V roku 2015 začala krajne pravicová politická strana Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS) na svojom webe zverejňovať články o pomoci jednotlivcom a rodinám, ktoré žijú vo finančnej tiesni v dôsledku chudoby, požiaru či násilia, ale najčastejšie v dôsledku telesných postihnutí. Čiastky venované rodinám sú spravidla zozbierané z platov poslancov a sú vyjadrené na šeku s masívnym logom strany. Fotografia rodiny so šekom je v článku sprevádzaná dôsledným až obsedantným popisom diagnóz obdarovaného jedinca a jedinečnosti pomoci, ktorú strana poskytuje na rozdiel od lakomých politických elít. Čo pôsobí v pozadí týchto repetícií a ako Kotlebova strana prostredníctvom svojho charitatívneho modelu zapája telesné postihnutie do nacionalistického naratívu tak, aby nepoškodila svoj vlastný symbolický poriadok, v ktorom je telesná normativita jediným správnym a želaným vtelením?
Keď v roku 2015 predseda ĽSNS Marian Kotleba pózoval na pozadí dvojkríža s nápisom „Za Boha a za národ“ s dôchodkyňou, ktorej podľa titulku článku „odmietol pomoc prezident Kiska, KDH aj SMER“, podával jej peniaze v bielej obálke prelepenej logom strany. Obálka ani samotný článok neprezrádzali darovanú sumu. V roku 2016 už strana obmenila dizajn svojej charity a dospela k verzii, ktorú vo väčšine prípadov používa dodnes: niekoľko mužov zo strany pózuje spolu s obdarovanou rodinou, pričom jej člen alebo členka s postihnutím, prípadne niekto iný z rodiny, drží šek s konkrétnou sumou vyjadrenou pod logom strany s nápisom „Naše Slovensko pomáha“. Ak člen rodiny sedí na vozíku, šek býva položený priamo na ňom.
Šek je centrálnym bodom každej fotografie, okolo ktorého sú aranžovaní muži v straníckych tričkách a členovia obdarovanej rodiny. Texty sprevádzajúce obrázky používajú jazyk, ktorým artikulujú telesné postihnutia ako stav neslobody, pasivity a závislosti od druhých („odkázaná na stálu opateru“, „zostala pripútaná na invalidný vozík“). Najčastejšie opakujúcim sa typom pomoci je poukaz vo zvláštnej výške 2 028 eur na pobyt v rehabilitačnom zariadení ADELI. Cena pobytu sa pritom určuje individuálne a suma šeku sa neviaže k žiadnemu cenníku zariadenia.
V marci roku 2017 si pri príležitosti straníckej oslavy výročia vzniku fašistického slovenského štátu verejnosť všimla neokrúhle sumy darov, medzi ktorými sa opakujú hodnoty 777, 1 488 a 2 028 eur. Vo všetkých prípadoch ide o čísla, ktoré sa vzťahujú k nacistickej symbolike. Odhliadnuc od kontextu neonacistického kódovania finančnej pomoci, ktoré prinieslo kotlebovcom azda zamýšľanú publicitu, z tohto modelu pomoci ešte výraznejšie než neokrúhle sumy vyčnieva hrubosť charitatívneho aktu. Ten účinkuje na niekoľkých úrovniach: v prvom rade má byť ochutnávkou toho, aká pohoda a vzájomnosť by na Slovensku vládla, ak by ĽSNS vzala veci do svojich rúk. Marian Kotleba napríklad na oslavách povedal: „Štát (týmto rodinám) nepomáha (…) v ťažkom osude. (…) Preto sme sa rozhodli, že kým nebudeme v takej politickej pozícii, že budeme vedieť tieto veci ovplyvniť a zlepšiť život takýchto rodín z vlády, tak im pomôžeme aspoň v takých možnostiach, aké dnes máme.“
Charitatívny akt ďalej pôsobí komplikovaným spôsobom na úrovni reprezentácie: šek zdôrazňuje postihnutie v súvislostiach jeho kultúrnych príznakov pasivity, nesebestačnosti a obmedzenosti voči väčšinovej populácii. Súčasne šek jedinca vo zvrátenom zmysle poľudšťuje a normalizuje – finančná čiastka predstavuje známy a ľahko identifikovateľný prvok, ktorý neutralizuje existenciálnu, medicínsku a spoločenskú zložitosť postihnutia. Šek je tiež garanciou súcitu straníkov so slabšími, čo oni sami považujú za kontranaratív voči obvineniam z toho, že sú extrémisti: „Keď raz bude veľká slečna, možno sa od niekoho dozvie, že v ťažkých mesiacoch jej života ju podržali tí, ktorých dnešné médiá nazývajú extrémistami.“ „Cigánski asociáli“ a imigranti pritom podľa propagačných článkov dostávajú od štátu práve tie peniaze, ktoré náležia obdarovaným rodinám.
Relax v izolácii
V roku 2014, teda niekoľko rokov pred odovzdávaním šekov na oslavách výročia fašistického štátu, Marian Kotleba ako vtedajší župan Banskobystrického kraja zablokoval financovanie z eurofondov pre dva domovy sociálnych služieb. Financovanie malo slúžiť na presun domovov z nevyhovujúcich a bariérových priestorov, okrem iného i chátrajúceho kaštieľa, do menších a bezbariérových obydlí. Podľa článku Rok Kotlebu od Zuzany Petkovej bol život v kaštieli „súčasťou systému, ktorý komunisti budovali za socializmu tak, aby izolovali ľudí s postihnutím čo najďalej od ostatnej spoločnosti“. Kým riaditeľka DSS Slatinka, Denisa Nincová, v súvislosti s kauzou hovorila o dôležitosti deinštitucionalizácie a práva na vzdelávanie či prostredie bez bariér, Kotleba argumentoval o výhodách kaštieľa s „možnosťami na relaxáciu a terapiu“. Podľa vtedajšieho šéfa župného sociálneho odboru Kotleba nepodpísal zmluvy z toho dôvodu, že v rámci svojej ideológie veril v správnosť izolácie zdravotne znevýhodnených, navyše o klientoch domovov sa údajne vyjadroval spôsobom, akoby šlo o zvieratá.
Kotlebov výrok o relaxácii a terapii hladko nadväzuje na rétoriku programu pomoci ľuďom v núdzi, používanú v článkoch na webe jeho strany. Relaxácia a rehabilitácia je v poňatí programu presne to, na čo majú ľudia s postihnutiami nárok – nič viac nie je priznané alebo želané. Rehabilitácia je zároveň prísľubom možného rozpustenia telesného postihnutia v prospech telesnej normativity. Ako pozoruje A. J. Withers v knihe Disability Politics and Theory, deti s postihnutiami sú často zapájané do fundraisingových kampaní práve preto, že v naratívoch charity je u nich možná nádej na vyliečenie, ktoré povedie k ich premene na produktívnych pracujúcich občanov. Dospelí ľudia s postihnutiami sú naopak vnímaní ako neproduktívni (a to aj v prípade, že pracujú). Program ĽSNS konzistentne narába s takouto víziou korekcie, ku ktorej je pridaný rozmer normatívnej telesnosti podľa kategórie rodu – napríklad vo vianočnom charitatívnom videu sa poslanec Milan Mazurek lúči s deťmi slovami „Ty budeš veľký chlapák, kulturista, to už vidím na tebe“, „Veríme, že keď ťa uvidíme o pár rokov neskôr, všetko bude v pohode a budeš silák“.
Telá hrozivé a krásne
V júli 2017 ĽSNS zverejnila článok s názvom Pomáhame nádejným športovcom aj chorým deťom, ktorý prezrádza, že „v rámci našej pomoci sme podporili napríklad aj súťaž naturálnych kulturistov“. V ďalších dvoch sekciách na svojom webe informuje o charitatívnej pomoci, ktorú poskytli deťom s postihnutiami v ten istý deň. Kým športovci sú opisovaní cez históriu „nesmiernej driny a pevnej vôle“, deti sú identifikované inventárom diagnóz (len v tomto článku je to krvácanie do mozgu, hydrocefalus, epilepsia, poškodenie očného nervu, cysta, hypotónia, mozgová obrna, slepota) a sprítomnené v rámci tradičnej fotografie so šekom. Fitnesky sú zachytené na piedestáloch a počas toho, ako im Kotleba odovzdáva ruže.
Napriek úmyslu vytvoriť kontrast je expozícia rôznych typov tiel v konečnom dôsledku prekvapujúco jednotná – telá fitnesiek sú označené súťažnými číslami a vystavené medicínsky analytickej optike rovnako ako telá s postihnutiami. Fitnesky podľa článku trpia nespravodlivým prehliadaním verejnosťou a médiami podobne, ako štát prehliada deti s postihnutiami – naturálna kulturistika je podľa článku na druhej koľaji, pretože „bez dopingu sa vrcholové výsledky dosahujú ťažšie“.
Splynutie diskurzov zdravého (ženského) a chorého (detského) tela odhaľuje stratégiu vytvárania súcitu, ktorá operuje na pozadí príbehov programu pomoci ľuďom v núdzi. Tá situuje straníkov do rol citlivých ľudí, ktorí si všimli ostatnými prehliadané problémy a nespravodlivosti a ktorí vidia hodnotu tam, kde ostatní nie.
Katalóg lekárskych omylov
Články o pomoci od strany ĽSNS sú často pretkané rozprávaním o lekárskych omyloch. Bez ohľadu na to, že obvinenia zo zanedbania zdravotnej starostlivosti môžu byť stopercentne oprávnené, zlyhania lekárov ako odraz prehnitej vlády poskytujú kotlebovcom kontext, do ktorého môžu situovať telesnú inakosť ako čosi neprirodzené. Telo jedinca sa v perspektíve straníckych textov stáva saturáciou politického marazmu a vypätého stavu spoločnosti, ktorý údajne na Slovensku prevláda. Postihnutie je chápané ako niečo, čo je na jedinca uvalené zvonka – prostredníctvom politických elít zapredaných cudzineckým mocnostiam, chybujúcich lekárov a napokon podľa ĽSNS aj v dôsledku povinného očkovania.
Tento naratív je na viacerých úrovniach problematický a odstraňuje priestor na zapojenie telesného postihnutia ako súčasti individuálnej identity. V rámci bežného kultúrneho chápania postihnutia ako spätého so smrťou predstavuje tento presun centra pozornosti z jedinca na jeho okolie únik od poňatia postihnutia ako prirodzenej súčasti rozmanitosti a krehkosti ľudských tiel. Podľa teórie Melanie Kleinovej je v takomto procese inštinkt smrti prenesený na nebezpečné objekty z vonkajšieho sveta. Tento presun ruší úzkosť pochádzajúcu z poňatia smrti ako vychádzajúcej zvnútra organizmu.
V decembri 2017 na webe ĽSNS zverejnili článok s názvom Slušnej rodine sme prispeli na liečbu dvoch detí. Predstavili v ňom dvojčatá, ktorých stav sa zhoršil po bližšie neurčenej vakcinácii: „Nastala okamžitá stagnácia, strnuli im rúčky, prestali držať hračky a stratil sa očný kontakt.“ Ešte rok predtým, v decembri roku 2016, strana zverejnila článok ĽSNS pomohla rodine, ktorú zničilo povinné očkovanie. Ten predstavuje iné dvojčatá, ktoré tiež po zaočkovaní (vynútenom pod hrozbou pokuty) nadobudli niekoľko diagnóz. Na webstránke sprievodcaockovanim.sk bola od diskutujúceho, viditeľne v snahe overiť tvrdenia v článku ĽSNS, vznesená otázka o súvislosti očkovania s tými istými diagnózami, ktoré majú dvojčatá – Westov syndróm, imobilita a neschopnosť komunikovať. Odpovedajúci lekár Svetozár Dluholucký identifikoval časovú a nie príčinnú súvislosť: „V žiadnej štúdii nebol popísaný súvis (syndrómu) s očkovaním. Pretože sa však táto porucha môže objaviť kedykoľvek v priebehu prvého roka života, je takmer isté, že niektoré deti budú tesne predtým očkované.“
Článok ĽSNS našiel spôsob, ako vymanévrovať z problému dokazovania svojho tvrdenia do sféry ambivalencie: „Hoci je evidentné, že ťažké zdravotné postihnutie oboch predčasne narodených chlapcov spôsobilo očkovanie, navyše necitlivo urobené už v prvom roku ich života, lekári sa zmohli len na suché konštatovanie, že to nemožno vyvrátiť ani potvrdiť.“
Na rozdiel od deklamovaného záujmu o problémy ľudí s postihnutiami, antivax naladenie straníkov má skutočne presahy do legislatívnej sféry. V októbri 2018 ĽSNS predložila návrh zákona, ktorý mal zrušiť povinné očkovanie. Hoci tento návrh podporilo len 17 poslancov (14 z ĽSNS) zo 125 hlasujúcich, poslanec ĽSNS Rastislav Schlosár svoj článok o priebehu hlasovania zakončil prísľubom schválenia zákona v budúcnosti, „pretože štát nemôže pod hrozbou vysokých pokút nútiť ľudí nechať si do seba pichať chémiu a vakcíny“.
Trpiaci národ a zlý systém
V decembri roku 2017 kotlebovci zverejnili charitatívne video s názvom Vianoce v znamení pokoja, viery a vzájomnej pomoci, ktoré mapuje stranícku pomoc „množstvu detí a slušných rodín“ v Prešovskom kraji. Článok s vloženým videom prezrádza: „Zamerali sme sa najmä na rodiny s deťmi, ktoré sa do ťažkej životnej situácie nedostali vlastnou vinou, ale vinou zle nastaveného sociálneho systému.“ Video otvára príhovor poslanca NR Milana Mazureka, opisujúceho ušľachtilé motívy adventnej pomoci. Vzápätí v Spišskej Belej odovzdáva deťom zabalené vianočné darčeky a hovorí: „Dúfame, že sa tá situácia zlepší (…) a už nebudeme musieť takéto prípady vôbec riešiť.“
V Kežmarku sa Mazurek stretáva s rodičmi chlapca, ktorý mal nadobudnúť vážne zdravotné problémy a zastavenie vývoja v dôsledku zanedbania lekárskej starostlivosti. „Najhoršie je to, že on sa nenarodil taký, aký je. On sa narodil ako normálny človek,“ hovorí otec. „Hrali sme sa, vnímal, mám dôkazy, videá, aký bol ten chlapec predtým, a vidíte, aký je teraz.“ Následne prijíma obálku s logom strany a Mazurek zdôrazňuje, že „toto nie je systémové riešenie“ a „treba zmeniť celý systém“. V ďalšej časti reportáže Mazurek so suitou straníkov navštevuje Stropkov. Stretáva sa so ženou, ktorej dcéra má spomalený vývoj v dôsledku nedostatočného okysličenia pri pôrode. Mazurek jej hovorí o množstve rodín, ktoré požiadali ĽSNS o pomoc. „Až vtedy sme pochopili, aký je ten systém zlý na Slovensku.“ V obci Kuková mu zase slobodná matka vymenúva, ako bezvýsledne žiadala rôznych politikov o pomoc pre svojho syna a iba ĽSNS bola schopná prispieť. Posledné dva príbehy uzatvárajú fotografie matiek s ich deťmi a straníkmi. Na oboch fotografiách Mazurek pridržiava šek na 1 300 eur. Rovnako ako v predošlom prípade, ani tu sa nedozvedáme mená dcéry a matky, ani čokoľvek bližšie o ich životoch. Rodiny a deti so špeciálnymi potrebami tu figurujú len ako bezmenné obete nefungujúceho systému, zatiaľ čo Mazurek opakovane vyslovuje nádej na akúsi všezmenu, ktorá spraví nevyhnutnosť straníckeho charitatívneho programu minulosťou.
V januári roku 2019 sa pri parlamentnom ľudskoprávnom výbore z iniciatívy poslankyne Zuzany Zimenovej sformovala expertná komisia na podporu začleňovania zraniteľných skupín do vzdelávania, práce a spoločnosti. Jediný člen výboru, ktorý nepodporil vznik skupiny, bol Milan Mazurek.
Dialektiky pomoci
Vzhľadom na predchádzajúce mapovanie krivoľakej krajiny kotlebovského poňatia telesnej normativity a defektivity azda nie je kontroverzné povedať, že ich stranícky program finančnej pomoci ľuďom v núdzi je perverzný. Toto tvrdenie je ale potrebné zmäkčiť tým, že program svojou existenciou ukazuje, v akej miere na Slovensku chýba debata, ktorá by pomohla straníkom zapojeným v programe, verejnosti podporujúcej stranu a dokonca aj samotným rodičom detí s postihnutiami rozoznať problematické aspekty jazyka, pózovania so šekom a celkového spôsobu, akým kotlebovci uchopujú a zobrazujú ich inakosť.
Na druhej strane posun k lepšiemu v tomto prípade nie je výhradne záležitosťou dôslednejšej úvahy u straníkov zapojených v procese pomoci. Ľudia s postihnutiami sú totiž do programu ĽSNS včlenení predovšetkým tak, aby generovali nízkonákladový marketing krajne pravicovému politickému projektu, ktorý cez ich reprezentáciu sleduje svoje vlastné ciele. Záujem ĽSNS o ľudí s postihnutiami nezahŕňa úsilie o zlepšenie ich životov na legislatívnej úrovni – inštrumentár ich návrhov zákonov sa napokon pohybuje predovšetkým na orbite upevňovania patriarchálnej fantazmy, od drobnohľadu nad ženskými telami (opakované predkladanie novely zákona o prístupe k potratom) po zmierňovanie zákona o strelných zbraniach. Jednorazová finančná podpora tak nie je predohrou k budúcemu presahu pomoci do oblasti občianskych práv, tvorby životných vzorov či alternatívnych naratívov pre ľudí s postihnutiami, po ktorých vo svojom článku Understanding Disability: The Charity Model volá Hans Kretser. Naopak, telá nacenené šekom a zaťažené opisom lekárskych nehôd, zločinov a diagnóz sú viac či menej udržiavané v medziach medicínskych objektov, ktoré svojimi postihnutiami bránia jedincom v plnohodnotnom žití.
Napriek tomu (alebo práve preto) tvrdím, že v istej rovine pri odovzdávaní šeku zvoleným ľuďom nejde o ich postihnutia, ale ide o ich telá samotné – sú označované nielen ako pasívne a nemohúcne, ale aj ako neosobné, presunuté zo zóny autonómie do zóny podriadenia a zo zóny intimity do zóny dohľadu. Tento objektivizujúci pohľad, ktorý sa viaže na sociálny konštrukt postihnutia ako kategórie vytvárajúcej exklúziu a nie na reálne fyzické obmedzenia jedinca, má silný politický rozmer. Telo, ktoré sa vymyká norme, totiž poskytuje ĽSNS diskurzívne pole, na ktorom môže v obrade odovzdávania šeku artikulovať nielen svoje predstavy o osude, ideáli a spoločenskom účele tela, ale aj praktizovať dominanciu politického tela (body politic) nad telom jedinca. Tá podľa teoretika násilia v nacistickom Nemecku, Richarda A. Koenigsberga, znamená úplné splynutie života jedinca s kolektívnym životom a telom národa, v ktorom je, slovami Adolfa Hitlera, „jedinec dočasný a ľud trvalý“.
Po takomto identitárnom procese splynutia s národným telom jedincovi už nie je jeho telo vlastné, ale za túto stratu vlastníctva je odmenené – tak ako ženy majú podľa ĽSNS stratiť prístup k prerušeniu tehotenstva, ale naopak získať trojročnú materskú dovolenku, tak ani ľudia s postihnutiami nemajú mať žiadny politický hlas, avšak mlčanie a podriadenosť im zabezpečí finančný dar. Cez mytológiu poškodenia a nápravy, politických a medicínskych zrád, ignorácie zo strany elít a blahosklonnej podpory straníkov sa akt pomoci stáva nepriamym – a v prípade úspechu neviditeľným – nástrojom politickej kontroly.
Pozitívne príklady reprezentácie detí s postihnutiami:
Youtube kanál Special Books by Special Kids
Facebooková stránka @NatalieWeaverAdvocacy
Blog downsyndromenewsblog.wordpress.com
Dominika Moravčíková
Autorka študuje hudobnú vedu, v roku 2018 bola účastníčkou panelu štúdií postihnutia a hudby Re-defining Normal na konferencii americkej etnomuzikologickej spoločnosti v Novom Mexiku
