Prečo nepotrebujeme seriály ako Pět let?
Podľa scenáristky Sáry Zeithammerovej sa seriály pre mladých nemajú písať s dešpektom. Prečo sa to však jej samej pri novom seriáli Pět let, ktorý spolu s režisérom Damiánom Vondráškom vytvorili pre iVysilání Českej televízie, nepodarilo?
Na prvý pohľad je esteticky jednotný seriál s civilným herectvom prezentovaný ako inteligentná audiovízia primárne pre tínedžerské publikum. Formát seriálu je poňatý netradične, jednotlivé epizódy v približnej dĺžke pätnásť minút pôsobia osviežujúco, s formátom korešponduje aj obsah a koncepcia rozprávania je funkčne prepojená so štruktúrou diela. Ucelený a vyrovnaný vizuál prostredníctvom pomalých záberov uvedie diváctvo do príbehu o znásilnení, ku ktorému došlo pred piatimi rokmi po maturitnom plese medzi spolužiakom a spolužiačkou. Povrchová estetická vrstva vizuálneho spracovania však zakrýva neobratné, „neživé“ dialógy, vratkú dramatickú výstavbu diela a predovšetkým ústredný problém prístupu autorského tímu k trestnému činu znásilnenia, ktoré je jadrom naratívu. ČT seriál na svojom webe prezentuje nasledovne: „Jedna noc, dvě pravdy, pět let staré vzpomínky. Tereza mluví o znásilnění, David si celou situaci pamatuje jinak. Následkům ale musí čelit oba.“
„Chytľavý“ popis, ktorým sa zrejme ČT snažila prilákať i publikum, ktoré by samotná téma seriálu nezaujala, relativizuje trestný čin a spomienky obete. Publikum je namiesto sledovania emocionálneho vývoja vnútorného sveta preživšej, jej vyrovnávania sa s traumou či rozplietania komplexných vzťahov postáv, ktoré by mohlo prispieť k pochopeniu motivácií, vedené skôr „metadetektívnou linkou“ overovania, či k trestnému činu znásilnenia vôbec došlo. Postupne dávkované flashbacky nám v každom diele seriálu približujú vývoj večera po maturitnom plese, počas ktorého David znásilnil svoju spolužiačku Terezu. Znásilnenie je vykreslené ako variant interpretácie reality pokrivený subjektívnou fokalizáciou „nedôveryhodnej obete“. S ohľadom na politický a spoločenský kontext súčasnej strednej Európy však takéto vedomé autorské rozhodnutie pôsobí nešťastne, seriál implicitne pritakáva zjednodušenej percepcii znásilnenia, za ktoré prisudzuje vinu obeti. Tým zároveň znásilnenie zobrazuje ako nevýznamný prešľap, ktorého sa môže dopustiť ktokoľvek – napríklad v dôsledku intoxikácie či nedorozumenia.
Feminizmus, wokeizmus a všetko ostatné
Problematický je i prístup k naratívu v duchu sloganu „dva pohľady, dve pravdy“. Tereza, hlavná ženská hrdinka, je cieľavedomou, feministicky zmýšľajúcou študentkou žurnalistiky, ktorá chce publikovať svoj knižný debut. David je študent medicíny s „ideálnou“ priateľkou, lojálnymi kamarátmi, považuje sa za uvedomelého mladého muža. Znásilnenie spolužiačky, ktorého sa dopustil pred piatimi rokmi, si však priznať nedokáže. Seriál sa pokúša poctivo držať metódy striedavého pozorovania oboch postáv, opakovane však naráža na skutočnosť, že dramatické situácie, v ktorých sa ocitá hrdinka, sú významotvorne nezaujímavé. Tereza je zobrazená ako citovo chladná, uzavretá, sexuálne frustrovaná karieristka obklopená rovnako cielene nesympatickými postavami (buržoázna workoholická matka či hyperambiciózna šéfredaktorka vydavateľstva). Často ubližuje ostatným a pôsobí, akoby sa vlastné znásilnenie snažila využiť ako materiál pre svoju prvotinu. Navyše postavu opakovane sledujeme, ako sa dopúšťa predátorského správania voči mužom i ženám vo svojom okolí. Oproti nej stojí postava „feministu“ Davida, s ktorým je pre diváctvo jednoduchšie stotožniť sa. Sama autorka scenára v rozhovore pre ČT art uviedla, že sa s postavou Davida zžila najviac. David má pôsobiť ako normálny mladý muž, ktorý študuje spoločensky rešpektovaný odbor – medicínu a plánuje svadbu s priateľkou, ktorú zas charakterizuje prirodzená krása a mierna povaha. Diváctvo má možnosť napojiť sa na jeho myslenie dokonca i v situáciách, v ktorých sa správa rozporuplne – napríklad vo chvíli, keď sa snaží zaistiť si krytie pred Tereziným obvinením. Tým je publiku vnucovaný pocit blízkosti a súcitu s násilníkom. V kombinácii s „nepreniknuteľnosťou“ Terezinej postavy vzniká dojem, že sledujeme Davidov príbeh, teda príbeh násilníka. Otázkou zostáva, do akej miery naratív zobrazuje komplexné, plnohodnotné, rozporuplné postavy a od akej chvíle už možno hovoriť skôr o nevhodne zvolenej stratégii zobrazovania sexuálneho násilia, ktorá favorizuje perspektívu agresora.
Napovedať nám môže spôsob, akým je zobrazené prostredie a myšlienkové svety vedľajších postáv. Svet Terezy sa javí ako karikatúra ženského karierizmu. Prečo má ľavicovo zmýšľajúca hrdinka záujem písať o „cancel culture“ pre bezmenné angažované vydavateľstvo a prečo je jeho šéfredaktorka až pitoreskným stereotypom bezcitnej karieristky, ktorá tému sexuálneho násilia vníma iba ako „módnu vlnu“ a jej detabuizácia ju v skutočnosti nezaujíma? Napriek tomu, že realita českého knižného trhu a literárneho prostredia hovorí o opaku, v seriáli je písanie o znásilnení prezentované ako spôsob, akým si získať úspech a pozornosť. Vydavateľstvo núti Terezu, aby verejne prehovorila o traumatickej skúsenosti, s cieľom vybudovať na tom mediálnu kampaň pre jej debut, zatiaľ čo v reálnom kontexte českej literárnej a umeleckej scény sú autorky od témy sexuálneho násilia odrádzané, respektíve sa pri pokusoch o jej otváranie stretávajú s negatívnymi reakciami. O tom svedčia napríklad skúsenosti režisérky Terezy Nvotovej a scenáristiky Barbory Námerovej pri riešení financovania ich celovečernej snímky Špina, zaoberajúcej sa témou znásilnenia, prípadne reakcia na príspevok Alžběty Stančákovej na Sjezdu spisovatelů, v ktorom sa venovala i sexuálnemu obťažovaniu na literárnej scéne (publikovaná na webe H7O).
Znepokojujúce je tiež vykreslenie postáv predstavených ako kladné. Sympaticky herecky stvárnená barmanka, s ktorou má Tereza milenecký vzťah, sa snaží Terezu vtiahnuť do vážneho vzťahu, no tá oň nemá záujem, čím sa prehlbuje divácky dojem, že ide o bezcitnú a arogantnú postavu. Barmanka Tereze vysvetlí, že by traumu zo znásilnenia nemala riešiť s „manipulatívnou woke pičou“, teda verejne o nej hovoriť, ale prostredníctvom terapie a predovšetkým v súkromí. Naopak, za cenné možno považovať postavy rodičov a vykreslenie ich neschopnosti akceptovať sexuálne násilie, a to ako v rodine preživšej, tak i v rodine predátora. V oboch sa (neprekvapivo) snažia znásilnenie ututlať a nedostatočná komunikácia v rodine je realistickým zachytením problémov, s akými sa súčasná generácia mladých ľudí môže stretávať. Trochu úsmevný, ale, žiaľ, uveriteľný je fakt, že jediný, koho z Davidovej rodiny naozaj zaujíma, či znásilnenie spáchal, je jeho násťročná sestra.
Svet seriálu, v ktorom sú si všetky pravdy rovné a niektoré rovnejšie
Realita seriálu je natoľko depolitizovaná, že si jeho autorský tím zrejme ani neuvedomuje, že reprezentuje svet postprávd, v ktorom sú si všetky subjektívne svetonázory a presvedčenia navzájom rovné. Nejde však o snahu o postmodernú naráciu, ale explicitnú snahu zobrazovať preživšiu ako nesúcu vinu na vlastnom znásilnení; ako scenáristka seriálu priamo uviedla v rozhovore pre ČTart, potrestané zaň majú byť obe postavy. Pri zobrazovaní dôsledkov znásilnenia jednoducho nie je na mieste zobraziť obeť a páchateľa ako rovnocenných, ako by to bolo možné napríklad v príbehu o dramatickom rozvode dvoch rovnocenných partnerov, ktorí si vzájomne ublížili a svoje pochybenia ľutujú. Znásilnenie nemotivuje sexuálna túžba, ale je aktom zneužitia moci, inherentne nerovnocenným aktom poníženia. Perspektíva uplatnená v seriáli tiež môže prispieť k retraumatizácii tej časti diváctva, ktorá má so sexuálnym či sexualizovaným násilím skúsenosť. Relativizácia násilia a jeho dôsledkov totiž explicitne zneviditeľňuje obete a stavia ich na okraj spoločnosti, či už ide o diskrimináciu ľudí z LGBTI+ komunity, etnických menšín, alebo obete „tabuizovaných zločinov“ (vrátane sexuálneho násilia), pri ktorých je kľúčová nerovnomerná distribúcia moci. Tento prístup je problematický okrem iného aj vzhľadom na politický kontext súčasnosti, keď napríklad Ruská federácia v rámci vojnovej agresie používa relativizáciu skutočnosti ako nástroj propagandy a informačnej vojny. V multipolárnom svete na pravde nezáleží, stojí na strane toho, kto si ju dokáže obhájiť, často násilnými prostriedkami.
Pokiaľ si autorský tím zvolil tému sexuálneho násilia v dobe po #metoo, v dobe bezprecedentného obmedzovania práv žien napríklad v susednom Poľsku a vzrastajúceho tlaku na menšiny, ktorý na Slovensku nedávno vyústil až do útoku na ľudí z LGBTI+ komunity motivovaného krajne pravicovou ideológiou, urobili vedomé autorské rozhodnutie a vstúpili s umeleckou výpoveďou do verejnej debaty. Seriál sa však drží naratívu, že sexuálne násilie je záležitosťou súkromnou, a nie komplexným socioekonomickým a rodovo podmieneným javom. Relativizovaním viny a zdôrazňovaním presvedčenia, že každý človek je „tak trochu predátorom“ sa autorský tím seriálu Pět let stavia na stranu násilníkov.
Ak stále pochybujeme, či je potrebné odtabuizovať tému sexuálneho násilia a nechať obete prehovoriť, záver seriálu nám jasne odpovie. Po scéne ospravedlnenia hlavná hrdinka stráca potrebu o znásilnení písať. Naozaj tvorcovia a tvorkyne seriálu veria, že ospravedlnenie je to, čo vyrieši často roky pretrvávajúcu traumu, zdravotné ťažkosti a sociálne, ekonomické a interpersonálne dôsledky, s ktorými sa vysporadúvajú preživšie a preživší sexuálneho násilia? Neutralita voči páchateľom násilia nie je „skúmanie hraníc etiky“, ale súčasť systémovej tolerancie sexuálneho násilia, ktorá negatívne zasahuje (i detské) obete, bráni im získať potrebnú psychologickú podporu či dosiahnuť adekvátne odškodnenie. Tiež prispieva k nízkym trestom ukladaným za sexuálne násilie v Česku. Podľa výskumu organizácie Profem zo septembra 2021 v Česku zažilo počas svojho života najmenej jednu formu sexuálneho obťažovania alebo násilia 54,5 % žien a 22,3 % mužov, 22 % žien starších ako 15 rokov bolo počas svojho života najmenej jedenkrát znásilnených, zatiaľ čo u mužov šlo o 2 %. Podľa štúdie väčšina obetí skúsenosti so sexuálnym násilím či obťažovaním s nikým neriešila, na polícii trestný čin nahlásilo iba 6 % napadnutých žien a 8 % napadnutých mužov. Až 50 % usvedčených páchateľov je potrestaných iba podmienkou. Priznané škody spôsobené znásilneniami boli v roku 2012 v Česku vyčíslené na 14,5 milióna korún. Štatisticky je teda pravda na strane obete, prečo na nej nestojí aj seriál Pět let?
Mnohé pohľady na sexuálne násilie a ich konzekvencie
Ak bolo cieľom seriálu poskytnúť inovatívny vhľad do rozdielnych emocionálnych svetov preživšej a predátora, tak v tom zlyhal. Ak ním bola edukácia mládeže, i v tom seriál zlyhal – predovšetkým pre neschopnosť ponúknuť akúkoľvek pridanú hodnotu nad rámec existujúcich kampaní neziskových organizácii, a tiež neschopnosť empatizovať s obeťou a vierohodne za pomoci efektívneho filmového jazyka demonštrovať prežívanie traumy zo sexuálneho násilia z pohľadu preživšej a jej okolia. Vykreslenie situácie pred znásilnením navyše pripomína nevierohodný scenáristický konštrukt, ktorý podporuje relativizáciu sexuálneho násilia.
Porovnajme Pět let so seriálmi ponúkajúcimi obohacujúce alternatívne postupy, prínosné pre detabuizáciu problematiky sexuálneho násilia, ktoré sú zároveň svojbytnými kvalitnými seriálmi či dlhometrážnymi snímkami. Sexuálnemu násiliu, problematike dospievania či šikany sa v uplynulých rokoch venovali napríklad seriály Sex Education, Euphoria či 13 Reasons Why. Niektoré zvolili edukačný, osvetový tón, iné sa ponorili do depresívnych tém spolu s násťročnými postavami. Žiaden z nich však nesprevádza násilníkov, manipulátorov a obete rovnakým dielom, okrem explikatívnych epizód osvetľujúcich napríklad socioekonomické vplyvy, ktoré môžu prispievať k násiliu. Určite nechceme porovnávať možnosti seriálov z nákladnej medzinárodnej produkcie a lokálneho internetového seriálu, naratívne rozhodnutie však nie je otázkou financií.
Ako ďalšie pozitívne príklady zobrazenia témy sexuálneho násilia možno uviesť snímky Vďaka bohu Francoisa Ozona a Poézia Lee Chang-donga. Ozon uchopil tému sexuálneho násilia katolíckych kňazov na deťoch civilne – film sleduje všedné dni štyridsiatnikov, ktorí sa schádzajú s cieľom zverejniť traumy z detstva. Režisér necháva postavy hovoriť vo veľkých celkoch, pričom sa diváci a diváčky stávajú svedkami a svedkyňami procesu príprav zverejnenia sexuálneho škandálu v cirkvi. Ozon sa touto fokalizáciou priznane stavia na stranu obetí, napriek formálnemu odstupu udržuje divácku pozornosť od začiatku do konca. Iný prístup zvolil Lee Chang-dong v Poézii. Linka hromadného znásilnenia stredoškoláčky skupinou spolužiakov vo filme zohráva sekundárnu úlohu, tiaž tohto zločinu však prestupuje celým dejom i jeho jednotlivosťami. Závažnosť činu vnímame skrz postavu babičky násilníka, ktorá sa snaží zmieriť s tým, že zločinu nezabránila. V mnohých ďalších snímkach nachádzame naráciu zameranú na analýzu páchateľa, zriedkavo sú však antihrdinovia zobrazovaní rovnocenne so svojimi obeťami. Takáto vivisekcia je mimoriadne cenná, nielen preto, že do istej miery humanizuje páchateľa, ale i preto, že približuje sociálne faktory napomáhajúce násiliu, ktorého sa postavy dopúšťajú.
Pri umeleckom spracovaní námetov, ktoré zobrazujú rodovo podmienené násilie a hrozí pri ňom retraumatizácia obetí napr. z menšinových skupín obyvateľstva, je tiež kľúčové nespúšťať zo zreteľa etický aspekt naratívu a kontext diela. Preživšie a preživší sexuálneho násilia sa v Česku konečne začali približovať k jeho riešeniu, predovšetkým na univerzitách prostredníctvom študentských iniciatív (NE!musíš to vydržet na DAMU, FAMU alebo spolok Nahlas na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe), vďaka čomu dochádza k opatrnému otváraniu celospoločenskej diskusie. Autorský tím seriálu Pět let však narastajúce povedomie o tejto téme a záujem o ňu využíva na posilnenie negatívneho obrazu preživších. Zvolený naratív nielenže neprispieva k zmene spoločenskej klímy, ale ani neposkytuje podporu preživším, ktoré a ktorí sa rozhodli o svojej traumatickej skúsenosti prehovoriť. Ako spoločnosť, preživší a preživšie i ako diváci seriálu verejnoprávnej televízie dnes nepotrebujeme zobrazovanie typizovaných predátorov a obetí. Čo však nepotrebujeme ešte viac (a čoho následky sú zrejmé z celosvetových prieskumov), je viezť sa na vlne mlčania preživších a spochybňovania závažnosti a dlhodobých následkov sexuálneho a sexualizovaného násilia.
Autorky pracujú v oblasti audiovízie a literatúry
