„Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup. Vstupujem na neznáme teritórium,“ otvára Paula Ďurinová svoj celovečerný debut Lapilli. V dokumentárnej eseji uvažuje nad procesmi straty a smútenia na intímnej aj kolektívnej úrovni. Experimentálny dokument pri premiére na karlovarskom festivale v súťažnej sekcii Proxima výstižne uviedli ako film, ktorý pochybuje. S Paulou, ktorá žije a pôsobí v Berlíne, sme sa rozprávali o tom, čo majú spoločné Aralské jazero a smútenie, aká je spoločenská atmosféra v Nemecku po začiatku genocídy v pásme Gazy aj o pripravovanom filme, v ktorom skúma kolektívnu úzkosť.
Na začiatku filmu Lapilli bola smrť tvojich blízkych. Aké otázky otvoril ich odchod a čo do tvojho prežívania vniesol proces nakrúcania?
S odstupom času vidím túto udalosť komplexnejšie, spätne vnímam, že strata otvorila nový terén. Na začiatku som stratila zem pod nohami – veď starí rodičia, ktorí umreli, boli odjakživa pri mne ako veľmi blízki ľudia. Snažila som sa tú zem znovu nájsť, aj preto sa pri filmovaní stala dôležitou predstava horizontu. Je na ňom aj daná udalosť, už s ňou nemôžem nič urobiť, a predo mnou je absolútne nová, neznáma plocha. Vo filme je to imaginárne Aralské jazero a premýšľanie o tom, čo jeho miznúca voda odkryla. Vyrastala som pri Tatrách a rovný horizont vo mne vždy vyvoláva nepokoj. Aj preto je časť filmu o pohľadoch do diaľky, na horizont skrývajúci rôzne významy. Film vznikal veľmi procesuálne, trávila som čas na prírodných miestach a zaznamenávala ich počas procesu smútenia. V prvotnej časti jeho tvorby ma hnala najmä intuícia.
Ako ťa zmenil akt rozlúčky?
Súčasťou procesu bolo aj nahliadanie na moju identitu. Kým bez starých rodičov som a čo z nich vo mne zostalo. Keď som začala Lapilli nakrúcať, pocítila som zvláštnu radosť. Prostredia, ktoré som v procese navštevovala, ma tešili, aj keď som sa na nich konfrontovala so smútkom a myslela intenzívne na starých rodičov. Bolo to ťažké, ale nakrúcanie bol vedome vytvorený priestor a čas smútiť, čo bolo veľmi dôležité. V bežnom pracovnom a súkromnom živote, ktorý som ďalej žila bez nich, sa to nedalo dosiahnuť. Lapilli vnímam skôr ako pokus o lúčenie, nie ako rozlúčku.
Ako súvisia štádiá smútku s Aralským jazerom, svojho času štvrtým najväčším na svete, ktoré počas jedného ľudského života takmer celé vyschlo?
Štádiá smútku vnímam intuitívne, pretože sú individuálne. Aralské jazero vo filme reprezentuje imaginárne jazero, ktoré zmizlo. Keď odišli starí rodičia, nemyslela som na to, čo sa stalo, ale premýšľala som nad Aralským jazerom. Pri tvorbe filmu som prijala obsesívnu stránku mojej povahy. Keď sa objaví nutkavá predstava, pohltí ma a musím ju nasledovať. Začala som teda rešeršovať príbeh tohto jazera v kontexte vlastného prežívania. Fascinovalo ma dívať sa na jeho zmenšujúcu sa plochu, obrázky NASA dokumentujúce rozličnými farbami zmenu krajiny, krátery puknutej vysušenej zeme.
Hľadala som informácie o tom, čo sa deje v ľudskom tele v prvých štádiách smútku, keď prežívame šok. Zjavila sa paralela medzi biologickými procesmi krajiny a ľudského tela pri extrémnej záťaži. Na začiatku ma asi mesiac veľmi bolelo telo, čo bol výsledok zápalových procesov, ktoré smútok spúšťa. Podobné, červenou farbou vyznačené, „chrípkové“ procesy som nachádzala aj na satelitných snímkach Aralu. Ako jazero malo mýtický až identitárny význam pre celú oblasť, bolo zdrojom obživy a keď takmer zmizlo, zanechalo novú realitu.
Hoci si narátorka a svojím spôsobom hlavná postava príbehu, vo filme dostávajú rovnaký priestor mimoľudské entity. Nerasty, horniny, minerály a fyzikálne procesy ich tiel na mnohých úrovniach zrovnoprávňuješ s ľudskými. Prečo ťa oslovili práve tieto prostredia a ako začali rozprávať?
Nechcela som nechať rozprávať horninu ľudským hlasom (smiech), to by som si nedovolila. Rozhodla som sa nakrúcať na miestach, ktoré nie sú ovplyvnené ľudskou činnosťou. Dala som priestor tomu, čo funguje na svojich pôvodných princípoch. Kde nie je explicitne viditeľný ľudský zásah, hoci aj Aral je ekologická katastrofa spôsobená človekom. Od začiatku som videla Lapilli ako cestu, od jazera, z ktorého voda zmizla, som šla za vodou, pozorovala jej vplyv na horninu a dostala som sa až do vysušených prostredí. Tam som si však uvedomila, že anorganická hmota sa formuje aj bez vody. Súčasťou filmu je to, čo som pri pozorovaní týchto miest cítila a bola schopná zachytiť.
Čo limituje a čo naopak oslobodzuje žáner filmovej eseje?
Esejistický spôsob uvažovania otvára veľa možností rozprávania a zároveň dôveruje divákovi. Je to myšlienkový proces prebiehajúci počas tvorby, a možno bude prebiehať aj v publiku počas sledovania filmu. Tvorba aj sledovanie sú obe istá skúsenosť, z ktorej sa aj ja, aj publikum niečo naučíme. Kurátor sekcie Proxima Vojtěch Kočarník uviedol Lapilli ako film, ktorý dokáže pochybovať. Pochybovanie bolo základom procesuálnej tvorby tohto filmu. Dokumentárny film je amorfný, je to otvorená plocha, môže byť v zásade čímkoľvek, a to ma na tom nesmierne baví.
Ako o horninách a neľudských entitách myslí súčasné myslenie? Čo ťa pri uvažovaní ovplyvnilo?
Na začiatku nebol prieskum geológie a hlbinnej filozofie. Mala som len intuitívnu potrebu byť s kameňmi. Miesta, ktoré ma volali, postupne vyvolali aj záujem o hlbšie porozumenie. Kľúčový bol rozhovor s antropológom Petrom Laučíkom, ktorý skúma jaskynné prostredie z antropologického hľadiska. Otvoril pre mňa hlbšie pochopenie prvotnej intuície a postupne som začala vidieť komplexnejšie prepojenie napríklad geológie a mystiky s príbehom mojich starých rodičov a vlastného príbehu smútenia.
Jednou z postáv dokumentu je tma. Čo predstavujú jaskyňa a podzemné prostredie pre človeka?
Tma je nedefinovateľné prostredie prvotného chaosu a zároveň si v nej tvoríš nové budúcnosti, pretože z tmy môžu vzniknúť celkom nové významy. Jaskyňu som vnímala ako inkubačnú komoru, miesto, kde sa môžem ponoriť dovnútra a zároveň mám čas sformulovať konkrétne otázky a hľadať na ne odpovede. V tme stratíš pojem o priestore, hľadanie východu je po istom čase irelevantné. Nevedela som, prečo ma to tak hnalo do jaskýň, a práve to odkrýva filozofia hlbinnej ekológie a nový prístup k vnímaniu času. Vnímanie hlbokého času, ktorý je mimo ľudskú skúsenosť a našu schopnosť pochopiť ho, mi v procese smútku veľmi pomohlo. Uvedomila som si, že sa nemusím náhliť, že čas je omnoho väčší, ako si predstavujeme.
Kde sa pre teba pretína tento hlboký planetárny čas s časovosťou ľudského života?
V kontexte zármutku som uvažovala nad tým, že keď ľudia umrú, už tu nikdy nebudú vo fyzickej forme, hoci práve po tom smutne túžime a s tým sa zmierujeme. A zmierniť ľútosť nad tým, že ľudia na planéte už pravdepodobne dlho nebudú, mi pomáha predstava, že tu bez nás zostane aspoň príroda. Oslobodila som sa od túžby po nutnosti fyzickej prítomnosti ľudí.
Ak si dovolíš vysloviť utopickú predstavu, aká je?
Dôležité je počúvať sa navzájom. Tak, ako bolo pri Lapilli dôležité dívať sa a nenarúšať, tak by si ľudia mali vytvárať vzájomný priestor na vypočutie jeden druhého – napriek rozdielnym názorom. Je veľmi dôležité udržať si integritu, ale rovnako byť schopný vydržať ticho a počúvať, pretože strácame schopnosť byť solidárni. Obzvlášť v Nemecku, kde žijem, sú ľudia schopní ospravedlniť si veci, ktoré sú ďaleko za hranicou ľudskosti.
Ako mení nemeckú spoločnosť genocída, ktorú pácha Izrael v pásme Gazy, a v akej pozícii sú tí, ktorí vyjadrujú solidaritu Palestíne? Sú cenzurovaní?
Spoločnosť znáša dôsledky nemeckej politiky, ktorá sa fašizuje. Vzhľadom na historický kontext je súčasný naratív Nemecka v súvislosti s Gazou desivý. Nemecko tvrdí, že má traumatickú skúsenosť s fašizmom, ktorú spracovalo, a preto vie, čo teraz treba urobiť, aby sa holokaust nezopakoval. Ukazuje sa však, že je otázne, akým spôsobom sa spoločnosť, nielen v Nemecku, naozaj vysporiadala s fašistickou minulosťou.
Častými a primárnymi emóciami na prebiehajúcu genocídu sú hnev a odpor, ďalšou je bolesť. V Berlíne žije jedna z najväčších palestínskych diaspór v Európe, ktorej je brutálnym spôsobom odopierané právo smútiť. Väčšina sveta im hovorí, že ich smútok nie je legitímny a to, čo zažívajú nie je tak, ako tvrdia. V Nemecku sa hľadajú rôzne „sofistikované“ eufemizmy, len aby sa vyhli priamemu pomenovaniu – genocída. Funguje štátna cenzúra a ľudia pôsobiaci v inštitúciách podliehajú formám autocenzúry. Ja som v privilegovanej pozícii, pretože som občianka EÚ, nie som závislá na vízach a momentálne nepôsobím v žiadnej inštitúcii, preto sa môžem relatívne slobodne rozhodnúť, akým spôsobom sa vyjadrím. Avšak pre mnohých, ktorí sú v zraniteľnejšej sociálnej situácii, predstavuje slobodné vyjadrovanie sa hrozbu a začínajú sa im dokonca vyhrážať deportáciami.
V Nemecku je však aj silný občiansky odpor voči oficiálnej podpore Izraela. Spomenieš si na moment, ktorý ťa pozitívne prekvapil?
Mnohí sú napriek všetkému statoční. Protesty za solidaritu s Palestínou sú stále silné, aj keď sú ľudia ohrození bezprecedentnou policajnou brutalitou. Navyše veľa protestujúcich zažíva nepredstaviteľnú šikanu, napríklad policajné razie či spomínané vyhrážky stratou víz a podobne.
Veľmi silný moment nastal počas Berlinale. Skupina filmárov a filmárok reagovala na genocídu otvoreným listom. Apelovali aj na samotné vedenie festivalu, ktorý sa síce ako inštitúcia hrdí, že dáva priestor ľudsko-právnym témam, no pri tomto zásadnom momente mlčal. Mnoho filmárov a filmárok v sekcii Forum Expanded malo podporné vyhlásenia na adresu Palestínčanov pred uvedením svojich filmov. Tieto momenty vytvorili v Nemecku malý ostrov solidarity, no zároveň je veľmi ťažké prehlušiť hlavný naratív, ktorý zdieľajú všetky oficiálne médiá. Je naozaj desivé, že sa v nemeckých médiách, a to aj v tých, ktoré boli pred konfliktom vnímané ako ľavicové, iný názor neobjavuje.
Aký význam má osud Palestíny v kontexte dejín kolonializmu?
Palestínu môžeme vnímať ako reprezentantku boja krajín postihnutých kolonializmom a postkoloniálnych identít. Zastupuje celý nezavŕšený boj proti kolonializmu, a preto je tak veľmi dôležité postaviť sa za jej práva. Aj keď v tomto momente prioritne vyjadrujeme solidaritu s ľuďmi v Gaze, genocíd sa udialo a deje na svete mnoho, spomeniem napríklad Arménsko, Sudán či Kongo. Tak, ako sa hovorí, že Ukrajina bojuje aj za slobodu západnej Európy a krajín patriacich svojho času do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu, vnímam, že boj za práva Palestínčanov reprezentuje solidaritu s bojom postkoloniálnych a stále kolonizovaných krajín vo svete.
Ako vplývajú aktuálne dynamické spoločensko-politické kontexty na tvoj pripravovaný film It’s Not Your Fault? Ten je práve o kolektívnej úzkosti a nakrúcaš ho v Berlíne.
Úzkosť nie je súkromná záležitosť, spôsobuje ju aj politicko-ekonomický rámec. Dnes trpí úzkosťami takmer každý človek, je to vo veľkej miere fenomén kapitalizmu, nielen individuálne prežívanie. V pripravovanom filme poukazujem na jav známy ako privatizácia úzkosti – vzťahovanie všetkých zlyhaní na seba. Dôležité pri mojom osobnom aj filmovom výskume boli consciousness raising skupiny, ktorými sa do veľkej miery formovala druhá vlna feminizmu. Ženy sa stretávali v súkromných bytoch a zdieľali svoje problémy, aby zistili, že sú mnohé kolektívne, a na základe toho smerovali požiadavky na politickú zmenu.
Dá sa umením nachádzať forma odporu a meniť mainstreamová politika?
Jednou z inšpirácií pre pripravovaný film sú umelecké princípy world building, ktoré prostredníctvom utopických predstáv skúmajú možné podoby fungovania sveta. Aj keď sa aktuálne zdá, že vyhliadky na lepšie fungovanie spoločnosti sú dávno preč. Hoci utópiám je čoraz ťažšie uveriť, treba si uvedomiť, že krízy tu boli vždy. Budovanie komunít, diskurz a úsilie o prelomenie patriarchátu, a to nielen v umeleckom svete, považujem za dôležité a nevyhnutné. Momentálne ma desí, že sa patriarchát, zdá sa, až psychoticky zomkol. Aj preto je veľmi dôležitá vlna odporu a spochybňovanie sociálnych a politických štruktúr.
Často navštevuješ Gruzínsko, kde je odpor občianskej spoločnosti voči ruskému imperializmu dlhodobo neoblomný. Čím by nás mohli Gruzínci a Gruzínky inšpirovať?
Tento rok boli masívne protesty voči zákonu o zahraničných agentoch, ktorý však vláda napriek odporu spoločnosti schválila. Bola som v Gruzínsku v roku 2023, keď protesty začali – bola som svedkom masívnej občianskej neposlušnosti v pozitívnom slova zmysle. Obrazy prevrátených policajných áut, na ktorých tancujú ľudia, vo mne vyvovali pocit zadosťučinenia. Ale najmä fakt, že sa ľudia dokázali zomknúť. Gruzínska spoločnosť je veľmi polarizovaná: na jednej strane tam žije mnoho konzervatívnych, queerfóbnych ľudí, na druhej strane je mladá generácia – veľmi silne ľavicovo a demokraticky orientovaná. Na uliciach však bojovali všetci spolu za rovnakú vec. Gruzínsko si musí vybojovať nezávislosť samo, nie je v EÚ, ani v NATO, Rusko im okupuje 20 percent územia a vplyv Moskvy je omnoho väčší ako u nás.
Inšpirovať by sme sa mohli nezlomnosťu Grúzíncov a Gruzínok – že sa neuspokojili so status quo. V tomto roku boli v uliciach takmer mesiac a protestov sa zúčastňovalo až 200-tisíc ľudí, pričom Gruzínsko má menej obyvateľov ako Slovensko. Vláda si aj tak uzákonila legislatívu, proti ktorej sa spoločnosť búrila. Akoby občiansky odpor pre politikov nič neznamenal. Taká miera ignorácie môže spoločnosť demoralizovať, no skôr som vnímala, že nerezignovala a bude sledovať ďalšie kroky vlády. Je veľmi dôležité zaujímať sa o politiku (nielen) vo svojej krajine. Avšak to môže tiež znamenať kolektívnu činnosť, solidaritu, prekročenie hraníc vlastnej skúsenosti a načúvanie skúsenosti ostatných.
Autorka je novinárka a scenáristka.
