Sonda do sveta (de)motivácií slovenských žánrových autorov a autoriek
„Mne sa ohromne páčilo venovanie v jednej knihe: ‚Venujem svojej žene a synovi, bez ktorých by táto kniha vznikla o dva roky skôr.‘ To za mňa hovorí všetko.“ Takto okomentovala slovenská poviedkárka Ivana Molnárová Dubcová môj fejsbukový príspevok, v ktorom som zdieľal online dotazník na tému vplyvu rodinného života na tvorbu slovenských autorov a autoriek v žánri fantastika.
Téma hľadania rovnováhy medzi rodinou a prácou nie je ničím novým. Týka sa, samozrejme, aj spisovateľov a spisovateliek. Práve im, a špeciálne slovenským autorom a autorkám žánrov sci-fi, fantasy a horor, je venovaný tento článok. Prečo som si vybral práve tieto žánre a nie iné? V stručnosti, predpokladal som, že autori a autorky fantastiky patria do skupiny ľudí, ktorým najviac hrozí strata motivácie písať po založení rodiny. Trh drvivú väčšinu z nich neuživí ani len „na polovičný úväzok“. Odmeny za publikované poviedky a percentá z predaja sú kvôli nízkemu nákladu kníh malé. Viacero laureátok a laureátov súťaže Martinus Cena Fantázie, ako Anna Olejárová, Marek Slabej či Ivana Molnárová Dubcová, doteraz nevydalo žiadnu knihu. A len minimum žánrových autorov a autoriek vydalo viac románov či zbierok poviedok ako je prstov na jednej ruke. Sú na vine naozaj len malé honoráre? Nemohlo by to súvisieť aj s ich rodinnými povinnosťami, ktoré ich odťahujú od písania?
Odpovede na svoje otázky som sa vybral hľadať na fejsbukovú stránku Fantastika na Slovensku a vo svete. V dotazníku sa mi podarilo zozbierať odpovede od štrnástich žánrových autorov a autoriek v pomere sedem k siedmim. Do ankety sa zapojili primárne ľudia s rodinou a deťmi, ale vzorku spestrili aj dvaja bezdetní respondenti. Čo ich odpovede naznačili o téme hľadania rovnováhy medzi spokojným rodinným životom a písaním vo vzťahu k (de)motiváciám k tvorbe?
Písanie pre pocit čírej radosti z tvorenia vlastných svetov
Pre drvivú väčšinu respondentov a respondentiek je písanie výsledkom tvorivého pnutia a pociťujú pri ňom radosť z tvorby fantazijných svetov s vlastnými pravidlami. „Kreatívny pretlak – prichádzajú nápady a žijem filozofiou, že nápad je nič, ak nemá nejaké spracovanie. Či už vo forme knihy, poviedky, anekdoty… čohokoľvek. Z nápadu treba skrátka urobiť nejakú skutočnú vec.“ Spisovatelia a spisovateľky si, inými slovami, užívajú slobodu možnosti tvoriť bez zábran. „Skúmanie iných svetov a vymýšľanie možností vývoja situácií a postáv je pre mňa jednoducho neodolateľné. Navyše, hľadanie podkladov pre písanie mi umožňuje dozvedať sa informácie, na aké človek v bežnom živote nenarazí. Písanie je možnosť, ako sa s tým, čo mi napadlo a považujem za hodné zaznamenania, podeliť. Neviem príliš dobre kresliť ani hrať na hudobný nástroj, ale môžem u druhých ľudí navodiť zaujímavé predstavy pomocou svojich slov.“
Samozrejme, to nie sú jediné motivácie, ktoré sa v odpovediach objavili. Časť autorov a autoriek do svojho písania ukrýva vedecko-popularizačné či sociálno-kritické posolstvo. Inšpiráciou pre písanie môže byť sen (4), film (3) či prečítaná kniha (3). Malá časť píše pre pocit uznania a motivuje ich termín súťaží (3), ale len jeden pre slávu a nikto zo vzorky pre zárobok. To potvrdzuje fakt, že s výnimkou Juraja Červenáka sa žánrovým písaním nikto neživí. Pre autorov a autorky je písanie koníčkom, na ktorý si musia nájsť priestor a čas.
Na písanie treba určitú pohodu a stav mysle
Odpovede z dotazníka naznačujú, že najväčším zabijakom tvorivosti autorov a autoriek je práca (10). Pracovné povinnosti ich natoľko vyčerpávajú z časového, psychického aj fyzického hľadiska, že im nezostávajú sily na písanie. „Únava z práce, starostlivosti o domácnosť a deti je pravdepodobne dostatočne výstižná. Najmä práca odčerpáva väčšinu energie a času.“ Keďže je písanie fantastiky koníček, logicky naň rad prichádza až po pracovnej dobe spolu s oddychom, rodinou, priateľmi, domácimi prácami a záľubami. A práve na tomto mieste sa začína ukazovať vplyv neviditeľnej emočnej práce na kreativitu. Rovnaký podiel (7) respondentov a respondentiek označil ako problematické, že ich vyťažuje starostlivosť o deti a domáce práce, ako varenie, žehlenie, pranie či technická údržba bytu alebo domu. „Netvorím pre nedostatok času spôsobený pracovnými a rodinnými povinnosťami a ak sa konečne už ten kúsok času nájde, niet už sily sadnúť si znova k počítaču a premieňať príbeh z hlavy na hmotnejšiu formu. Bolesť chrbta a očí navyše. Premietať si daný príbeh v hlave sám pre seba je oveľa jednoduchšie, dá sa to kedykoľvek aj popri bežnej práci a nebolí z toho chrbát.“ Čo je ale prekvapivé, v pomere štyroch ku trom označili starostlivosť o deti za problém viac muži než ženy. Aj keď sa v súvislosti so skrytou emočnou prácou najčastejšie (a právom) spomínajú ženy, tento fenomén sa týka aj opačného pohlavia. Z vlastnej rodičovskej skúsenosti môžem uviesť, že moja prvá šichta so synom je ráno od zobudenia malého približne do ôsmej. No a druhá prichádza po skončení práce, od piatej, až kým nezaspí. Cez víkendy varím, nakupujem, staviam IKEA nábytok a s manželkou sa na striedačku staráme o malého. Z odpovedí na môj dotazník som získal pocit, že podobné modely starostlivosti, odlišné v závislosti od veku detí, fungujú aj v rodinách jeho respondentov.
Keď prší, všetko je urobené a mama spí
Rodinné povinnosti podmieňujú čas, kedy sa píše. „Mám len menej času [kvôli rodine], malé deti stále niečo potrebujú.“ Drvivá väčšina respondentov a respondentiek uviedla, že tvorí v neskorých večerných hodinách, prípadne si kradne na písanie čas, kedy môže. „Nemôžem [písať] veľmi kedy chcem, ale len keď je to možné. To dokáže byť ale nápomocné, keďže to vytvára obmedzený čas. Pár minút, hodinu, dve počas dňa. Je potrebné vycvičiť mozog, aby sa dokázal rýchlo aktivovať.“ Ako naznačujú tieto odpovede, nočné písanie nemusí byť nutne zlá vec. Existujú ľudia, ktorí sú prirodzene tvorivejší večer. Navyše, pre niektorých rodičov môže byť nočné písanie oným vytúženým časom pre seba. Deti spia, partner či partnerka tiež, alebo sa venujú individuálnym činnostiam. Autor alebo autorka sa ponorí do seba, píše si, „vypne“ stres. Rizikom nočného písania je však nevyspatosť a preťaženie organizmu. Nedostatok spánku môže podporovať kumuláciu únavy a stresu a viesť v dlhodobom horizonte k zdravotným problémom, fyzickým i psychickým. „Neteším sa zo spánkového deficitu z mnohých nocí, keď nejdem spať v rozumnom čase, lebo nechcem prísť o tých pár chvíľ ticha a pokoja.“
Bránia mi v sústredení
Čas na tvorbu v rodine neredukuje len starostlivosť o deti a voľnočasové aktivity s nimi podľa vlastného výberu, ale aj potreba učiť sa s nimi, ktorú v súčasnosti umocnila pandémia. V dotazníkoch padli tiež zmienky o problémoch so sústredením sa. Hlavne dlhšie románové texty vyžadujú omnoho viac pozornosti zo strany autorov. „Nedokážem si len tak sadnúť/ľahnúť a začať chrliť slová. Potrebujem sa akoby dostať do ‚písacej nálady‘, porozmýšľať, ponoriť sa znovu do príbehu. Tieto veci chvíľu trvajú. S rodinou mám takýchto chvíľ menej.“ Menšie, ale aj väčšie deti vedia byť veľkými „žrútmi“ pozornosti rodičov. A je celkom jedno, či sa rozprávame o nadšených bľabotajúcich batoľatách valiacich sa k rodičom, alebo o večne hladných pubertiakoch. Problematické môže byť aj to, ak v rodine panuje dusno kvôli hádkam. Celková nálada v rodine ovplyvňuje chuť tvoriť podobne ako dostatok fyzických síl. Na druhej strane, viacero autorov potvrdilo, že manuálne domáce práce využívajú na vymýšľanie príbehov. „Ak sa venujem rodinným povinnostiam (skôr radostiam či zábavnostiam), tak nepíšem. Vlastne áno – napríklad popri umývaní riadu píšem, ale len v hlave.“
Rodina nadovšetko
Podiel ľudí brzdených emočnou a skrytou domácou prácou bol však nižší ako som očakával. Dokonca na otázku, či sa ľuďom písalo lepšie pred založením rodiny, resp. pred svadbou, sedem ľudí odpovedalo záporne a len päť kladne. Inými slovami, rodina zjavne nemusí byť zabijakom tvorivosti.
Práve naopak, pre niektorých respondentov a respondentky je rodina prínosom pre ich písanie a dodáva mu hĺbku rodičovskej skúsenosti. „Bez detí som mala na písanie viac času a priestoru, ale nepísalo sa mi lepšie. Myslím, že lepšie sa mi píše s pribúdajúcimi životnými skúsenosťami. Sú vynikajúcou základňou pre tvorivú prácu. Akúkoľvek. No najmä písanie. Ak by som si dnes mala vybrať, či chcem viac času na písanie a menšiu emocionálnu (zážitkovú) základňu, alebo menej času a moje terajšie životné skúsenosti, bez mihnutia oka si vyberiem ‚B‘!“ Zároveň, rodinné zázemie vie stimulovať kreativitu a v šťastných prípadoch dodať autorom a autorkám potrebnú spätnú väzbu, podporu a pocity uznania. „Rodina síce odčerpá časť energie, ale zároveň dodáva spokojnosť so životom, ktorá je pri písaní dôležitá a bez nej by človek mal iné priority (subjektívne) neprospievajúce písaniu.“
Plusy a mínusy rodinných povinností a radostí vo vzťahu k písaniu by sa tak dali opísať slovami „niečo za niečo“. Človek obetuje časť svojho pohodlia a času, keď sa jeho život po narodení detí zásadne zmení. Ale ak je na rodičovstvo naladený pozitívne, má podporu a pomoc rodiny a nekvária ho psychické, zdravotné či finančné problémy, tak mu nové skúsenosti písanie obohatia. Láska detí a rodičov dokáže byť taká silná a krásna, že rodič vďaka nej dokáže prijať zmeny vo svojom živote omnoho ľahšie, než keby mu boli vnútené. „Skúsenosti zo vzťahov, zodpovednosti, riešenia konfliktov, lásky, strachu a starostlivosti o iných ľudí sa nedajú ‚vycucať z prsta‘. Deti a rodina vo všeobecnosti vyčerpávajú, ale zároveň stimulujú. Človek im musí vysvetľovať svet. Vymýšľať rozprávky. Sú úžasným zdrojom humorných situácií. Prinášajú píšucemu človeku nový level pochopenia života, ktorý mu umožňuje byť lepším autorom, ak si na to jedného dňa nájde čas.“
Čo teda brzdí slovenskú fantastiku?
Ukazuje sa, že môj predpoklad bol správny iba čiastočne. Áno, rodina papá čas, ktorý predtým človek venoval písaniu, nevraviac o pokakaných plienkach, povinnom hraní sa či nekonečnom kruhu varenia, umývania riadu, nakupovania a prania okydaných tričiek. Ale pre mňa prekvapivo veľký podiel ľudí vidí veľa prínosov rodinného života na kvalitu písania a svoje rodičovstvo by nevymenili už za nič.
Ako problematický uvádza drvivá väčšina respondentov a respondentiek skôr fakt, že si nemôžu dovoliť povýšiť písanie na zárobkovú činnosť. Ale knižný trh je neúprosný. Mali by byť schopní tvoriť v kvalite, ktorá obstojí v porovnaní so zahraničnou žánrovou literatúrou písanou spisovateľmi a spisovateľkami na plný úväzok. Len za slovenské peniaze. Preto dochádza často k nerealistickým očakávaniam kvality slovenskej fantastiky zo strany časti čitateľskej obce, „rozmaznanej“ dostupnými českými prekladmi svetovej fantastiky. „Slovenskej Hry o tróny“ sa tak skoro nedočkáme, pretože nieto autora či autorky, ktorí by mali zázemie na vytvorenie podobne intelektuálne komplexného literárneho diela.
Ale nemusíme hneď chcieť slovenského Martina, Tolkiena či Asimova. Fandom zatiaľ márne vyzerá „druhého Červenáka“, ktorý by nadviazal na úspech jeho slovanských fantasy. Domnievam sa, že na vine je náročnosť vytvorenia fungujúceho historizujúceho fantasy sveta. To vyžaduje množstvo času venovaného literárnym rešeršiam, ktorý si amatérski autori a autorky niekedy len ťažko nájdu. Z rovnakých dôvodov vychádza každoročne len minimum sci-fi románov – napísať fungujúci futuristický technologický svet je nesmierne náročné. A naopak, máme zas plnú nošu jednoducho vystavaných fantasy románov z kategórie young adult, ktorých mladé autorky inšpirovali série ako Twilight, Drozdajka či Trón zo skla. Posledných pár rokov síce vychádza pomerne slušné množstvo debutových žánrových románov, ale časť z nich je tristnej kvality, vydaná vlastným nákladom. Legendárnym sa po tejto stránke stalo patetické fantasy Dotyk draka z pera Stana Fatula.
Navyše, skutočnosť, že písanie poviedok a románov je dlhodobá práca, spomaľuje autorské zrenie. Mnohí autori sa prepíšu ku kvalite až po sérii vydaných kníh. Nevraviac o tom, že písať niečo dlho automaticky nezaručuje kvalitu výsledku. Mohlo by sa priam zdať, že diela slovenských autorov a autoriek niekedy zrejú tak dlho, až sú nakoniec prezreté – zodpovedajú čitateľským chutiam spred niekoľkých rokov a mimo kamarátskej bubliny vo fandome nerezonujú.
Našťastie sú dnes možnosti publikovať žánrovú literatúru úplne iné ako v deväťdesiatych a nultých rokoch. Preto množstvo autorov a autoriek v súčasnosti viac brzdí únava z práce a čiastočne aj starostlivosť o rodinu než nemožnosť publikovať. A tento záver podľa mňa neplatí len pre literárny underground fantastiky, ale dá sa vztiahnuť aj na ďalšie literárne subkultúry, ako napríklad slovenskú poéziu či románovú tvorbu autorov a autoriek neformálne združených okolo súťaže Anasoft Litera.
Autor je doktorandom na Ústave religionistiky FF MUNI v Brne
