Reformný program, ľavica a komunisti

20. 6. 2025

Konštantín Bauer: Revolúcia — Ilustrácia: *Revolúcia*, Konštantín Bauer, 1924–1927, ceruza na papieri

Sociálna demokracia bola od počiatku účastná na zápase o českú a slovenskú emancipáciu z monarchistickej formy moci. Po vzniku republiky sa tak prirodzene stala štátotvornou stranou. Takou bola počas celej Československej republiky. To poznačilo všetky jej osudy. Predovšetkým určilo jej vzťah k buržoázii, ktorá v odboji proti monarchii stála na tej istej strane ako sociálna demokracia.

Pre sociálnu demokraciu sa otázka politickej moci od počiatku javí ako forma spoluvlády. Zápas o politickú moc chápe ako vytváranie priestoru pre zmenu spoločenského poriadku. Tak vstupuje do vytvárania štátu socialistická alternatíva koncentrovaná v súbore požiadaviek, ktoré sformoval zjazd v roku 1918: vyvlastnenie a štátny dozor nad veľkostatkami a s tým spojené zrušenie šľachtických privilégií a šľachty vôbec; vyvlastnenie uhoľných a rudných baní, vodných zdrojov, železníc, vojenského priemyslu a monopolných spoločností. Zjazd tento program koncipuje ako realizovateľný v rámci demokratickej ústavy štátu, lebo tá dáva priestor aj na organizáciu robotníctva. S týmto programom sa Vlastimil Tusar stal prvým sociálnodemokratickým predsedom vlády (1919 – 1920). A Rudolf Bechyně, ktorý bol súčasťou takzvanej päťky (najvplyvnejšie politické strany pod taktovkou prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka), realizoval množstvo sociálnodemokratických konceptov: od školstva po dopravu.

Akceptácia účasti na štátnej moci však krôčik za krôčikom zakladá diferenciačný pohyb medzi socializmom revolučným a národno-emancipačným. To preto, že časť ľavice odmieta účasť na štáte, ktorý považuje za nástroj moci a záujmov buržoázie.

Účasť na moci a reformný program

Z čisto pragmatického hľadiska – po rozkole a vzniku komunistickej strany (1921) – sa objavujú tendencie demarxizácie sociálnej demokracie. Hľadá sa opora u Masaryka, v anglickom socializme (Labour Party bola od roku 1924 vládnucou stranou), u Jeana Jaurèsa, Hendrika de Mana a tak ďalej. Štúdium funkčnosti týchto variantov však vedie naopak k revitalizácii marxistického socializmu; predovšetkým preto, že tvorivá aplikácia Marxovho dedičstva, tak ako sa pestovalo v II. Internacionále, bola schopná vyložiť i nové politické a hospodárske skutočnosti. Nový program sa koncipuje postupne od roku 1924 až do roku 1930. Medzitým prebieha široká teoretická diskusia, formujú sa noviny a časopisy i noví teoretici a kryštalizuje sa situácia. Na XVI. Zjazde (1930) prijala sociálna demokracia nový zásadný program, nadväzujúc na hainfeldský (1888) a viedenský (1901) program.

Sociálna demokracia v ňom znovu potvrdzuje svoj hlboký reformný cieľ: zmenu kapitalistického poriadku na socialistický. Oproti minulým programom pristupuje ku konkrétnym bodom, ktoré už v jasnejších kontúrach predstavujú prvé zárodky nových socialistických štruktúr. Ale vychádza stále zo základnej premisy: z chápania kapitalizmu ako spoločnosti odlúčenia výrobcov od výrobných prostriedkov, ako spoločnosti námezdnej práce a súkromného vlastníctva umožňujúceho vykorisťovanie človeka človekom a spoločnosti výrobnej anarchie, hospodárskych kríz a imperialistických záujmov produkujúcich vojnu.

Socializmus je potom chápaný ako zrušenie tohto súkromného vlastníctva, ktoré vykorisťuje, a jeho nahradením novými formami výroby: štátnou, samosprávnou, družstevnou a zmiešanou. Spoločenská reforma tak nie je namierená proti malým živnostníkom a malým roľníkom, ale opačne, je ich bytostnou ochranou pred veľkým kapitálom. Tu treba zdôrazniť, že účasť na politickej moci sa považuje za povinnosť, ako prostriedok boja; koalícia s takzvanými buržoáznymi stranami nie je výrazom „partnerstva“ či nebodaj „náklonnosti“, ale čiastočnou porážkou pravice, buržoázie, ktorá nie je už schopná sama vládnuť.

KSČ: od revolučnej ľavice k stalinizmu

KSČ vznikla z ľavicového krídla sociálnej demokracie, ktoré sa hlásilo ku komunizmu. Avšak ešte nie k tomu leninskému a boľševickému. A nevznikla akosi automaticky, bezproblémovo. Prebiehal v nej od počiatku zápas o orientáciu. Prijatie leninizmu nebolo vôbec samozrejmosťou. Jej vodca Bohumír Šmeral bol skôr dedičom a vyznávačom stredoeurópskeho marxizmu, austromarxizmu a nie leninizmu či neskôr stalinizmu. Až do stalinizácie v roku 1929, keď stranu prebral Klement Gottwald, sa skôr mohla chápať ako ľavicové, radikálne krídlo sociálno-demokratického hnutia. Avšak toto radikálne krídlo, na rozdiel od stredo-ľavého prúdu, rázne odmietalo účasť na vládnej politike, ale aj na inštitúciách štátu. Pekne tu vidíme vyhranené sektárstvo, ktoré bolo v príkrom protiklade s koncepciou sociálnych demokratov, ktorí boli napokon okrem jedného krátkeho obdobia súčasťou všetkých prvorepublikových vlád.

Z tohto konceptu však vyplynul aj druhý dôsledok, ktorý bude komunistickú politiku sprevádzať až do novembra 1989. „Reálnu politiku budeme robiť až vtedy, keď budeme mať štát v moci, keď ho budeme môcť použiť iba na naše ciele,“ – tak je v skratke vyjadrený strategický postoj komunistov. V logike tohto konceptu vidíme zreteľne druhý rozmer, ktorý dopĺňa sektárstvo: totalitarizmus. Nie spolupodieľanie sa na moci. Len moc ako celok.

Aj v tomto prípade bol Šmeralov koncept odlišný, neleninský: odmieta stranu profesionálnych revolucionárov, oprieť sa treba o široké robotnícke hnutie; nie uchopenie moci, nie puč, ale získavanie, permanentné, pre socialistický program; vnútrostranícka demokracia, nie centralizované rozhodovanie a ideologický primát vedenia; strana ako vnútorná súčasť spoločnosti, a nie ako vládkyňa nad ňou a nad štátom. To sú jeho postuláty. Šmeral bol typický a v ČSR hádam posledný politický marxista, austromarxista Bauerovského typu, a jeho koncept je skoro totožný s kritikou Leninovho konceptu a politiky z pera Rosy Luxemburgovej¹.

Komunisti nezabudli, že boli súčasťou sociálnej demokracie, veľkého prúdu politického vzostupu industriálneho proletariátu. Prúdu, ktorý v tom čase predstavoval aj najpokrokovejšie spoločenské, ideologické, ale aj intelektuálne a umelecké napredovanie. To, čo by sme v dnešnej terminológii nazvali progresivizmom.

Keď sa v roku 1929 KSČ boľševizovala, a v skutočnosti stalinizovala, väčšina to neprijala, neakceptovala a odišla. Z komunistickej strany sa stala pomerne malá, sektárska a politicky neúspešná strana. Počet jej členov klesol z asi 130-tisíc na približne 35-tisíc. Dominanciu v nej získavajú stalinisti, umelecká a intelektuálna podpora sa výrazne zužuje. Gottwaldova politika bola od počiatku politikou akejsi „prirodzenej“ stalinizácie. To si vyžadovalo „čistky“: tento zvyk sa udržal aj po februári 1948. Aj v normalizácii po potlačení Dubčekovskej jari. Masové a bezohľadné čistky: nielen zo strany, ale aj z celého spoločenského telesa. Prvým na rade bol v oboch obdobiach „odboj“: ten protifašistický po vojne, ten protistalinský a demokratizačný v normalizácii.

Idea komunizmu ako stranícka doktrína

Na opačnej strane tohto straníckeho sektárstva a politického nihilizmu sa strana opiera o veľkú, koncepčnú ideu komunizmu. Vedecky zdôvodnenú Marxovým dielom, ideologicky dotvorenú Engelsom na pôde starej sociálnej demokracie II. internacionály; ale politicky zradikalizovanú Leninom a víťazstvom boľševikov, pretvorenú do podoby sovietskeho komunizmu. Práve od tejto teoretickej schémy dejinného vývoja od kapitalizmu ku komunizmu sa odvíjala legitimita a úlohy komunistickej strany. Strana a komunisti sa v nej umiestnili a seba chápali ako predvoj, avantgardu tohto dejinného vývoja. Socializmus bol prechodnou fázou cesty ku komunizmu. Preto sa aj diskusia neviedla prioritne o praktickej politike. Socializmus bol chápaný hlavne ako kategória filozofie dejín. Legitimitu si zabezpečoval práve cez túto filozofiu, a tak sa logicky najprv spytovali tieto filozofické základy či formy jeho existencie. Od platnosti dejinno-filozofickej doktríny sa vlastne až do konca existencie „reálneho socializmu“ odvodzovala oprávnenosť komunizmu aj postavenia a politiky KSČ. Celé komunistické hnutie malo od počiatku tento doktrinálny charakter.

KSČ teda deklaruje, že sa opiera o Marxovu ideu komunizmu, avšak Leninom politicky zradikalizovanú do podoby boľševizmu. Strana mala byť predvojom uskutočňujúcim dejinnú cestu ku komunizmu. Nie reprezentantom empiricky prejavovanej vôle proletariátu, ale uskutočňovateľom teoreticky postulovanej železnej zákonitosti dejín! A tak KSČ prijíma leninskú doktrínu diktatúry proletariátu, násilného zvrhnutia a vyvlastnenia buržoázie… A tento proces má uskutočňovať a vykonávať revolučná strana. To vyvolá obavy, sklamanie a odchod veľkej časti podporovateľov KSČ hneď po jej boľševizácii. Nie preto, že by socializmus stratil podporu, ale preto, že podriadenosť ruskému stalinskému modelu nevyhovoval veľkej časti ľavičiarov.

Stalinizácia nevyhovovala ani väčšine komunistických intelektuálov a vzdelancov. Tí boli skôr nasledovníkmi západných módnych trendov, parížskej bohémy, kultúrno-umeleckého a vedeckého vzopätia, filozofického ľavicového kacírstva. Preto im imponoval aj sovietizmus vo fáze veľkého kultúrno-umeleckého a vedeckého vzopätia, keď sa rodila a tvorila avantgarda, nový životný pocit neobmedzenej slobody napredovať… To boli 20. roky minulého storočia, ktoré by si mimochodom zaslúžili hĺbkový rozbor a verím, že sa ešte k tomuto veľkému intelektuálnemu vzopätiu na stránkach Kapitálu vrátim.

Tie roky v očiach komunistickej inteligencie svietili ako Vladimir Majakovskij, Dziga Vertov, Eľ Lisickij, Ejzenštejn a stovka ďalších. Sektárstvo po boľševizácii strany im už nesedelo. Stalinizmom, železnou disciplínou, sebaobetujúcou službou, strohosťou tej skutočnej industrializácie, tej fabricko-baníckej, sa avantgardná poetika stratila. To je príznačný osud mnohých českých umeleckých prúdov, slovenských umelcov, filozofov, ale aj politikov typu Šmeral v začiatkoch či Dubček na konci.

Otto Bauer bol vodcom rakúskej sociálnej demokracie, ako aj lídrom austromarxistov, skupiny mysliteľov rozvíjajúcich Marxov koncept v podmienkach nového republikánskeho Rakúska. Patril k radikálnym socialistom, ale odmietal leninizmus aj boľševickú politiku. Demokraciu pokladal za predpoklad akéhokoľvek rozvoja ľavice aj socialistickej politiky. V prvej povojnovej vláde bol ministrom zahraničných vecí a usiloval sa o zjednotenie s demokratickým weimarským Nemeckom. ↩︎