Tá žena stretla svojho muža v roku 1917, keď vrcholila revolúcia. Obaja boli boľševici, chtiví skoncovať s nadvládou vykorisťujúcej triedy a začať budovať nový, lepší svet. A obaja boli pevne presvedčení, že sa ich sen uskutoční. V osudové októbrové dni boli obaja na barikádach. Tam sa dali dokopy, a nebol čas na postupné spoznávanie sa. Každý z nich si naďalej žil svojím samostatným životom, stretávali sa iba občas – práca nepustila. Ich stretnutia boli plné svetla a radosti. Vtedy si boli navzájom skutočnými súdruhmi. Ďalší rok otehotnela. Zoficiálnili svoj vzťah a začali spolu žiť. Dieťa ju nadlho nezdržalo od práce – zakrátko sa podieľala na založení detských jaslí vo svojom susedstve. Práca bola pre ňu dôležitejšia než rodina. Z času na čas sa manžel na ňu mračil. Často nechávala domácnosť tak. Na druhej strane, on tiež nebol veľa doma. Keď ju vybrali ako delegátku na konferenciu, bol na ňu pyšný. „Hádam nebudeš robiť scény okolo vychladnutej večere, či?“ vtipkovala. „Čo tam po večeri?“ zasmial sa. „To len láska nesmie vychladnúť. Na konferencii budú všelijakí ľudia. Buď pozorná.“
Smiali sa spolu a zdalo sa, že to, čo k sebe cítia, nedokáže nikdy nič zmeniť. Neboli si navzájom len ženou a mužom, boli súdruhovia. Žili svoje životy ruka v ruke, mali spoločné ciele. Boli odovzdaní v prvom rade svojej práci, nie sebe. Ich dieťaťu to prospievalo, vyrastalo z neho zdravé dievča. Ale potom sa všetko zmenilo. Ako to je možné? Problémy sa začali tým, že jej muža zobrali do firmy.
Spočiatku boli obaja radi. Ona mala čo robiť, aby všetko zvládla. A potom sa aj obávali, že zavrú jasle. Jej muž sa tešil, že konečne dokáže zaopatriť svoju rodinu tak, ako sa patrí. Navrhol, aby odišla z práce, ale ona nechcela prísť o spoločnosť, a samotná jej práca bola pre ňu dôležitá. Práca jej umožňovala určitú nezávislosť, okrem toho bola už od detstva zvyknutá na vlastný príjem. Spočiatku šlo všetko hladko. Presťahovali sa do bytu s dvoma izbami a kuchyňou. Zamestnali mladé dievča, aby sa staralo o domácnosť a dieťa. Muž bol zaneprázdnený v práci a ona sa začala angažovať v miestnych politikách. Domov sa chodili iba vyspať. Potom došlo k tomu, že musel ísť na služobnú cestu. Tri mesiace bol odcestovaný s kolegami nepmanmi1 Nová ekonomická politika (NEP) bola predstavená v roku 1921 a umožnila malú mieru podnikania, najmä obchodu. Nepmani boli novou triedou malých podnikateľov, ktorá z tejto ekonomickej reformy vzišla.. Po jeho návrate si hneď všimla, že bol z neho cudzí človek. Ledva ju počúval, sotva sa pozrel jej smerom. Začal sa módne obliekať a dávať si voňavku. Nikdy nebol doma viac než päť minút. V minulosti nezvykol piť alkohol, iba výnimočne. V revolučných rokoch bolo veľa práce, nemal čas myslieť na také veci. Ale tie roky už boli preč. Keď prvýkrát prišiel domov opitý, bola skôr vystrašená než znepokojená. Obávala sa, aké to môže mať následky – rozhodne mu to nebude robiť dobre. Na druhý deň sa s ním o tom pokúsila porozprávať. Pil si svoj čaj a ticho sedel; bez slova odišiel z izby. Cítila sa zranená. Ale myslela si, že to bolo preto, lebo on sa teraz cítil previnilo. Ubehli tri dni a znova prišiel domov opitý. Tentokrát ju to veľmi trápilo. Musela sa oňho v tú noc postarať, čo nebolo vôbec príjemné, napriek tomu, že ho mala rada. Na druhý deň sa znova pokúsila túto tému otvoriť, no vrhol na ňu taký nevraživý pohľad, že slová ju opustili skôr, než ich stihla vysloviť.
Pitie neprestávalo. Jej úzkosť sa prehlbovala. Ráno zostala dlhšie doma, čakala, kým vytriezvie, a snažila sa to s ním prediskutovať. Povedala mu, že to takto nemôže pokračovať, že ak jediné, čo majú mať spoločné, je posteľ, už si nie sú súdruhmi. Načala tému jeho opilstva a varovala ho; potom sa zahanbila a rozplakala sa. Kým neprestala, bol ticho. Potom prehovoril, pokúšal sa zdôvodniť svoje správanie. Ona nevie, aké to je, organizovať firmu s nepmanmi, oni sú na taký život zvyknutí. „Pokiaľ nehráš ich hru, neprerazíš.“ Zrazu zádumčivo povedal, že toto nie je život, ktorý by si chcel vybrať. Prosil ju, aby sa nehnevala, a uznal, že má pravdu. Podišiel sa rozlúčiť, chytil ju za ruku, pozrel sa jej do očí a pobozkal ju tak, ako kedysi. Cítila sa oveľa lepšie. V ten deň pracovala s chuťou. No ešte v ten istý týždeň prišiel znova domov opitý. Keď mu to neskôr vyčítala, udrel päsťou do stola. „Nemá to s tebou nič spoločné,“ kričal, „všetci tak žijú. Ak sa ti to nepáči, nikto ťa nenúti zostať.“
* * *
Sľúbil, že sa bude ovládať a vyhýbať sa zlej spoločnosti. Napriek tomu, že sme sa zmierili, som nedokázala zabudnúť na to, čo sa stalo. Čo sa dá čakať od opilca? Možno sa naozaj na nič nepamätal. Od toho dňa sa však v mojom srdci niečo zmenilo. Sedela som a premýšľala nad tým, že keby ma miloval tak, ako ma miloval pred revolúciou, nikdy by nebol išiel za tou ženou. Spomenula som si, ako sa ho jedna moja kamarátka pokúsila zviesť. Bola krajšia a lepšia než ja, no on sa na ňu ani len nepozrel. Prečo ale, ak ma už nemiluje, mi to nevie povedať na rovinu? Pokúsila som sa s ním o tom hovoriť. Nahneval sa, začal kričať a sťažovať sa, že ho otravujem svojou „ženskou pochabosťou“, keď on má oveľa dôležitejšie veci na práci. Všetky ženy vrátane mňa nestoja ani len za to, aby ich opľul. A s tým odišiel.
Okolnosti sa len zhoršovali. Otázka mojej práce bola opäť na stole. Moje malé dievčatko bolo stále choré, a preto som často chýbala v práci. Opäť som prosila, presviedčala. A opäť mi dovolili zostať. Zdráhala som sa pri predstave, že by som bola závislá od svojho muža viac než kedykoľvek predtým. Žiť s ním bolo čím ďalej ťažšie. Zdalo sa, že sme si cudzí. Dá sa žiť s druhým človekom v jednom byte a nevedieť o ňom nič. Na našu malú dcérku sa sotva pozrel. Prestala som sa angažovať v okresnej politike, aby som sa o ňu mohla starať. Môj manžel už pil menej a chodil domov triezvy, ale bolo to, akoby som neexistovala. Nespali sme spolu. Ja som spala v jednej izbe spolu s dieťaťom, on na diváne v obývačke. Niekedy ku mne v noci prišiel, ale to mi neprinieslo žiadne potešenie. Iba to všetko skomplikovalo. Bola to len ďalšia urážka navyše. Bozkával ma, ale moje myšlienky a pocity ho nezaujímali. Tak sme si každý zvlášť žili svoje životy, ani len sme sa spolu nerozprávali. On mal svoje starosti a ja som mala svoje. No naše starosti boli triviálne – až kým nezomrelo naše malé dievčatko. Navyše som napokon prišla aj o robotu. Myslela som si, že sa môj muž ku mne obráti, teraz, keď nás spája spoločný smútok. No nič sa nezmenilo. Neprišiel ani na pohreb našej dcéry – mal súrne stretnutie.
Tak som zostala sama doma, bez roboty. Zamestnala som sa v politike: v našom regióne je týchto možností veľa. Ťažšie bolo nájsť si druhú robotu. Bolo mi nepríjemné pýtať sa po robote, vzhľadom na mieru nezamestnanosti v našom regióne, a všetci vedeli, že môj manžel je výkonným riaditeľom, ešte k tomu v priemysle. V každom prípade je teraz ťažké nájsť si robotu, akokoľvek veľmi človek chce. Robila som, čo som mohla, aby som situáciu zvládala. Bolo ťažké byť závislá od môjho manžela, najmä vzhľadom na to, ako sme sa odcudzili. Ale čo iné som mala robiť? Čakala som a dúfala, že sa niečo zmení. Ženy majú pochabé srdcia. Videla som, že môj manžel ma už nemiloval a bola som smutná a zatrpknutá z toho, čo sa stalo. Ale dúfala som, že zlé časy sa pominú, láska sa vráti a veci budú zase tak fajn ako kedysi. Zvykla som sa budiť ráno plná týchto nádejí a vracala som sa domov z práce v regióne, mysliac si, že možno je doma a je sám. No aj keď tam bol, všímal si ma rovnako, akoby som tam nebola vôbec. Buď bol zaneprázdnený svojou prácou, alebo sa u nás zastavili jeho kamoši nepmani. No a ja som tam sedela a čakala, že sa veci nezmenia, čakala som, kým sa niečo nestane. A takto to pokračovalo, až kým sa napokon naozaj stalo niečo, čo ma konečne donútilo, aby som ho nechala. Nechala som ho nadobro. Nepôjdem nazad.
Jedného dňa som sa vrátila domov po stretnutí. Bolo po polnoci; chcela som si dať čaj, tak som postavila samovar. Môj muž ešte nebol doma, no necítila som povinnosť ho čakať. Potom som začula z haly otváranie dverí, čo znamenalo, že sa môj muž vrátil; mal svoj kľúč, aby ma nemusel budiť. Ako som chystala čaj, spomenula som si, že mu ktosi doniesol dôležitý balík, ktorý som nechala vo svojej izbe. Zobrala som balík a vybrala som sa mu ho odovzdať. A rovnako, ako už predtým, spočiatku som ničomu nerozumela. Vysoká, štíhla žena stála vedľa môjho muža. Obaja sa otočili ku mne. Oči sa nám s mojím mužom stretli. Okamžite som videla, že bol triezvy. O to to bolo celé horšie. Bola som taká rozhorčená, že som chcela vykríknuť. Žena vyzerala rozpačito.
Nejakým zázrakom sa mi podarilo položiť balík na stôl a pokojne vysvetliť, že zásielka je súrna. Potom som odišla. Len čo som bola sama, začala som sa triasť po celom tele. Bála som sa, že ich budem zo svojej izby počuť, tak som si ľahla na posteľ a dala som si cez hlavu deku. Nechcela som nič počuť, nič vidieť, nič cítiť. No myšlienky mi divoko vírili hlavou a celkom ma dlávili.
Počula som ich šeptať. Nespali. Hlas ženy bol hlasnejší a znel vyčítavo. Možno to bola jeho priateľka a klamal jej, že je nezadaný? Alebo jej práve v tejto chvíli sľubuje, že sa ma zriekne. Predstavila som si každú mysliteľnú možnosť a trpela som, akoby každá jedna z nich bola skutočnosťou. Vtedy, keď bol opitý a priniesol si domov prostitútku, necítila som takú trpkosť. Teraz som si musela uvedomiť, že ma nemiluje. Ani len ako súdružku alebo sestru. Ak by ma bol vnímal aspoň ako priateľku, bol by býval ohľaduplnejší a nebol by priviedol túto ženu do nášho spoločného domova. A akú ženu! Ženu z ulice. Žena, ktorú tam teraz má, pravdepodobne do tejto kategórie spadá, ináč by tu nebola ostala takto cez noc. Pocítila som k tej žene neuveriteľnú nenávisť. Bola som pripravená vtrhnúť do druhej izby a vyhodiť ju. Tieto myšlienky so mnou ostali až do úsvitu. Vôbec som nespala. Všade bolo ticho, keď som zrazu počula kroky na chodbe. Boli opatrné, akoby tá osoba nechcela, aby si ju niekto všimol. Vedela som, že to je to dievča. Otvorili sa kuchynské dvere a potom bolo opäť len ticho. Nevrátila sa. Vstala som z postele a išla som do kuchyne. Sedela na malej stoličke pri okne, zhrbená si tam vyplakávala srdce. Svetlé vlasy mala dlhé a krásne; zakrývali jej tvár. Pozrela na mňa. V jej očiach bolo toľko žiaľu, až som sa preľakla. Pristúpila som k nej a ona sa postavila. „Odpusť mi“, povedala, „že som prišla k tebe domov. Nevedela som, že nežije sám. Veľmi ma to všetko mrzí a hnevá…“
Toto ma prekvapilo. Začala som si myslieť, že musí byť jeho priateľka, nie prostitútka. Podarilo sa mi jej opýtať, či ho miluje. Prekvapene sa na mňa pozrela. „Len včera sme sa spoznali“, povedala. „Sľúbil, že mi dobre zaplatí, a mne sú všetci za jedno, pokiaľ platia.“
Nie som si istá, ako k tomu došlo, no začala mi rozprávať svoj príbeh; ako pred troma mesiacmi prišla o prácu, ako všetko predala, vyhladovela, bola bez strechy nad hlavou; aká bola zúfalá, že už nedokáže posielať peniaze svojej zostarnutej mame, ktorá jej napísala, že ona tiež umiera od hladu. Dva týždne predtým išla na ulicu. Okamžite mala šťastie, získala dobrých priateľov. Teraz je najedená, riadne oblečená a schopná posielať svojej mame peniaze.
„A som vzdelaná,“ povedalo dievča, „mám diplom. A som ešte veľmi mladá. Mám devätnásť rokov. Keď si pomyslím, ako nízko som klesla!“
* * *
„Nebudete mi veriť,“ pokračovala tá žena, „ale ako som ju tak počúvala, moje city voči nej sa zmenili. Začalo mi jej byť ľúto. Potom som si zrazu uvedomila, že keby som nebola vydatá, bola by som v úplne rovnakej situácii ako táto žena. V tú noc, ktorú som pretrpela v posteli, som tú ženu nenávidela; no teraz, zrazu, sa všetok ten hnev otočil proti môjmu mužovi. Ako mohol takto zneužiť nešťastie tejto ženy? On má byť predsa politicky uvedomelý a zodpovedný pracujúci. Namiesto toho, aby pomohol súdružke, ktorá nemá prácu, namiesto toho, aby jej pomohol, si ju kúpi. Kúpi si jej telo pre svoj vlastný pôžitok. Takýto skutok mi bol natoľko odporný, že som sa vtedy raz a navždy rozhodla, že už nemôžem ďalej zostať žiť s mužom, ktorý sa takto zachoval.
Dlho sme sa rozprávali. Zapálili sme v piecke a spravili si kávu. Môj muž celý čas spal, no ona sa zaraz ponáhľala preč. Opýtala som sa jej, či dostala zaplatené.
Začervenala sa a uistila ma, že po našom rozhovore nemôže v žiadnom prípade odo mňa zobrať peniaze. Ani vo sne by jej to nenapadlo. Videla som na nej, že chcela odísť, kým sa môj muž zobudí. Možno sa vám to zdá zvláštne, ale napriek tomu, že som sa ju nesnažila presvedčiť, aby zostala, nechcela som ani, aby odišla. Bola taká mladá a taká nešťastná – a taká sama. Obliekla som sa a išla som ju vyprevadiť. Išli sme kus spolu a sadli sme si na námestí, kde sme sa ďalej zhovárali. Povedala som jej o mojich problémoch. Chcela som však, aby si odo mňa zobrala moju poslednú výplatu. Snažila sa odmietnuť, no napokon peniaze prijala. No najprv ma prinútila sľúbiť, že sa na ňu obrátim, ak budem niekedy vo finančnej tiesni. Rozlúčili sme sa ako sestry.
Všetok cit k môjmu mužovi bol preč. Necítila som ani hnev, ani bolesť. Bolo to, akoby som ho nikdy nebola milovala. Keď som sa vrátila domov, snažil sa mi všetko vysvetliť, no ja som žiadne vysvetlenia nepotrebovala. Neplakala som, ani som ho nekarhala. Na druhý deň som sa odsťahovala k priateľom a začala si hľadať prácu. To bolo tri týždne dozadu. Nič som si nenašla, a nie je dôvod, prečo by sa na mňa malo usmiať šťastie. Keď som si pred pár dňami všimla, že už nie je príhodné ďalej bývať u priateľov, išla som hľadať to dievča, ako som aj sľúbila. No deň pred tým ju zobrali do nemocnice. Teraz sa ponevieram – bez peňazí, bez práce a bez strechy nad hlavou. A pýtam sa sama seba, či môj osud nebude rovnaký.“
Poviedka je krátená.
Z angličtiny preložila Kristína Kállay
