Hlavu hore. Sila a skúška Európy
Dva týždne pred nemeckými voľbami protestovalo v Mníchove 250-tisíc ľudí proti vťahovaniu extrémistickej AfD do politického mainstreamu. Mlčiaca väčšina sa ozvala. Vrátane 30-tisíc „babiek proti radikálnej pravici“ agitujúcich v mestách Nemecka. Napriek masívnemu zasahovaniu najväčšej zahraničnej „politickej mimovládky“, teda Elona Muska a J. D. Vanca, do volebného súboja so zjavným cieľom oslabiť EÚ si Nemci zachovali rozum. Medzičasom klesol predaj Tesly v Európe miestami o polovicu, v Nemecku o viac ako tri štvrtiny, hodnota akcie firmy sa od jej vrcholu po inaugurácii prezidenta Donalda Trumpa prepadla o neuveriteľnú polovicu. Aj sila európskeho spotrebiteľa má politický rozmer.
Nemecko a Rakúsko: opatrný optimizmus
Budúci nemecký kancelár Friedrich Merz bezprostredne po voľbách označil zasahovanie Washingtonu do nemeckých volieb za rovnako „dramatické“, „drastické“ a „poburujúce“, ako to z Ruska. Jednotu Únie vyhlásil za svoju prvoradú úlohu a do týždňa spolu s najpravdepodobnejším koaličným partnerom, sociálnymi demokratmi, predstavili obrovský investičný balík v objeme 500 miliárd eur do infraštruktúry, verejných služieb, ekonomiky aj obrany. Obrana krajiny a naštartovanie ekonomiky vraj neznesie odklad, „nech to stojí čo to stojí“. Prakticky tým budúca koalícia pochovala prvé evanjelium fiškálnej politiky moderného Nemecka – dlhovú brzdu, ktorá brzdila nielen nemecký rozvoj, ale aj európsku ekonomiku a súdržnosť ako takú. Tento finančný impulz môže podľa niektorých odhadov posilniť rast HDP Nemecka o 1,5 percenta až 2 percentá. Rovnako potrebný je však tiež ako signál zoči-voči blbej nálade v krajine. Rozhodnosť, akčnosť, odvaha aj k neštandardným krokom – tieto atribúty si politický mainstream musí osvojiť, ak chce rečou tela konkurovať antisystému. Friedrich Merz a pravdepodobná budúca koalícia dávajú dôvod na opatrný optimizmus.
Napriek politicky smrteľnej kombinácii stagnácie a migrácie, tragickým útokom migrantov a nemohúcnosti končiacej trojkoalície vyprodukovali nemecké voľby už pomerne stabilný obraz politickej mapy Európy: tretina hlasov pripadla na konzervatívne a liberálne sily, tretina na ľavý stred a ľavicu a slabšia tretina na radikálnu pravicu. Iste, AfD s dvadsiatimi percentami a algoritmami z USA vo svojich plachtách je obrovským výkričníkom. O jej pozícii vo východnej časti krajiny nehovoriac, tu má pred sebou Nemecko ťažké domáce úlohy.
Avšak fakt, že protestný sentiment bude po voľbách v Nemecku obsluhovať a diskurz tohto protestu budú určovať nielen AfD, ale aj rýdzo ľavicová a resuscitovaná Die Linke, je veľmi dobrou správou. S kampaňou dôsledne postavenou na sociálnom konflikte „Keď je tvoj nákup pridrahý, koncerny kasírujú“ alebo „Keď je tvoja dedina pod vodou, boháči nastupujú na jachtu“ vyhrala voľby v Berlíne aj medzi prvovoličmi. Fatálny stav, keď si radikálna pravica monopolizuje sociálny protest, etnizuje ho, ale ničím zmysluplným ho nerieši, je zaručenou cestou do pekla. Túto skúsenosť už v Európe máme za sebou.
Podobný príbeh píše dnešné Rakúsko. Vládnuť nebude ďalší z rozbíjačov Európy v čase, keď to najmenej potrebujeme, ale explicitne proeurópska koalícia so silným sociálnodemokratickým rukopisom. Okrem iného s elitným ľavicovým ekonómom na poste ministra financií, ktorý nielen rozumie, ale vie zrozumiteľne a odborne vysvetliť, že osud demokracie sa v zásadnej miere odvíja od životného štandardu sociálne slabšej tretiny populácie. Jedným z prvých rozhodnutí novej vlády bolo obmedzenie rastu nájmov v regulovanom nájomnom bývaní. To tvorí v Rakúsku väčšinu bytového fondu. Aj táto vláda bude samozrejme všetkým iným, ako príjemnou prechádzkou. Hospodárska stagnácia a vysoký dlh predpovedajú napäté vládnutie. Napokon práve fiškálne obmedzenia rozbili odchádzajúcu nemeckú vládu. Poistkou môže byť kultúra sociálneho dialógu hlboko zapísaná v politickom DNA Rakúska. A minimálne jeden koaličný partner a jeho predseda titulujúci sa hrdo „robotnícke dieťa“, šéf sociálnych demokratov a vicekancelár Andi Babler, ktorý si veľmi dobre uvedomuje, že obrana proti pravicovým populistom vedie najmä cez sociálne istoty. Aj pri tomto miernom optimizme ale v Nemecku i Rakúsku platí, že ak to tentoraz mainstream nezvládne, radikálnej pravici ako vládnej moci sa v jadre Európy nevyhneme.
Európsky pud sebazáchovy
Po plači na mníchovskej konferencii, čo bol ako signál nastupujúcemu svetu hrubej sily tým posledným, čo Európa potrebuje, sa jej lídri dali dohromady. Šok z jednostranného rozpadu osemdesiatročného manželstva s USA v situácii plošných ruských náletov na Ukrajinu spôsobil bleskový mentálny obrat, a to nielen u politických lídrov.
V kedysi pomerne pacifistickom Nemecku dnes 76 percent verejnosti podporuje zvyšovanie výdavkov na obranu. Dokonca ani u AfD či Die Linke to nie je menej ako polovica ich voličstva. Francúzsky prezident Emmanuel Macron otvára otázku rozšírenia jadrového dáždnika nad Európou, Veľká Británia sa čiastočne vracia do európskeho priestoru, EÚ posilňuje strategické partnerstvo s Indiou. Pud európskej sebazáchovy, napriek inštitucionálnej nedokonalosti Únie, snáď nesklame. Je to aj v našom bytostnom záujme.
Chápanie konceptu bezpečnosti, tej vnútornej, teda spoločenskej stability, aj vonkajšej, teda hrubej i mäkkej sily, vrátane prístupu ku konfliktu na Ukrajine, bude ešte predmetom ostrých kontroverzií. Taká už Európa je, slobodná, polemizujúca. Našťastie. Masívne posilnenie obranyschopnosti Európy však nemá medzi rozhodujúcimi európskymi politickými silami relevantnú oponentúru. Napokon vo svete, ktorý čoraz menej uznáva silu práva, pravidiel a dohôd, a čoraz viac akcentuje právo silnejšieho, sa na dobré úmysly a racionalitu druhej strany spoliehať nedá. Budovanie vzťahov a diplomacia bez reálnej odstrašujúcej sily sa vo svete zajtrajška rovná naivite. Potenciálne fatálnej.
Sila Európy
Pred pár dňami som spoznal čínskeho študenta, ktorý dávnejšie študoval v Los Angeles. Teraz dokončuje magistra na parížskej Sciences Po, potom sa vracia domov do Šanghaja. Ak dal nabok svoje rodisko, jeho jednoznačná preferencia pobytu bol Paríž. A miluje Prahu. Európa je práve vďaka unikátnej kombinácii relatívne vysokej životnej úrovne, miery sociálneho zabezpečenia a osobných slobôd, ale takisto aj vďaka environmentálnym štandardom či kvalite životného prostredia veľmi dobrým miestom na život pre mediánového človeka.
Napokon stačí sa pozrieť na akýkoľvek rebríček kvality života svetových krajín či metropol. Je to práve kombinácia bohatstva a blahobytu, áno, vystavaného na krvavom dedičstve kolonializmu, s občianskou aj kultúrnou slobodou a relatívnou sociálnou rovnováhou, ktorá je najsilnejším tromfom nášho kontinentu. Priťahuje totiž talenty, teda to, čo najviac zo všetkého rozhoduje o udržateľnej prosperite či úpadku. A len tak mimochodom priťahuje aj deti, rodiny či milenky autokratov a oligarchov tohto sveta. Práve z tejto atraktivity výborného miesta na život môže Európa pri aktuálnom ultrakonzervatívnom či libertariánskom obrate či prevrate v USA ťažiť.
A práve táto atraktivita spoločenského, liberálnodemokratického modelu Európy s jej „dekadentnými prežitkami“ rovnosti, inklúzie, ekológie, občianskych slobôd aj sociálnych istôt – popri všetkých jej nedostatkoch, a nie je ich málo –, je najväčším tŕňom v oku režimov smerom na západ i na východ. Ako nám to dáva najnovšie napríklad viceprezident J. D. Vance pomerne arogantne najavo. Práve ohrozenie režimu v Moskve a jeho spojencov atraktivitou európskeho spoločenského modelu bolo, možno viac ako Putinom deklarované vojenské ohrozenie, hybnou silou rozkolu promoskovských a prozápadných síl na Ukrajine, keď vtedajší ukrajinský prezident Viktor Janukovyč v roku 2013 na poslednú chvíľu stopil pripravenú asociačnú dohodu Ukrajiny s EÚ.
Výzvy Európy
Náhodný výpočet udalostí posledných týždňov nič nemení na tom, že výzvy, pred ktorými v Európe stojíme, sú obrovské. A pozície lídrov európskych krajín priamo úmerne nezávideniahodné. Stačí si predstaviť kvadratúru kruhu, v ktorej musia európske krajiny zladiť enormné finančné nároky na vonkajšiu bezpečnosť, teda hrubú vojenskú silu potenciálne bez dáždnika USA, s vnútornou bezpečnosťou a stabilitou ich spoločností, ktorá je priamo závislá od jej sociálnej súdržnosti, teda úrovne života ľudí „od mediánu dole“. Bezpečnostná otázka sa tak v milisekunde stáva aj sociálnou otázkou.
Financial Times preto už preventívne odporúča: „Európa musí orezať štát blahobytu na vybudovanie štátu vojnového“. A socialistický Jacobin odpovedá: „Francúzska ,vojnová ekonomika‘ je predohra osekania sociálneho štátu.“ Tento spor o podstatu, o chápanie našej bezpečnosti, ale aj jedinečnosti nášho modelu spoločnosti a spôsobu života, a teda spor o priority priorít v dobe bazálnej neistoty nás bude najbližšie týždne, mesiace a roky ťahať na protichodné strany.
Masívne škrtanie v sociálnej oblasti v mene zbrojenia je samozrejme to najlepšie, čo si radikálna pravica v Európe môže priať. Práve silná prosociálna politika je v tomto smere najsilnejšou zbraňou proti radiálnej pravici. Nie jedinou a nie zárukou, ale zásadnou, ako o tomto koncepte „antifašistickej hospodárskej politiky“ hovorí nemecká ekonómka Isabella Weber. Aj preto dnes už neslávne dosluhujúci nemecký kancelár Olaf Scholz postavil volebný konflikt na téze, že vonkajšiu bezpečnosť nemôžeme zaplatiť škrtmi vo vnútornej, teda aj v sociálnej oblasti či modernizácii krajiny. Predpovedal to správne, zrealizovať to už musia iní. Stihol aspoň pomenovať riešenie: deväťdesiatpäť percent ľudí odbremeniť, päť percent najbohatších zaťažiť viac.
Jediné, čo vytvorí dostatočný finančný rámec na zvládnutie tých obrovských úloh, ktorým sa nevyhneme – inovácia a modernizácia, sociálna kohézia, ekologická udržateľnosť, obrana a bezpečnosť, je výraznejšie prerozdelenie bohatstva. Nové dlhopisy, národné či európske, alebo iné čáry-máry na svetových finančných trhoch nebudú dlhodobo stačiť na tento typ úloh a výziev. Platí to, čo hovoril francúzsky ekonóm Thomas Piketty už dávnejšie o nutnosti masívneho prerozdelenia blahobytu v prospech väčšiny ako podmienke politickej priechodnosti nevyhnutnej zelenej transformácie.
Akákoľvek zásadnejšia redistribúcia bohatstva v podobe dane z nadmerných ziskov, daní z dedičstva, dividend či luxusu alebo daňovej progresivity vo všeobecnosti dnes však naráža na oceľový argument konkurencieschopnosti ako alfy a omegy prežitia Európy. Takto utešene vyzerá tristná realita zodpovedného vládnutia v dnešnej Európe zoči-voči antisystému, ktorý má na všetky naše problémy jedno- až dvojslovné „riešenia“.
Autor je vedecký spolupracovník zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung v Slovenskej republike.