Skúmať hmotu, priestor a čas ich lámaním

Kubizmus alebo „kockizmus”, naštartovaný reprezentáciou trojdimenziality v spôsobe kresby a maľby postimpresionistu Paula Cézanna, môžeme považovať za prvé rýdzo intelektuálne avantgardné hnutie či štýl. Ovplyvnila ho aj maľba syntetizmu a skupiny Nabis, podnietili ho aj Muybridgeove zoogyroskopie. Zároveň o ňom môžeme hovoriť ako o najvplyvnejšej avantgarde vôbec, ktorej sa navyše ako jednej z mála podarilo rozvinúť do komplexity slohu. Prejavuje sa vo výtvarnom umení, fotografii, v poézii, hudbe, textilnom, nábytkovom i produktovom dizajne, móde, tvorbe divadelných kostýmov i scén, vo filme aj v architektúre. Jeho pôvodcami boli Pablo Picasso a Georges Braque. 

Kubizmus skúma a láme hmotu, priestor a čas v ambícii zobraziť procesualitu efemérneho. Snaží sa čo najširšie i najhlbšie obsiahnuť dočasnosť. Pracuje s dynamizujúcou deformáciou, ktorej postupy predznačila už baroková figura serpentinata. Za protokubistické zobrazenie môžeme považovať už hlavu boha času Jánusa s tromi tvárami. Kubizmus vo verejnom pôsobení skloňuje postoje excentrizmu, nezávislosti a autonomizmu. Dôležitým aspektom kubistického záznamu hybnosti aktuálneho je koláž, čo je prevratné narábanie s výtvormi iných, nesie zmysel akéhosi radikálneho realizmu a je vrcholne eklektická. Koláž (papier-collé, asambláž, brikoláž) výrazne reflektuje formy vystupovania vtedajších masmédií i stále sa zahusťujúcu textualitu verejného priestoru. Jej najranejšie formy môžeme evidovať už v antickej poézii cento a môžeme ju považovať  za jednu z prvých iskier postmoderny.

Po dekadentne a sociálnopoliticky cítiacom, väčšinovo ľavicovom dadaizme a expresionizme (resp. kubo-expresionizme) sa kubizmus vehementne pretavuje do talianskeho futurizmu (resp. kubo-futurizmu), stáva sa umením ultranacionalistického fašizmu. Fašizmus, nacizmus a stalinizmus boli najokázalejšími projektmi modernizmu. Z avantgardistov sa aj u nás rýchlo stávajú gardisti. Ruské avantgardy (napríklad ruský futurizmus, rajonizmus, suprematizmus, konštruktivizmus, neoprimitivizmus, zaum, analytické umenie – napokon aj univerzálne kvitnutie…) boli zas obrazom i ampliónom boľševizmu a anarchizmu (resp. anarcho-komunizmu). Z avantgardistov sa stali červenogvardejci. Tam sa ešte dôslednejšou segmentáciou kubizmus stáva jedným z priamych pôvodcov abstraktného umenia, ktoré začalo žiariť najmä v suprematizme. Možno ho nepovažujeme za  kolísku, ale určite za materskú školu abstrakcie. Jeho príbuznú, non-objektívnu kompozíciu Oľgy Rozanovej, prenáša výtvarník Eľ Lisickij do projektívnej architektúry Proun (Проект утверждения нового = Projekt potvrdenia nového). Suprematizmus a konštruktivizmus sú antagonické v individuálnom vzťahu k hmote i utilitarite. Pre konštruktivizmus bolo prepojenie na vedu, techniku, priemysel a stranu esenciálne. Suprematizmus (od zvrchovanosti čistého pocitu) chcel čírou abstrakciou elementárnej tvarovej a tonálnej skladby oslobodiť umenie od „mŕtvej hmotnosti reálneho sveta“ (citát z Malevičovho Neobjektívneho sveta z roku 1927). Nikdy nevydaný žurnál suprematistov Supremus sa najprv nazýval Nič (Nul). Práve protireprezentačná abstrakcia, ako buržoázny prežitok individualizmu a mysticizmu, bola po nástupe Stalina dôvodom exkomunikácie (konfiškácie, zákazu tvorby) Maleviča a iných výtvarníkov oficiálnymi komunistickými kruhmi.

Dada a expresionizmus svorne predznamenali novú vecnosť (Neue Sachlichkeit, v angličtine New Objectivity). Stala sa jedným z východísk socialistického realizmu (tej Stalinovej doktríny, čo maximálne obmedzila umeleckú slobodu). Abstrahujúci kubizmus sa začal globálne špecifikovať na minimalizujúce robustnosti apolitického purizmu Ozenfanta a Le Corbusiera, orfizmus Apollinaira a manželov Delaunayovcov, Picabiu i spirituálne zameraného Františka Kupku, britský vorticizmus, holandský de Stijl, aby sa nakoniec syntetizoval do amerického konzumeristického carpe diem… teda art deco, akéhosi predskokana tzv. kapitalistického realizmu podľa Marka Fishera. Art Deco sa prejavilo aj v českom národnom štýle alebo kolumbijskom nacional, pričom oba koketovali s fašizmom.

Dôležitým sprievodcom dobou je autentický trojjazyčný almanach Die Kunstismen 1914-1924 (Eugen Rentsch, 1925) Hansa Arpa a Lisického (pedagóga aj moskovského predstaviteľa Vchutemasu, ruského Bauhausu). Ten sumarizoval dekádu vtedy najnovších -izmov (filmizmus a abstraktná kinematografia, konštruktivizmus, verizmus, prounizmus, kompresionizmus, purizmus, merzizmus, abstraktivizmus, neoplasticizmus, dadaizmus, simultánizmus, metafyzicizmus, suprematizmus, kubizmus, futurizmus, expresionizmus).

V poézii sa kubizmus prejavuje od Pierra Reverdyho, Gertrude Stein (zásadnej komentátorke najranejšieho kubizmu) cez spomínaného Apollinaira, v kolážach Tristana Tzaru až po cut-up (ináč aj dé-coupé) a fold-in techniky Briona Gysina a Williama Burroughsa. Vo filme nájdeme koláž v montážach režiséra Sergeja Ejzenštejna či scenáristu Oleksandra Dovženka, režisérky Maye Deren a mnohých ďalších.

Za metodologické pokračovanie kubizmu v hudbe by sme mohli považovať aj celú postprodukčnú líniu dj-izmu, a samplerizmu (loops, drum’n’bass, break-core) alebo thrashmetalu. Jeho posolstvo (po stavbe Merzbau dadaistu Kurta Schwitersa) sa prejavuje aj v dekonštruktivistickej architektúre. Kubizmus ako technika, ktorá slobodne vystrihuje z prác druhých, načrtla aj iné neskoršie umelecké prístupy ako apropriáciu, interpretáciu, copy-left stratégie a N.F.T. mechanizmy. Jeho estetika sa v expresivite neoavantgárd vrátila v polovici päťdesiatych rokov a potom v trans-avantgardnom jazyku rokov osemdesiatych. Hlasno sa ozýva aj vo vizualite punku.

Ako reakciu na avantgardy v roku 1937 organizuje nacistický režim putovnú výstavu s názvom Degenerované umenie (Entartete Kunst) v Mníchove, Berlíne, Lipsku, vo Weimare, v Halle, vo Viedni a v Salzburgu, ktorej kurátorom bol maliar a politik Adolf Ziegler. Predlohou výstavy bola kniha Umenie a rasa architekta Paula Schultze-Naumburga, ktorý po Gropiusovi nastúpil ako riaditeľ Bauhausu. Táto kniha zrkadlovo komparovala (či skôr konšpirovala) telesné poruchy a kubistickú deformáciu, čo sa hodilo nacistom: tí sa chceli tak či tak zbaviť všetkých hendikepovaných ľudí, takisto aj kubizmu a jeho predstaviteľov. Výstava Entartete Kunst zobrazovala diela (či skôr mémy a hoaxy) umenia „prírodných“ národov (afrického sochárstva, ktoré nemecký kubo-expresionizmus velebil) ako príklady nežiaducej, necivilizovanej, nečistej, menejcennej primitívnosti. Deformáciu priamo stotožňovali s degeneráciou. Reklamou pre výstavy bolo (na fasáde niektorých výstavných priestorov najvýraznejšie) populistické heslo Vstup voľný.  Štafetu výstav videli viac ako dva milióny návštevníkov. Výstava mala aj svoje reinštalácie, napríklad v kolumbijskom Medellíne v roku 1938.

Kozmisti a empiriomonisti Alexander Bogdanov a Maxim Gorkij stáli za zrodom konštruktivistickej edukačnej organizácie Proletkult (proletárskej kultúry). Ich žurnály boli výživne ilustrované aj Majakovského ľudovými komiksami, takzvanými ľubokami. Ich masívny aktivizmus sa zgrupil do agitačných vlakov, ktoré sa premávali po krajine a predstavovali ľuďom umenie a propagandu (v Rusku nazývali umelecké agitačné kampane Agitprop, mali na svedomí napríklad  Októbrovú revolúciu a od roku 1918 ich dokumentoval aj filmár Dziga Vertov). Okrem mnohého tvorili aj knižnice, fotoateliéry, či mobilné kiná, alebo dokonca zariadili permanentnú kanceláriu Leva Trockého. Izolovanému roľníckemu obyvateľstvu predstavili  hudbu z gramofónu (pre mnohých prvýkrát v živote), a nespočetné množstvo ďalšej práce ruských avantgardistov. Vlaky boli graficky dizajnované Majakovským, Lisickým i Malevičom. Agitvlaky (a lode, električky, autobusy) mali (tak ako nacistická výstava Degenerované umenie) dvojmiliónovú návštevnosť. George Maciunas otvorene hovoril o priamom vplyve Agitpropu na zrod hnutia amerického výtvarného hnutia Fluxus. Ruské avantgardy (spolu s Bauhausom) akcelerovali aj rozšírenie performatívnych postupov a médií umenia ako akčnú maľbu abstraktného expresionizmu, eventy, happeningy, manifestáciu, landart a ich nekonečné modulácie. Aj konceptualisti Dan Graham a Dan Flavin sa vyjadrili, že pre nich za pôvodom konceptualizmu a minimalizmu nestojí Marcel Duchamp a západné umelecké predvoje, ale Vladimir Tatlin.

A v každom prípade musíme vyzdvihnúť prospektívnu lexikografiu transrozumovej poézie vo futuristickej básnickej forme Zaum básnikov Velimira Chlebnikova a Alexeja Kručenika. Kombináciou lingvistickej abstrakcie, fonetického symbolizmu, negatívnej lyriky, akéhosi strateného domorodého jazyka, asémantiky a suprematistického vhľadu, jednoducho tvorbou neporiadku v jazyku, si kládli za cieľ vyvolať spoločensky očistný neporiadok života.

Po druhej svetovej vojne sa práve abstraktný expresionizmus stáva exportným artiklom amerického individualizmu proti doktríne kolektivity socialistického realizmu stalinistického Sovietskeho zväzu. Súboj oboch štýlov tak v umení vytvára emblém studenej vojny.

Pre fraktalizáciu odkazu kubizmu (čo vlastne znamená a načo je určený… na čo sa dá použiť) do nespočetného množstvo verzií proti sebe stojacich ideológií a politík… môžeme o tejto avantgarde hovoriť pravdivo len v rovine číreho jazyka. Kubizmus je jazyk, akási formálna lingua romana (generická „kubčina“), ktorá má už pri zrode pravdepodobne zakódovanú auto-dekonštrukciu, a možno i deštrukciu (spomeňme projekty Gustava Metzgera). Nestáva sa významom sama osebe, ale je len prostriedkom, vozidlom. Nie je šoférom a už vôbec nie zmyslom, či cieľom cesty. Práve nejednoznačnosť dekonštrukcie patrí k najvplyvnejším elementom odkazu modernity. Je to spôsobom hľadania, či chýbajúcej podstaty,  „gruntu“ (teda pôvodnej kocky). Túžba po poriadku, nastolení geometrie bezpečia a následného rádu diagramaticity.

Dekonštrukcia („…rozboríme starý základ sveta…“) môže byť zároveň dvojitou alúziou na tektonické otrasy demokracie dnes. Je to testovanie jej vnútornej konzistencie a možností vonkajšieho rozpätia jej pluralizmu. Tak isto sa na nej podieľajú úplne nepriateľské záujmové skupiny a svetonázory. Deje sa tak predovšetkým vďaka fenoménu slobody slova. Sloboda slova bola primárnou doménou avantgardných snažení a zároveň dôvodom ich trieštenia. Avantgarda tiež už vo svojom názve obsahuje tragicko-romantický sebaobraz rýchlej smrti.

Heroická avantgarda, predvoj, prieskumné infantérie bez strelných zbraní sú predurčené na to, že ich zabijú ako prvé.  I tak dnes stále potrebujeme ešte viac analyticko-kubistického myslenia. Nepotrebujeme podmienené módy realizmu, aby sme dokázali vytvoriť lepšiu budúcnosť.

Autor je kurátor a výtvarník