Ako by sme sa pozerali na svet, keby sme sa premenili na chrobáka ako Gregor Samsa z Kafkovej Premeny a museli zaujať perspektívu hmyzu? Pavel Barša vo svojej najnovšej knihe Román a dějiny porovnáva prostredníctvom dvoch rozdielnych koncepcií románu dva protikladné modely emancipácie a uvažuje nad tým, či nám zdedené filozofické koncepty náhodou nebránia posúvať sa ďalej.
Predmetom Baršovej knihy je vzťah románu a románových teórií k spoločenským štruktúram a ideológiám. Spor o definíciu románu v koncepciách autorov ako Hegel, Lukács, Bachtin, Auerbach či Kundera totiž ďaleko presahuje formálne otázky smerom k sociálnym a ideologickým. Túto líniu založil Hegel, ktorý reflektoval dobovo všeobecne uvedomovaný fakt, že román nezodpovedá pravidlám klasickej poetiky, a poňal tento žáner ako reprezentáciu vzostupu buržoáznej spoločnosti v triednom boji. Na Hegela nadviazal Lukács, ktorý videl vo formálnej a ideovej nejednotnosti románu už rovno prejav buržoázneho úpadku (neschopnosti vyriešiť spoločenské rozpory), a na Lukácsa následne Kundera v knihe Umenie románu (1960). Po emigrácii do Francúzska vydáva zbierku esejí – opäť pod názvom Umenie románu (1986) – , kde radikálne obracia svoju pôvodnú koncepciu. Zmysel románu už nevidí v emancipačnom dejinnom procese, ale práve v subverzii totalizujúceho myslenia a v oslave individualizmu a estetickej autonómie.
Od Dejín [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
