Za Polly Higgins
Máme za sebou najhorúcejšie leto v histórii a za viac než dvadsať rokov množstvo klimatických konferencií, ktoré predstavovali skôr sériu sklamaní. Emisie oxidu uhličitého stále stúpajú. V čase vydania tohto čísla žijeme globálne už viac ako mesiac na ekologický dlh. Prešiel rok, odkedy si Greta Thunberg každý piatok sadala pred švédsky parlament s požiadavkou, aby boli politické rozhodnutia v súlade s faktami o klimatickej zmene, ktoré poznáme už tri dekády. Bol to rok, keď sa z klimatickej krízy stala mainstreamová téma, začali masové klimatické protesty, vedú sa najrôznejšie diskusie. Naša planéta je doslova v plameňoch a každým rokom akoby bolo ťažšie sa zhlboka nadýchnuť.
Takmer pred dvadsiatimi rokmi bol prijatý Rímsky štatút, ktorý v medzinárodnom práve definuje štyri zločiny proti mieru – zločiny proti ľudskosti, genocídu, vojnové zločiny a zločiny agresie. V čase, keď sa rozhodovalo o definícii medzinárodných zločinov, hovorilo sa aj o ekocíde. Francúzsko, Holandsko a Veľká Británia však jej zaradenie medzi zločiny proti mieru odmietli.
Ekocída je pomerne často používaným termínom, najmä v anglicky písanom spravodajstve. Doposiaľ najširšiu definíciu ekocídy priniesla škótska právnička Polly Higgins, ktorá sa rozhodla právne zastupovať záujmy Zeme a usilovala sa o to, aby bola ekocída uznaná ako piaty medzinárodný zločin proti mieru. Pod ekocídou chápala rozsiahle ničenie či poškodzovanie ekosystému alebo územia v dôsledku ľudskej činnosti, ktoré ohrozuje mier. Na rozdiel od mnohých autorov a autoriek pred ňou nerozlišuje, či sa ekocída týka ľudí, alebo mimoľudských bytostí.
Nezabudli sme na niečo?
Keď Higgins v práve hľadala odpoveď na to, prečo sme sa ocitli na pokraji ekologického kolapsu, uvedomila si, že právo je nastavené v prospech vlastníkov korporácií, a nie v prospech planéty. Vznikol tak vzorec, podľa ktorého opakovane deštrukcia vedie k strate ekosystému, tá vedie ku konfliktu a konflikt k vojne. To viedlo Polly Higgins k rozhodnutiu, že zanechá všetky ostatné kauzy a stane sa „právničkou planéty“. Žijeme totiž v časoch, keď represia čoraz silnejšie dopadá na plecia tých, ktorí a ktoré sa snažia chrániť ľudský i mimoľudský svet a systematická environmentálna deštrukcia má často za následok genocídu pôvodného obyvateľstva, vyhladzovaného vo vidine zisku.
Polly Higgins v úvode knihy Eradicating Ecocide popisuje vznik zákonov, ktoré v časoch rozmachu priemyselnej revolúcie slúžili predovšetkým na všestranné zavedenie uhlia do výrobných odvetví. Išlo predsa o nové pracovné miesta, o zlepšenie životnej úrovne – a samozrejme, o zisk. Netrvalo dlho a obyvateľstvo veľkých miest pocítilo negatívne dôsledky fosílneho priemyslu: znečistenú vodu, no najmä vzduch, ktorý pri každodennom dýchaní spôsobuje viaceré zdravotné problémy. V krátkosti povedané, na papieri začali byť chránené firmy, ľudia či súkromný majetok, ale v procese sa akosi zabudlo na to najpodstatnejšie. Na planétu ako celok. Často zabúdame, že aj ľudia, spolu s mimoľudskými bytosťami, sú súčasťou ekosystémov. Ak sú však súčasné zákony nastavené tak, že nielenže nezabránia ničeniu a drancovaniu ekosystémov, ale dokonca k tomu nabádajú, je čas na ich zmenu. V situácii, kedy by národné legislatívy museli byť v súlade s medzinárodným zákonom o ekocíde, by si žiadne ministerstvo životného prostredia nemohlo dovoliť poškodzovať ho. „Sloboda korporácií končí tam, kde začína ekocída,“ hovorievala vo svojich prejavoch Higgins.
Zákon o ekocíde by mal zabrániť ďalšej devastácii a pri tom myslieť aj na tie a tých, ktorí by museli pre zničené životné prostredie či stúpajúcu hladinu morí opustiť svoje domovy. Kým takýto nadradený zákon na medzinárodnej úrovni nebude existovať, žiadne dohody, žiadne snahy v rámci existujúcej legislatívy nebudú účinné. Polly Higgins verila, že raz ľudstvo nebude zákony potrebovať, ale dovtedy je našou povinnosťou planétu ochrániť.
Dnes vieme ukázať na takmer stovku spoločností, ktorých činnosť má za následok vyše sedemdesiat percent globálnych emisií. S určitosťou vieme povedať, že na deštrukcii planéty sa podieľa hŕstka ľudí na globálnom Severe. Polly Higgins nanešťastie na jar tohto roka zomrela. Zanechala však po sebe tím právničiek a právnikov, ktorí v odkaze jej práce budú pokračovať. O uznanie ekocídy sa snaží aj hnutie Extinction rebellion, ktoré s Higgins spolupracovalo. Ak fosílny priemysel a znečisťovatelia nebudú donútení k zmene, smerujeme ku globálnemu otepleniu o tri až štyri stupne Celzia od začiatku priemyselnej revolúcie (ak nie viac), a to by znamenalo úplne odlišný svet, než aký poznáme, alebo si vieme predstaviť.
Zisk nemôže byť viac
Ekocída nepozná hranice, a to, čo sa deje v jednej krajine, ovplyvní život napríklad aj v Tichomorí. Príkladom sú požiare v Amazónii či Afrike. Nielenže priamo zasahujú obyvateľstvo a divočinu okolo seba, ale ohrozujú dažďové pralesy ako ekosystém planetárneho významu, ktorého ohrozenie pre krátkodobý zisk v podobe získania poľnohospodárskej pôdy by malo byť neprípustné. Pokusy o riešenie situácie prostredníctvom podmienok doplnených do obchodných zmlúv nielenže ukazujú, ako plytko pristupujeme k problému ako takému, ale taktiež odvádzajú pozornosť od jeho príčin. Tými sú neustály tlak na rast a produkciu, a tiež neokoloniálna prax, ktorá upozaďuje sociálny rozmer deštrukcie ekosystémov.
V súčasnosti nie je isté, či by bola kriminalizácia ničenia životného prostredia na medzinárodnej úrovni skutočne riešením. Rozhodne by to bol jeden z krokov smerom k zmene v tom, ako vážne berieme deštrukciu životného prostredia s jej sociálnymi dôsledkami po celom svete, a najmä, aké slová pri tom používame. „Zmena nenastane zo dňa na deň,“ zdôraznila Polly Higgins v jednom z rozhovorov. Na to, aby sa niečo stalo skutočným problémom, by sme nemali čakať až na správne pomenovanie, ako sa to stalo v prípade slova genocída po druhej svetovej vojne. Zrejme však bolo potrebné vysloviť ho nahlas, aby sme si dokázali aspoň nejak predstaviť tú hrôzu, ktorú v sebe zahŕňa. Účinok slova ekocída môže byť podobný.
Autorka je študentkou environmentálnych štúdií
