ako skúsený diskutér nenechal nachytať. Už len zo zjavných ekonomických dôvodov (cirkvi sú financované štátom) si nemôže dovoliť provokovať štátnu moc, na ktorú sú cirkvi odkázané. Za týmto postojom možno vidieť aj kus pragmatického uvažovania. Cirkvi sa s veľkou pravdepodobnosťou ozvú s požiadavkou uvoľnenia reštrikcií ihneď, ako sa šírenie vírusu spomalí. Možno cirkvi očakávajú, že za svoju podporu štátu budú odmenené rýchlym povolením verejnej náboženskej činnosti. S tým pravdepodobne súvisí vládny záväzok z programového vyhlásenia vytvoriť post vládneho splnomocnenca na ochranu slobody náboženstva alebo viery pod Úradom vlády SR. V jadre dobrá myšlienka obsahuje riziko toho, že sa bude sústreďovať len na posilnenie kresťanského hlasu vo verejnom priestore.
Vrcholní cirkevní predstavitelia nemajú len úprimnú obavu o psychické blaho svojich veriacich, ale podvedome sa môžu báť straty ovečiek. Náboženská identita môže ľahko strácať prioritu v životoch ľudí bez pravidelného stretávania sa s komunitou. Koronakríza by mohla vieru v ľuďoch nielen upevniť, ale aj rozvoľniť, a toho sa obávajú.
Autor je doktorand na religionistike na FF MUNI v Brne
Titulná ilustrácia: Odpočívajúci Kristus, neznámy autor: drevo, rezba polychrómia, Oravská galéria, inv. č. P 596
